Maroko na ľahkých endurách 1/2

Vzhľadom na 690tky, na ktorých ideme, chceli sme jazdiť aj "skutočný" offroad, teda aj niečo náročnejšie ako tvrdé šotolinové cesty.

Pri hľadaní zdrojov na offroad trasy som však nevedel nájsť ucelený cestopis alebo popis trasy v rozsahu okolo 4.000 km a pre takéto motorky. To je aj hlavný dôvod vzniku tohoto cestopisu, ktorý skúsim napísať stručne :)

Poďakovanie

Na začiatok ešte poďakovanie našemu prepravcovi motoriek Honzovi, ktorý nam motorky bezpečne doviezol do Malagy a aj poradil užitočné kontakty a pár pekných miest.
S neistými pieskovými prejazdmi v blízkosti Alžírskych hraníc mi poradil Talian Nicola z Advrideru. Zvyšok trasy som pripravil pomocou papierovej mapy.

Naša partička:

Heugi – prvý hlavný fotograf
Babči – druhý hlavný fotograf
Roman – vedúci tímovej podpory
Matúš – vybavovač a rozprávač tohoto príbehu

Deň 1 – Marihuanové doupě

Keďže do Malagy sme leteli, naša cesta v podstate začala až na Marockých hraniciach. Dve hodiny som tam lietal ako spotená handra. Až po tme sme konečne vyrazili marockou diaľnicou do Tetouanu. Nepamätám si, čo to bol za večer, ale v Tetouane boli snáď všetci nafajčení. Jediný zajednaný hotel na tejto dovolenke sa nachádzal v mestskej časti Kasaba. Že kasaba (kasbah) nie je mestská časť som pochopil až na mieste – je to opevnený stredoveký labyrint úzkych uličiek, totálne bludisko.

Telefonát do hotela bol nahúlenosťou recepčného iba stratou času. Aj by sme odišli, ale nemali sme žiaden proviant a bolo už pred polnocou. V obkľúčení asi 20 kričiacich Maročanov som to riskol a dal do pléna svoj mobil. A podarilo sa, za 15 minúť po nás prišiel zamestnanec hotela.

Hneď nás schladil – motorky nebudú zaparkované v hoteli na recepcii, tak ako to poznáme z mnohých cestopisov, ale budú kdesi mimo, na stráženom parkovisku. Neboli sme nadšení, ale nedalo sa inak a motorky sme tam nechali aj s takmer všetkou batožinou.
15 minút sme kráčali do hotela, ktorý bol naozaj krásny, postavený v 13.storočí, s výhľadom na nočné mesto.
Konečne to začínalo stáť za to.

Deň 2 – Prvý terén

Zaujímavou a kľukatou asfaltkou sme vyrazili po pobreží až do Oued Labou. Odtiaľ sme pokračovali vnútrozemím až po Laghdir, kde sme si konečne dali prvý off. Najskôr to bola pohodová tvrdá prašná cesta, ale potom sme začali trocha blúdiť až sme skončili vzájomným tlačením cez nejaké vyschnuté skalnaté riečisko. GPS tentoraz sklamalo, ale domáci nás naviedli na správnu cestu. Na prvý deň super, taký rozbeh. Zapichli sme to do hotela s bazénom, veď sme na dovolenke.

Deň 3 - Prdy

Aj napriek kvalitnému domácemu pitnému režimu ma začala trápiť hnačka. Nafúknuté brucho a neskutočne dlhé prdy ako Felíny z Fantozziho. Akože teraz sranda, ale vtedy to bolo veľmi nepríjemné snažiť sa zapchávať si riť úzkym sedadlom 690tky. Lebo ináč by som sa každých 5 minút posral, nepreháňam!

Ráno sme sa ešte pomotali okolo antických ruín Volubilis – toto sídlo sa rozvíjalo v treťom storočí p.n.l, čiže dosť dávno. Ale nie sme tu na historickej exkurzii a tak sme čoskoro prešli Meknésom až do Azrou. Tu nás čakal prejazd cez cédrový národný park. Veľké stromy, občas blato – no ako doma. Cestou sme na obrovskej planine videli veľké krátery po meteoritoch. Jeden z nich som použil ako záchod.

