Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Incheba-2024-std

Hodnotenie: (32 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (65)  [Verzia pre tlač] Tlač

Nora mládenca príhody a skúsenosti 1/3

 Zdieľať

Pridané: 31.01.2023 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 12241 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Ten pocit... známy, veľmi známy...to sedím, to ležím. Snažím sa v hlave si usporiadať priority. Žiadne v tej chvíli nemám okrem jedinej. Jediná je jasná – preč odtiaľto! Vstávam a znovu padám. Začiatok konca je tu. A to som ani poriadne nezačal. V okruhu stoviek kilometrov nepoznám nikoho. Ako sa ukázalo neskôr, nebola to celkom pravda.

Priatelia. Ani neviem odkiaľ začať. Prešiel rok a s ním okrem množstva šedivých vlasov pribudlo aj zopár zaujímavých situácií. Podeliť sa s nimi mi trvá nekonečne dlho, pretože toto písanie a zároveň aj čítanie sa bude trocha vymykať zo zabehnutého pravidla cestovania aké poznáme.

Dostať z hlavy na „papier“ myšlienky je tentoraz oveľa ťažšie a emotívnejšie. Písanie tejto zmesky niekedy až absurdných situácií začínam na Nový rok 2023 v čase lietajúcich ohňostrojov, kde keď sa zamyslím, v podstate som rád, že to môžem z časti oslavovať aj ja. Môj príbeh určite nie je z tých ktoré by mali čítať zarytí a tvrdí „adventure“ dobrodruhovia. Pre nich budem len slabým odvarom niečoho, čo zvládajú ľavou zadnou.

Tento príbeh je skôr na zamyslenie, niekedy úsmevné, niekedy menej. Písanie tentokrát nebude asi až také dlhé a náročné na čas. Skôr sa bude jednať o sériu kratších príbehov, príhod a skúseností, ako aj napovedá názov cestopisu. Pre názov tohtoročného diela som nemusel chodiť ďaleko, a zase mi dobre poslúžila moja knižnica, ktorá ma inšpirovala knihou od slovenského spisovateľa menom Jozef Ignác Bajza.

...kniha ktorej názov som pozmenil...
...kniha ktorej názov som pozmenil...

Jeho prvý slovenský román som si dovolil mierne pozmeniť a meno jeho hlavného hrdinu som nahradil svojím menom. A tak vznikol akýsi tragikomický nazvime to polo-cestopis ktorý práve začínate čítať.

Tieto riadky pre bežného čitateľa, turistu, cestovateľa, alebo jednoducho toho kto rád aspoň na chvíľu vypadne z reality zvanej „štandardný život“. Príjemné čítanie prajem, a ako sa hovorí, „keď sa nedarí, ani benzín nehorí“...

Od napísania môjho posledného cestopisu uplynul takmer rok. Áno beží to rýchlejšie ako si vieme a chcem pripustiť. Moje plány sa rokmi menia len čiastočne. Smer zostáva jasný a nemenný už roky. Cesta na východ a potom už konkrétnejšie podľa každoročného plánu.

Ten tohtoročný bol jasný z poslednej fotky v tom cestopise, kde v ruke držím môj cestovný pas, v ktorom sa leskne nové vízum do Ruska.

Ako je všeobecne známe, bolo cestovanie v rokoch 2020 a 2021 dosť komplikované a hneď pri prvej príležitosti ktorá sa naskytla som žiadal a dostal nové pracovné vízum bez obmedzenia vstupov na 1 rok, ktoré sa v tomto príbehu budem snažiť naplno využiť.

Legálny vstup by som mal teda zabezpečený (na rozdiel od toho minulého polo-legálneho) a moje plány na novú cestu začínajú prakticky dňom vydania posledného cestopisu 14.2.2022. Zakončil som tým sám pre seba jednu cestu a zároveň hneď začal prípravy na cestu novú.

Čas príprav a čakania na informácie si krátim v garáži, kde sa objavil trocha nečakane motocykel, o ktorom bude zmienka trocha neskôr. Rozborka – zborka sú moje obľúbené činnosti, a preto upravujem tento motocykel podľa svojich predstáv na cestovanie.

Nemenná situácia počas jari ma neteší, desiatky telefonátov nič nové neprinášajú. Pre objasnenie bežnému čitateľovi opíšem krátko v čom je háčik.

Vízum do Ruska síce mám, no vstup do Ruska je naďalej povolený len jediným spôsobom a to letecky. A to vôbec nehrá do karát mne, keďže motocykel letecky prepraviť je nereálne.

Obraciam sa preto na všetkých známych, rôzne inštitúcie, aj priamo na Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Bratislave. Nie som sám, komu dané obmedzenia robia problémy, no ani na tomto najvyššom mieste mi nikto nevie povedať kedy a či vôbec sa dané opatrenie nejako upraví. Skôr to vidia tak, že tento rok to podľa všetkého zostane v rámci leteckého spojenia. Jednoducho povedané, priletíš do Moskvy ak máš vízum, a potom si už rob čo chceš. No a motorka? Tá sa tam asi tento rok nepozrie, tak to vyzerá.

V tomto duchu otázok a odpovedí prešla jar, a pomaly sa blížiace leto takisto nič nemení. Ja sa začínam pohrávať s myšlienkou cestovať po Rusku ako bežný turista a jednoducho vypustiť ako dopravný prostriedok motocykel.

Veľmi mi je ľúto faktu, že pred dvomi rokmi som jeden môj motocykel veľmi komplikovane dostával domov z Ruska, kde som ho nechával v roku 2019 s predstavou, že sa o rok vrátim a budem pokračovať v cestovaní. No ako vieme svet sa vtedy zmenil a ja som v roku 2021 riešil prevoz motocykla veľmi zaujímavým spôsobom domov. Kto nevie a zaujíma ho to tak tu je ten príbeh.

[clanok Denník stroskotanca ]

Dnes by som veľmi rád prijal, keby môj vtedajší motocykel bol naďalej v Rusku, aj keď absolútne nelegálne, no už na tom nič nezmením.

Počas mnohých telefonátov so známymi z Ruska, nadhodíme tému zaobstarania motocykla priamo v Rusku. Táto téma nakoniec prešla do reálneho zisťovania možností a ukázala sa ako celkom možný variant v danej chvíli.

Po dňoch riešenia a zisťovania potrebných formalít a iných obmedzujúcich faktorov, máme plán ktorý vyzerá viac ako sľubne. Motocykel si kúpim v Rusku sám, oficiálne ako cudzinec si ho na seba nemôžem registrovať, no v tomto mi pomôže môj kamarát v Moskve a ja si budem môcť spokojne cestovať po Rusku. Ako bonus to bude inkognito, keďže budem mať ruské evidenčné číslo a nebudem poburovať miestne osadenstvo nejakou imperialistickou „ešpézetkou“ z „Čechaslavákii“ (už dávno ma prestalo baviť vysvetľovať niekde na dedine hlboko v Rusku, že ČSSR už akosi nie je...)

Tieto situácie bývajú často veľmi úsmevné, hlavne keď si niektorý uvedomelý občas chce trocha napraviť svoju reputáciu pred svojimi okolostojacimi spoluobčanmi a „múdro“ kýva hlavou a spýta sa „a to bol u vás prevrat, potom bola vojna a potom ste sa rozdelili že?“... Vtedy dôjdu slová aj mne, a radšej zmením tému na niečo menej náročné, ako je napríklad cena benzínu, alebo cigariet. Táto téma ma už viackrát zachránila od pohromy zvanej „dáme 100 gramov?“ Legendárna veta, ktorej význam je jasný len tomu kto vie, že v Rusku sa nalieva na gramy nie na mililitre.

Ponuka väčšinou začína pri hmotnosti 100 gramov a nemá obmedzujúci limit v počte cyklov. Toto bola len malá bezplatná rada pre začínajúceho turistu po tejto krajine, spomeňte si nato pri podobnej situácii, vaša pečeň vám na druhý deň poďakuje.

Trocha som odbočil od témy a nechal sa uniesť v melanchólii toho, že moje dve motorky budú asi pravdepodobne doma a ja budem sedlať niečo iné. No predstava cestovania je silnejšia a predbežná dohoda v Moskve platí. Preto môžem postúpiť o krok ďalej. Začína prvý letný mesiac. Jún je tu a s ním žiadna zmena ohľadom otvorenia pozemných hraníc do Ruska.

Riešim môj presun do Moskvy. Letenky sú za šialené ceny, kde sú tie časy, keď som pred rokmi lietal do Moskvy za 60,-€. Dnes mám „akciovú“ ponuku na letenku Viedeň – Ankara(Turecko) – Moskva za skromných 460,-€. No neber to! Iná možnosť akosi nie je, alebo je ešte „akciovejšia“, to znamená drahšia a komplikovanejšia.

