Francúzske Alpy 2004 - Bonette a tie ostatné 1/5

A kam? Alpy, to bolo jasné, tými sedlami som už beznádejne posadnutý, a okrem toho tam som už nebol 4 roky, naposledy na kvázisvadobnej ceste. Trasu som mal v hlave už od zimy, v podstate som pospájal na mape mne známe pekné miesta na ktoré by som sa rád vrátil, s tými, kde sme ešte neboli, a ktoré ma z rôznych zdrojov zaujali. Snažil som sa to akotak zaokruhovať bez veľkých obchádzok, ale aj tak je trasa miestami kostrbatá, a mnohé sedlá sme museli absolvovať „na otočku“. To však neubralo na kvalite zážitkov a dojmov. Celkovo by toho bolo oveľa viac, je tam jazdenia na niekoľko sezón (ak nie životov), ale nakoniec sme sa museli prispôsobiť ostrému časovému rozvrhu, a celú tú nádheru vtesnať do jediného týždňa. Nádherné, náročné, ale zvládnuteľné? Mená ako Montpascal, Croix de Fer, Daluis či D211A, pri ktorých mi naskakovali počas zimného absťáku zimomriavky, a túžba vidieť a prejazdiť aj ich, mi dodávajú vieru, že sa to dá stihnúť.

Gorges Daluis, naozaj to tak vyzerá

Uvidíme. Takmer bez príprav sa o niekoľko dní priblížil termín odjazdu, a už aj zvoní ranný budíček.

Sobota 3.júla 2004
Trasa: Žilina-Wien-Salzburg-Rosenheim-Flintsbach am Inn (nocľah) 684km
Presúvam sa zo Žiliny do Rakúska, a dopoludnia sa stretávam s Milanom na pumpe za Viedňou. Dosť netypicky, pretože tentoraz Milan čaká na mňa.
V tento je pred nami ešte smiešnych 450km, a je aj pekné slnečné počasie, ale prvé dni na motorke sú ako zakliate, telo si nechce zvyknúť na monotónne sedenie, a sme veru poriadne uťahaní a stuhnutí, keď sa večer po slabých 700km skladáme na vopred zajednanom priváte (18 € za osobu vrátane raňajok) v blízkosti diaľnice A93 v dedinke Flintsbach pred nemecko-rakúskymi hranicami. Milan toho za posledný týždeň moc nepospal, a preto nariaďujem nočný kľud o 22:00. Zajtra nás čaká ešte náročnejší presun, hlásia horúčavy, aj kilometrov viac, ale odmena má byť sladká. Veď viete: Bonette a tí ostatní, všetci na nás čakajú!

Nedeľa 4.júla 2004
Trasa: Flintsbach – Innsbruck – Brenner – Bolzano - Verona – Brescia – Cremona – Piacenza – Allessandria – Asti – Fossano – Cúneo – Vinádio (nocľah) 754km
Slnečný deň začíname solídnymi raňajkami v cene nocľahu, sprcha, cvaknúť kufre a hor sa na diaľnicu. Telá sú mierne odpočinuté, ale stále dosť skrehnuté, a Milanovi na tej ZZR veru nastávajúci deň moc nezávidím. Po hodine jazdy i míňame Innsbruck, platíme za prejazd Brennerom, a už dopoludnia niekde za Bolzanom začína letné diaľničné peklo. Teplota stúpa vysoko nad 30 stupňov, a my monotónne odkrajujeme desiatky kilometrov z dnešnej horúcej trasy. Pred Veronou sme nechtiac svedkami dopravnej nehody priamo pred nami: ešte teraz mi naskakuje husia koža, keď si spomínam, ako ten obytný príves začal cvičiť s tým štvorkovým golfom, ktorý ho ťahal, lietali spoločne krížom-krážom cez všetky pruhy, od zvodidla k zvodidlu, až kým sa neocitli úplne kolmo na smer jazdy, a príves sa prevrátil s hrmotom padajúceho kredenca, ostal ale s golfom spojený, a nadvihol jeho zadnú časť... Stihli sme dobrzdiť, aj tí za nami stihli.

Takto vycvičil príves golfíka!

