Na východe nič nového... 1/5

Ako sa nakoniec zase ukázalo, aj zo žiadnych veľkých plánov sa dá celkom dobre cestovať, zvlášť ak nároky nemáte takmer žiadne. Znovu som sa držal hesla, že "najlepší plán je žiaden plán" a skoro dokonale to vyšlo. Samozrejme som sa nevyhol problémom a situáciám viac ako neočakávaným, no ono sa to vždy akosi utrasie a ako vraví jeden môj kamarát - "dnes plačeš, no zajtra sa tomu zasmeješ".

Rád by som pojazdil po Ukrajine aj časti ktoré sú dnes ťažšie prístupné, a to hlavne Krym. A preto som bral prvé dni cesty hlavne ako tranzit. Ako sa nakoniec ukázalo, výber to bol síce dobrý, no veľmi veľa času bolo strateného zbytočne.

Nad názvom cestopisu som dlho rozmýšľal, no nič ma nenapadalo. Nakoniec sa to vyriešilo ako vždy samo, náhodou mi doma v knižnici padol zrak na skvelý román, Na západe nič nové, autor Erich Maria Remarque.
Troška som ho pozmenil a názov bol na svete. Snáď mi autor odpustí...
Týmto netvrdím, že na východe nieje nič nového, no niektoré....ale veď čítajme priatelia...

Jar si podáva ruku s letom, no moja sezóna akosi nie a nie naštartovať. Stále je niečo, čo mi berie čas, a popravde doma okolo komína ma to nebaví jazdiť.

Leto si takmer podáva ruku s jeseňou a garáž je prázdna. Varadero sa porúčalo do iných rúk, život je predsa zmena.
Už dlhšie mám vyhliadnutý úplne opačný druh motocykla. Dotiahneme s predajcom detaily a na dvore stojí nová voňavá Honda CRF 250 Rally. Niekým zatracovaná, niekým chválená malokalibrovka.

Motorka by teda bola, úloha znela jasne - najazdiť prvých 1000km a ísť na prvú servisnú prehliadku a to čím skôr. A tak sa tri dni poctivo chodím bezcieľne voziť, raz na kofolu, raz na kebab, a pozerám ako pomaly tie kilometre pribúdajú.
Pri stave tachometra 600km, nevydržím a volám predajcovi. Ten ma sfúkne, že 600km je málo. Tak mu sľúbim, že do rána dám ešte aspoň 200km.
Aj tak sa nič podstatné nemení, okrem oleja a kontroly. Ráno vybavím servis, a nič už nebráni odchodu z domu.

Keďže potrebujem aj nejakú tú bagáž, urobil som pár úprav. Dozadu išiel hliníkový kufor, ktorý som trocha znížil z pôvodnej výšky. Ten obsahuje veci dennej potreby + kompresor a iné drobnosti.

Na mieru sa vyrobili bočné nosiče, ktoré ponesú ľahké nepremokavé tašky s minimom oblečenia, náhradnými dušami, nepremokmi, nejakým tým náradím atď. Na mieste spolujazdca si našiel svoje miesto vak so stanom, karimatkou a spacákom.

A ja? Ja sa musím zmestiť na zvyšnú časť sedadla, ktoré som si vylepšil nafukovacím vankúšom. Predsa len, originálne sedadlo je úzka a tvrdá doska a na dlhej ceste treba trocha pohodlia.

Kým bol čas, som namontoval zásuvku na dobíjanie (aj keď ja nemám vlastne moc čo dobíjať), zodvihol som riadidlá o 2cm, vymenil chrániče páčok za pevnejšie, rozšíril spätné zrkadlá, nech vidím viac ako sám seba, pripojil voltmeter s teplomerom, plexi som doplnil o deflektor, ktorý som si cestou nevedel vynachváliť, a nakoniec som mriežkou trocha zamaskoval výtvor japonských inžinierov - nie príliš pekný predný svetlomet.
Aby som nezabudol, tak som ušetril na váhe asi 5kg a to požičaním výfuku od erbe...vďaka Robo!
No a hlavné - pneumatiky. Pôvodné ázijské štuple som vymenil za Mitas E07.
Týmto boli prípravy hotové a očakávané zistenie, že zadný tlmič asi nebude stačiť ma neprekvapilo. Takže v zime príde na rad jeho výmena za niečo silnejšie.
Nič už nebránilo vyraziť, a tak sa poďme povoziť. Východ volá, iný smer ja nepoznám.

1. deň, štvrtok 9. augusta 2018

Pobedim - Poprad - Ubľa - Ľvov(UA)

Prvý zahrievací deň je tu. Nieje načo čakať a ráno vyrážam. Zámerne volím cesty I.triedy a nie diaľnicu, nech sa akože zžijeme spolu s motorkou.

