Alpské dobrodružstvo prvá časť

Poznámka pre redaktorov : Prvá časť cestopisu je hotová. Môžete ho zverejniť, ak si myslíte že je hodný zverejnenia. Bol by som rád keby sa článok zverejnil aj na Harovej stráke haro007.sk

Predpoveď počasia v Čiernej Hore vyzerá zle tam bol plán ísť pôvodne. V Alpách to vypadá o dosť lepšie tak kupujem v Dolnom Kubíne na stanici lístky na autovlak Viedeň – Feldkirch. Štvrtkový vlak je plný tak objednávam na piatok ten je asi o 10€ drahší plus príplatok za lehátko (odporúčam) 20€. Dokopy cez 120€ (1 osoba, motorka lehátko) ak si dobre pamätám. Ešte si požičiavam od kamaráta navigáciu viac menej núdzovka ak by som zablúdil. O dva dni vyrážam.

1. deň 21.8.2015 357km

Je to tu! Odchádzam až okolo obeda cestou ešte pozdravím nemocných kamarátov. Predpoveď počasia sa trochu zhoršila: v nedeľu a pondelok bude asi pršať. Nie je sa kam náhliť, vlak vyráža až okolo 23:00 no treba tam byť o niečo skôr aby stihli naložiť a uviazať motorky. Napriek tomu že malo byť pekne vo Viedni trochu prší. Na hlavnej stanici som už okolo 20:00 navigácia pomohla. Spolu so mnou už čakajú nejakí Rakúšania na Harleyoch núkam ich korbáčmi.

Tu je mapka hlavnej stanice:

www.oebb.at/__downloads/de/Auto%2c_Motorrad%2c_Fahrrad/Autoreisezug/Anfahrtsplan_Wien-Hbf_01.08.2065046242750980528.pdf

Nenazdal som sa a už sadáme na mašiny a ideme sa naložiť na vlak. Musím povedať že to majú veľmi dobre vymyslené nikde žiadny problém všetko je jasné železničiari nás navedú kam treba len zaparkujeme mašiny na bočnom stojane oni ju zaistia a prigurtňujú. Najhoršie je prejsť cez všetky nákladné vozne pretože sú poschodové a nízke. Som medzi prvými tak musím ísť na začiatok. XTčka je dosť vysoká tak som niekoľko krát riadne drbol helmou o strop. Z motorky som musel ešte zložiť rolku a vláčiť ju so sebou, vraj by mohla spadnúť z motorky. Na hornom podlaží sú len autá.

Našťastie spolu so mnou cestuje aj partia Slovákov to znamená že nebudeme zaspávať triezvy :-) Týmto pozdravujem:

2. deň 22.8.2015 417km

Musím povedať že na ležadle sa spalo dobre možno to bolo tou ďatlovicou. Ranný výhľad z okna vlaku som si skoro pomýlil s počítačovým monitorom – nádhera. V cene lístka sú aj raňajky (2 žemle čaj) - poteší. To či je autovlak výhodný nech si zráta každý sám. Nemusíte drtiť kilometre na diaľnici ušetríte na benzíne, diaľničných nálepkách a ubytovaní. Tiež pošetríte pneumatiky v mojom prípade cestné drapáky ktoré vysoké diaľničné rýchlosti moc nemusia. Hlavné je že môžete cestovať počas spánku čo sa na motorke nedá a tým ušetríte nejaký čas v neposlednom rade je cestovanie autovlakom tiež zážitok.

Vykladanie motoriek bolo bez problémov akurát som si musel sám motorku odgurtňovať a neodrieť si gebuľu.

Rozlúčim sa s chalanmi a vyrážam do tiesňavy Via Mala cez Lichtenštajnsko vo Švajčiarsku sa chcem vyhnúť diaľnici tak ma navigácia vodí po okreskách. Nevadí je tu pekne v jednej dedine majú dokonca veľkú svetelnú tabuľu kde informujú miestnych o veciach v dedine. Práve zomrel nejaký Gerhard a pohreb bude mať o 15:00. Možné len v Lichtenštajnsku.

Idem smerom na San Bernardino Pass kde doplňujem vodu z horského potoka (zadarmo).

Odtiaľ mierim na Saint Gotthard Pass. Sú na ňom veľmi pekné serpentíny vo „vzduchu“ ja však idem na starý Gotthard. Na tomto priesmyku prvý krát pokladám mašinu dosť kurióznym spôsobom. Zastavím že idem fotiť tie pekné serpentíny z mačacích hláv kôli ktorým som tu prišiel. Vysuniem bočný stojan v jednej vracačke a motorka sa chce prevrátiť aj cez vysunutý stojan. Zákruta je značne klopená, motorka naložená a vysoká. Držím ju len na jednej nohe - nedá sa pokladám. To bude asi tým že mám vpredu väčší zdvih o 5cm.

