Balkán, Grécko, Albánsko 2013

V tomto duchu sme sa poskladali minulý september aj my. Pôvodný plán bol v podstate prejsť každoročný Balkán iba s Mackom a vytýčiť trasu pre budúce balkánske tripy pre mnou založenú motocestovku mototours.sk, alebo slengovo mototursku. Nakoniec sa pridal aj Karol, ktorý s nami absolvoval rumunskú týždňovku v Júni, hoc nie celú. Dva týždňe pred odchodom sa nanominoval ešte aj Miro, čo bolo neklamným znakom toho, že táto trip-ka bude nepochybne jeden veľký žúr a sranda. Celkovo sme najazdili 3.799 km.

12.9. Bratislava - Smederevska Palanka, Srbsko - 695,6 km

Odchod sme stanovili na 12.9. O 7:00 je stretko na OMV pri Ajpárku, samozrejme Miro triafa hneď tú prvú pumpu, ale poučený z minula keď nás tam s Mackom nevidí, pokračuje na ďalšiu. Čakáme už len na Karola, pretože vyrazil z Piešťan a samozrejme tiež triafa prvú OMV na Einsteinovej. Po krátkom telefonáte je ale s nami a môžeme v klude vyraziť smer Maďarsko a Srbsko.

Kto pozná maďarské dialnice a cestovanie na motorke do Rumunska alebo na Balkán vie, že maďarské dialnice je čistý zabijak motorkovania. Keby tá krajina bola raz taká veľká, verím, že gro motorkárov by si nechalo motorky posielať vlakom na druhú stranu. Na začiatku hneď za hranicou kupujeme dialničné známky a pokračujeme ďalej. Stojíme až na odpočívadle asi 50 km za Budapešťou. Po 20 minútach pauzy odchádzame a vtedy nás ešte na parkovisku zastavujú policajti. Pýtame sa čo sa deje a vysvitne, že nám chcú len skontrolovať dialničné známky. Všetko prebieha ok, až kým Karol nezistí, že jeho ŠPZ prepísali na bloček s chybou, čo ale policajt chápe a nechá nás pokračovať ďalej. Dialnice sú teda v Maďarsku otrava, oproti tomu ale maďarská kuchyňa je niečo skvelé, čo sa nám potvrdzuje niekde pri Szegede v malej reštaurácii, do ktorej musíme zísť z dialnice, pretože maďari samozrejme popri ceste majú asi 2 reštiky za celú trasu. Dávame si domácu polievku a domáci perkelt a poviem Vám, ani sa nám nechce odísť, take je to všetko výborné. Ďalší problém v Maďarsku je platenie Eurom, resp. v odlahlejších oblastiach kartou. Nakoniec uja presviedčame, nech berie eurá a tešíme sa na prechod do Srbska. Do Srbska prichádzame okolo pol druhej a stojíme hňeď na prvej pumpe. Pamätám si, že je tu bankomat, aby sme mohli vytiahnuť peniaze. Kurz 1 EUR = 120 srbských dinárov nám síce nič nehovorí o cenách v Srbsku, ale benzín vychádza po prepočte okolo 1,2 eura, tak je to v princípe ok. Pokračujeme ďalej smer Belehrad. Celé Srbsko sa mi zdá po tie roky, čo tadialto chodíme rovnako rozkopané a stále v rekonštrukcii ako nemocnica Rázsochy v Lamači. Za Belehradom v obchádzkach sa dokonca schyľuje k dažďu. Stojíme na pumpe za Belehradom a to už naozaj dávame nepremoky. Hneď po odchode nás chytá brutálny dážď a ide s nami až nejakých 150km do cieľa, čo bol v tento deň hotel, v ktorom Rasťo prespal pred troma rokmi, keď sa vracal z Albánska. Ešte si robím srandu do vysielačky, že či tam ten hotel vôbec bude stáť. Rasťo ma presviedča, že určite, že to bola miestna 5 hviezda. Po príchode k hotelu zisťujeme síce, že tam stojí, ale všetkých 5 hviezd je zavretých, tak v daždi naťukám prvé možné ubytko do GPS a fičíme do asi 19 km vzdialenej Smederevskej Palanky, kde sa ubytovávame pri jazierku v hotelíku za stále výdatného dažďa. Izby sú nič moc, ledva sa do nich vojdeme, ale sme vďační za sucho. Večer klasicky večera, pivečko, nejaké drinky až do totálnej tmy.