Prvé zistenie - takto naložené - neťahá to! Všetci ma obiehajú, asi stojím tak môžem zostúpiť...ale že, fakt to neťahá... po rovine ešte ako tak, no do kopca si tuším môžem aj zdriemnuť kým budem hore. Predsa len 24 koníkov nieje žiaden trhač asfaltu. No chce to len zvyk a kľud.
Ustálim bežnú cestovnú rýchlosť na 90-95km po rovinách a takto cestujem stále. Zvykol som si a časom už mi to neprišlo pomalé.

Už po pár desiatkach kilometrov viem, že táto cesta bude hlavne o výdrži a preto mením trocha trasu a opúšťam aj cesty I. triedy. Idem radšej po II. triedy, kade tade po dedinách, predsa len tu to inak ubieha a cítim sa aj ako cestujúci, nie ako odtrhnutý plagát s ktorým zametá každý kamión ktorý ma obieha keď nestíham ak idem trocha do kopca.

Pod Tatrami ma skúša prvý dážď, no nepremoky zatiaľ neobliekam. Ochrana pred vetrom a dažďom sa na tejto motorke rovná takmer nule, no po polhodine v jemnom daždi prichádza zase slnko tak v ukrutnej rýchlosti 85km/h hádam obschnem, kým prídem na hranicu.

Prejazd Slovenska nebol ničím zvláštny, stačili dve malé zastávky na tankovanie a bol som na hranici. Ono mi to prišlo až trocha smiešne, keď som tankoval po 6-7 litrov. Táto motorečka má aj napriek nákladu výbornú spotrebu, čo potešilo moju peňaženku.
Priemerne som mal na Slovensku spotrebu 2,8 - 3,1 l /100km. A to si myslím, že neskôr po zábehu motora ešte klesne. Nádrž s objemom cez 10 litrov mi hravo stačí na viac ako 300km a to mám so sebou pre istotu kanister na 2,5 litra, ktorý ako sa ukázalo som vôbec nepotreboval. Celú cestu bol prázdny.

Podvečer prichádzam na hranicu. Nikoho... zastavujem pri okienku nášho pasováka, a celé mi to tu trvá asi 2 minúty. Pešo sa posuniem na ukrajinskú stranu. Nikoho... tu to predsa len trvá o poznanie dlhšie, ale nestrávim tu viac ako 6-7 minút, čo je na túto hranicu výborný čas.

Nieje na čo čakať vyrážam, do večera blízko a do Ľvova ďaleko. Povinná fotka hneď za hranicou musí byť a palivo pre pilota(to akože mňa) vo forme kvasu musí byť tiež. Slovenskú horalku spláchnem dvomi litrami ukrajinského kvasu a hneď je svet krajší.

To sa ale nedá povedať o nedokončenej oprave cesty H13, vedúcej z Užhorodu smer Ľvov. Kde je ten nový asfalt o ktorom mi rozprávali minulé leto že bude toto leto? No nič, prvých 40km je po zvyškoch socialistického asfaltu, no potom už je krásny minuloročný nový koberec až po Ľvov.

Kým je svetlo a dá sa fotiť, robím pár obrázkov, no potom už len ťahám za plyn. Predsa len Karpaty sú kopcovité a rovinu tu nenájdem, a tak klesá s teplotou aj moja rýchlosť. Večer o 22.15 parkujem u kamaráta Olega, prehodíme pár slov a zaspávam po dopade do postele.

Prvý deň bol síce rozbehový, no únava je väčšia ako som ochotný si priznať. Nezostáva mi nič iné len si zvyknúť, no verím, že to bude už len lepšie.

Dnes najazdených "rozbehových" 724km.

2. deň, piatok 10.augusta 2018

Ľvov - Žitomir - Kyjev - Poltava - Charkov - Goptivka

Ráno sa budím na detský plač, ktorý zároveň vysvetľuje hrubú vrstvu prachu na Olegovej motorke. Vieš Noro, narodila sa nám dcéra, začal som stavať dom, motorka jednoducho musí počkať. Tvárim sa že ho chápem, zatiaľ čo dlávim do seba asi kilo sladkých varenikov a ešte sladším tvarohom. Manželka Marta zase raz neodhadla a navarila ako pre početnú rotu vojakov.
V rýchlosti preberieme moje plány, ktoré vlastne ani niesú a o chvíľu vyrážam smerom odkiaľ vyšlo slnko. Zdôverím sa, že by som dnes rád pretranzitoval Ukrajinu, načo Oleg spustí hurónsky smiech, že s týmto tu 250-kovým približovadlom budem rád ak z diaľky uvidím večerný Kyjev.

To už ho ale nechávam vo víre prachu a kľučkujem cez ranný Ľvov. Trvá mi hodinu, kým sa dostanem na hlavný ťah E40, kde mi kilometrovník ukazuje Kyjev 544km. Matematika nepustí, keď som včera dal viac ako 700km, dnes musím minimálne tiež toľko, ak nie viac. Poviete si, naháňačka? V podstate bola, no keď je času pramálo, tak jednoducho chcete z nutného tranzitu urobiť za deň čo najviac.