Začína týždeň príprav. Keďže musím so sebou brať všetko čo bežne nosím na motorke už z domu a do lietadla som limitovaný váhou batožiny, tak moje balenie začína vážením každého dielu a každej časti výbavy. Od oblečenia, cez môj pojazdný hotel vo forme stanu, spacáka a karimatky, až po základné náradie a iné dôležité veci potrebné k ceste.

Klasika balenia, vyhadzujem veci ktoré uznám za menej vhodné a balím to čo si myslím, že potrebujem viac. Oblečenie formou 1+1+1 zostáva už roky nemenné. Jedno tričko, jedny trenírky, jedny ponožky. A stačí! Druhý pár tohto oblečenia mám na sebe.

K tomu prirátam termo oblečenie, mikinu, maskáčové nohavice, ktoré sú zároveň aj kraťasy, a sandále. Koniec. Čo sa týka oblečenia, to sa vždy dá dokúpiť po ceste oveľa ľahšie ako napríklad nejaké veci na núdzový servis niekde v pustatine.

Veziem so sebou aj nejaké „padárky“ starým priateľom ako aj prípadným novým. Keďže ma mojom tamojšom motocykli budem potrebovať aj niekam uložiť batožinu, tak veziem so sebou aj bočné tašky a zadnú rolku. Tieto veci majú takisto svoju váhu, a tak sa ani nečudujem, že limit na podpalubnú batožinu hravo prekračujem.

...zbalené...
...zbalené...

Preto balím do príručnej batožiny maximum oblečenia, nepremokavý oblek do dažďa, plachtu na motorku a iné veci, ktoré môžem mať pri sebe. Tento limit spĺňam na hranici vyššie spomínaných 100 gramov, no tentoraz je to naozaj o váhe a nie o mililitroch alkoholu.

Zostali mi dve veci ktoré sú neskladné a ťažké. Bunda na motorku a čižmy. Rozhodujem sa, že jednoducho poletím v čižmách a bundu si dám na seba, alebo ponesiem v ruke. Ono sa to nezdá, ale sú to veci naozaj ťažké a nespratné.

...limit neprekročený...
...limit neprekročený...

Prilbu a nohavice na motorku sa mi podarilo zabaliť do podpalubnej batožiny, no tieto dve položky mi už nijako váhovo nevychádzajú, len ich mať na sebe. Budem asi vyzerať veľmi divne, no účel to splní a to je hlavné.

Tak prebehol celý týždeň v znamení príprav a balenia, že som sa ani nenazdal a je tu víkend a čas odchodu. Keďže mám plán na dlhšiu cestu, tak ešte riešim nejaké veci doma a je tu deň odchodu. Cítim sa akosi nesvoj, je to všetko nové, iné, nepoznané a zvláštne. No túžba cestovať je silná, preto som absolvoval celú túto tortúru s akousi zvláštnou radosťou. Nedeľa je deň štartu mojej cesty. Poďme nato!

1.deň, nedeľa 12.júna 2022

Pobedim – Viedeň – Ankara - Moskva

V nedeľu odlietam. Znie to zvláštne, pretože moja cesta nikdy takto nezačínala. Sadám do auta a na konci našej dediny si robím ako vždy fotku.

...zvláštny odchod bez motorky...
...zvláštny odchod bez motorky...

No teraz bez motorky a naľahko. Presun na letisko trval niečo okolo 1,5 hodiny a po menšej komplikácii s rozmermi batožiny ktorú som musel odovzdať na oddelení nadrozmernej batožiny, sa dostávam cez bežné kontroly do mojej odletovej haly. Jediný problém bol s mojimi čižmami, pretože obsahujú kovové prvky, tak som ich musel vyzuť a nechať prejsť cez skener a ja naboso absolvovať kontrolou.

...turistická obuv "vhodná" do lietadla...
...turistická obuv "vhodná" do lietadla...

Do odletu mi zostáva nejaká tá hodina, tak len pomaly prechádzam halami a nakoniec čakám v tej správnej, v ktorej prevláda čierna farba oblečenia moslimských žien, ktorým vidno len oči. Keďže letím cez Turecko dalo sa to očakávať, že tu bude taký mierny kultúrny šok.

Sedím na lavičke medzi touto celkom hlučnou a zvláštne „voňajúcou“ skupinou o počte pár stoviek kusov a rozmýšľam ako veselo bude asi v lietadle. Z mojich myšlienok a úvah ma vytrhne hlas nado mnou, „Ahoj, ty si Noro že?“.

Zodvihnem hlavu a hľadím na neznámeho chlapa, ktorý stojí pri mne a usmieva sa. Nič nechápem, no podávam neznámemu ruku som slovami, áno som Noro a ty si kto človeče?

Chlap sa znovu usmeje a hovorí, „ty ma nepoznáš, ja som Roman z Oravy, ale ja poznám teba a čítam tvoje cestopisy. Videl som ťa tu sedieť, v motorkárskej bunde, tak som ťa prišiel pozdraviť a spýtať sa kam ideš“...

Nečakané stretnutie s niekým, kto ma spoznal v dave ľudí na letisku, bolo veľmi príjemných spestrením čakania. Roman, ako som ti spomínal, spomeniem ťa v cestopise, tak to robím a prikladám aj našu spoločnú fotku.

...čau, ty si Noro?...
...čau, ty si Noro?...

Poprosím vedľa sediacu slečnu o fotku na môj fotoaparát do ktorého som dnes vložil novú čistú kartu. Urobila nám dve spoločné fotky. V tej chvíli som ešte netušil, že to budú jediné dve fotky ktoré počas mojej cesty fotoaparátom urobím....

Neskôr sediac v lietadle si uvedomujem, že pocit niečoho zvláštneho ma neopúšťa. No prikladám to k tomu nezvyčajnému spôsobu začiatku cestovania. Uvidíme...

...prestup v Ankara (Turecko)
...prestup v Ankara (Turecko)

Odlet a pristátie v Ankare zabrali asi necelé tri hodiny. Na prestupný let mám čas tiež asi tri hodiny, tak len posedávam na lavičke a pozorujem život v Turecku spoza okna, kým nie je celkom tma. Odlet je okolo 23.00 miestneho času a prílet do Moskvy je okolo 05.00 druhého dňa. Preto zakončím dnešný deň na letisku v Ankare a posuniem sa v čase do ďalšieho dňa.

2. deň, pondelok 13. júna 2022

Ankara – Moskva

Pristávam v Moskve, kde vychádza slnko a ja unavený vystupujem po celej noci bez spánku na ruskú zem. Počkám na batožinu a vychádzam z haly. Tu sa na mňa vrhá asi tisícka taxikárov, predavačov SIM kariet, dohadovačov hotela a iných potmavších tiežrusov. Tu treba slovo „chuj“ brať a používať s ohľadom, lebo hneď môžeš mať medzi rebrami oceľový nabrúsený pozdrav od horkokrvných gastarbajterov z bývalých krajín ZSSR.

...letisko Moskva - Vnukovo
...letisko Moskva - Vnukovo

Vychádzam na čerstvý vzduch a posielam sms môjmu kamarátovi Vasilijovi. Prichádza do 10 minút a sadám do auta. Ideme rovno k nemu domov na čaj, kde preberieme plány. Sme tu traja, pricestoval sem aj kamarát Oleg z Petrohradu. Vedel, že sem priletím, tak sadol na vlak a pricestoval ma pozdraviť. Len tak 700 kilometrov vlakom na otočku a večer ide domov. Tu v Rusku bežná vec, ísť takú vzdialenosť k niekomu na čaj a večer domov. U nás trocha nepochopiteľné, no tu sa to berie ako nič zvláštne.

...som tu...
...som tu...

Plán dňa znie, vymeniť peniaze, kúpiť SIM kartu a doriešiť motorku. Poradie sa počas dňa zmení a po výmene valuty a kúpe ruského čísla odchádzame na oslavu narodením miestneho predsedu motorkárskeho klubu. V garážach ktoré sú brlohom klubu sa postupne premelie asi stovka členov.

Oleg prišiel kvôli mne z Petrohradu na otočku
Oleg prišiel kvôli mne z Petrohradu na otočku

Nepreberné množstvo jedla a alkoholu ale vôbec nemá za následok bohapustú pitku, ale kultúrne posedenie do podvečera. Ja ako nepič šoférujem naspät k Vasilijovi domov, tu sa lúčime s Olegom ktorý odchádza na vlak do Petrohradu.

...šašlik a kvas, moja obľúbená kombinácia...
...šašlik a kvas, moja obľúbená kombinácia...

Ja už som úplne so silami na dne a preto nechávame ostatné veci na ráno. Dnešok bol aj tak dostatočne výživný na zážitky.

3. deň, utorok 14. júna 2022

Moskva – Moskva okolie - Moskva

Ráno sa budím v kuchyni na lavici úplne rozbitý. Vasilij musí ísť do roboty a kúpu motorky necháva na mňa a jeho ženu. Sadáme do jeho auta, ja za volant a jeho žena s 5 mesačnou dcérou dozadu ako navigátor. Ideme do dediny neďaleko Moskvy. No ono je to vlastne ešte časť Moskvy, no časovo to je asi hodina cesty a okolo 60 kilometrov.

