Na východe nič nového... 2/5

3. deň, sobota 11. augusta 2018

Goptivka - Charkov

Slnko pomaly vychádza nad hraničným prechodom Goptivka-Nechotevka, keď začínam nenápadne prebiehať kolónu áut pred hranicou. Nikto nepovie ani slovo, a tak stojím pred závorou a po polhodine opúšťam Ukrajinu. Dovidenia...keby som len vedel, ako skoro sa toto slovo naplní...

Posmelený obiehaním na ukrajinskej obieham kolónu aj na ruskej strane. Zase bez slova či zlého pohľadu. Odstavím motorku, podám pas, techničák policajtovi a o minútu idem ďalej. Colná deklarácia ktorú treba vypísať mi trvá asi minútu, vystojím si radu a podám všetko od okienka colníčke, ktorá sa tvári tak nasrane akoby bola v službe za trest.
Po minúte sa rozletí okno a spustí:

Kuda? Kak kuda? Nu v Rossiju!...Tebe nevozmóžno! U tebja problem!
...a bolo vymaľované...

Hodí po mne všetky papiere a tresne oknom. Na moje okamžité klopanie reaguje krikom, ktorý somnou ani nepohne a pýtam sa o aký problém ide. Keďže okno nemôže zatvoriť lebo som sa jej takmer do pol pása nasúkal dovnútra berie moje papiere a ukazuje.
Pozri Nóórbert...kakoj nómer u teba? Odpovedám no predsa taký aký je v techničáku! Ona: a aký je na "dovernosti" preklade splnomocnenia?(motorku mám na firmu)
Pozriem a tam v kolónke evidenčné číslo je preklep: namiesto písmen DD tam je DA. Len sa usmejem a hovorím jej, že chyby sa stávajú, je tam preklep, ale VIN číslo je správne, to sa nikdy nemení, zato evidenčné číslo sa zmeniť môže.

Nič nepomohlo, mám si to ísť vyriešiť domov. Aj som išiel...k vedúcemu zmeny...tu som použil niekoľkokrát čarovné slovíčko "chuj" v spojení s popisom situácie.
Vedúci si pozrel môj problém na papieri a uznal, že síce to je problém, no nie neriešiteľný. Hlasnejšie som pripomenul, že pokutu rozhodne platiť nemienim a "prezenty iz Slovákii u meňa tóže net"...a už ma hnali von...len aby som bol ticho.

Krok za mnou ako môj tieň sa zakrádal vedúci zmeny, lebo náš rozhovor počulo približne 20 čakajúcich vodičov, tak bolo jasné, že z tohto mraku nezaprší nič do colného bezodného vrecka.

V momente som tu bol za celebritu, ukazovali na mňa, niečo si šepkali, no zjavne všetci boli na mojej strane.
Po krátkom čakaní, ma znova milosrdne prijala dotyčná a s už jemnejším výrazom tváre sa podujala prehliadnuť preklep, keďže jej niečo dohovoril jej nadriadený.

Víťazoslávny úsmev spojený s posmechom nedal na seba dlho čakať a z očí som jej čítal.. "tak už ťa mám chlapče"..
Čo zase sa jej nezdá?

Nahodila vážny ksicht a hovorí...tak do Ruska ťa nepustíme! Máš tu iný a veľký problém. Predložila mi štyri papiere formátu A4, kde boli vytlačené všetky moje prechody cez ruské hraničné prechody za celý môj cestovateľský život.

Pozeraj, hovorí mi: tu, v roku 2010 si vstupoval z Kazachstanu na územie Ruskej federácie a podľa našich záznamov si vystúpil od nás bez motocykla. To znamená si ho niekde predal a colnú deklaráciu zahodil!

Čo? Pozerám na tie papiere ako bacil do lekárne, a nemám slov.
Chcete mi povedať, ja som z Ruska odišiel a motorka tu zostala? A ako som asi išiel domov? Faxom? A to mi hovoríte teraz? Po ôsmich rokoch?