Ďalej idem cez Furka Pass odtiaľ stále údolím rieky Rhôny cez dedinu Bitsch skoro až do Martigny tu odbočím v dedine Saxon na neveľký priesmyk Col du Lein - trošíčku veľmi ľahkého offroadu. Tu mám vyhliadnuté miesto na kempovanie. Sú tu už nejaký hipísáci s bubnami. Stan radšej staviam ďalej od nich.

3. deň 23.8.2015 317km

Ráno rýchlo balím aby som ešte nedostal pokutu. Z Col du Lein prchám preč no neďaleko má rozložený stan nejaký offroauďák bál som sa zbytočne. Schádzam cez dedinku Levron ďalej smerom na priesmyk Veľký Svätý Bernard z neho sa ženú chmáry. Obliekam nepremok ktorý už celý deň nevyzliekam. Pod Bernardom vidím niečo nevídané vodopád v tuneli teda v galérii.

Ďalej pokračujem na Malý Svätý Bernard a Col de l'Iseran počasie je sychravé našťastie veľmi neprší. Jazdu v daždi totiž psychicky nezvládam.

Valím ďalej na Lac du Mont Cenis pri jazere sa počasie značne zhoršuje je hmla držím sa auta idúceho predo mnou pár metrov ledva mu vidím zadné svelta. V lepších momentoch ideme 60tkou. Takú hmlu som nezažil. Jazero vôbec nevidno, dokonca som prešvihol odbočku na šotolinovú cestu okolo jazera musím sa vracať 7km. Odbočku nájdem len vďaka navigácii. Pokračujem po úzkej asfaltke nič nevidno tak blúdim. Omylom som zašiel až k priesmyku Col du Petit Mont Cenis. Vraciam sa naspäť a so šťastím nachádzam správnu cestu. Pokračujem po ceste z veľkých kameňov k jazeru Roteler a Arpon na hlavnú sa napojím až v Bar Cenisio.

Odtiaľto schádzam do Susy chcem ešte zdolať Colle delle Finestre. Do sedla stúpa sprvu asfaltka plná serpentín za sucha by to bol zážitok. Teraz však prší a ja strácam náladu ktorú mi vylepšuje horná polovica priesmyku ktorá je bez asfaltu napriek blatku pokračujem pomerne svižne. Pôvodný plán bol zakempovať pri niektorej z pevností na Strada delľ Assieta. Stále prší a v takomto počasí sa mi stan rozkladať vôbec nechce. Na vrchu to vyzerá takto:

Idem dolu v dedine Balbounet majú jarmok úzka cestička je zaprataná stánkami a tak sa pomaly predieram. Dolu na hlavnej sa snažím nájsť ubytovanie niekde v okolí lyžiarskeho strediska Sestriere. Stále prší a nepremok už začína premokať. Blúdim, náladu mám pod psa. Pýtam sa ľudí a po hodine som horko ťažko našiel hotel v dedinke Pragelato. Za noc pýtajú 50€ - je mi to jedno som zničený majú aspoň garáž. Po sprche tisnem do seba klobásu. Potom pán domáci volá na večeru. V cene je večera? :-O Nevadí do mňa sa toho zmestí. Z plným bruchom a strechou nad hlavou je hneď nálada lepšia. Snáď sa počasie na zajtra trochu zlepší.

4. deň 24.8.2015 277km

Pršať neprestalo leje tak ako večer obliekam nepremok už na izbe a vyrážam smer Briancon. Chcel som ísť na Col ďIzoard ale vzhľadom k počasiu na to kašlem aj tak by z toho nič nebolo. Dám ho cestou nazad. Tak idem údolím Durance až k mestu Guillestre. Odtiaľ na priesmyk Col de Vars. Pri stúpaní do priesmyku stretávam pár policajných motoriek s majákmi o pár chvíľ ma skoro zrazili cyklisti vyhýbam sa len tak tak na až na krajnicu. Na vrchole zisťujem že tu majú preteky.

Z Col de Vars pokračujem na Col de la Bonette tu sa už počasie značne zlepšilo cesta je skoro suchá a pomerne úzka. Krajina bez stromov a plno zákrut do ktorých vidieť. Nesmierne si to užívam dokonca škrtám stojan premávka je minimálna. Severnú stranu Bonettu dávam na top môjho rebríčka naj asfaltových ciest. Doteraz viedla jedna ideálne zakrútená okreska v Čiernej Hore. Na vrchu je hmla a krajina vyzerá ako obrovská halda z nejakej továrne. Dám si ešte povinný okruh Cime de la Bonette s výstupom na vyhliadku z ktorej občas niečo vidno.