Tu mám dohodnutý predaj motocykla, ktorý bol už Vasilij predtým pozrieť a nechal predajcovi aj nejakú zálohu. V tejto chvíli by som chcel vysvetliť, že tu v Rusku je oveľa ťažšie kúpiť akýkoľvek starší motocykel za normálnu cenu.

Príklad u nás. Nejaké staré enduro Honda , alebo stará Yamaha z konca 80-tych rokov sa dá u nás kúpiť za cenu povedzme okolo tisíc euro. No v Rusku je to problém nakoľko pri prihlasovaní sú tu pomerne vysoké ceny za clo a iné dovozné poplatky, takže ceny na predaj boli naozaj nad rámec mojich možností. Fakt som nemal záujem dať za napríklad Transalp z roku 1996 4000-5000 euro. O niečom novšom už ani nepíšem.

Počas našich rozhovorov so známymi, som predložil moje požiadavky. Spoľahlivosť, nenáročnosť a cena do 3000 euro. Vedel som, že chcem motorku na jednu cestu a po návrate sa bude predávať, tak zbytočne veľa peňazí do toho dať nechcem. Nezáležalo mi na objeme motora ani na rýchlosti. Času som mal dostatok, takže tento faktor nahrával nizkoobjemovej kubatúre motocykla.

Po tejto mojej požiadavke som dostal odpovede, kde traja zo štyroch mi povedali jedno a to isté. Bajaj Boxer 150. Ak ste nikdy nepočuli o značke Bajaj, tak sa ani niet čo čudovať. Pre našu slávnu EU nemá možnosť táto značka predávať, pretože normy ktoré sú u nás platné tieto motocykle nespĺňajú.

Táto indická značka je vraj štvrtým najväčším výrobcom motocyklov na svete a ročná produkcia je okolo 7 miliónov motocyklov, ktoré sú určené väčšinou na ázijský a východoeurópsky trh.

Keďže v Ázii jazdí na motocykli asi každý, má táto pre nás neznáme značka celkom dobre renomé a jej kvalita , ako aj odolnosť podmienkam sú dostatočné, aby mi tento motocykel odporučili, ako vhodný variant pri riešení mojej cesty. Problém nebude ani s nosnosť motocykla, keďže je to trojmiestny motocykel a ako dobre vieme v niektorých krajinách dokážu na podobných strojoch odviesť to, čo u nás nevlezie ani do dodávky.

Objem motora 150ccm, je úplne normálnym štandardom pre trh a jednoduchosť vzduchom chladeného motora s obyčajným karburátorom, 5-rýchlostnou prevodovkou a elektrickým štartérom je pri cene 2200,-euro za nový motocykel myslím, že dobrým základom pre moju cestu.

...dohodnuté, kupujem...
...dohodnuté, kupujem...

Ja práve odbočujem do dvora k predajcovi, ktorý má na predaj rovnaký motocykel ktorý je asi 1,5 roka starý s nájazdom okolo 4500 kilometrov. K motocyklu je množstvo doplnkov, ktoré sa mi hodia pri cestovaní. Padací rám, nosiče kufrov, zadný kufor, bočné tašky a úplne nové bočné plastová kufre, tankvak, druhá sada pneumatík, reťazová sada, oleje a filtre, a zopár iných vecí, ktoré mi pán ochotne pribalí k motocyklu.

Bajaj Boxer 150
Bajaj Boxer 150

Cena je prijateľná a v prepočte platím 2200,- euro spolu za všetko. Je to cena ako za nový motocykel, ale doplnky sa mi hodia, takže neľutujem. Podáme si ruky a spoločnou fotkou uzavrieme biznis. Ja sadám na môj nový dopravný prostriedok a Tatiana (Vasilijova žena) za volant auta. Mierime nazad do Moskvy na dopravný inšpektorát.

..dopravný inšpektorát v Moskve
..dopravný inšpektorát v Moskve

Cesta trvá asi 2 hodiny a je to zvláštne, no stále sme len v južnej časti Moskvy. Funguje to tu asi tak nejako ako u nás, s tým rozdielom, že u nás už nemusíte absolvovať fyzickú kontrolu vozidla a tu ešte áno. Policajt na pridelenom parkovisku skontroluje výrobné čísla a celkový stav či zodpovedá k predávanému modelu. Tu ma upozorňovali, aby som pre istotu zmontoval zadný kufor a iné doplnky ktoré neboli na motocykli od výroby, pretože by to mohlo spôsobiť nezrovnalosť s dokladmi. Inými slovami, ak sa policajt zle vyspal, môže robiť problémy.

...môj prvý ruský motocykel aj s papiermi...
...môj prvý ruský motocykel aj s papiermi...
..dopravný inšpektorát v Moskve
..dopravný inšpektorát v Moskve

Nič také sa ale neudialo a po krátkej kontrole pokračujem do budovy k okienku. Tatiana ktorá tu neďaleko pracovala vo firme ktorá sa zaoberá poisťovníctvom, mi vybavila zákonnú poistku do ktorej zapísala ako možného vodiča motocykla seba, mňa a Vasilija. Tým pádom som ako cudzinec oprávnený používať toto vozidlo k jazde, pretože moje meno figuruje priamo v poistke.

Bajaj Boxer 150
Bajaj Boxer 150

Na dopravnom inšpektoráte celkom jednoducho prebehne prepis motocykla, ku ktorému stačí len obyčajná kúpnopredajná zmluva bez overenia podpisu a technický preukaz. Vybavené asi za 20 minút, bez čakania. Všetci tu boli milí, slušní a dokonca sa zo srandy pýtali Tatiany, či chce do techničáku zapísať aj sajdku, keďže videli, že na rukách drží malú dcéru.

Ako hrdý spolumajiteľ čerstvého technického preukazu sa nechám odfotiť pred budovou a už mi nič nebráni vrátiť sa naspäť k Vasilijovi, no teraz už len do garáže. Tu začína moja príprava motocykla k ceste. Všetky úpravy a balenie trvajú dlho do noci. Prezúvam pneumatiky, a tie ktoré sú viac do terénu si beriem so sebou. Obúvam pneumatiky viac na cestu, keďže plánujem ísť najskôr určitú časť cesty po dobrej asfaltke.

Je dávno po polnoci, Vasilij odchádza domov spať, ráno ide do roboty. Ja zostávam v garáži, už to nemá význam ísť niekam k nemu spať. Podriemem si nadránom tu v garáži. Vraj v Rusku majú jedno pomenovanie na prípravy na cestu, keď ráno odchádzaš a večer je ešte motorka rozobratá na atómy. Volajú to že, „noc poslednej skrutky“.

...zbalené odchádzam...
...zbalené odchádzam...

Som zbalený a ráno doriešim už len nejaké detaily . Líham si okolo tretej ráno pospať, no spánok samozrejme neprichádza. Kto cestuje ten pozná taký pocit pred cestou.

Bajaj Boxer 150
Bajaj Boxer 150

4. deň, streda 15. júna 2022

Moskva – Podolsk – Vladimir – niekde (netuším kde)

Nemôžem povedať, že sa zobúdzam, pretože som prakticky nespal. Tak len vyliezam zo spacáka a vytlačím motorku z garáže, aby som ju o chvíľu zatlačil naspäť. Zadné koleso je prázdne. Zhadzujem ho a kontrolujem dušu. Nakoniec ju beriem do blízkeho pneuservisu. Ani tu nenájdu únik vzduchu. Montujem náhradnú a túto beriem ako tretiu rezervnú. Bajaj má tú výhodu, že obe kolesá sú rozmeru 17 palcov a tak sa dajú duše použiť bez problémov dopredu aj dozadu.

Prichádza takisto nevyspatý Vasilij. Ide do práce a prišiel sa so mnou rozlúčiť pred cestou. Podáva mi ruku so slovami, všetko najlepšie k narodeninám. Okrem štartu mojej cesty, mám dnes zase raz narodeniny. Bude sa to dobre pamätať. 15. júna som vyrazil na cestu... 15. júna mám narodeniny... 15. júna... hmmm....ale nepredbiehajme.

Je už skoro obed a ja štartujem. Zapisujem prvé riadky do môjho zápisníka. Robím prvé fotky naloženej motorky a riešim prvý problém hneď za prvou križovatkou. Nefunguje mi tachometer. Zle som zložil predné koleso a snímač tachometra je zaseknutý. Oprava asi na dve minúty, no aj tak sa pri mne stihol zastaviť miestny motorkár. Poďakujem a pokračujem von z Moskvy.

...konečne idem...
...konečne idem...

Von z mesta sa rozhodujem smerom na juh. Na MKAD (Moskovská okružná automobilová cesta) sa počas dňa nepustím. Tam je to permanentne plné a pripomína to skôr parkovisko ako mestský okruh. Južná cesta smerom na mesto Podolsk č. M2 ma vyvedie zo širšieho centra.

