ČZ - tou cez Balkán ČZ 175/487

Od chvíle keď som si kúpil motorku, mojim plánom bolo precestovať štáty bývalej Juhoslávie. Chcel som precestovať štáty, ktoré tvorili celok Juhoslávia v dobe kedy som sa narodil a zároveň bola vyrobená moja motorka (1987). Takto vznikla moja prvá veľká cesta za hranice Slovenska.

Vydať sa na takúto cestu na motorke, ktorou málokto vykročí z dediny bola pre mňa práve veľká výzva. Vždy som mal rád netradičné veci a samozrejme dávku adrenalínu. Musel som motorku pripraviť na cestu. Prípravu som nepreháňal no ale ani nepodcenil. Drobné úpravy motora , nosiče batožiny , výmena niektorých dielov za nové ale hlavne naskrečkovanie náhradných dielov. Samozrejme nechýbala ani cool vlajka na lieskovej palici. Nemal som žiadne obavy, že by som to ja alebo Čezetka nedokázali. Cestovať chcel aj môj kamarát s ktorým sme pre neho kúpili na tento účel poľský Fiat 126P. Deň pred odjazdom však z neznámych dôvodov oznámil, že ostáva doma. Neodradilo ma to no mierne znechutený a značne sklamaný som pokračoval v prípravách. Večer pred cestou som mal motorku pripravenú v garáž. V kufroch sa nachádzalo asi 6l 2T oleja, náhradné duše, lanká, sviečky, reťaz , žiarovky, piestna sada a veľa náradia, ktoré bolo pripravené na očakávanú poruchu.

1.Deň

Hneď ako som naštartoval a vyrazil o 9:00 ráno z Banskej Bystrice, nastali drobné problémy. Nemal som nikdy skúsenosti s tak preťaženou motorkou. Človek si zvykne na čokoľvek a inak tomu nebolo ani v mojom prípade. Vydal som sa veselou rýchlosťou 80km/h okresnými cestami smerom na Komárno. Po prechode hraníc ako to už v Maďarsku je zvykom, nastala fádna rovinatá cesta pomedzi kukuricu. Nikam som sa neponáhľal a pár zastavení pri ceste mi prinieslo nove známosti aj pri čistení sviečky. Dorazil som do mesta Györ, kde som sa ubytoval v kempe vedľa luxusných Švajčiarskych karavanov. 220 km mi bohate na začiatok stačilo.

2. Deň

Ráno som si určil ciel: Bohjinská Bystrica - Slovinsko (Triglavský národný park) Toto mesto som chcel navštíviť len kvôli jeho názvu. Cesta sa blížiacim sa Rakúskom spestrovala. Južné Rakúsko je plné chmeľových polí a viníc. Cesty sa začínali kľukatiť a pribudli aj horské priechody. Niektoré mali stúpanie aj 15%. Opäť stretávam veľa nových ľudí a každý sa pýta kam idem prečo idem sám a aké som mal poruchy. Motorka poruchy nemala, ťažko štartovala ale jazdila bez problémov. Do cieľa som nedošiel. Chýbalo asi 15 km. Po tme hľadám miesto na prespanie. V duchu nadávam sám sebe lebo po tme sa nič nedá nájsť. Zakotvil som teda na autobusovej zastávke lebo do rána som predpokladal dážď. Mladí okoloidúci párik sa nad mojim piknikom v pokreslenej zastávke len zasmial do tmy. Úspešne prejdených cca 420km.

3.Deň

Keď som vyliezol so stanu spoločnosť mi robilo pár udivených ľudí čakajúcich na autobus zrejme do práce, pomyslel som si : trapas. Ako som predpokladal zobudil som sa do pochmúrneho dňa a vedel som, že dnes zmoknem. Zbalil som švestky a rýchlo som opustil miesto činu. Ostal po mne len modrý dym.

Celé doobedie som sa trápil s nastavením zapaľovania lebo motorka stratila ťah. Chyba sa nakoniec našla v kombinácii zlého predzápalu, odtrhu a vzdialenosti kontaktov na sviečke. Bežný problém kontaktného zapaľovania. Vyladil som to tak dobre, že zvyšok cesty som zapaľovanie neladil.

Slovinsko je nádherné: azúrové rieky, krásna príroda a dokonca som videl vyvieranie podzemnej rieky. Slovinsko sa jednoznačne oplatí navštíviť. Záhadou pre mňa dodnes je, že začalo pršať z úplne modrej oblohy a nešiel som za autom, ktoré si ostrekovalo čelné sklo. Smerujem na juh cez hlavné mesto Slovinska Ljubljana až do národného parku Chorvátska Plitvické jazerá. Pršalo asi 3 hodiny a keď som prechádzal hraničným priechodom Slovinsko - Chorvátsko nechceli ma pustiť. Bol som totiž v malej dedinke a prechod slúžil len pre miestnych. Po vyžmýkaní rukavíc colníčka súcitne zdvihla rampu. Suším veci a pokračujem v ceste. Na lúke pri Plitvických jazerách som rozložil stan vedľa dvoch dievčat z Anglicka, ktoré brázdili Európou na Fieste už druhý mesiac. Zaspávam prvý krát unavený.