Z Bonettu neschádzam južnou rampou ale kúsok sa vrátim a mierim na šotolinovú cestu na Col de la Moutiere. Cez cestu pobehujú svište. Je tu nejaká odbočka hmm stála by za preskúmanie ja však chcem ísť inam, až doma zisťujem že by sa dalo tadiaľ zísť na začiatok severej rampy Col de la Cayolle. O kus ďalej šotolina prechádza na asfalt som v priesmyku Moutiere pri veľkom bunkri ktorý chcem preskúmať čelovka ale vypovedá službu a ide ma poraziť. Tuneli tejto pevnosti sú vraj riadne dlhé- stáli by za preskúmanie. Nič to, sklamane schádzam po asfalte v hmle nadol.

Ďalej klesám údolím rieky Tinée mierim do lyžiarskeho strediska Isola 2000 a priesmyku Col de la Lombarde. Na vrchole tohto priesmyku je množstvo bunkrov ktoré chcem preskúmať k jednému ide cestička po chvíli zisťujem že je to chodník. Chcem sa otočiť ale nie je miesto tak pokračujem ďalej k pevnosti. Po már metroch nachádzam jedno miesto kde sa dá motorka otočiť okolo bočného stojana. Presondujem pevnosti a vraciam sa na cestu. Len so šťastím som nespadol dolu.

Cestou dolu začína pršať. Pršať neprestáva už celý zvyšok dňa a psychika upadá. Idem smerom na Cuneo a v Borgo San Dalmazzo odbočím na francúzske hranice ktoré prekračujem tunelom popod priesmyk Col de Tende. Tento tunel je bezplatný a jednosmerný sú na ňom semafory a bývajú tu aj kolóny. Na druhej strane sa dosť stavia snáď nebude stará cesta cez sedlo uzavretá. Za mestečkom Tende zastavím na pumpe a pýtam sa na ubytovanie. Posielajú ma nazad do mesta vraj tam sú dva hotely vraj za 35-40€ tam niečo nájdem. Vraciam sa a vyše polhodinu blúdim v daždi po meste. Mesto je prilepené na strmý svah plné úzkych uličiek. Za pekného počasia iste pekné ale ja mám toho plné zuby. Chcem strechu nad hlavou! Úplnou náhodou nachádzam hotelík na mieste kadiaľ som už niekoľko krát prešiel. Za noc pýtajú 50€ - je mi to jedno som zničený hneď platím aj druhú noc. Zavčasu si idem ľahnúť zajtra ma čaká Via del Sale!

5. deň 25.8.2015 237km

Ráno je úplne bez mráčika pršať prestalo večer o ôsmej. Vyrážam z Tende po starej úzkej asfaltke ktorá sa mení až vyššie na šotolinu. Rozbitá asfaltka je určite horšia ako šotolina. Prichádzam na Baisse d'Ourne je tu salaš. Tu si dávam malú odbočku na Mont Agnelet. Najskôr som si zašiel k nejakému bunkru pod vrcholom no potom som našiel správnu cestu viedla po serpentínach takých úzkych že som musel do nich cúvať. Jednu som chcel prejsť bez cúvania no motor som veľmi podtočil a tak skapal. Motorka mi pri tom spadla a odlomil som spojler krytov rúčok. Stálo to za to na vrchu je parádny výhľad.

Vraciam sa spať k Baisse d'Ourne nadol sa tie úzke vracačky idú ľahšie. Pokračujem (po hlavnej) na Baisse de Peyrefique dá sa tu riadne pálíť šotolinová cesta je luxusná. Pastieri sa zrejme starajú. Pod kolesá sa mi vrhá svisť vyzerá že chce aby som ho prešiel. Je ako samovražedný atentátnik! Chýbali len milimetre. Letím ďalej popri pevnosti Fort de la Marguerie až na sedlo Colle di Tenda je tu obrovská pevnosť Fort Central a kúsok nižšie je stará zrúcaná budova. Zrejme kasárne ktoré sú veľmi dobré na kempovanie.