Tu sa napojím na cestu č. 113 a po nej idem až na križovatku cesty č.M7 Volga. Je zaujímavé že som prešiel 155 kilometrov a stále som v Moskve, teda na jej okraji.

Keďže táto cesta vedie priamo na východ, tak by bolo na tomto mieste dobré sa zastaviť a povedať si pár úprimných slov o cieli mojej cesty. Ja nikdy dopredu nehovorím kam idem, nerobím žiadne haló ohľadom cesty, ani nejdem vopred s nejakou prezentáciou, plánom, a už vôbec nie s nejakým zverejňovaním bombastických správ z príprav na cestu niekde na internete a podobne.

Ako je o mne trocha známe, vyhýbam sa akejkoľvek „spolupráci“ so sociálnymi sieťami a inými , pre mňa nepochopenými, oblasťami modernej doby. Naďalej obľubujem obyčajný telefón, obyčajný fotoaparát a obyčajné peniaze.

Z týchto dôvodov vedelo o mojom odchode na nejakú cestu len asi 5 osôb a to počítam aj členov rodiny. O plánovanom cieli vedeli len dvaja. Cieľ cesty vlastne nebol cieľom, ale len bodom na ceste ktorý som plánoval dosiahnuť. No k nemu sa vyjadrím trocha obšírnejšie a vrátim sa viac v čase.

Písal sa rok 2011, keď ma koncom toho roku oslovil môj kamarát a cestovateľ s návrhom, aby som sa pridal k nemu a ešte jednému kamarátovi na cestu tam a tam. Ja som v tom čase už ale bol dohodnutý s iným kamarátom, že začiatkom blížiaceho sa leta 2012 pôjdeme do Mongolska. Takže som s poďakovaním odmietol jeho ponuku.

Písal sa rok 2019, keď ma začiatkom toho roku oslovil iný môj kamarát a cestovateľ, aby som sa k nemu pridal na cestu tam a tam. Ja som v tom čase ale mal celkom iné starosti rôzneho charakteru a tak som zase raz poďakoval a aj keď som nakoniec v to leto roku 2019 dal jednu zaujímavú cestu na ostrov Sachalin, ktorá bola aj tak slabou náplasťou na ten smutný rok.

Roky 2020 a 2021 boli také aké boli, a nemá význam sa vracať k tomu čo sa vrátiť nedá, aj keď som si v podstate zacestoval celkom dobre. Sám pre seba som si hovoril, že hneď ako otvoria hranice to dám. Idem do toho naplno.

Hranice síce neotvorili tak ako som chcel. No ja som v Rusku. Sedím na motorke, nech už je akákoľvek, veziem sa po ceste M7 ktorá ide priamo smerom na východ. Nevyšlo to v roku 2012, nevyšlo to v roku 2019, no teraz do tretice to už musí vyjsť predsa!

Som tu, som v Rusku, som na motorke, dnes mám narodeniny tak to musí vyjsť! Veď som konečne vyrazil na Magadan!

Cesta M7 je rovná a zatiaľ aj plná kamiónov. Táto motorka nemá problém držať bežnú cestovnú rýchlosť okolo 90km/h, aj keď je objem motora menší. V prípade že sa mi niekto lepí na zadok, stiahnem sa na krajnicu a pustím ho pred seba. Väčšinou každý poďakuje.

...nálepka ktorá do cieľa nedošla...
...nálepka ktorá do cieľa nedošla...

Robím si krátku pauzu niekde po ceste a keďže som už opustil Moskovskú oblasť, tak na kufor mojej motorky s moskovskou značkou lepím nálepku EDU V MAGADAN (idem do Magadanu). Tieto nálepky, ako aj iné drobnosti mi doma vyrobil môj kamarát Andrej, ktorý bol tým pádom jeden z dvoch, ktorí vedeli o mojom plánovanom cieli.

Blíži sa podvečer a s ním aj moje prvé tankovanie. Keďže som motorku dostal s plnou nádržou, tak sa chystám urobiť prvé tankovanie a zistiť prvú priemernú spotrebu. Nádrž má 13 litrov objemu, takže dojazd by mal byť niekde okolo 350-400 kilometrov na nádrž, čo je slušné.

Obchádzam mesto Vladimir z južnej strany. Niekde za mestom zastavujem na benzínke. Tankujem za 580 rubľov a do nádrže dostanem 11.28 litra benzínu, čo je cena 51.80rub/liter a v prepočte asi 0.83€/liter. Zapisujem tieto údaje do zápisníka, no z benzínky hneď neodchádzam.

Cítim sa akosi zvláštne. Akási bolesť na mňa lezie. Pripisujem to únave, pretože za posledné tri dni som nespal dohromady viac ako osem hodín. A keďže dnes mám tie narodeniny a tým pádom už zase o rok viac, tak to pripisujem veku. Jednoducho už toľko nevládzem ako kedysi.

Otváram zápisník a ani neviem prečo tam dopisujem vetu, „idem ďalej bolí ma v boku“...

Táto veta je dodnes poslednou vetou v mojom zápisníku z tej cesty....

...Idem ďalej bolí ma v boku...
...Idem ďalej bolí ma v boku...

Ako som zapísal, tak aj robím, pokračujem ďalej. Po asi 10 kilometroch sa mi už zahmlieva pred očami. Zastavujem, predýcham a pokračujem. Po pár kilometroch odbočujem z cesty do lesa. Cestička vedie pomedzi stromy k nejakej čistinke. Tu sa snažím dať motorku na bočný stojan no padám na bok.

Vytiahnem nohu spod motorky, zhadzujem prilbu a obrovská bolesť mi otvára ústa. Všetko čo bolo v žalúdku sa prišlo pozrieť na svet, čo sa tam deje. Ležím v tráve a zvraciam. Chytá ma triaška na celom tele, vonku je asi 25 stupňov a mňa trasie od zimy. Snažím sa vodou vypláchnuť ústa, no spôsobí to len ďalšie napínanie na zvracanie.

Ten pocit... známy, veľmi známy...to sedím, to ležím. Snažím sa v hlave si usporiadať priority. Žiadne v tej chvíli nemám okrem jedinej. Jediná je jasná – preč odtiaľto! Vstávam a znovu padám. Začiatok konca je tu. A to som ani poriadne nezačal. V okruhu stoviek kilometrov nepoznám nikoho. Ako sa ukázalo neskôr, nebola to celkom pravda.

Celé toto trvá asi hodinu. Dúfal som, že sa tu niekto ukáže a pomôže mi postaviť motorku, no nikto sem nezablúdil. Nesmiem tu zostať, nesmiem, nesmiem! Troška sa mi uľavilo, postavím motorku na stojan, poutieram zo seba čo sa dá, nasadím prilbu zatvorím ju a ledva ju stihnem rýchlo otvoriť aby mali zvratky kam letieť.

Pomaly sa vrátim na cestu a otáčam to naspäť. Pár kilometrov predtým som si všimol veľké parkovisko pre kamióny s nejakým ubytovaním, sprchami a jedálňou. V tej chvíli pre mňa asi jediná blízka možnosť pomoci. Parkujem vo dvore a pýtam sa na ubytovanie. Dvojposteľová miestnosť bez sprchy a WC na chodbe za 800 rubľov (asi 13€). Je mi to jedno, len sa potrebujem niekde zložiť.

Doplazím sa do postele a vyzliekam veci. Bolesť neustupuje ani na sekundu. Rozmýšľam o teplej sprche. Platím 150rubľov a asi 20 minút stojím pod vodou ktorú si púšťam maximálne horúcu. Pomáha mi to a bolesť ustupuje celkom. Vrátim sa do postele, dokonca niečo skúšam zjesť a k tomu aj dve tabletky Ibalginu. Zaspávam asi na polhodinu od únavy.

Zobúdza ma bolesť a obsah žalúdka letí do koša. Škoda že ten kôš bol taký dierkovaný. Všetko tečie po podlahe. V tomto duchu prebieha celý večer a noc. Sú asi dve hodiny v noci a ja už od bolesti nevládzem nič. Schádzam dole k žene ktorá má nočnú službu a vedela o tom že mi je zle. Prosím ju, aby mi zavolala záchranku.

Ona zalomí rukami, že nie je miestna, že ani poriadne nevie, kde sa nachádza, a že ju do práce vozí muž autom. Posiela ma za vrátnikom a ochrankárom v jednej osobe. Už dopredu mi je jasné, že na týchto pozíciách nepracujú géniovia, no to čo ma čakalo bolo aj nad moje sily.

Chlap pozerajúci televízor a v ňom nejaký program v jazyku ktorý mi nič nehovoril mi jasne dáva najavo, že s ruštinou on veru nebude moc kamarát. Gastarbajter z Tadžikistanu, vedel po rusky asi toľko ako ja to tadžicky. Ukázal len rukou že „ďežúrnaja“.. a hotovo. To je označenie pre ženu ktorá má službu a od ktorej som sa práve doplazil.

