PARÍŽ, NORMANDIA, PRAHA ...VIETOR A DÁŽĎ 2004 2/6

7. deň, štvrtok 1.7.2004
(Paris-St. Denis-Pontoise-Magny en Vexin-Mantes la Jolie-Évreux-Lisieux-Caen-Bénouville)
stav počítadla km: 31 915 – 32 267
denná etapa: 352 km
doba jazdy: 9:30-16:00
priemerná rýchlosť: 54 km/h
tank: Charmont 11,68 l za 13,10 € = 1,120 €/l, Caen 18,25 l za 20,80 € = 1,140 €/l
počasie: 15-20˚C, oblačno, slabé prehánky, vietor

Ráno som frajer a znova neštudujem mapu, veď sme na západnom konci mesta a vymotať sa odtiaľto nebude problém. Realita bola taká, že sme sa po hodine motania uličkami ocitli pri letisku Charlesa de Gaulla, ktoré sa nachádza prosím pekne na severovýchode Paríža, čiže presne opačným smerom než sme chceli ísť. Moje navigátorské ego zažíva najväčší kopanec vo svojej histórii, podfarbený spŕškou nadávok. Nuž, mal by som si kúpiť kompas. Nejak sme sa napojili na diaľnicu, otočili to smerom na západ a vymotali sa z obrovskej aglomerácie. Zvyšok cesty do Caen bol obyčajným nudným presunom poznamenaným blbou náladou. Konečne sme však išli mimo diaľnice a tak som si všímal francúzsky vidiek, ktorý je pastvou pre oči.
Po prejazde obchvatom Caen sa vydávame na sever smerom k pobrežiu, s cieľom čo najrýchlejšie nájsť kemp. Odbáčame pri prvej šípke do dedinky Bénouville, bez problémov nachádzame kemp a hneď beriem dve noci. Šušlavý tlstoprd zahlási „forrrtyforrr jurrros“, mne padne sánka a peňaženka kričí že „tak veľa niééé!“. Veru hej, 22 € za noc je dosť, kemp sa síce pýši štyrmi hviezdičkami, ale neviem odkiaľ ich nabral – na záchodoch nie je doska ani papier, sprchy sú zmiešané a voda sa snaží byť teplá, ale scvrknutý pipinďos s gulečníkom svedčia o niečom inom. Navyše sme ubytovaní úplne v rohu areálu a kvôli každej blbosti musíme chodiť ako blázni. Vedľa nás stavajú nový dom a zvukovú kulisu nám robia zbíjačky, traktor a buldozér.
Je pod mrakom a teplota sa drží na nejakých skromných pätnástich stupňoch. Dvihol sa vietor a počasie nám riadne nabúrava plán. Varič sa zo všetkých síl snaží zovrieť vodu na cestoviny, ale vetrisko tvrdí že to nebude také jednoduché. Nakoniec okolo variča natiahnem vlnitý plast nájdený v živom plote a zdá sa, že to pomáha. Špagety boli výborné a keďže je málo hodín, rozhodli sme sa ísť pozrieť centrum Caen.
Aby som vám objasnil prečo sme sa sem na sever vlastne terigali, musím spomenúť históriu. V roku 1944, konkrétne 6. júna o 6:00 hodine ráno sa na pobreží Normandie vylodili spojenci (Američania, Angličania, Kanaďania a iné národnosti), aby prerazili takzvaný Atlantický val, čo bola vlastne sieť nemeckých delostreleckých batérií s bunkrami a začali tak porážať Hitlera, jeho ríšu a tým pádom aj celú druhú svetovú vojnu. Nemci očakávali vylodenie severnejšie, v oblasti Calais, kde boli bunkre a obranné pozície lepšie vybudované. Práve v Normandii stavba a údržba bunkrov stagnovala. Boli tu nemeckí vojaci, ktorí sa rehabilitovali po zraneniach z iných frontov, ani vybavenie nebolo na úrovni, pretože Hitler a jeho podriadení nepripisovali tejto oblasti až takú dôležitosť. Operácia vylodenia mala krycí názov Overlord a začala sa napriek zlému počasiu spomínaného 6. júna 1944 v skorých ranných hodinách. Vtedy z pobrežia Anglicka vyplávalo cez kanál La Manche sedemtisíc lodí, sprevádzaných dvanástimi tisíckami lietadiel a klzákmi. Celkový počet vojakov bol 156 000. Prvé výstrely a bomby začali padať krátko po šiestej hodine a nestíchli nasledujúce štyri dni, pokiaľ sa spojencom nepodarilo dostať do vnútrozemia. Vtedy na území od pláže Sword beach až po Utah beach, dlhom cez 70 km, padlo vyše 10 000 vojakov, z toho najviac Američanov. Počasie ešte umocňovalo tragickosť situácie, celý čas bolo totiž zatiahnuté a silne pršalo. Kto si to nepamätá z učebnice dejepisu, môže si pozrieť film Zachráňte vojaka Ryana, kde boli tieto udalosti verne zachytené, prípadne vyznavači počítačov môžu skúsiť byť v koži vojaka v hre The Call of Duty.
Náš večerný program teda pozostával zo skromnej obhliadky historického centra Caen. Motorku, ktorá konečne okúsila jazdu naľahko, sme odparkovali vedľa švajčiarskeho Pan Europeana kdesi na začiatku pešej zóny, prilby zavreli do kufra a v bundách vykročili do mesta. Tie sme si dole ani nedali, keďže nám teplo nebolo. V uliciach bolo menej ľudí, obchody zväčša pozatvárané, príjemne sme sa poprechádzali a vytipovali miesta, kam sa neskôr vrátime.