13.9. Smederevska Palanka – Mavrovo - 454,5 km

Ráno vstávame skoro, lebo Rastík je ranostaj, o osmej sme už dole pobalení niektorí a objednávame raňajky. Okolo deviatej odchádzame smer Macedónsko. Cesta nám trvá strašne dlho, aspoň pre mňa je Srbsko nezaujímavá krajina, pride mi strašne monotónna, ale je možné, že len nepoznám jej zákutia. Do Macedónska sa dostávame poobede okolo druhej a rozhodujeme sa, že navštívime hlavné mesto a v ňom dame obed. Skopje je v princípe takmer hneď za hranicou, takže to nemáme ďaleko. Prichádzame rovno do centra a sadáme si do reštiky s vonkajšou terasou. Motorky parkujeme na chodníku a budia menší rozruch. Dávame si kebab a radler. Neďaleko od nás je námestie so sochami Alexandra Macedónskeho a inými a tak ich vo dvojiciach ideme očíhnuť.

Kým sa kocháme, zase sa zaťahuje a za chvíľku sa spúšťa lejak ako z krhly. Motorky sa nám podarí presunúť pod barák do sucha a my vyčkávame v reštike, či dážď ustane. Pripomína mi to situáciu z roku 2008, keď sme ešte s Francúzom sedeli v reštike v Bachčisaraji na KRYMe a po 4 hodinách intenzívneho dažďa sme sa rozhodovali či pokračovať , alebo ostať. Tak ako vtedy, aj teraz sa s chlapcami rozhodujeme, že pokračujeme ďalej, len čo dážď mierne ustane. Cieľ cesty je Mavrovo jazero a tamojší hotel Delfín, v ktorom sme s Rasťom prespali 2 roky dozadu. Cez mesto nám ešte prší, dokonca aj chvíľu za mestom, ale dážď neskôr prestáva a do Delfína prichádzame ešte za svetla. Majú voľné a navyše tam je dole v reštike nejaký veľký žúr, takže sa radi zúčastňujeme. Pamätám si, že som šiel spať pred Mirom…

14.9. Mavrovo – Bitola - 174,0 km

Ráno sa balíme a presúvame dole do reštiky na raňajky. Žúr musel trvať do rána, lebo čašník spí na lavici a nevieme ho zobudiť. Nakoniec prichádzajú ďalší účastníci žúru a darí sa nám vybaviť aspoň 4 omelety, nech sa môžeme čo najskôr pustiť na cestu. Chceme sa pozrieť do Mavrovského národného parku. Ako vychádzame hore, víta nás podobná panorama ako naše Nízke Tatry s tým rozdielom, že tu sa môže jazdiť na motorke, aspoň teda nikde nevidíme žiadne obmedzenie a sem tam prejde nejaké auto.