Vrátim sa k nej s jedinou vetou. Prosím pomôžte mi! A odchádzam do postele zvracať ďalej.

Asi po polhodine počujem na chodbe kroky. Niekto klope, otvárajú sa dvere a tá žena mi len krátko povie, „k vam skóraja jédet“ (ide za vami prvá pomoc). Po ďalšej asi polhodine prichádza pani v bielom plášti s taškou. Pýta sa na problémy, na jedlo, na všetko. Meria tlak, teplotu, a nakoniec mi pichne tri injekcie. Od bolesti, od napínania a na spanie.

...nočná fotka počas príchodu pomoci...
...nočná fotka počas príchodu pomoci...

Hovorí, že je to otrava z jedla, no ja dobre viem, že nie. Už som podobný stav mal pred rokmi a príznaky sú dnes rovnaké. Pýtam sa čo mám robiť keď to neustúpi, radí mi nemocnicu v meste. Napriek tomu, že som bol v takom stave akom som bol, som dokázal poprosiť „ďežúrnuju“ ktorá všetko pozorovala so zatajeným dychom, aby mi urobila zopár fotiek z tejto situácie.

3 x injekcia, no pomohlo len málo...
3 x injekcia, no pomohlo len málo...

Dnes sa na tie fotky pozerám už trocha inak, no vtedy mi nebolo všetko jedno.

Pomoc odchádza a za výjazd nechce nič zaplatiť. Poďakujem obom ženám, tak za pomoc lekárky ako aj za pomoc tej ženy, ktorá ani nevedela kde sme, ale nakoniec mi dokázala zabezpečiť pomoc.

Mne zostáva po pár minútach oveľa lepšie, no viem že je to všetko dočasne. Sú asi tri hodiny v noci a môj narodeninový deň s týmto darčekom bol už vlastne včera. Tak od únavy zaspávam, a tým pádom končím aj písanie o tomto dni...

Vždy na konci každého dňa píšem počet najazdených kilometrov, no v tomto prípade sem napíšem len hrubý odhad a to je približne 300 kilometrov.

5. deň, štvrtok 16. júna 2022

Niekde (netuším kde) – Vladimir

Zaspávam s pocitom, že úľava je len dočasná a budím sa v bolestiach. Tri injekcie pomohli len dočasne a viem, že musím situáciu inak riešiť. Ešte v noci som písal kamarátke do Petrohadu, ktorá pracuje ako lekárka.

Opísal som jej situáciu. Hneď ráno mi volá so slovami, „na nič nečakaj, choď rovno do nemocnice, môže byť len horšie ak tam zostaneš“.

Hádžem do seba dve tabletky Ibalginu od bolesti a jednu tabletku Paralenu od teploty. Viem, že tá kombinácia nebola príliš vhodná, no v tejto chvíli to neriešim. Cítim teplotu, ktorú si meriam.

Mám 38.6 a je mi jasné, že telo s niečím bojuje. Snažím sa do seba nasilu dostať veľa vody, aspoň kúsok suchého chleba. Poležím ešte asi hodinu, kým zaberú tabletky a balím veci.

Ráno sa už vymenila služba a nová pani ktorá tu pracuje, už o mne vie. Hneď mi radí miestnu nemocnicu pod názvom Krasnoj krest (Červený kríž), kde sama chodí a vraj je to najlepšia nemocnica v meste (neskôr zisťujem že tam boli štyri).

Sadám na motorku a v polohe ktorá je najmenej bolestivá mierim do mesta. Som asi 30 kilometrov vzdialený, no trvá mi to dlho. Stojím asi každých 5 kilometrov, predýcham, zmením poloho na sedadle a pokračujem.

Zahmlieva sa mi pred očami, bolesť ustúpila len málo a vo vlnách prichádza tlak ktorý po minúte oslabne a o chvíľu znovu zatlačí. Toto sa deje prakticky stále od včera, len chvíľkové uvoľnenie prišlo po podaní injekcií.

V meste na druhý pokus nachádzam nemocnicu a parkujem vo dvore pri budove príjmu. Vchádzam a hneď na recepcii, ktorá vyzerá naozaj dobre a kultúrne sa ma pýtajú na dôvod návštevy. Prakticky okamžite ma berie k sebe od ordinácie lekár, prikazuje vyzliecť sa a ľahnúť si. Okamžitý odber krvi, moču, kontrola tlaku, teploty, EKG, sonografia brucha a injekcia od bolesti.

...urgent, prvé vyšetrenia...
...urgent, prvé vyšetrenia...

Prístup som naozaj ocenil a hlavne fakt, že ležím. V tejto polohe mi je ľahšie ako sedieť a stáť. Po asi hodine tohto kolotoča, prichádza hlavný lekár zmeny a vyjadrí sa jednoznačne. „Váš stav je vážny, dôrazne neodporúčam pokračovať v akejkoľvek činnosti spojenej s cestovaním“. Odpovedám, že som si vedomý situácie a preto som sa obrátil na ich nemocnicu.

Lekár to berie na vedomie, no potom mi povie, že ich nemocnica ma ako cudzinca môže ošetriť, ale na hospitalizáciu ak budem súhlasiť musím byť preložený do miestnej Oblastnej nemocnice mesta Vladimir. Dostávam ponuku na prevoz sanitkou, no keďže mi je po injekcii trocha lepšie, tak riešim do tejto nemocnice prejsť sám. Poďakujem za naozaj okamžitú pomoc a odchádzam von z budovy.

...nemocnica doľava kto potrebuje odbočí..
...nemocnica doľava kto potrebuje odbočí..

Mám pred sebou len asi tri kilometre, no na nohách sa cítim oveľa horšie ako keď som tam ležal. Hlava sa mi točí, bolesť je silnejšia a znovu ma začína napínať. Mierim von z mesta a na jeho okraji vidím znak nemocnice. Odbočujem no musím zastaviť, lebo mi je naozaj už pomaly na odpadnutie.

Predýcham a potiahnem bližšie k bráne pred ktorou je spustená závora. Vychádza ochrankár, ktorému vysvetľujem, že mi je strašne zle a potrebujem na príjem. Odpovedá, že mám zaparkovať vonku na ulici a ísť pešo (asi 300metrov).

Snažím sa mu vysvetliť, že to neprejdem, že ledva stojím na nohách. Už sú tu dvaja, radia sa medzi sebou čo urobiť. Ja ich chápem, robia si len svoju robotu. Jeden z nich berie do ruky telefón a vidím cez okno ako sa chystá niekam volať.

Ja vyklápam prilbu úplne a na zem letí to čo som ráno dokázal dostať do seba. S dopadom mojich zvratkov na zem sa otvára závora a za sebou počujem už len slová „davaj idi davaj“...

na urgentnom príjme kde som sa ledva dostal...
na urgentnom príjme kde som sa ledva dostal...

Oddelenie príjmu vidím z diaľky. Parkujem vedľa sanitiek pod schodiskom, nikomu tu nezavadziam. Na chodbe je len zopár čakajúcich, tak si rovno ľahnem na lavicu. Je mi jasné že ma vidia cez kameru, tak nikde neklopem.

Po pár minútach je pri mne sestra, pýta sa na problémy, podávam jej lekársky záznam z nemocnice v meste. O chvíľu príde lekár, poprosí ma o strpenie, vraj majú vo vnútri naliehavý prípad a ukáže mi na chodbe lôžko, kde si môžem lepšie ľahnúť. Bolesť začína stupňovať a ja čakám. V motorkárskom oblečení tu pôsobím asi dosť divne, lebo tie pohľady okoloidúcich si nejde nevšimnúť.

Po asi polhodine čakania ma volajú do ordinácie. Znovu ihneď odber krvi a moču. Kontrola tlaku a teploty. Lekár váha, pretože prípadov hospitalizácie cudzincov tu veľa nebýva. Je mi jasné, že toto je neštandartná situácia aj pre nich.

Ja mám cestovné poistenie samozrejme so sebou, a je to prvé načo sa pýtajú. Po niekoľkých telefonátoch vidím súhlasné pokyvovanie hlavou, no ja v tej chvíli prosím lekára, že si musím ľahnúť lebo sedieť nevydržím a cítim, že o chvíľu idem k zemi.

Vedľa v miestnosti dostávam posteľ, nohy nad úroveň hlavy a hlavne nejakú injekciu, ktorá ma v tej chvíli zachraňuje od hanby, že sa tam zosypem celkom. Ono sa mi o tom dnes píše inak , ako to bolo v realite. Jednoducho si predstavte byť v zlom stave niekde ďaleko od domu, nič príjemné veru.