Motali sme sa motali, bolo to pekné – aj výjazdy a zjazdy, aj prach, aj kamene aj kmene, lenže akosi sa začalo stmievať. Do plánovania sa mi tu vlúdila nejaká chybička, lebo súmrak padol a najbližšie mesto bolo ešte asi 50 km. Na peknom mieste sme rozložili tábor a zajedli si prinesené sušené mäso – nakúpené sme ešte nemali nič.
Ale konečne mi bolo lepšie.

Deň 4 – XXL Enduro

Raňajky sme si dali v Kerrouchene. Ani len hlavná cesta nebola asfaltová, totálna diera – pardón – turistami nedotknuté romantické miesto. Chalani videli väzňa – vraj mal okovy na rukách. Ale nemáme ho odfoteného, je to možné?

Miestnym deťom sme rozdali perá a pokračovali ďalej na juhovýchod až do Tounfit. Odtiaľto viedla krásna šotolinová cesta cez ďalší národný park Cirque de Jaffar. Vedie viac menej vrstevnicou. Nenáročné, vhodné aj pre veľké enduro, a k tomu netypické stromy a nádherné výhľady.

Z Mideltu, kde táto šotolina skončila, sme potiahli asfaltkou cez nízke pásmo hôr Veľkého Atlasu. Keď sme klesali do nížiny, začal nám do tváre duť úplne žeravý vietor. Spali sme v kempe Source Bleue.
Už som bol zdravý, takže veľká pohoda.

Deň 5 – Rišov deň

Rišo nenaštartoval - klasika :) Polhodinu sme hľadali chybu a neuveríte – vlásočnicová mini zlomenina poistky. Takmer to nebolo vidieť, preto nám to toľko trvalo. Niekedy si myslím, že on to na nás doma chystá, aby bolo vzrúšo. Po kávičke sme dali rýchly presun do Les Dunes D´or - to je hotel v Erg Chebbi kam chodí aj Haro.

Zhodili sme z motoriek veci a išli sa rozjazdiť na duny. Bolo horúco. Zbytok dňa bol oddych pri bazéne. Večer sme išli pozerať na západ slnka v dunách. Všetko super až na to, že sračka už chytila Riša. Pri večeri sa za nami zastavil syn majiteľa hotela a niečo sa mi snažil vysvetliť ohľadom našich tričiek. Asi sa mu páčilo, veď tam máme mapu Maroka, pohoda.

Deň 6 – Saharská facka

Hor sa na duny! Najskôr sme sa vybrali prejsť Erg Chebbi - dunové pole zo severu. Rišo vybral dobrú trasu, išli sme po chrbtoch dún, no paráda. Samozrejme, sem tam sme zapadli, niekto preletel cez rajdy a tak :) Po necelých dvoch hodinách sme toho mali už dosť. Bolo okolo desiatej. Vybrali sme sa späť do hotela, že prečkáme pri bazéne do poobedia. Ale keď sme došli k hotelu, zbadal som v dunách naproti hotelu stopy po štvorkolkách. Poďme po ich stopách, navrhol som.

Ten, kto tam šiel na tej štvorkolke to tam zjavne poznal. Išiel hlavne po tvrdšom povrchu, takže sme sa len držali jeho stôp a užívali si to. Bolo to niečo neskutočné. Lietali sme tam ako dakaristi. Išli sme pár kilometrov po hrebeňoch dún – ďaleko väčších ako tam ráno. Nikto sme sa ani len nezahrabali. V úplnej pohodičke ako majstri sveta sme došli k malému berberskému kempu Ali el Cojo. Dali sme si u Berbera čaj a oddychovali sme.

Trocha sme si neustriehli čas – blížilo sa poludnie a už bolo 40 stupňové teplo. Povzbudení úspešnou jazdou sem sme pokračovali ďalej. Avšak o nejaké 2-3 km sa to už nezdalo prejazdné a bolo prílíš horúco, aby sme niečo skúšali. Otočili sme to naspäť do hotela.

Lenže – teraz sme boli otočení do opačného smeru, slnko nám svietilo priamo nad hlavy a všetky tiene zmizli. Nebolo vidieť ani naše stopy, ani stopy štvorkoliek, ani povrch, po ktorom sme išli. Zrazu to bolo veľmi ťažké. Začali sme blúdiť. Občas sme zapadli. Motorky sa nám prehrievali až na maximum. Začínalo to byť kritické, lebo my sami sme už boli prehriati. Rišo navyše oslabený sračkou.