Trávime hore asi 2 hodiny a nakoniec schádzame dole na druhej strane k hotelíku, kde si dávame kafe. Je krásny deň, slniečko, hotelík sa nachádza v kľudnej dedinke Lazarpole. Kecáme s recepčným, vraj sa tu v zime lyžuje a v lete je tam dosť cyklistov. Áno, podmienky na horskú cyklistiku tam naozaj sú. Pokračujeme ďalej smer východ po lesných šotolinách. Pár brodov, asi hoďka po lese a sme zase na asfaltke. Stretávame dve milé babky na aute, ktore zbierajú maliny pri ceste a majú z nás zážitok. Vydávame sa ďalej smer Bitola, po ceste zastavujeme ešte v reštike pri ceste a dávame si geniálnu pleskavicu. Podvečer dorážame do Bitolky. GPS mi vyhadzuje 2 hotely, ktoré sú beznádejne plné. V meste je nejaký veľký čurbes. Nakoniec nás policajt na moto doprevádza do hotela Premier niekde pri centre, ktorý je voľný a ubytovávame sa v jednom 4 miestnom apartmáne. Motorky dole pri hoteli, vraj sú úplne v bezpečí. Bola to pravda, čoho dôkazom je Karolova GoPro kamera zabudnutá na motorke a ráno tam bola tak neporušená ako ju tam nechal. Večer sa v hotelovom bare bavíme o tom ako ďalej zajtra a Miro s Karolom si vyberajú možnosť ísť cez Grécko, keďže tam ani jeden ešte na motorke nebol. Voľba teda padá na Meteoru, ktorá je cca 200km od hraníc, predtým však ešte chceme pozrieť Ohridské jazero, takže okolo 12tej už fičíme do hajan. Ku koncu sa k nám pripojil nejaký chalan od Komárna, že tam niekde robí niečo pre niekoho ale to si už až tak moc nepamätám, predsa len tá rakija čo nám dávali k pivu bola dobrá…

15.9. Bitola - Camp Kalabaka, GR - 413,1 km

Po raňajkách v hoteli sa balíme na motorky. Najdlhšie to trvá Mirovi, ktorý má každým dňom viac a viac batožiny. Dnes to už nezvláda niesť všetko v rukách a tak dokráča k motorke už s helmou na hlave.

Počkáme, kým sa pobalí a kým nájde klúče od motorky a vyrážame smer Ohridské jazero. Je to menší okruh ktorý zvládame za doobedie. Na vyhliadke nad jazerom navyše stretávame típkov z Nového mesta, vraj sú tam na dovolenke. V Macedónsku by som ich teda nečakal, boli autom a zjavne si to užívali. Pokecali sme, spravili pár foto a vraciame sme sa naspäť do Bitolky. Tu dávame obed a po ňom ešte vybiehame do miestneho národného parku Pelister, ktorý je priamo nad mestom. Vcelku nezaujímavé a tak sa na konci otáčame a pokračujeme smer Grécko. Okolo tretej prekračujeme hranice a smerujeme smer Kalapaka. Cesta ide primárne po dialniciach, až posledných asi 60km ideme po bočnej ceste a na večer dorážame do kempu pod Meteorami.

Rozkladáme stany ešte kým je ako tak vidno a za pol hoďku už sedíme pri pivku a Miro dáva svoje veci, aj hudbu aj historky. Smejeme sa do neskorých večerných hodín, kedy nám už z okolitých stanov začali nadávať nech sme ticho. Miro navyše dofajčil krabičku a už nemal čo, tak som mu napchal tabak do duralovej trubky od stanu a fajčil to. Odtial sa traduje nový názov: DURALKA.

16.9. Kemperski Kalabaka, GR - Sarande, AL - 228,1 km

Ráno sa prebúdzame relatívne skoro, je dosť zatiahnuté a vyzerá to na dážď. Rýchlo balíme stany a s prvými kvapkami sme v princípe zbalení, okrem Mira. Ten prehlasuje, že on nikam nejde, že sa potrebuje vyspať a že nech ho tam necháme. Chvíľu nám trvá presviedčanie, že nech sa zbalí a ide s nami. Nakoniec sa balí a za hoďku za intenzívneho dažďa už sedíme v spoločenskej miestnosti na recepcii, chalani si dávajú grécky jogurt s medom a premýšľame či sa vydať do dažďa alebo čakať. Miro navyše zisťuje, že v motorkovej bunde má ešte dve krabičky cigariet. Nakoniec dážď mierne ustáva, tak sa rozhodujeme ísť pozrieť Meteorky.