Po zase nejakej dobe ktorú ani neviem určiť, lebo sa mi zdá, že som tam na chvíľu zaspal od úľavy po injekcii, prichádza iný lekár a navrhne mi hospitalizáciu a vraj potom budeme riešiť ostatné veci ohľadom celej situácie, no najskôr je nutné ma dostať z najhorších bolestí. Vraj či súhlasím...

Odpovedám mu, že ja ani nič iné nechcem, len aby ma tu nechali a pomohli mi nejako. Veď čo iné mi zostávalo. Tu som sa cítil aspoň ako tak bezpečne.

Celý proces ešte chvíľu trvá, no potom prichádza sestra z oddelenia na ktoré ma prijmú a pýta sa či som schopný prejsť sám, alebo potrebujem odvoz. Ja som po injekcii na tom trocha lepšie, tak idem sám pešo.

Z motorky si beriem len zopár vecí z oblečenia. Ostatné v tejto chvíli neriešim. Vonku ma čaká člen ochrany nemocnice s odkazom, že motocykel v areáli nemocnice nemôžem nechať a musím ho vyviesť von. Odpovedám, že dobre, ale neskôr.

Príchod na oddelenie je ako z filmu...nepodareného filmu. Celebritu ako som ja si prišli obzrieť všetky sestry a upratovačky. Cítim sa dosť trápne, no dostávam podporu, že sa nemám báť, že sa postarajú o mňa. Stihol som sa len spýtať či tu už mali nejakého cudzinca, a vraj áno raz niekoho z Brazílie a teraz ja ako exot.

Zhadzujem zo seba handry a ľahnem si. Procedúra sa znovu opakuje, všetky možné merania a odbery. Prichádza lekár oddelenia. Predstavuje sa, podáva ruku, vysvetlí prvotný postup. Okamžite dostávam dve veľké infúzie a k nim nejaké lieky na tlmenie bolesti priamo do žily.

...pomohlo...
...pomohlo...

To čo nasledovalo po pár minútach bolo neskutočne uvoľňujúce. Lieky zaberajú takmer okamžite, bolesť ustupuje a ja zaspávam. Spím tuho, netuším koľko, no asi dosť nato, že keď sa prebudím tak sa najskôr musím zorientovať kde som.

Na telefóne vidím množstvo zmeškaných hovorov a správ. Asi ma fakt vyplo ako keď vyhodíte poistky. Začínam riešiť situáciu doma. Uspokojil som všetkých, že som v nemocnici a že tu je to lepšie ako niekde na ulici, alebo v lese. Potom začínam riešiť nahlásenie poistnej udalosti a žiadosť o pomoc cez poisťovňu u nás.

Spomínam si, že som volal kamarátovi Vasilijovi do Moskvy a objasnil mu v akej som zlej situácii a poprosil som ho, či nepozná niekoho tu v okolí kto by mi tu dokázal pomôcť riešiť problém spojený s motocyklom.

Vasilij to riešil spôsobom ktorý chcem opísať trocha viac podrobnejšie a nakoniec sem pripojiť aj zopár informácií, ktoré sa možno niekomu z vás hodia v budúcnosti...pretože človek nikdy nevie, kedy bude potrebovať náhle a nečakane pomoc tak, ako ja. Takže tieto nižšie napísané údaje možno nebudú na škodu.

Služba funguje nonstop, hovoria aj po anglicky a v prípade potreby vedia zabezpečiť pomoc v každom regióne a meste kdekoľvek v Rusku. Hlavne sa jedná o motocyklistov po nehode, alebo v problémoch. Dokážu zabezpečiť pomoc priamo v mieste kde sa nachádzate. Telefónne číslo 8-800-775-17-34

Cez stránku мотороссия.дтп bola zverejnená výzva o pomoc na ktorú o pár minút reagoval motorkár z mesta Norilsk za polárnym kruhom, ktorý mal kamaráta priamo v meste Vladimir, kde som sa nachádzal ja.

motorussia.pro/category/8-800-775-17-34

Takže trocha komplikovanejšie, ale výsledok bol ten, že do 20 minút od zverejnenia žiadosti mi zazvonil telefón a hlas mi jednoducho oznámil „ahoj, ja som Andrej, vraj si v núdzi a potrebuješ pomôcť, odchádzam z roboty rovno za tebou!“

Vysvetľujem Andrejovi, že som už v bezpečí nemocnice, takže kvôli mne nemusí bežať z práce, no on napriek tomu prichádza do hodiny. Zoznamujem sa s miestnym motorkárom, ktorý sa na najbližšie dni stane mojim denným hosťom a riešime môj problém s motocyklom.

Andrej pomocník v núdzi...
Andrej pomocník v núdzi...

Navrhuje mi možnosť, že ho odvezie k sebe domov, no potom sa rozhodne, že skúsi ísť na riaditeľstvo nemocnice sa porozprávať s niekým kompetentným.

Výsledok je po hodine chodenia od dverí k dverám taký, že v tejto výnimočnej situácii mi je umožnené parkovať v areáli nemocnice, neďaleko môjho oddelenia, čo mi veľmi vyhovuje. Všetky veci mám v blízkosti, a nikoho som nemusel zaťažovať prevozom motorky.

...tu môžem parkovať...
...tu môžem parkovať...

Posedíme s Andrejom asi hodinu a keďže mňa čakajú určité liečebné kroky, rozlúčime sa s tým, že zajtra príde zase.

Zvyšok dňa už len riešim komunikáciou ohľadom môjho pobytu v nemocnici s poisťovňou a debatami s kamarátmi čo ďalej.

Keďže som „napichaný“ rôznymi liekmi a infúziami, tak sa cítim pomerne dobre a bolesť je oveľa menšia. Od únavy zaspávam so západom slnka. V noci sa budím len pri výmene infúzie a naozaj tuho dospávam prebdené predošlé noci.

Zakončujem tento deň štatistikou najazdených kilometrov, ktorá je približne 40km.

6.deň, piatok 16. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Ešte Vás to baví čítať, no moc toho motorkárskeho tu fakt doteraz nebolo...ja som Vás upozorňoval, že tento „cestopis“ bude iný....

Zobúdzam sa nie celkom v dobrom stave. Cítim, že mi je akosi teplo. Ranná kontrola tlaku, teploty a iných faktorov, ukazuje nemilú vec. Mať skoro ráno teplotu 38.8 je zlým znakom. Aj keď sa necítim zle, no viem, že je to len utlmené liekmi od bolesti.

Sestrička mi oznamuje, že dnes ma čaká séria vyšetrení, ako rengen a CT. A tak od rána spoznávam všetky možné zákutia tejto nemocnice, exkurziu mám po rôznych kabinetoch, kde absolvujem množstvo procedúr. Posledným je spomínané CT vyšetrenie.

Po ňom sa stretávam s mojim ošetrujúcim lekárom. Už prvý pohľad na neho mi čosi naznačil. Predtým usmiaty, teraz viac zamyslený. V rukách moja dokumentácia a vážnym hlasom spustil.

„Váš stav je vážny, a to že sa cítite teraz lepšie, je len dočasné. Vysoká teplota je znak zápalu, po prehodnotení Vašich výsledkov sme sa rozhodli pre neodkladnú a okamžitú operáciu“.

Tak ako som stál, som si musel sadnúť. Chcel som sa spýtať niečo, možno máličko protestovať, no došli mi v tej chvíli slová. Asi to bude zase znieť zvláštne, no mňa v tej chvíli napadlo jediné, a to je „koniec cesty“.

Lekár pokračuje „v danej situácii naozaj nemáte na výber, v tomto stave sa Váš stav bude len zhoršovať, ak odmietnete operáciu, tak Vás musím upozorniť, že dnes je piatok a cez víkend sa u nás neplánuje s operáciami, a v tomto stave do pondelka čakať znamená, že v pondelok je veľká pravdepodobnosť nie operácie, ale na amputáciu orgánu“.

Cítim, ako sa mi začína točiť hlava. Lekár to všetko pochopí a už len jednou vetou konštatuje, „už som dal hlavnej sestre na Vašom oddelení pokyn, do dvoch hodín Vás pripraviť na operáciu“, držte sa! Podá mi ruku a odchádza.

...nič moc stav...
...nič moc stav...

Ja sa snažím rozdýchať túto naozaj nečakanú novinku. Oboznamujem so skutočnosťou doma, a hlavne v poisťovni z ktorej mi už včera 2x volali. Informácia o plánovanej operácii, rozbehla mašinériu telefonátov a jednaní.

Moja poisťovňa sa spojila so svojim ruským partnerom v Moskve. Ten sa spojil priamo s nemocnicou a tá riešila danú vec priamo s mojim lekárom. Odpoveď išla presne v opačnom postupe, lekár – ruská poisťovňa – slovenská poisťovňa – ja.

Hneď mi bolo oznámené, že akúkoľvek operáciu moja poisťovňa odmieta, bez posúdenia celej situácie svojimi lekármi u nás. Vraj chcú doložiť kompletné analýzy a správy o mojom aktuálnom stave. Samozrejme, nič také ja ako pacient som nemal a preto sa kolotoč telefonátov nezastavil.