4.Deň

Ráno v dave ľudí kupujem komerčne drahý lístok a v rýchlosti asi za 4 hodiny prebehnem všetky krásy jazier. Je to krásne no ohúrený som nebol. Mojim dnešným cieľom je more. Je mi jedno kde a preto sa cieľom stáva miesto na, ktoré ukážem so zavretými očami na mape a je na pobreží Jadranského mora. Táto úplná náhoda ma priviedla do mestečka Kastel Novi pri Splite. Trasa 250km sa skracovala rýchlo pri pomyslení na to ako sa vrhnem do mora.

Hneď ako som zaparkoval pri pláži skočil som do mora. Čakal som, že sa okolo mňa vytvorí dúhovo zafarbená voda ale nič také sa nestalo. Niekoľko hodín som si užíval pravú dovolenku pri mori a večer som sa vybral do mesta na divadelné predstavenie. Mal som obavy nechať motorku na pláži a keď som sa rozprával z jedným Chorvátom len mi povedal že mám počkať. Vytiahol mobil chvíľku s niekým volal a potom mi dal mobil k uchu a tam sa mi ozval mužsky hlas a po Slovensky mi povedal, že nemám mať žiadne obavy. Ochutnal som pár nápojov porozprával som sa s ľuďmi a čakala ma horúca noc na pláži po boku motorky. Nočný kľud a moju idylku spánku pri šume vĺn vyrušil na pár minút len opilec trieskajúci do basketbalového koša asi o 3 ráno.

5.Deň

Mojím cieľom je Bosna a Hercegovina konkrétne pútnické miesto Medžugorie kde som bol naposledy keď som mal 16rokov. Teraz začalo krásne cestovanie po pravej ruke more po ľavej ruke vysoké hory, pozná to každý, kto prešiel Jadranskú magistrálu. Zastavujem sa často pri mori za účelom schladenia. Obrovské množstvo Slovákov a Čechov nechápalo moju prítomnosť na Čezete na Makarskej riviére, kde som zašiel cez nepovšimnutý zákaz vjazdu skoro na pláž. Hodinu a pol trvalo kým som sa dostal od motorky do vody lebo každý chcel fotku alebo vysvetlenie (ako sa mi to podarilo). Neskôr som na pláži absolvoval bungee-jump a pokračoval som za svojim cieľom. Náhodne som sa ešte pristavil na mieste kde stálo veľa aut a autobusov a zistil som že akurát tam začala Česká omša. Po nej som pokračoval smerom na Bosnianske hranice. Do Medžugorie som prišiel večerom. Motorku som odstavil u jednej milej pani do dvora pod figovník a vzal som si len nafukovačku jedlo a pitie. Zaspal som pod holím nebom po večernej omši.

6.Deň

Ráno cestou k motorke som obzrel stánky, obchody so suvenírmi a zrazu som počul Slovensky spevácky zbor. Keď som sa im prihovoril stiahli ma so sebou a šiel som s nimi priamo na pódium. Ak tam niekto s vás bol, viete si predstaviť aké to tam je obrovské. Bol to skvelý a silný zážitok. Boli strašne milí ale ja som po omši musel pokračovať ďalej. Keď som prišiel k motorke bola celá zašpinená a lepkavá od spadnutých fíg. Rozosmialo ma to. Nasledovala cesta smerom na Dubrovník až do Čiernej Hory kde som nemal presný cieľ cesty určený nechal som to na náhodu čo sa aj vyplatilo. Dlhotánske kolóny na hraničných prechodoch som s ľahkosťou a predstavou že som neviditeľní predbiehal v ľavom pruhu. Po vstupe do Čiernej Hory som sa z úplného nenazdania ocitol v obrovskej kolóne idúcich motoriek. Prichádzali z pravej strany do kruháča a policajt zastavil zvyšnú dopravu a keď videl mňa ukázal mi, že ja sa môžem pridať. Nevedel som kam idú nevedel som ako ďaleko ani z kadiaľ ale vedel som, že chcem isť s nimi. Po približne 10 km celý sprievod odbočil na pláž, kde sa konal každoročný zraz asi 400 motoriek. Stretol som mnoho ľudí dokonca jednu Češku a jednu Slovenku. Všetci nechápavo skúmali moju motorku. Prišli traja mladí kamaráti so Srbska a povedali mi nech idem s nimi pozrieť sa na čom prišli (750km). Boli to tri mopedy pre mňa neznámej značky o objeme asi 45ccm a vekom asi 40 rokov. Vedel som, že tento večer kempujem s nimi. O polnoci sa vypla hudbu a na pódium cez koridor ľudí prišli tri páry na chopproch a pred všetkými ľuďmi mali svadbu. Neskutočný zážitok a skvelá atmosféra. Spať sa šlo skoro ráno pod holým nebom.

