Cestopis: Balkánsky okruh 2015 (+ recenzia Dunlop TrailSmart) 1/5

Mali sme plán vyraziť 01.07.2015 čo bolo dosť na tesno, nakoľko súťaž bola vyhodnotená 24.06.2015 kedy nám bolo oznámené Awiom, že sa nám v súťaži podarilo uspieť a dostávame od motoride a Dunlop na našu plánovanú cestu novučké obutie našej R1200GSA. Konkrétne išlo o rozmery 110/80R19 59V TL a 150/70R17 69V TL. Problém bol ale v tom, že by sme museli čakať, kým nám našu sadu Dunlop zašle do servisu, kde nám tie papučky obujú, čo by sa do nášho odchodu nestihlo. Našťastie však v Motomaxx slovakia s.r.o na Komárňanskej v NZ jednu takúto sadu mali a boli ochotní nám ju venovať a počkať kým im Dunlop zašle naše pneu, takže som ich tam ešte stihol pred dovolenkou obuť. Nakoniec sa nám podarilo si od známych zapožičať merač hĺbky dezénu, takže budeme môcť kontrolovať aj úbytok dezénu. Týmto sa chceme ešte raz poďakovať redakcii motoride v spolupráci s Dunlop za pneumatiky, s ktorými sme nemali počas našej cesty vôbec žiadne problémy. Ale o tom postupne...

Konečne nadišiel deň na, ktorý sme sa nesmierne tešili.

1. Deň:SK-HU-HR: HC – NR – NZ – KN – Szekesfehervár – Karlovac - Plitvice 583km

Konečne nadišiel deň D a my sme okolo 8:00 mohli vyraziť. V prvý deň sme v podstate iba absolvovali zrýchlený presun medzi SK a HR(Plitvicami), krížom cez Maďarskú hrudu. Presun bol celkom v pohode, nakoľko neboli až také vysoké teploty a diaľnice neboli preplnené.

Po príchode sme ako prvé navštívili Camp Korana, kde nám slečinka pri pokladni horko-ťažko vysvetlila, že chce 50€ na noc za izbu. Toto nás odradilo, tak sme sa rozhodli hľadať ubytovanie v súkromí a našli sme útulný domček pri hlavnej ceste smerom na Plitvice, kde sme za 25€ na noc/izba aj pochodili.
Prvé čo som si všimol, hneď po výjazde, že naše nové obutie vôbec nie je sprevádzané hlukom, ktorý mi liezol na nervy pri našom starom obutí. Proste boli ticho, za čo som im bol vďačný . Pneumatiky sa držali super aj pri plno naloženej Snehulienke. V náklonoch, ktoré nám plne naložená moto dovolila (až po stojan :D )som vôbec nestrácal istotu a pneu pekne držali stopu. Aj na vyfrézovaných cestách, na ktorých naše bývalé Anakee2 pekne podkĺzavali. Ale to už mali to najlepšie za sebou ;)

2. Deň: Ubytko - potulky po Plitvických jazerách – ubytko 13km

Nakoľko sme mali ubytovanie 6km od Národného parku Plitvice, cestu opisovať netreba. Po príchode na parkovisko pri bráne 1 nám bolo povedané, že moto parkovné neplatí a len sme prešli okolo rampy po tráve. Tak sme natiahli kraťase, tenisky a hor sa po stopách Winetoua. Tu už slniečko dávalo dosť o sebe vedieť, tak sme si okruh trošku skrátili a previezli sa loďou a potom k hlavnej bráne „vláčikom“. Toľko turistov sme teda nečakali. A hlavne čínsko-japonsko-ázijskych, ktorí so slnečníkmi a v rukavičkách zavadzali na každom kroku. Pri odchode sme zistili, že z hlavnej cesty, kúsok od brány 1 sa dá celkom dobre a bez platenia do areálu dostať...(nikoho samozrejme nenavádzame na zlé chodníčky!). Plitvice sú nádherné. Tyrkysová čistá voda, veľa rýb, vodopády, čistý a udržiavaný areál... Raňajky a večere sme riešili v reštike neďaleko domu za ceny ako u nás. Pani domáca bola až veľmi milá. Strašne rada kecala o ničom. Keď sa dozvedela, že ťaháme do Bosny, tak sa začala prežehnávať, že aby sme tam nešli, tam sú zlí ľudia, oni sa aj modlia inak... čo nás samozrejme neodradilo a tak nastal ďalší deň.