To nám trvá asi hoďku, každú chvíľku stojíme a fotíme. Naozaj jedinečné kláštory, poniektoré sú stale neprístupné ľuďom a žijú v nich len mnísi. Po hoďke schádzame dolu a rozhodujeme sa naobedovať. V miestnej reštike si dávame kebab. Asi po hodine za dažďa odchádzame, ale mňe neštartuje motorka. Zisťujeme, že chyba je v baterke, tak na pumpe štartujem cez káble a ideme do kepmu, kde sme stanovali, ten je po ceste, navyše ja som si tam zabudol pas, takže sa zároveň pýtame, či sa niekde dá kúpiť nová baterka na BMW. Vraj v meste, típek nás naviguje a servis nachádzam úplne bez problémov, vymieňame baterku a pokračujeme ďalej smer Albánsko. Počas cesty nám stale prší, čo je nie najlepšia kombinácia so šmýkajúcim sa asfaltom, ale niekedy okolo piatej sa nám darí prejsť Albánske hranice a pokračujeme smerom na Sarande. Cesta cez Albánsko je rovnako šmykľavá, hlavne v horách, jedinému Mirovi sa nešmýka. Nakoniec prichádzame okolo 19tej do Sarande, nachádzame hotel na pláži s reštikou nad morom. Večer sa vyberáme na prechádzku do mesta, v reštike na promenáde si dávame luxusné morské potvory a okolo dvanástej už sme v hajanoch. Ráno totiž ideme smer juh asi 20km, Rasťo tam objavil nejaké zrúcaniny.

17.9. Sarande – Butrint – Vlore - 155,4 km

Opäť vstávame relatívne skoro, raňajky a šup do Butrintky za zrúcaninami. Je dosť teplo a cestu si užívame, vedie po pobreží. V Butrinte platíme 500 albánskych chechtákov za vstup/osoba a už sa aj kocháme rímskymi starými zrúcaninami.

Kedysi tu muselo byť celkom veľké mesto, má aj svoj amfík. Trávime tu asi 2 hoďky a cestou naspäť opäť zastavujeme v Sarande, aby sme natankovali do plna. Ďalej pokračujeme nádhernou cestou po pobreží, sem tam križujeme dedinu ale v princípe je to stale pobrežná cesta a pred mestom Vlore ešte aj kľučkujeme serpentínami, skrátka nádhera.

Na večer sa rozhodujeme zakempovať niekde v prírode, ale sivé ťažké mraky nás odhovárajú a tak mierime priamo do Vlore. Tesne pred mestom je zástup hotelov, z ktorých si vyberáme najkrajší. Majú voľné a tak sa za prvých kvapiek dažďa skladáme a vybaľujeme. Miro skáče hneď po prezlečení do plaviek svojho povestného “ritnáka”. Večeriame v hotelovej reštike na terase, kde sme zajvne sami, ale večera stojí za to. Chlapci sa rozbehli, hlavne Miro, ktorý si objednal snáď celý jedálny lístok. Tak veru, motorkárčina je drina…

18.9. Vlore – Kemperski pri jazere Ligeni i Gorejmat - 223,2 km

Z Vlore vyrážame po raňajkách smer vnútrozemie a konečne brázdime miestne šotoliny. Je po daždi a miestami prechádzame dosť veľké mláky a sú aj dosť hlboké. Nečudo, dážď bol intenzívny. Smerujeme na teplé pramene do Permetu, našim slengom Permetky. Mali by byť asi 6 km za odbočkou, ale úspešne ich míňame, keďže sú zle označené a pokračujeme asi 20km smer do hôr po nádhernej šotoline. Nakoniec sa ale otáčame naspäť a pramene nachádzame naozaj 6 km od odbočky. Miro kupuje pivečko v miestnej bufetke a tak aj s fľaštičkami relaxujeme v prírodnom bazéne.

Z Permetky pokračujeme na Kelcyre a tam odbočujeme zase na šotoliny do hôr smer Berat. Večer nachádzame krásne miesto na kempovanie pri jazierku Ligeni i Gorejmat a rozkladáme stany. Dopíjame posledné zvyšky domoviny a fičíme do hajan.