Deň sa zmenil na tankovací. Jednoducho som stál len keď svietila pažravá kontrolka. Bonusom bol silný protivietor, ktorý moju kozmickú (či komickú) rýchlosť ešte znižoval. Tým pádom mi stúpla spotreba na 3,3 litra, čo som bral s nevôľou, no pri cene ukrajinského benzínu ma to až tak netrápilo.

Okolo 16.00 vchádzam do Kyjeva, a vychádzam z neho po 18.00. A to s motorkou som bol na každom semafore prvý v rade. Ventilátor sa nezastavil ani na sekundu, som hotový a po výjazde z mesta oddychujem hodinu pri večeri. Tu ma napadá myšlienka, skúsiť dať dnes až hranicu do Ruska.

Okoloidúceho vodiča sa pýtam koľko je asi kilometrov do Charkova. Odtiaľ si pamätám z minulosti, že je asi 60km na hranicu. Dostávam odpoveď, že 500-550km. To ma trocha rozladí, no keďže sám netuším koľko vydržím, tak si z toho hlavu nelámem a pokračujem. Po pár kilometroch vidím značku Charkov 530km.

To mi stačí na moju orientáciu. Spomínal som, že nemám čo nabíjať v zásuvke? Tuším áno.. tým som myslel to, že ja ako zástupca starej školy, mám vo výbave akurát tak mobilný telefón Nokia s ktorým sa výborne pribíjajú stanové kolíky.

Takže netuším kde som, a kadiaľ mám ísť je vždy zábavná chvíľka rozhodovania. No o tom neskôr popíšem viac.
V noci prechádzam cez dedinu s romantickým názvom CIGANSKE.

Blíži sa večer, teda vlastne on už večer je, len ja si to nechcem pripustiť. Tvárim sa nadšene z toho ako dobre sa mi ide vo vyjazdených koľajách, pritom ako moja motorka svieti do hviezd.

No trocha som pozabudol nastaviť svetlomet po naložení motorky. Takže mi každé auto, čo ide oproti dá diaľkovými svetlami najavo, aký som uvedomelý motorkár.

Cesta je tu fakt vo veľmi zlom stave, párkrát som takmer v kolíznej situácii, no nevzdávam to a bojujem. Teraz už pomaly aj so spánkom a zimou. O polnoci niekde pri Poltave sa zohrievam čajom na benzínke, a obliekam nepremok, aj keď je neprší. Je to moje jediné ako tak teplé oblečenie.

Som unavený no rozhodnutý prísť až po hranicu. Pokračujem a okolo 3.00 míňam Charkov, aby som o 3.30 v diaľke uvidel hraničný prechod. Mám v pláne dotankovať ,tak sa otáčam pred hranicou k benzínke, ktorá je ale zatvorená.

Môj nočný manéver v tme, ale neunikol výpalníkom v uniforme. Keďže som sa otočil asi 50m pred nimi brali to ako zjavnú provokáciu, a keďže tá plná čiara ktorú som prešiel krížom sa mojim prejazdom asi poškodila, chceli si nárokovať na odškodné.

Vedeli že sa o chvíľu vrátim, a hneď ma aj zastavili. Boli dvaja. Hlboký nádych.... áááááá "pačemu vy narúšili".... viac sa k slovu nedostal.... pokračoval som v prejave ja, načo prvý výpalník to vzdal a odišiel, druhý ešte chvíľu váhal a potom si vypýtal pas. Na moje rázne NET, sa aj on otočil a odišiel.

Vymenila ho o poznanie rozumnejšia a staršia uniforma. Hovorím mu...chlapi nerobte blbosti, sú takmer 4 hodiny ráno, som unavený, zmrznutý...
On pokýval hlavou a súcitne mi hovorí, "ukáž mi aspoň vodičák že máš". Ukážem mu vodičák, vyzerá celkom normálne tak mu ho dám aj do ruky, nielen k nahliadnutiu.
Vracia mi ho o pár sekúnd a už ho zaujímajú len bežné chlapské veci...odkiaľ - kam - koľko - ako rýchlo....na východe nič nového...

Chvíľu sa rozprávame, načo naberie odvahu prvý čo zutekal a nenápadne sa priplazil so slovami "áááá prezenta iz Slovákii net?" Odpovedal mu štartér motorky...

Prešiel som asi len 30metrov, lebo tu začínala kolóna áut. Kým som sa zorientoval, už ma spovedali vodiči, "skóľko, skóľko ty platil?" Odpovedám univerzálnym slovom, "chuj"...
No keďže je už dávno po polnoci, tak by sa patrilo ukončiť tento deň, a pokračovať novým dňom, ktorý mi priniesol návrat do minulosti spojený s menším Déja vu, ktorý bol ruka v ruke s menším skoro infarktovým stavom... no nepredbiehajme...

Dnes som si teda zajazdil parádne... 1148km, je aj na koňa moc, nieto na somára na 250-ke.