7.Deň

Ráno každý odchádzal a tak som sa vydal smer Srbsko s partiou motorkárov, ktorý cestovali rovnakým smerom domov. Čierna Hora je nádherná členitá a skalnatá krajina. Majú peknú architektúru na dedinách ale aj veľký kontrast chudoby a bohatstva. A veľa ježkov :D Zašiel som do údolia rieky Tara kde sa nachádza najdlhší Zipline v Európe (kladka na oceľovom lane ponad priepasť). Samozrejme som si to vyskúšal a môžem len odporučiť. Nachádza sa tam aj obrovský most ponad toto údolie. Zvyšok dňa som sa len bavil tím ako sme sa neustále míňali a stretávali s motorkármi so zrazu. Spal som na benzínke v Srbsku pri meste Čačak.

8.Deň

Dnes nastal prvý vážnejší problém. Keď som vyšiel z obchodu zbadal som že motorka pri ceste spadla so stojanu. Zvalil ju náporový vietor okoloidúceho kamióna. Škody:frakrúra spojkovej páčky. Nebola šanca zohnať človeka, ktorý zvára hliník. Preto som obetoval páčku prednej brzdy a premontoval som ju na ľavú stranu. Zvyšok cesty som šiel bez prednej brzdy. Čakal ma prvý úsek diaľnice asi 40km, ktorý som musel absolvovať. Cesta okresnou cestou by bola o cca 100km dlhšia.

Dostávam sa pod Belehrad a smerujem na východ popri známej rieke Dunaj. Pri porovnaní rieky Dunaj, ktorú som prekročil pred pár dňami v Komárne a rieke Dunaj, ktorú som zbadal som neveril tomu že je to tá istá rieka. Rieka bola kalná a neuveriteľne široká. Asi 250km som šiel popri nej lebo cez rieku je málo mostov. Na druhej strane Dunaja som videl Rumunsko no nemohol som sa tam dostať. Cesta sa kľukatila a prechádzal som obrovským množstvom tunelíkov, ktoré boli len vytesane v skale. Najhoršie bolo že mi dochádzal benzín a najbližšia benzínka bola v Rumunsku. Mohutný most sa však po dlhšej dobe objavil na obzore a pri prechode hranicou som sa ocitol v novom svete.

Rumunsko bolo okamžite odlišné. Drvivá väčšina Slovákov sa Rumunska boji. Ja doteraz neviem prečo je to u nás tak zaužívané. Rumunsko má krásne mestá, krásne budovy, krásnu prírodu. Všade jazdia hlavne Dácie na akýkoľvek spôsob. Kráv a hlavne psov je na dedine asi viac ako obyvateľov. Ale ľudia sú prívetivý a úplne normálny. Prespal som na chodníku v novej ulici kde boli spravené komunikácie ale domy tam ešte nestály. Pri meste Targu Jiu.

9.Deň

Dnes musím skoro vstať najesť sa zbaliť sa a vyraziť ďalej. Čaká ma totiž horský priechod na, ktorý sa tak teším (Transalpína). Po niekoľkých planých pokusoch som našiel tú správnu cestu. Malinké dedinky skromný ale veselý ľudia a občas cigánska osada. Od Slovenska sa to zase tak nelíšilo. Začínam stúpať a cesta sa krúti. Stúpam niekoľko minút väčšinou na dvojke a kochám sa výhľadmi. Zavše vidno divo žijúce kone o ktoré sa stará asi len príroda. Krásny nový asfalt lahodí podráždenému zadku. Vystúpal som cca do 2000 m.n.m. Nádherné miesto a úžasný zážitok z cesty. Čakalo ma však aj dlhé klesanie a ja som mal k dispozícii len zadnú brzdu. Motorka to však bez problémov zvládala. Opúšťam Rumunsko s posledným cieľom a tým je domov. Prespal som posledný krát v Maďarsku pri družstve pod orechom a vydal som sa priamou čiarou do Banskej Bystrice.

Cesta trvala 10 dní navštívil som 8 štátov a prešiel cca 3300Km na 28 ročnej motorke.
Výprava v roku 2015 bude do štátu Mongolsko - je to v štádiu príprav a bude určite rozsiahlejšia

Video o ceste cez Balkán:

Video: ČZ-tou cez Balkán ČZ 175/487 Retro travel

link mojej FB page kde sa pripravuje všetko na cestu do Mongolska a obsahuje aj kompletný fotoalbum z Balkánu.