Išiel som od toho roku 2010 cez hranice aj v 2012, 2x 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 a dnes...kde ste boli doteraz s týmto tvrdením?
Ju to samozrejme nezaujímalo a ja som mal postarané o zábavu...

Riešilo sa to asi 5 hodín. Bolo mi vysvetlené, že od 2016 pracujú v nejakom novom systéme, kde sa ukladajú všetky podobné prípady. Preto sa nikdy počas mojich prechodov hranice, tento problém neukázal. Argument, že som od 2016 bol v Rusku 2x nezabral..jednoducho ich pravda je silnejšia ako moja.

Ukazujem pas, pozrite! V ten a ten deň som predsa prešiel na Ukrajinu. Zavolajte na opačnú stranu hranice a spýtajte sa. Aj zavolali a zistili že mám pravdu. Ukrajinci potvrdili, že som skutočne vstúpil na ich územie aj s motocyklom, takže nemohol zostať v Rusku.

No vidíte, hovorím im, vyriešilo sa to!
Nie... nám nestačí toto cez telefón. Musíš priniesť oficiálne prehlásenie, buď zo Slovenska - vaša polícia nech potvrdí, že motocykel je stále evidovaný na Slovensku, alebo z Ukrajiny, že motocykel vstúpil na ich územie.
A pekne na papieri s veľkou okrúhlou pečiatkou.

A to bude problém... motorku som v 2011 predal! Na základe čoho budem žiadať to potvrdenie, keď v techničáku bude už iné meno?
Neskôr v priebehu dňa volám domov a organizujem pátraciu akciu...Nemám kontakt na chalana, ktorému som motorku predal, zato viem opísať miesto kde býva. Poobede už mám mailom techničák, ktorý ale budem musieť niekde vytlačiť. No to má teraz čas.

Bezmocnosť so mnou trasie, ale niet pomoci. Strávil som tu sedem hodín a otáčam sa. Kolotoč na ukrajinskej strane si zopakujem a na otázku, prečo ma nepustili použijem univerzálne slovíčko "chuj"...

Pýtam sa na možnosť vystavenia tohoto dokumentu, no nikto nič také nevie a nechce urobiť. Jediná možnosť je požiadať o vystavenie Colný úrad Charkov. No táto inštitúcia pracuje najbližšie až v pondelok o 9.00 a teraz je sobota dopoludnia. Radia mi ešte návštevu priamo hraničného prechodu, ktorým som vtedy vstúpil na Ukrajinu, no toto nepripadá do úvahy z mnohých dôvodov. Je hlavne ďaleko na severe a aj tak by mi tam nikto nič nevystavil. Tak zostáva len ten Charkov.

Som tak znechutený, unavený a nasratý, že zlosť si ani nemám na kom vymlátiť. Alebo žeby predsa? Vychádzam z hranice, že si niekde oddýchnem v tieni na parkovisku. Prejdem len asi 50m, keď tu sa zjaví objekt na vyventilovanie sa. Uniforma vo veku asi 20rokov, mi ukazuje že mám zastaviť.
"Kde jest váš šlem" (prilba)?, "pačemu vy narúšili".....viac zo seba nedostal...Prilba je zavesená vzadu na kufri, to mal pravdu, no aj tak som si trúfal.
Tak som mu naložil, až do štvrtého kolena som mu pospomínal predkov, aký boli chuji.

Na nič som nečakal a odstavil motorku pár metrov od jeho stanovišťa a jednoducho si ustlal na zemi v tráve. Po pár minútach cítim, že niekto stojí nado mnou. Otvorím oči a to zase on. Pýtam sa: čo?... málo som ti povedal? On si prisadol a hovorí: prepáčte, asi máte zlý deň, ja som vás nechcel pokutovať, len vás upozorniť...