3. Deň: HR–BiH: Čatrnja - cesta217 – cesta E761 - Banja Luka – Kotor Varoš - cesta E661 - kaňon rieky Vrbas - Jajce 303km

Ráno pred odchodom nám pani domáca ešte raz zopakovala svoje obavy z Bosny a Hercegoviny, za čo sme sa jej poďakovali a šli si svojou cestou. Cesta ubiehala celkom fajn, až na tie neznesiteľné horúčavy. Kúsok pred bosnianskými hranicami nás zastavili policajti, ktorí sa ma márne snažili presvedčiť, že som pri odbočovaní nemal smerovku. Nakoniec to vzdali a my sme bezpríspevkovo mohli ísť ďalej.

Cesta E761 vedie pustatinou, kde iba sem-tam stretnete nejaké iné vozidlo alebo pesa. Bola však v dobrom stave a plná zákrut, čiže sa dalo tomu celkom šliapnuť. My sme sa ale museli väčšiemu klopeniu zákrut vyhýbať, nakoľko sa nám pri väčšom náklone ozýval centrálny stojan plne naloženej Snehulienky. Párkrát sme veru aj nechali zopár stôp v asfalte :D. Cesta prebiehala v poriadku, až nudne.

V Kotor Varoš sme sa rozhodli ísť si pozrieť kaňon rieky Vrbas. Mali sme na výber, buď sa vrátiť až do Banja Luky, alebo to struhnúť krížom cez Agino Selo, čo by znamenalo ísť cestou-necestou cez polia, lúky a lesy. U mňa to bola jasná voľba. Ľadvinke sa samozrejme cesta cez lesy, lúky a neobývané lazy moc nepáčila, ale po vysvetlení, že by to znamenalo veľkú obchádzku sa podvolila a tak sme si dali približne 30km v tandeme po šotolinách cez lesy, lúky a lazy ;)

Musím priznať, že som bol zvedavý ako sa pôjde po takýchto cestách na novo upečených pneu od Dunlopu. Samozrejme, že som musel prihliadať aj na zaťaženie našej moto, ktorá bola naložená skoro až po strop a nemohol som tomu „nakladať“ aj z dôvodu prítomnosti mojej polovičky, ale pneumatiky ma príjemne prekvapili stabilitou a prenosom výkonu aj napriek tomu, že sú to cestné pneumatiky. Nedialo sa žiadne extrémne ustreľovanie. Moto dosť dobre držala svoju stopu a cestu sme bezproblémovo zvládli. Samozrejme cesta bola suchá a týmto ani nechcem tvrdiť, že sú to gumy na Off jazdenie, ale na šotoline, na ktorú môžete naraziť pri svojich potulkách si svoje odmakali na výbornú.

Po napojení sa na cestu E661, ktorá vedie popri rieke Vrbas, sme si po chvíli všimli vysokú elektráreň, ku ktorej viedla malá odbočka. Vydali sme sa k nej, urobili sme si pár fotiek a s hundraním strážnika, čo tu chceme, sme sa pobrali ďalej.

O pár kilometrov ďalej sa nachádzalo malé odpočívadlo, z ktorého bol výhľad na kľukaté riečisko rieky Vrbas. Bol to krásny pohľad. Tu sme zasa spravili pár fotiek a už sa tešili na vodopády v Jajciach.

Po príchode do Jajcov sme si spravili pár fotiek vodopádu z vrchu.

Keď sme sa ale chceli dostať k vodopádu od spodu, aby sme ho mali celý pred sebou, museli sme zaplatiť po eure za osobou, čiže prístup k vodopádom Jajce nás vyšiel na 2€. Pofotili sme sa, trošku nás vodopády ovlažili a išli sme hľadať ubytko.

Ubytko sme si našli v strede mesta Jajce hneď pri mešite, kde teta po nemecky pýtala 30€ za izbu/noc bez akejkoľvek šance o zjedanie nižšej ceny. Moto však mohla stáť na súkromnom parkovisku za reťazou, tak sme zaplatili. Koniec dňa uplynul v klasickom štýle: sprcha- prechádzka - večera a oddych pri seriáli MASH na tablete. Z oddychu nás vyrušilo zvolávanie na „omšu“ do mešity(džamije) okolo pol dvanástej. Nakoľko sme mali okno na izbe otočené rovno do vchodu do mešity, tak sme si mohli pozrieť celý ten ich „telocvik“, ktorý pri omši stvárajú. Bol to zvláštny pocit, s ktorým sme aj zaspali.