Pokračujem na tú slávnu Via del Sale, Ligurian Road, LGKS Ligurische Grenzkammstraße, a neviem čo ešte. Začína to pekne prejdem okolo jednej stanice lanovky pri tej druhej je rampáš a cesta je uzavretá. Niéééé. Ale iba dnes. Ešteže tak. Pumpičkári majú nejaké závody. Nevadí okolie mám dobre presondované dokonca som si v vytlačil vlastné mapy z google earth a na nich vyznačil všetky trasy prejditeľné XL endurom. Dá sa namotať veľmi zaujímavá trasa aj bez Ligurian Road. Serpentíny južnej strany priesmyku Colle di Tenda sú pre stavbu uzavreté tak sa musím vrátiť na Baisse de Peyrefique a odtiaľ pokračovať na Casterino. Už mám plán – dám to opačne. Hlavnú časť LGKS môžem ísť zajtra. Okolo La Brigue a Triori je množstvo alternatív. Ešte aj rampáš mi poradil ako a predal mapku s cyklocestami. Vyrážam:

Pri klesaní na Casterino si dám ešte lákavú zachádzku na Fontanalba. Túto trasu neodporúčam je plná kameňov na ktorých to riade trasie a nič zaujímavé tu nie je. Dokonca sa mi asi zlomili skrutky držiace prednú masku takže sa veľmi kýva. Dá sa zájsť k nejakým jazerám ale je tam závora a zákaz. Tak schádzam na Casterino ale nie po tej istej trase. Doma počas jazdy mi praskol oceľový držiak masky musel som ísť domov a zavariť ho. Vrátim sa kúsok do Tende kde v servise zisťujem že mám len povolené skrutky držiaku masky – aká úľava. Stačí dotiahnuť. Takže pokračujem do La Brigue a od Notre Dame des Fontaines začínam stúpať po širokej šotolinovej ceste až do sedla Colle Sanson. Odtiaľ nejdem na Monte Saccarello ale na Colle Melossa. Ďalej už po asfalte schádzam okolo Lago Tenarda a ceste SP65 k mestu zvanom Triora je krásne postavené na kopci.

Z Triory stúpam nazad na Ligurian Road a chcem prejsť galériu Garezzo čo je vlastne krátky tunel popod hrebeň. Odtiaľ klesám do dedinky San Bernardo. Na tejto ceste je množstvo násypov proti vode. Ja ich volám hupáky. Je to vlastne kopček nahrnutého štrku alebo šotoloiny krížom cez cestu slúžiaci na odvod vody z cesty. Treba sa ich naučiť prekonávať. Robím to tak že pred hupákom len uberiem plyn dám sa dozadu a kopček odfiltrujem hlavne nohami. Dá sa na nich aj skákať. U nás sa používajú hlavne rigoly.

Šotolina prechádza v asfalt a zo San Bernarda pokračujem po ceste do Monesi di Triora odkiaľ stúpam hore zjazdovkou. Asfalt sa znovu zmení na štrk a som pod serpentínami vedúcimi na Monte Saccarelo. Je už dávno poobede a na vrchy sa vešajú oblaky. Takže na vrchu nič nevidno. Sklamane schádzam dolu a v jednej serpetíne mi odhodí predok na kameni a padám na pravý bok. Páčka zadnej brzdy sa trochu ohla. Lanko čo ju istilo sa roztrhlo. Zrejme to pomohlo. Pokračujem cez Colle Ardente a vraciam sa na Colle Sanson. Klesám do La Brigue nejdem ale znovu popri Notre Dame des Fontaines beriem to serpentínami vedúcimi do nejakej osady južne od La Brigue.

Z mesta si ešte trúfam na jednu zachádzku na Castel Tournou. Ešte nie je veľa hodín. Tam a spať 37 km. Zachádzam si teda do dediny Morignole odtiaľ už šotolina vedúca dlho lesom. Ku koncu pred nejakou osadou je závora a zákaz vjazdu. Keďže som už tu obchádzam a pokračujem ďalej. Tu ma zastaví sváko na traktore a vraví niečo o tom že by som tu nemal byť no nevyháňa ma. Tak stúpam ku Castel Tournou čo je vlastne kus skaly prevŕtaný bunkrami. Cesta je ku koncu dosť ťažká. Rýchlo pofotím a valím nazad do hotela v Tende kým nie je tma. Večer ešte zájdem do reštaurácie. Francúzi sú veľký pôžitkári tak je všade plno, aj hotelové raňajky sú niečo extra nie ako v napríklad v Tirolsku. Tam dostanete pár žemlí trochu masla salámy a džem z kelímku. Vo Francúsku som dostal na raňajky čerstvé croissanty ale nie plnené ako ich poznáme na Slovensku k tomu domáci figový lekvár, nutelu, mlieko...

Koniec prvej časti.

Pokračovanie: Alpské dobrodružstvo druhá časť