Nakoniec sme si s Viktorom podali ruky a podebatovali o živote, práci atď. Mal som trocha výčitky, tak som sa mu ospravedlnil, on mávol rukou, že už v službe zažil aj horšie.
Potom ma už nechal si podriemať a porozmýšlať čo ďalej.

Charkov mám hodinu cesty, tak idem smer centrum. Vo vrecku lístoček a názvom ulice, je jediné čo mám. Prvý motorkár ktorého stretám a zastavujem mi poradí pár hotelov, no môj rozpočet nieje stavaný na ceny v centre mesta. Pomáha mi miestny taxikár, nasledujem ho a mám hotel kde je izba síce z roku 1960 ale zato za rozumnú cenu.

Keďže som zlomený ako vzduchovka, ledva sa držím na nohách, padám do postele. V podvečer v centre hľadám miestnu motorkársku komunitu na miestach, ktoré mi boli odporúčané, že sa tu stretávajú domáci motorkári.

Prichádzam, pýtam sa, vysvetľujem, hľadám kontakty, rady.... či nemá niekto kamaráta a ten kamarát či nemá kamaráta a toho brata koňa syn z piateho kolena či nepozná niekoho na tej colnici...

Po hodine odchádzam asi ešte viac nasratý ako z hranice... Totálny nezáujem, každý s chladným ksichtom si to vypočul a pokrčil ramenami. Jeden jediný zdvihol telefón a aspoň sa pokúsil niekomu zavolať.
Prvú vetu čo som v telefóne počul bolo ...tristo dóólary...

Na dnes stačilo, vyčerpal som všetky morálne sily bojovať so systémom. Vraciam sa na hotel, kde ma ešte dorazí dedko-ochrankár, ktorý stráži parkovisko.
Hovorí, že síce som mu zaplatil za parkovanie, no on za nič neručí a v noci spí. A nemá ani bránu na parkovisku. Mením preto parkovanie motorky u suseda, ktorý má aj bránu, aj sabáku (psa), a snáď bude aj menej spať.. Na recepcii sa ešte si snažím objednať nejaké jedlo s donáškou do hotela, lebo nemám síl ešte niečo hľadať po uliciach.

Recepčná ťuká do klávesnice rýchlosťou blesku....sem tam udrie...
Trvá 10 minút kým mi objedná šašlik a kvas a a keď celé odošle, tak príde odpoveď, že objednávky prijímajú do 22.00... Bolo 22.02 presne.... Spomínal som už jedno obľúbené slovo? Možno doteraz sa ozvena na recepcii ....opakuje...chuj...uj...uj...uj...

Dnes najazdené 107km. Bol to len návrat z hranice a potom po meste pri hľadaní "pomoci"...

4. deň, nedeľa 12. augusta 2018

Charkov

Ráno sa zobúdzam na obed. Spal som v kuse asi 16 hodín. Aspoň mi čas ubehol. Zobudil ma hlad. Sadám na metro do centra. Keď už je tá nedeľa. Aj som zabudol že som hladný... všetky herečky vytiahli krátke a ešte kratšie sukne, bolo čo obzerať.
A potom som zablúdil na ulicu, kde sa zajtra rozhodne o osude mojej cesty.

Odfotil som si budovu ak by som sa ráno stratil, a konečne idem niečo zjesť.
Konečne šašlik a pár litrov kvasu.
No nebaví ma sa túlať ulicami, som nervózny ako sánky v lete. V hlave sa mi premieľajú možnosti, čo ak sa mi nepodarí dostať potvrdenie....čo potom...kade?...kam?...
V podvečer sedím v parku pri rieke a kŕmim kačice....ako taký dôchodca... Pred spaním idem pozrieť motorku. Stojí na svojom mieste. Dám dedovi pivo nech sa mu lepšie spí v službe a idem spať tiež. Zajtra bude ťažký deň...

Dnes som nejazdil....teda ak sa nepočíta metro... takže najazdené 0 km.