Ja som nebol schopný prekonať taký naviaty pieskový schod, ktorý bolo treba trafiť presne v jednom mieste, aby sa dal prejsť. Aby som to prekonal, musel som si dať rozbeh – na čo bolo treba spraviť také asi 200m kolečko po pieskovom hrebeni. Lenže kým som sa sústredil, aby som prešiel ten hrebeň a nabral rýchlosť, tak som zabudol kde presne som to mal zabočiť aby som prekonal ten pieskový schod. Tri alebo štyrikrát som si to musel dať, kým som trafil. Už len to ma dosť vysililo, ale konečne som dobehol chalanov.

Napokon sme už neboli ďaleko od cieľa, ale ešte raz sme zle zabočili a museli sme sa vyhrabať z hlbokého piesku a vrátiť sa.
Nakoniec sme šťastlivo došli k hotelu, ale už ozaj na prahu totálneho vyčerpania.
Sahara nás vytrestala – boli sme namyslení a dostali sme peknú lekciu.

PS: zle som si upevnil rolku, dostala sa k výfuku a ten ju prepálil. Stratil som Heugiho náradie.

Deň 7 - Dakar

Duny boli super, ale museli sme ísť ďalej. Ráno pri balení sa zastavil berber a naťahuje ruku. Čo chce? Otvorí dlaň a tam Heugiho náradie. Nepochopiteľné, že chlapík nám to našiel v piesku Sahary. Možno jej malé ospravedlnenie za včerajšok :)

Deň pokračoval trocha nahouby, lebo sme minuli poslednú pumpu a museli sa vrátiť. Nadbehli sme si 60 km navyše... Nečakal nás zrovna ľahký deň, na pláne sme mali dakarskú etapu č. 4 z roku 2007. Vyhral ju Marc Coma a bohužiaľ sa tam stala jedna zo smrteľných nehôd toho ročníka – zahynul tam Elmer Symons.

Mierili sme na juh na oázu Taouz. Terén bol v pohode - rozbité rolety alebo malá vrstva prachu.
Za Taouz, pri Ramlii, začala najťažšia časť dňa. Aj nás tam niekto zastavil, že nemáme ísť ďalej, že neprejdeme. Nedbali sme a nasledujúcich 150 km sme išli 6 hodín - hlbokým fešfešom, motali sme sa v dunových poliach, cez vyschnuté pláne, kríkmi zarastené planiny, či kamenisté riečištia. Naozaj rôznorodý zaberák. Ale bolo to skvelé, darilo sa nám a zakempovali sme na krásnom mieste asi 40 km pred Zagorou.

Deň 8 – Pravé enduro

Ráno sme po uvalcovanej šotoline nabehli do Zagory. Riša ešte stále trápilo to sranie. Viete si predstaviť, o čo ťažšie sa mu tie náročné úseky išli. V meste sa nás ujal chlapík na skútri a doviedol nás ku lekárni. Prvý liek, ktorý nám ponúkli už Rišo 3 dni jedol. Zobrali sme na skúšku ten druhý.

Pokračovali sme asfaltkou ďalej na juh až do Mhamid. Čakala nás známa 4x4 pista Mhamid – Foum Zguid. Naobedovali sme sa a vyrazili. Hneď za dedinou začal náročný úsek – hlboký piesok, s naviatymi vlnami, a navyše úplná motanica, nedalo sa ísť rýchlo. Náročnejšie úseky striedali tie menej náročné. Ale postupne to tvrdlo.

Bolo veľmi horúco, okolo 40, zastavili sme sa na dohľad dún Erg Chegaga – to je druhé najznámejšie marocké dunové pole. Vyzeralo to, že to najťažšie je za nami. Nabral som si Chegagský piesok do prázdnej fľaše a po oddychu sme išli ďalej. Zrazu sme vpadli do pieskového poľa. V hlbokom piesku bola vyjazdená stopa, ale rýchlo sa ísť nedalo, lebo kolmo cez smer jazdy boli nafúkané ostré, asi polmetrové duny. Fúkalo nám do chrbta, mne sa dalo ísť len na dvojke – motorka sa mi začala prehrievať.