19.9 Kemperski pri jazere Ligeni i Gorejmat - Budva, MNE - 324,5 km

Ďalší deň začína byť dosť teplo už zrána, ja si dávam kúpel v jazierku a už o osmej sme na motorkách a pokračujeme ďalej smer Berat. Celá cesta až do Beratu je jedna luxusná šotolina a dosť si ju užívame. Za Beratom začíname hľadať niečo na jedenie čo sa nám moc nedarí, nakoniec jeme až pri Duresi, kam ťaháme po takej polodialnici. Zaujímavé je, že Albánci ako keby nemali pravidlá cestnej premávky, niektorí jazdia v protismere úplne bez problémov. No čo, cesta je tam lepšia, takže si dávame dosť veľký pozor, nech nás niečo nesundá. Okolo pol šiestej prichádzame na hranicu s Montenegrom a pokračujeme až na Budvu. Budva je nádherné mestečko a čaká nás tam ubytko na námestí a samozrejme Harlej Pub, alebo Harlejka, kde si po ubytovaní sa dávame zaslúžené pivečko. Mne sa po ceste do Budvy ešte stihne urvať zadný blatník, toť pamiatka na albánske šotolinky, ale neriešim to, motorka zrazu vyzerá oveľa akčnejšie.

20.9. Budva - Sarajevo, BiH - 368,1 km

Z Budvy pokračujeme skoro ráno bez raňajok smer Kotor, chcem si ho prejsť dookola a raňajkujeme až niekde hore, odkiaľ je krásny výhľad na celú Boku Kotorskú. Po raňajkách sa vydávame smer Danilovgrad a odtial smer Nikšič a Durmitor, keďže Karol v ňom ešte nebol. Navyše Durmitorka je v princípe povinná jazda, takže ju s radosťou prechádzame a hore v Trse si samozrejme dávame obvyklú jahňacinu. Stretávame aj partičku Čechov, ktorí si na naše prekvapenie tiež objednávajú jahňacinu a pivo. Z Durmitoru už potom len smer Foča a Sarajevo. Asi 8km pred Fočou Rasťovi dochádza benzín, tak mu ho obratom prinesiem z pumpy z Foče a pokračujeme ďalej do Sarajeva. Sem prichádzame už takmer za tmy a nakoniec nachádzame hotel blízko centra. Večer vyrážame do mesta a dávame pár pivečiek a nejakú zmrzku. Konštatujeme, že to v meste celkom žije a je tam kopec mladých. Nabudúce asi ostaneme dlhšie. Karol nám oznamuje, že bude musieť ráno vyraziť skoro a tak ide skôr do hajan. Nakoniec ešte vo vestibule hotela stretávame motorkárov z Nemecka a chvíľku pokecáme s nimi a ideme do hajan všetcia. Na druhý deň nás čaká okolo 750km domov.

21.9. Sarajevo, BiH – Bratislava - 762,3 km

Ráno vstávame do hmlistého dňa. Pôvodne sme si chceli pozrieť ešte bosnianske pyramídy, ale tie by sme nevideli, ani keby sme boli priamo na nich a tak pokračujeme ďalej. Hmla sa rozplýva až na chorvátskych hraniciach a potom už máme pekné počasie. Upaľujeme domov čo to dá, v Chorvátsku sa dohadujeme, že sa najeme až v Maďarsku, predsa len ich kuchyňa je super. Na naše prekvapenie však na prvých 100km Maďarska nenachádzame žiadnu čárdu, navyše ani na pumpe nemajú nič iné, len bagety a tak sa dotlačíme nimi. Zvyšok cesty do Bratislavy nám ubehne pomaly a nudne ale okolo 17tej končíme na OMV za hranicami a dávame posledné spoločné foto.

Čo dodať na záver? Tú srandu, ktorú zažijete na takomto tripe ťažko popísať do článku, to treba zažiť. Ak sa partia podarí, je jedno kade idete, na tie zážitky nikdy nezabudnete.