5. deň, pondelok 13.augusta 2018

Charkov - Goptivka - Nový Oskol/RUS

Vstávam skoro, prakticky som ani nespal. Keďže včera som raňajky prespal, nemusím ich mať ani dnes. Letím na colnicu, kde ma víta akurát tak upratovačka... To asi preto že je 7.00 a začínajú o 9.00.

No ani o 9.00 sa nejako nezačalo tak skúšam niekoho nájsť. Na moju prosbu že chcem osobnú audienciu u náčelníka kmeňa, resp. riaditeľa colnice, dostávam odpoveď, že má dovolenku a k zástupcovi sa mám nahlásiť týždeň vopred.

Zrazu ale prichádza dievčina v civile. Vraj má službu pre styk s verejnosťou.. No povedzme, že bola pekná na styk.
Pýta sa čo potrebujem. Ja ani neviem kto je, no snažím sa jej vysvetliť moju situáciu. Kýve hlavou, že chápe, všetko si zapisuje na lístok o rozmere asi 5x5cm.

Vraj podobných problémov býva veľa, no pokúsi sa niečo zistiť. Oni sú Charkovská oblasť a ja som vtedy vstúpil na Ukrajinu cez Kyjevskú oblasť...Vraj oni musia požiadať o vydanie tú druhú oblasť...

Nezabudne dodať, že aj keby sa to potvrdenie dalo vydať, tak lehota na podanie žiadosti a na vydanie potvrdenia je 30 dní....na každej strane...to jest 30+30 dní...
Slovo chuj vyslovujem pošepky...

Dohodneme sa že mám prísť pred koncom úradných hodín čo je o 18.00.

V meste dávam obed a okolo 13.00 uznávam, že prešlo už dosť času. Vraciam sa na colnicu, dám si zavolať bloňdatý styk s verejnosťou a ona prichádza s mojim potvrdením na ktorom nestihol ani zaschnúť atrament na pečiatke.

Vystískam ju tak vrúcne až sa červená, dám jej nožík...nie medzi rebrá, ale pekne do ruky jej dám nožík pekný malý, akých nosím pre podobné prípady niekoľko.

Je to fajn prezent pre ľudí, ktorí si to naozaj zaslúžia...a ona si zaslúžila nielen ten nôž... jaj...ja vlastne žiadne "prezenty iz Slovákii" nemám...už som to tuším spomínal niekde... no teraz sa akosi našli...

Aj som sa jej pýtal, ako sa jej to podarilo tak rýchlo vybaviť, no mávla rukou so slovami "ani sa nepýtajte"...

Ďakujem jej ešte aj dnes. Plný nádeje a plným plynom vyrážam na hranicu v nádeji na krajšie zajtrajšky. Pred hranicou klasická kontrola, ktorá ma tentokrát necháva bez povšimnutia.
Znova obieham kolónu a podávam pas do okienka. "Vy ste tu tretíkrát za tri dni?" Ano... a čo vás nepustili do Ruska? Čo sa stalo....čarovná jednoslovná formulka opäť všetko objasnila...chuj... a pokračujem na ruskú stranu.

Tu ma ako prvý chce kontrolovať policajt - pasovák... hovorím mu počkaj bratu....najskôr práca potom zábava.
Idem rovno k colníkom. Samozrejme, že zase má službu moja "kamarátka" a jej kolegovia.
Nevyzerajú, že sa celkom radujú, no sú celkom prekvapení, že sa mi potvrdenie podarilo dostať.

Začíname novú partiu. Karty sú nanovo rozdané. Dlhé skúmanie, uznanlivé pokývanie hlavou nad mojimi tromfami.
Potvrdenie môže byť. Teraz ale treba napísať žiadosť.... Akú žiadosť?

"Píšte a ja vám to celé vysvetlím" hovorí s pokerovým ksichtom colníčka. Dostávam čistý papier a oznamujem novinku.
Ja ale neviem správne písať v azbuke...Teda kedysi som vedel, keď som chodil do školy...a to bolo dávno.
Dnes už viem len hovoriť...a nadávať....
Môj tromf bol príliš dobrý, a tak som si našiel na pár minút aj osobnú sekretárku. Napísala sama čo jej bolo treba, ja som to len podpísal.