Bolo mi jasné, že tu sa nehrá o moje zdravie, ale o nemalé peniaze spojené s celým procesom. Pri ďalšom telefonáte som sa priamo spýtal, aké teda navrhujú riešenie ak by bolo stanovisko k operácii odmietavé. Dostávam odpoveď „Váš prípadný prevoz do inej „našej“ zazmluvnenej nemocnice, alebo aj prípadný prevoz na Slovensko“.

Sám som sa musel pousmiať pri tej predstave, že asi ako by ma chceli dostať domov letecky z Ruska. Logisticky veľmi ťažko zvládnuteľné a o čase ani nehovorím. No zo strany poisťovne bol zámer jasný, keďže sa v tom točia asi veľmi veľké peniaze.

Ja som nesmelo zaklopal na dvere kabinetu môjho lekára, ktorý už bol mierne vytočený z toho koľko musel absolvovať telefonátov kvôli mne. Zopakoval som mu žiadosť o dokumentáciu a možnosť o transport domov, načo sa on len pousmial a predtým ako zatvoril dvere povedal „operácia o hodinu“!

Zase mi zvoní telefón a ja len sucho opakujem práve počutú vetu, „operácia o hodinu“. Naša poisťovňa si asi uvedomila, že v danej situácii niet veľa možností na nejakú lepšiu variantu riešenia problému, a preto dostávam súhlasné stanovisko s operáciou. Vraj sa naši lekári dohodli, že v prípade akútnej potreby povoľujú zákrok.

zopár podpisov a na operačku...
zopár podpisov a na operačku...

Toto sa udialo v priebehu dvoch hodín, ktoré mi ubehli asi ako dve minúty a vôbec mi nepridali na psychickej pohode. Medzitým som so sestrou vyplnil a podpísal niekoľko dokumentov pred operáciou a absolvoval rozhovor s anestéziológom a zopár predoperačných povinností.

Ďalšie kroky si pamätám trochu matnejšie a preto preskočím proces operácie, po ktorej som sa po zvyšok dňa vracal do reality.

Keď sa na to všetko pozriem s odstupom času, tak si myslím, že o mojej operácii bolo rozhodnuté už v deň môjho prijatia na oddelenie. Niektoré veci a úkony tomu nasvedčovali. Hlavne zákaz jesť a piť. Lekári chceli len mať istotu a počkali do druhého dňa, aby im výsledky vyšetrení potvrdili správnosť postupu.

Mne to oznámili, len chvíľu pred samotným zákrokom, a asi to riešenie v tej chvíli malo význam. Zbytočne by som bol vo väčšom napätí počas celej noci. Takto ma ráno postavili pred hotovú vec a celé to bolo jednoduchšie.

Aj tak som už väčšinu motorkárskej verejnosti dostatočne unudil mojim písaním niečoho, čo má s cestovaním len málo spoločné. Nuž verte mi, aj ja by som bol v tej chvíli určite radšej v sedle motorky, ako bezvládne ležal v ruskej nemocnici.

7. deň, sobota 17. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Prichádza Andrej, pustili ho až na oddelenie priamo k môjmu lôžku, a tak strávim hodinu aspoň trocha veselšie. Bavím e sa o motorkách, o cestovaní o všetkom možnom.

...dobre bude...
...dobre bude...

Zvyšok dňa už je v štandartnom nemocničnom režime a niet o čom písať. Lieky – spánok – lieky -- spánok.

8. deň, nedeľa 18. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Deň výnimočný len z dôvodu, že som konečne dostal jedlo a cítim sa oveľa lepšie. Čas sa samozrejme vlečie, a tak sa snažím len spať. Andrejovi píšem, že nič nepotrebujem, aby sa venoval rodine a dnes nechodil. Nechcem mu robiť príliš starosti so mnou. Aj tak mi ešte pomôže neskôr. Jediným spestrením víkendu je to, že mi dali konečne niečo jesť.

...kaša každý deň...
...kaša každý deň...

...konečne môžem jesť...
...konečne môžem jesť...

...nemocničná strava, v pohode...
...nemocničná strava, v pohode...

9. deň, pondelok 19. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Po nekonečnom víkende, je tu pracovný deň. Vyšetrenia a nastavenie liečebných postupov ďalších dní mi na vizite oznamuje lekár. Predpokladaný čas v nemocnici bude do piatku, potom ma prepustia do „domáceho“ ošetrenia, aj keď slovo domáce je trocha úsmevnejšie v mojej situácii.

...nuda...
...nuda...

10. deň, utorok 20. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Pri rannej vizite sa nesmelo pýtam lekára na možnosť cestovať ďalej, alebo aký je jeho názor na celú vec. Ten jeho pohľad na mňa stál teda zato. No nakoniec mi diplomaticky odvetil, že ak sa sám budem cítiť dostatočne silný na cestovanie, a nebude ma môj stav obmedzovať, tak je to na mne.

Ešte sa spýtal na cieľ mojej cesty. Na jazyku som mal názov mesta ku ktorému som smeroval, no zostalo len pri prvom písmene „M“....nakoniec zo mňa vypadlo slovo Bajkal.

Usmial sa a povedal niečo v tom zmysle, že pokúšať osud a riskovať zdravie mu v mojom veku príde nie celkom logické riešenie. A dodal, niečo v tom zmysle, že nie všetky nemocnice v Rusku sú také ako tá ich.

Jeho úsmev mi bol viac ako vysvetlením toho ako to myslel. Čo sa týka cestovania v tej chvíli, viem, že má pravdu. U nás sa tomu hovorí aj inak, „netlač na pílu“...

Poobede prichádza Andrej. Oznamujem mu, že moje rozhodnutie je nepokračovať v ceste. On mi dáva za pravdu a sám mi navrhuje možnosť, že moju motorku odvezie do Moskvy. Darujem mu jedno z mojich tričiek s logom mesta kam som smeroval.

...Andrej v tričku s názvom mesta kam som smeroval
...Andrej v tričku s názvom mesta kam som smeroval
...tričko ktoré som si nemohol obliecť...
...tričko ktoré som si nemohol obliecť...

Táto pomoc je z jeho strany veľmi nečakaná, hlavne keď si uvedomím fakt, že som pre neho úplne cudzí človek.

11. deň, streda 21. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Týmto dňom moja tohtoročná cesta definitívne končí. Andrej sa taxíkom privezie do nemocnice, ja si beriem zopár vecí z motorky a smutne sa lúčime. Urobím si fotku na pamiatku ako Andrej sedí na motorke pred bránou nemocnice a už ho niet.

Andrej odchádza na mojej motorke
Andrej odchádza na mojej motorke

V tejto chvíli zostalo moje cestovanie už len v rukách iných. Vraciam s na oddelenie a večer mi z oka vypadne slza. Asi mi tam spadla nejaká smietka, alebo niečo také, inak si to neviem vysvetliť.Určite to muselo byť tak...

12. deň, štvrtok 22. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Ráno mi lekár oznamuje, že na druhý deň budem prepustený z nemocnice. Môj stav je stabilizovaný, zápal sa podarilo zastaviť, celkový stav je uspokojivý, takže môžem začať pomýšľať na návrat domov.

Začínam teda zisťovať moje možnosti. Z poisťovne sa mi ozvali len s informáciou, že sa dozvedeli, že mám byť prepustený, no a potom zostalo ticho. Nikto sa v ten deň už neozval.

Andrej znovu prichádza a opisuje mi svoje pocity z prevozu motorky. Do Moskvy k Vasilijovi do garáže mu to trvalo asi niečo okolo štyroch hodín jazdy. Odtiaľ vlakom na metro, metrom na stanicu a ďalším vlakom domov. Vrátil sa okolo polnoci domov. Ani slovo nechcel počuť o tom, žeby som mu dal nejaké peniaze. Patrí mu moja veľká vďaka za tento jeho krok.

Ďakujem...
Ďakujem...

Dostávam od neho ako darček originálnu skrutku z nejakého raketoplánu. Dúfam, že niekde nebude nejakému kozmonautovi chýbať.

...skrutka z raketoplánu
...skrutka z raketoplánu

Sedíme v mojej nemocničnej „paláte“ ako sa nazýva nemocničná izba a dumáme, ako ma dostať domov. Okrem iného mi veľmi pomáhajú s hľadaním riešenia aj doma, no ceny na letenky zo dňa na deň sú nereálne. Pod 2000,-€ jednosmerná letenka nie je, a aj to s prestupom a dlhým čakaním. Ceny 3000-4000,-€ ktoré mi ponúkajú letecké spoločnosti sú len na zasmiatie, či skôr zaplakanie.

Nakoniec sa dostaneme k pozemnej variante, a tou je cesta vlakom z Moskvy do Kaliningradskej oblasti, kde som už predtým mal možnosť poslať moju motorku v roku 2021 a teraz tam mám možnosť poslať aj seba.