Caen

Caen

Caen

8. deň, piatok 2.7.2004
(Bénouville-Pegasus bridge-Ouistreham-Sword beach-Juno beach-Gold beach-Bayeux-St. Laurent sur Mer-Omaha beach-Bayeux-Caen-Bénouville)
stav počítadla km: 32 267 – 32 447
denná etapa: 180 km
doba jazdy: celý deň
priemerná rýchlosť: -
tank: Ifs 11,3 l za 13 € = 1,150 €/l
počasie: 15-20˚C, oblačno, slabé prehánky, vietor

V noci sa na oblohe prevaľovali ťažké čierne mraky a stále z nich pršalo. Vietor ani nespomínam, na ten sme si museli nasilu zvyknúť. Po raňajkách odchádzame z kempu a po pár stovkách metrov zastavujeme pri Pegasus bridge, čo je most, ktorý spojenci obsadili ešte pred samotnou operáciou Overlord. Spoznal som ho hneď, pamätám si ho ešte z čias keď som poctivo drvil spomínanú The Call of Duty, kde ho stvárnili obdivuhodne presne. Je celokovovej konštrukcie, navyše dosť masívnej, pretože to bol most zdvíhací, ale iba z jednej strany. To znamená, že keď potrebovala preplávať loď, most sa sklopil dohora pomocou motorov. Jeho dôležitosť bola pre spojencov samozrejmá, bol to toiž prvý a jediný most nad riekou Orne medzi pobrežím a Caen. Dnes je už značne prerobený a prispôsobený premávke, ale neďaleko je múzem a pri ňom verná kópia mosta z čias druhej svetovej vojny. Je v mierke 1:1 a prístupný verejnosti, ale za poplatok 5 €. V múzeu sú fotografie z dobývania mosta a suveníry od výmyslu sveta za nekresťanské ceny.

Kópia Pegasus bridge, pred ňou delo a vlajky spojencov

Čopráckym tempom sme sa presunuli do Ouistreham, čo je prístavné mesto, premáva tam trajekt do anglického Portsmouth. Ani neviete akú som mal chuť dostať Varaderko na anglickú pôdu, ale čas a peniaze sú tie činitele, ktoré mi to zatrhli. Pobrežnou cestou sa pomaly presúvame ku krajnej pláži Sword beach, kde sa vylodili hlavne Kanaďania. Okrem malého pomníčka nič nepripomína masaker, ktorý sa tu udial pred šesťdesiatimi rokmi. Fúka neskutočne silný vietor a musíme vyzerať riadne trhnuto keď ideme až k vode komplet v motorkovom, so sklopeným plexi na prilbách, aby nám do nich nepršalo. Nedali sme si dole ani rukavice. Dažďové kvapky s pieskom nám išli vodorovne pred očami, tlak vzduchu bol pekelne nízky a z toho ma bolela hlava.