Palubovka už blikala hodnú chvíľu, kým som našiel tvrdšie miesto aby som zastavil – nechcel som tam uprostred toho piesku. Otočím sa a za mnou nikto. Otočil som teda motorku do protismeru, nech jej fúka do chladiča a čakal som. Došiel len Roman s Rišom, lebo že Heugimu sa prehriala motorka a nemá ťah. No boha. Takže naspäť pieskom za Heugim.

Motorka mu naštartovať išla, ale keď zaradil jednotku a pridal, tak zdochla. Príznaky pridretého motora boli naozaj hrozivé – všetci sme napriek prehriatiu motoriek nezastavovali a Heugiho jediná zakapotážovaná asi chladila najhoršie – zdalo sa nám to ako logické vysvetlenie. Čo sa týka eventuálnej pomoci, nemohli sme byť na horšom mieste. Od Mhamid sme nikoho nestretli a sem sa s ničím iným ako s výkonným awd vozidlom prísť nedalo.

Asi hodinu sme ležali v tieni a čakali kým motorka vychladne. Nálada na bode mrazu. Heugi už v duchu objednával pickup a generálku motora. Vraj to stihne aj zabehnúť a ešte s nami trip dokončí :) Snažili sme sa byť optimisti, ale žiaľ ani keď bola motorka chladnejšia sa nič nezmenilo. Stačilo na voľnobehu vytočiť motor a bolo počuť, ako sa zadusí a zdochne. Napadlo mi, či nie je pieskom upchatý vzduchový filter. Motorky vedia nasať neuveriteľné veci. Pamätám si ako sme v Tunisku z Vickyho GS vytiahli 30cm stromček.

Dali sme teda dole sedadlo, ale nič nevyzeralo podozrivo. Ani tá plastová karta rozpisu poistiek k rally raid kapotáži, ktorú Heugi dal pod sosák airboxu, aby ju nestratil a mal poruke. Ale veru, po chvíli skúšania ona bola príčinou celého problému. Trocha sa pri jazde posunula a keď pridal plyn, natiahlo ju k sosáku a upchala prívod vzduchu. To bolo radosti. Blahoželali sme si, akí sme skvelí a Heugi tuším hovoril, že túto príhodu nebudeme spomínať :-)

Zasa sme sa povozili po piesku, až sme narazili na tvrdú zem. Potiahli sme ešte pár km. Keďže sa už slnko skláňalo nad obzor, pri Jazero Iriki sme zakempovali. Za nami bol ďalší úžasný enduro deň. Dlho do noci sme sa rozprávali a pozorovali padajúce hviezdy na nočnej oblohe, aká môže byť len na púšti.

Deň 9 – Stúpanie do neba

Terén sa na pár km zmenil z pieskového na kamenistý. Veľmi kamenistý. Ešte, že sme na piesku nevypúšťali vzduch, inak by sme duše sekali jeden za druhým. Celú dovolenku ideme na 1,3 až 1,4. Vo Foum Zguid sme sa veľa nezdržali. Kľukatou asfaltkou sme pokračovali na severozápad, cez oázu Aguinane.

Bolo to úchvatné miesto, cítil som sa tam ako v nedotknutom chráme. Cesta viedla cez dvory domov a na záver sme stúpali na náhornú plošinu – som zvyknutý na serpentíny a strmé kopce, ale takéto som ešte asi nejazdil. Pozri napr. toto video (idú z opačnej strany) www.youtube.com/watch?v=Xc9BNHJpnMY

Začalo sa stmievať, hľadali sme teda, kde sa zložiť. Nebolo tam rovného miesta a tak sme tábor rozložili v suchom riečisku.
Ako každú noc, aj túto som spal v stane bez tropika.
Takže ten dážď, ktorý sa o tretej nad ránom spustil, ma dosť razantne zobudil. A chalanov bez tropík tiež, kričali sme jeden cez druhého, že prší a nahadzovali ich na stany.

Deň 10 – Deň, keď sa posralo počasie

Ráno stále prší. S tým sme nerátali, lebo vraj v Septembri v Maroku neprší. Preto aj nepremoky na nohy ostali doma. Pobalili sme mokré stany a vymotali sa. To debilné blato bolo strašne lepkavé. Mal som od toho celý stan, sandále a neviem čo ešte. Raňajkovali sme vedľa cesty pri Timassinine, asi 15 km od tábora, lebo tu už nepršalo.