No to by som nebol ja, kedy nemám zase „šťastie“ a práve včera boli vlaky na trase Moskva – Kaliningrad pozastavené. Nakoľko trase prechádza cez územie EU, tak sa Litva rozhodla o nejakých obmedzeniach voči Rusku a tieto vlaky prestali premávať.

Bezmocnosť danej situácie s Andrejom zachraňujeme variantou leteckou. Moskva – Kaliningrad, letecky za necelé tri hodiny (let musel obchádzať územie EU, cez Petrohrad a ponad Baltské more. Inak by bol priamy do jednej hodiny)

Na počudovanie, letenka bola lacnejšia ako 20-hodinová cesta vlakom. Andrej svojou kartou na moje meno kupuje letenku, (keďže ja naďalej odolávam výdobytkom techniky, ako je účet v banke, sociálne siete a iné). No ale na svoju obranu v tejto chvíli napíšem, že v roku 2022 naše platobné karty v Rusku nefungovali žiadne.

Andrej teda kupuje letenku za približne 120,-€, ja mu dám túto sumu v rubľoch a v Kaliningrade si s mojou známou dohadujem „rande“ v podobe môjho prevozu z letiska Kaliningrad – Chrabrovo na hraničný prechod Mamonovo/RUS – Grzechotki/PL.

Túto informáciu som mal preverenú vopred, takže som vedel, že z Kaliningradskej oblasti do Poľska ma pustia von aj cestným hraničným prechodom (tu neplatilo obmedzenie na letecký vstup). Opačne z Poľska do Ruska to bolo možné len ruským občanom, tam by mi nepomohlo ani platné vízum v pase.

Na tento hraničný prechod mám milé spomienky z januára 2021, tu som si po viac ako dvoch rokoch prevzal moju motorku, ktorá precestovala vlakom cez celé Rusko až sem. Bol som tu vtedy v zime s mojim kamarátom Pavlom (jets) a dnes sa mi zase ponúkol, že v prípade potreby pre mňa príde na rovnaký prechod aj teraz.

Všetky tieto kombinácie boli teda minimálne o 80 % lacnejšie, ako najlacnejšia priama letenka domov. Dnes si teda ešte užijem pohodlie nemocničnej izby a kulinársky zážitok nemocničnej kuchyne (úplne v pohode strava) a zajtra sa teda začne môj ústup na západný front.

13. deň, piatok 23. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica – Moskva – Moskva Butovo

Ráno po vizite mi lekár oznamuje, že hneď ako pripraví moju dokumentáciu, budem prepustený. Toto sa udeje dopoludnia, dostávam kopec papierov, lieky na najbližšie tri dni a recepty na lieky na najbližší mesiac.

Môjho ošetrujúceho lekára, ktorý viedol aj môj zákrok ešte poprosím o spoločnú fotku a neskôr z domu mu ako poďakovanie poštou pošlem obrazovú knihu o Slovensku.

...kniha akú som poslal lekárovi...
...kniha akú som poslal lekárovi...

Alexander Nikolajevič Kirilov
Alexander Nikolajevič Kirilov

MuDr. Alexander Nikolajevič Kirilov

Nerozlučný Andrej ma už čaká pred nemocnicou na motorke. Taxíkom sa odveziem na stanicu a tu sa už definitívne lúčime. Poďakujem za naozaj nesmierne ľudský prístup neznámeho človeka a neskôr mu takisto posielam poštou poďakovanie.

Andrej ďakujem...
Andrej ďakujem...

...tu skončila moja cesta..
...tu skončila moja cesta..

Prvým vlakom mierim do Moskvy. Je zaujímavé, že vlak má označenie ako „prímestský“ a to je vzdialenosť do Moskvy okolo 350 kilometrov. Niektoré veci sa v Rusku chápu naozaj len s úsmevom.

Moskva „Jaroslavskyj vokzal“ (Jaroslavská stanica), spleť prechodov, nadchodov, budov a asi milión ľudí. Čakám na prípoj do miestnej časti Moskvy Butovo, kde býva Vasilij. Cesta trvá asi 90 minút a to som stále len na okraji Moskvy. Zo stanice do garáže to mám asi 5 kilometrov, tak beriem taxík.

Zvoní mi telefón a po dvoch dňoch si na mňa spomenuli v poisťovni. Vraj sa dozvedeli, že ma pustili z nemocnice a chcú vedieť, či sa mám ako dostať domov. Vysvetľujem, že ja už som v Moskve, tak chcú aby som si odložil všetky účtenky za vlak, a vraj či mám kde prespať, lebo ak nie rezervujú mi hotel.

Poďakujem, že dnes už mám kde spať a riešime, čo ďalej. Ja oznamujem akú variantu cesty domov mám zaplatenú a dohodnutú. Poisťovňa mi oznamuje, že sa bude snažiť mi zabezpečiť dopravu domov, keďže podľa poistnej zmluvy mám v mojom prípade nárok na “repatriáciu“, keďže môj stav nedovoľuje pokračovať v ceste.

Moc tomu neverím, ale na počudovanie o hodinu mi volajú znovu s ponukou, ktorá sa asi v takej situácii neodmieta. Vraj či mi vyhovuje na zajtra ráno let Moskva – Istanbul – Viedeň a vo Viedni ma bude čakať ich vozidlo ktoré ma odvezie priamo domov.

Tu fakt niet čo váhať a beriem to hneď. Neskôr v správe dostávam inštrukcie ohľadom letu. Ja večer ruším všetko vopred dohodnuté, no letenka Moskva – Kaliningrad sa stornovať nedá, tak nakoniec prepadne.

V garáži začína to, čo som tu robil pred viac ako týždňom, len teraz v opačnom poradí. Balenie z motorky do cestovnej tašky. Vasilij má svoju garáž prispôsobenú aj ako menší servis, tak mu nechávam ako poďakovanie všetko náradie ktoré som si priviezol. Nechám mu aj zopár vecí na cestovanie a kemping.

...na predaj...
...na predaj...

Motorku nafotíme so všetkými vecami, tak ako ju plánujem predávať. Je mi ľúto, že to je takto, no už to nezmením. Na motorkárske stránky je zverejnený inzerát o predaji a večer u Vasilija v kuchyni sedíme a preberáme celé tieto zvláštne dni.

Asi by to chcelo fakt na všetko zabudnúť, no nejde to a aj preto vznikol tento nazvime to „pohľad na svet“. Situácie bývajú fakt rôzne a plány sa menia nie vždy tak ako chceme. A toto je jeden z učebnicových príkladov ako sa to všetko môže zmeniť.

14. deň, sobota 24. júna 2022

Moskva – Istanbul – Viedeň – Pobedim

Ráno je tu akosi rýchlo. Večer sme sedeli a rozprávali dlho do noci. Teraz ja vstávam na lietadlo a Vasilij do roboty. Lúčime sa pred domov, naozaj mi pomohol vo veľa veciach. A ešte pomôže pri predaji motorky.

Ďakujem Vasilij za pomoc...
Ďakujem Vasilij za pomoc...

Ja sadám zase do taxíka smer Vnukovo. Z tohto letiska odlietam. Proces je rovnaký ako všade. Let do Istanbulu trvá viac ako päť hodín, zase je to kvôli rôznym obmedzeniam na trase.

..odlietam z Ruska
..odlietam z Ruska
...batožina cestou domov
...batožina cestou domov
...do 30kg som sa zmestil..
...do 30kg som sa zmestil..

Prestup na linku Istanbul – Viedeň je asi viackrát zmenený a meškanie naberá takmer tri hodiny. Nakoniec okolo 21.00 pristávam vo Viedni, kde ma už dlho čaká človek s mojou menovkou. Odvezie ma priamo domov a na začiatku našej dediny ho poprosím o zvyčajnú fotku. Tak netradične ako táto cesta začala, tak netradične aj skončila. Je tesne pred polnocou a ja som doma.

...doma--
...doma--

Pocity? Zvláštne. Z jednej strany je človek asi rád, že je doma, no z druhej strany je mu veľmi ľúto toho všetkého. No zmeniť minulosť nevieme, naopak vieme sa poučiť do budúcnosti a o tom bol tento príbeh. Sedím doma len tak pri stole a tok myšlienok je nekonečný.

Neskôr v posteli to takisto neviem rozumne predýchať a celú noc sa prehadzujem zo strany na stranu. Otázok je viac ako odpovedí. Únava je ale silnejšia a tak vyhadzujem hlavný istič v hlave a zaspávam s vedomím, že aj po tretí krát mi jednoducho nevyšiel...... Magadan.

...nevyšlo to...
...nevyšlo to...

Ráno si ešte urobím doma na dvore jednu fotku s batožinou a mojou motorkou v pozadí. Určite som nečakal, že sa tak rýchlo vrátim.

>

Pridané: 31.01.2023 Autor: NostalgicRider Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (32 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (65)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Incheba-2024-side

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 143503 | Včera: 118869