Týmto som to bral za ukončené a pomaly som sa zberal.... to že to bude zase na Ukrajinu som sa dozvedel o chvíľu.
"Tak, už máme všetko a teraz to celé pošleme na ten hraničný prechod kde ste vstupoval vtedy v 2010 roku do Ruska, aby tú administratívnu chybu vymazali zo systému"...hovorí táto moja nočná mora...

Prosím?
Áno, dobre rozumiete...

Vašu žiadosť a všetko ostatné odošleme a do 30 dní sa vyjadria a problém odstránia (možno)! Vy jednoducho do Ruska dnes neprejdete....

Zavolajte lekára prosím! Nie premňa, ale pre túto budúcu invalidnú colníčku! Ja ju tu asi dorazím!
Pýtam sa prečo mi tento drobný nepodstatný detail nepovedali ešte v sobotu! Možno by som to celé vzdal a riešil neskôr z domu...

Môj krik ma priviedol až na druhé poschodie administratívnej budovy priamo k riaditeľovi celej colnice. Ako dobrý riaditeľ vedel o mojom prípade a bol pripravený na moju prípadnú návštevu.

Jeho príprava spočívala v nasledovnom: zistil si telefónne číslo na colnicu v Orenburskej oblasti, kam treba poslať žiadosť...a to bolo asi tak všetko...

Vysvetľuje mi celý postup, že oni to zo systému vymazať nemôžu, že so záznamom ma nemôžu pustiť ďalej, že ho to mrzí, že ma chápe, že, že, že...

Slávnostne predo mnou chce volať, no upozorní ma vopred na časový posun v danej oblasti a možnosť, že dnes už ani telefonicky nič nezistíme.
Voláme a nikto nezdvíha... Voláme na X ďalších čísel a nič... Skúšame ešte raz to prvé číslo a náhodou to niekto zodvihol... Myslím, že to bol maximálne vrátnik čo to zodvihol.
Už z jeho ksichtu som pochopil, že zase je niečo nie celkom dobre...na chuj...

Položil telefón a hovorí mi...
Hraničný prechod, ktorým ste v roku 2010 prechádzali, bol pred niekoľkými rokmi zrušený. Z toho dôvodu tam nieje možnosť poslať vašu žiadosť o vymazanie motocykla zo systému.

Tak toto je koniec, hovorím si...

No, ale veď niekde sa musí riešiť administratíva?
Áno, celú agendu prevzal hlavný colný úrad pod ktorý daný prechod spadal. A to je mesto Orengurg. No viete... Aby sme tam našli niekoho, kto zodpovedá za daný bývalý hraničný prechod... ako vám to vysvetliť ako cudzincovi?
Toto je jednoducho Rusko...na východe nič nového...

Budeme dlho hľadať a ešte dlhšie riešiť tento váš problém.. Musím vás poslať zase na Ukrajinu...
Lúčime sa so slovami, "zajtra mi zavolajte, budem tam hneď ráno skúšať volať a snažiť sa to riešiť"...

Vraciam sa k motorke ako zbitý pes...Nikto sa ma nič nepýta, aj tak všetko pochopili a ani slovo chuj ma už nebaví hovoriť.

Vo vysielačke len zahlásia, že toho motorkára treba zase pustiť naspäť. O minútu si už beriem lístoček pri závore na ukrajinskej strane. Už sa ani nepredbieham. Nieje kam. Odstavím motorku len tak niekde a odovzdane sa postavím do radu čakajúcich.

Postojím si asi 10 minút, keď počujem, že podľa všetkého mňa hľadajú... "Kde je ten motorkár?" "Kde bájker iz Slovákii"?

Vychádzam spoza budovy, že asi treba motorku preparkovať, keď som zastavil ako dilino v strede cesty. No pri motorke nikto a nezavadziam nikomu.

