Naprieč Južnou Amerikou: Od Chaitenu do Chile Chico

Konečne sme na pevnine a pokračujeme ďalej. Sme v mestečku Chaiten. V podstate by to bolo normálne mesto ale výbuch sopky v roku 2008 ho trošku zničil. Trošku viac. Fakt zaujímave vidieť domčeky ktoré sú plné popola zo sopky. Pokračujeme ďalej asi 20 km ešte po asfalte a tu začína sa pravá neasfaltová Carretera Austral.

Čaká nás 700 km po nespevnenej štrkovej ceste, ktorá nám môže byt už osudná. Autá a motorka sú na šrot a bojíme sa, že nespevnená cesta im vôbec neprospeje. Tak aj bolo. Prvú škodu utrpel Maluch. Trabant omylom zachytil jeho dvere a tie zdeformovali predný blatník Malucha. Pár kilometrov ďalej Dan vystupuje z auta a čuduje sa prečo sa mu dymí z kolesa. Zisťuje, že je vyklonené a guma sa derie o vnútornú stranu blatníka. Áno je to zlomené rameno a je to zlé. Vravíme si, že táto expedícia je o ramenách. Najprv moje vykĺbené a teraz zlomené na Danovom Trabante.

Na Carretere Austral nie je veľa dedín. Možno každých 100 km jedna maličká. No my máme opäť šťastie ako celý čas a táto chyba sa nám stala asi len 10 km za dedinou. Našli sme tu majstra ale fakt majstra zvárača, ktorý nám rameno opravil a spevnil takže je lepšie ako pred tým. Pokračujeme ďalej, nie dlho a opäť porucha. Nechcem písať celý článok o poruchách lebo táto cesta bola fakt úžasná, ale nespomenúť to, že Maluchovi odišlo ložisko na kolese, to musím. Je úplne rozmlátené a vymleté. Zoberte si do úvahy to, že ložisko pred štartom bolo úplne nové a teraz má najazdené iba 15 000 km. Ale terén ktorým sa pohybujeme prach, voda, soľ... je pre ložiská smrť. Máme náhradné, takže nič vážne sa nedeje. Dúfam, že sa už nič nepokazí aby sme si mohli vychutnať túto krásu. Vyzerá to tu asi tak ako niekde v alpách. Ale nie je tu milión turistov, nie je tu asfalt a je to asi krajšie.

Na Silvestra stanujeme a taký sme unavený, že ledva vydržíme byť hore do pol noci. O pol noci si púšťame naše hymny a ideme spať. Fakt niesu sily na zábavu. Ráno kradnem zo stromu čerešne a pokračujeme na juh k druhému najväčšiemu jazeru v Južnej Amerike, jazeru Buenos Aires. Nádherné jazero. Neskutočné farby a každá jedna fotka vyzerá ako upravená alebo skôr vyrobená vo photoshope.

Sú tu strmé kopce a vždy sa smejem trabantom ktoré cúvajú celý kopec lebo ho inak nevedia vyjsť. Zastavujeme v jednom mestečku Bahia Murta, kde stretnem opäť Poliaka, ktorý cestuje na Honde Afrike s frajerkou. Super motorka super chlapík a tak sa ho pýtam či sa môžem na jeho mašine previesť. Vždy keď cestujem, či na pionieri alebo teraz na 250-ke vidím okolo seba tieto úžasné cestovateľské motorky a vždy som sa chcel previesť. On mi to dovolil a ja zisťujem, že Honda Afrika je niečo neuveriteľné. Super posed nie ako na Jawe, no proste pohodička. Mal som chuť mu ju ukradnúť. Dal som sa mu previesť aj ja na mojej motorke. Keď prišiel povedal, že by na tom nešiel ani do ďalšej dediny a že to vôbec nebrzdí. To, že Jawa nebrzdí je pravda ale ja som si už dáko na to zvykol.

V tomto meste nás nahovorili miestny aby sme sa išli pozrieť na jaskyne ktoré sú na jazere. Ideme loďkou a jaskyne sú úžasné ale mne sa najviac páči cesta na člne. Sú mierne vlny a mi si to pálime po jazere Buenos Aires a skáčeme a celý sme mokrý. Strašná sranda. Jazero nás tak uchvátilo, že ho celé obchádzame a stojí to zato. Teraz sme v hraničnom mestečku Chile Chico a od Argentíny nás delia iba 100vky metrov. Do cieľa Usuhaia máme ešte niečo cez 1000 km, odtiaľ sa opäť ozvem.

S pozdravom

Marek Slobodnik