Po týchto biednych raňajkách sme pokračovali na východ do Tazenakht. Ďalej sme išli na severo-západ. Opäť začalo pršať. Bol som na nervy, išlo sa mi zle, nemal som svoj deň. Navyše navigácia ma smerovala na odbočku, ktorá neexistovala. Išli sme ďalej, ale navigačne to už bol úplný chaos. Ako to už býva, asfaltka sa zmenila na rozbitú asfaltku, a tá sa za dedinou Zaouia Ait Kalla zmenila na bahnový strmák. Zadná guma záber mala, ale predná, tej blato nevoňalo. Šmýkalo ma zo strany na stranu.

Samozrejme som v tej chvíli nevedel, že mám byť rád za nejakú cestu. Pretože o pár kilometrov bola fuč aj cesta a my sme stáli v otvorenom teréne. Z Tazenakht sme sem išli asi dve hodiny, takže na návrat nikto nepomyslel.

Lenže ďalšiu vyše hodinu sme išli otvoreným a náročným terénom – lepkavým bahnom medzi veľkými a ostrými skalami, občas prudkými výjazdmi cez vymleté kamene. Medzitým dážď asi na polhodinu neskutočne zosilnel. Vystúpali sme u hodne nad 2.000m, vlastne môžeme byť radi, že nesnežilo. Ťažko sme hľadali voľný prechod. Potrebovali sme prejsť riečiskom, čo sa aj podarilo, ale cieľ v nedohľadne. Do západu slnka bolo už iba pár hodín. Vodu sme mali, ale na jedenie nič. Moju poznámku, že hádam by sme sa mali začať uvažovať o pláne B (vrátiť sa) odignorovali.

A našťastie mali pravdu. Narazili sme na niečo, čo už pripomínalo cestu, potom to stvrdlo. Ešte sa aj vyčasilo, no balada. Nakoniec sme za krásneho výhľadu prudkým klesaním dorazili do mestečka Askaoun. Už sme 3 dni nemali sprchu, takže som sa celkom tešil na hotel, ktorý tu mal byť, ale nebol. Bolo trocha naivné niečo také čakať, boli sme totiž v úplne turisticky nedotknutom romantickom mieste. V centre, na malom námestí, som začal hľadať ubytovanie. Po polhodine mi slávnostne uviedli asi 150 cm vysokého starého uja, ktorý nás zoberie k sebe domov.

Viedol nás na svojom prskolete do dedinky, ktorá ani nemá meno. Postavená na štýl mediny – neuveriteľná spleť úzkych uličiek, sami by sme von nikdy netrafili. Starký sa tam na mopede štveral ako jašterica, mali sme čo robiť, aby sme mu stíhali.

Nakoniec sme zastavili pri dome na kopci. Ujo vbehol dnu a razantne rozdával rozkazy. A mali sme sa ako králi! Dostali sme izbu s asi 6 posteľami. Stany sme si nechali sušiť na dvore. Ujo nám dokonca umyl zablatené sandále. Na večeru som objednal jedlo, ktorého názov som si zapamätal z hotela v Erg Chebbi. Ujo sa ma asi 3x spýtal, či je to ono – ja arabsky neviem a on inak nevedel, takže komunikácia občas haprovala.

Zatiaľ sme sa „sprchovali“ – vo vykachličkovanej kúpeľni sme každý vyfasovali dve vedrá – jedno s horúcou vodou, druhé s teplou – obe ohriate na veľkom plynovom horáku. A hrnček do ruky – žiadna sprcha. No bolo to parádne. Vtedy si človek uvedomí, že ako málo stačí.

Umytí a vychystaní sme ďalšiu hodinu posedávali. Už sme boli fakt hladní, jedli sme len doobeda a málo. Nakoniec to prišlo – plná misa držiek, ktorú som teda rozhodne neobjednal.
Chudák Rišo, skoro odpadol keď to videl :) Držky neznáša, tak si dal aspoň chleba. My ostatní sme pojedli, ale bola to skôr z núdze cnosť.