Kto ma potom volal? Ja! Ozve sa z nejakého okienka hlas. Prídem tam a pýtam sa čo kto zase chce. "Máš ísť za našim riaditeľom" Čo chce? "Neviem, ale keď sa ide k riaditeľovi, tak je to vždy zlé, alebo inak povedané ...na chuj" odpovedá hlas z okienka.

Idem k riaditeľovi, ten ma ale stretne na polceste k nemu.
"Vy ste boli pred chvíľou v Rusku?" No a kde asi, pomyslím si...
"Volali mi z ruskej strany, mám vás poslať naspäť...."

Tu končia všetky srandy. Pýtam sa prečo vlastne sa mám vrátiť a odpovedá, že mi len odkazuje to čo mu volali z opačnej strany...

No dobre, idem teda tretíkrát naspäť, v protismere k závore odovzdám ukrajinský nepoužitý čistý lístoček a o minútu otváram dvere ako doma na ruskej colníkovej búdke.. ani pri okienku nečakám...
...áááááááá........tak predsa ti stihli zanechať odkaz.....si sa vrátil... píš novú colnú deklaráciu! Náš riaditeľ sa za teba osobne zaručil, že za teba vybaví vymazanie tvojho problému a máme ťa pustiť na jeho zodpovednosť!!!!

Čo stojíš, píš!

Nemám slov a ani pero...

Všetko je o chvíľu vyriešené, aj keď to celé dobre nechápem. Podávame si ruky na znak mieru akoby...
Dostávam ešte poslednú otázku: "kde si sa naučil tak nadávať po rusky?" ...to vám bolo tak, odpovedám....

Neskôr sa slávnostne fotím pri tabuli RUSKO.

Čo sa tam udialo dodnes netuším, tak ako ani dodnes nemám odpoveď, ktorá mi mala prísť emailom do 30 dní. Lebo ako tvrdili, v Rusku sa takéto veci berú vážne a ak ste podali žiadosť, tak do 30 dní vám musia odpovedať...takže ani neviem, či je môj záznam vymazaný, alebo nie...no asi je tam výpadok internetu..dlhodobý...alebo ma má každý ako sa povie...na chuj...

Po prechode hranice sa cítim ako väzeň prepustený z doživotného trestu. Konečne voľnosť po troch dňoch.
Je podvečer a ja letím čo to dá smer Belgorod. Hlavný dôvod je, že nemám ani rubeľ a musím nájsť banku...

Všetky sú už ale zatvorené a tak bez peňazí ďaleko nezájdem. Pomáha mi miestny fajn chlapík, mení mi eurá v kurze rovnakom ako banka. Potom sa už len snažím nájsť výjazd z mesta smerom...smerom...smerom...no jednoducho niekam na juh tá cesta vedie.

Som rozhodnutý, že prvé ruble obetujem do kúpy mapy.
Dodnes tie ruble mám. Prešiel som asi 6 benzíniek, no mapu nikde nemali. Tak pokračujem spôsobom sebe vlastným a to je náhodné cestovanie. O to krajšie zážitky sú, keď ani netušíte kde vlastne ste. Ale vždy sa nájde niekto kto vás pošle správne, alebo aspoň trocha správne.

Vedel som, že sa jednoducho musím držať smer Rostov na Done, čo je obrovské mesto smerom na juh. Nejako sa dostať na hlavný ťah smerom k moru a ostatné sa nejako vyrieši. Idem po dedinách, mestečkách, kde vedú len cesty nižšej triedy.

Ale pokračovanie až ráno, lebo dnes už toho moc nepojazdím. Ustieľam si niekde v poli, len na krátky spánok sa dnes chystám. Mám zameškané skoro tri dni, tak ráno bude skorý budíček a skúsim niečo dobehnúť.
Základ je, že som v Rusku.

Dnes najazdené 268km, z toho 77 po Ukrajine a zvyšok už po Rusku.