Pokračujeme diaľnicou poza mestá Verona, Brescia, a začína Pádska nížina, kilometre a kilometre rozpáleného asfaltu, rovného ako pravítko, Cremona, Piacenza, Alessándria... Pred Asti robíme chybu, odbočujeme na „skratku“, cestu E74. Dlho predlho nám trvá presun po tejto ceste plnej obmedzení, obcí a semafórov (obíďte to diaľnicou A6), a je už podvečer, keď dorážame do mesta Cúneo, našej brány do Álp. Milan má už toho plné zuby, náladu mu nezdvihne ani pohľad na vzdialené hrebene zahalené v horúcom opare. Hovorí niečo v tom zmysle, že „tohle není o dovolený“ a že si už hodinu hovoril, že „jestli nezastaví, tak zastanu já“. Nepomáha ani redbull, ani plná nádrž, a ani obligátne „kafé“ s davidoffkou. Zhodujeme sa na tom, že Col de Tende vynecháme (ja som chcel začať Alpy oveľa vyšším sedlom Col de Lombard, Milan sa prihovára za „ale ty zatáčky!“ Tende, ale časovo oba nestíhame). Z Cúnea teda smerujeme na sever, a pred nami je posledných 35km dolinou do mestečka Vinádio. Značnú časť Vinádia tvorí komplex impozantných pevností tuším z napoleonských čias, a Milan si ich ide ešte poobzerať a nafilmovať. Ja toľko síl nemám. Preveziem sa ešte kilometer za Vinádio, len tak si vychutnať pocit, že som na odbočke na Col de Lombard. Tak som naozaj tu, už mi neunikneš, môj prvý tohtoročný pass! Hneď ráno si ťa podáme... Skúšame nájsť nocľah v kempe, ale správca má asi 4 promile a sotva stojac na nohách nás posiela kdesi dole, 300 metrov od sociálok. Ubytujeme sa teda v jedinom otvorenom hoteli Itália. Pekný, trojhviezdičkový, zrenovovaný, ale ľudoprázdny. Dvojka stojí 50 Euro, a teperíme sa do nej zložitým schodišťom na 3.poschodie. Varič na balkón, večera, sprcha a dobrú...

Pondelok, 5.júla 2004
Trasa: Vinádio – Col de la Lombarde (2351m) – Isola 2000 – Isola – St.Sauveur s.Tinée. – Col de la Couillole (1678m) – Beuil – roklina Gorges du Cians – Entrevaux – Daluis – roklina Gorges Daluis – St.Martin d.E. – Col des Champs 2095m – otočka – Col de la Cayolle 2326m – Barcelonnette – Jausiers – Col de Restefond (2678m) - Col de la Bonette (2802m) – Cime de la Bonette (2860m) – Jausiers (nocľah) 319km
V zásade razím teóriu, že v kľukatom alpskom teréne je blbosť prejsť denne viac ako 120-150km, pretože inak je to už naháňanie, nezmyselná fyzická drina, a niet času na relax, obdiv, či nebodaj oddych. Táto teória je aj úplne správna a nemenná. Dnes ráno je ale jasné, že túto zásadu budeme v najbližších dňoch hrubo porušovať, inak sa naše naplánované veci stihnúť nedajú, a dobré počasie i našu prítomnosť v tomto kúte Európy treba využiť nadoraz.

Ranné stúpanie na Lombard, akurát skončili serpentíny v lese, dolina sa otvára. Neopísateľná pohoda

V nádherné ráno po provizórnych raňajkách najprv asi hodinu čakáme, a hľadáme, komu by sme tak asi za nocľah zaplatili. Po 8ej prichádza asi syn majiteľa, berie 50eurovku, a potom už začíname nedočkavo stúpať na Col de Lombard (2351m). Opakujem sa, ale tá krása sa dá ťažko opísať. Počas stúpania úzkou dolinou sa striedajú série serpentín s tiahlymi úsekmi, nasleduje otvorenie doliny, stúpanie v ostrom vzduchu na rannom slnku, a ten krásny zvedavý pocit, kde tam na horizonte je vlastne cestné sedlo!? Celé je to tu podobné na Tatry, v kombinácii s južným vzduchom (akoby bolo cítiť blízkosť mora) je to priam magické, umocnené absolútnou samotou, nikde žiadne autá, motorky, cyklisti, nikto! Toto je veľká a ničím nenahraditeľná devíza málo frekventovaných passov. Lombard je nádherný nielen samotou, ale aj tým, že sedlo je výškovo na úrovni okolitých hrebeňov, takže výhľady sú ďaleké.

Záver stúpania na Col de Lombard

Užívame si ticho, a po krátkom pobyte v sedle sa spúšťame cez lyžiarske stredisko Isola 2000 dolu do mestečka Isola, a pokračujeme nádhernou úzkou dolinou rieky Tinée. Tých 14km do St.Sauveur s.T. je ozajstným zážitkom: široká cesta na dne rokliny, kvalitný asfalt, chládok, žiadna premávka. Tu po hľadaní odbočujeme doprava, smer Col de la Couillole (1678m). Tento pass nie je ani na mapách, nadmorská výška na prvý pohľad nijako impozantná, ale je to poctivých 1000 výškových metrov po úžasnej strmej ceste v hustom lese a skalnom masíve, neprehľadné serpentíny, exponované skalné zrázy a tunely, všetko ako má byť.

Zaujímavé stúpanie na Col de Couillole