Naprieč Južnou Amerikou: Porto Vhelo (Brazília) – Cusco (Peru)

Maluch mal problémy, začalo to prasknutým blokom motora ktorý sme dali zavariť. No neskor sa objavili ďalšie chyby a tak Fiat mal v priebehu týždňa motor tri krát von z karosérie. Začalo to byť fakt vtipné keď poliaci vedeli po tretí krát vytiahnuť motor rýchlejšie ako mechanici F1.

Konečne sme na ceste. Pálime si to dobrou asfaltkou stále popri Amazonskom pralese do Peru popri Bolívijskej hranici. Autá a motorka idú perfektne. V noci sa dostávame na loď ktorá nás má opäť preplaviť cez ďalšiu obrovskú rieku Rio Madeira. Všade okolo vidím blesky a modlím sa aby nezačalo pršať. Kapitán lode bol asi pod vplyvom alkoholických látok a tak sme narazili na breh. Trvalo ďalšiu polhodinu kým nás druhá loď stade vytiahla. Po cca hodine sme na druhej strane brehu a začína pršať. Je to tak silný dážď že som radšej mohol skočiť do rieky a bol by som menej mokrý :D. Ideme ďalej a závidím posádke v autách. Vidím asi na 30 metrov pred seba a takto ideme minimálne 20 km pokiaľ nenarazíme na benzínku kde sme napokon aj prespali a ja som si mohol zavesiť svoj nový hamak ktorý som kúpil v Porto Vhelo za v prepočte 17 euro.

Spalo sa perfektne ako v kolíske. Zatiaľ neprší, ale netešil som sa dlho. Na obed prišiel ešte horší dážď a búrka. Prší ako z krhly, blízka sa a hrmí. Z dňa sa stala tma ako v rohu. Nepremokavé oblečenie prepustilo vodu a tak sa mi drží pod stehnami ako v dákom sáčku. Keď vystriem nohu mám vodu aj v čižmách. Motorka prestáva fungovať, asi sa mi do sania dostala voda. Miesto štvrtého prevodového stupňa radím dvojku. Dáko to ide a dúfam že sa to opraví samé lebo sa mi fakt nič nechce. Po troch hodinách lejaku vykuklo slniečko... motorka ako zázrakom ožíva a ja tiež. Opäť som celý mokrý a tak sa suším pri jednej benzínke a pijem kávu keďže v Brazílii ju majú skoro všade zadarmo. Po ôsmej káve som suchý a plný života. Jazdil by som aj celú noc až do rána :) ale to nejde. Spíme 250 km od hraníc z Peru.

Spali sme pri jednom dome kde bol strašne milý chlapík. Bolo tam veľa hmyzu a večer Radka napadol chrobák veľký ako slivka. Ráno som dostal ovocie ktorého neviem názov ale je to ževraj 10 000 krát silnejší zabiják rakoviny ako chemoterapia. Je veľký ako Melón, zelený a rastie na strome. Má také malé ostne. Váži asi 10 kilo a Tomek z poľskej posádky sa sťažuje že som im ho hodil do malucha, že im teraz neťahá auto. Večer sme samozrejme to ovocie ochutnali a chutilo zaujímavo. Nikdy som nič také nejedol. Aj keď sme všetci boli veľmi hladný nedokázali sme zjesť viac ako polovicu. Je to hrozne sýte a sme z toho celý zalepený.

Po štyroch dňoch z Porto Vhelo sa dostávame na Brazílsko Peruánske hranice. Zatiaľ to tu vyzerá ako v Brazílií. Cesty sú perfektné a pre autá spoplatnené. Celkom nudná cesta, stále to isté. Už chcem kopce. Na motorke sa tak nudím že som si prespieval Jóžina z Bážin: „Idem takto po PERU, a je to nuda hej VERU, celý deň sa nám piety DERÚ a večer nás komáre ŽERÚ. Všade samí strom a LES, to čo som videl včera uvidím aj DNES atď. :D :D Začína to byť so mnou vážne a tak radšej počúvam kvalitný slovenský PUNK.

V diaľke vidím mierne kopce a pred ňou veľmi zaujímavú dedinu. Paráda, ako z filmu. Rozbitá a špinavá. Plná obchodov. To mám rád. Zastavili sme tu a ja som si objednal kávičku. Už tu nieje zadarmo ako v Brazílií a nieje ani tak dobrá ale energiu potrebujem. Ľudia obdivujú Jawu. Čudujú sa prečo má dva výfuky a jeden valec a ako sa nakopáva, či má elektrický štartér? Potom im ukazujem štítok na ktorom je rok výroby 1957 a to ich fakt dostane :) Hneď po dedine začíname stúpať a dostávame sa do výšky 500 m.n.m. kde kempujeme.

Ako sa tak ráno pozerám, vyzerá to dnes už len na stúpanie. Kopce milujem. Všetko je tu také čisté a svieže. Kúpeme sa v horskom ľadovom potočiku. Vo výške asi 2500 m.n.m sme narazili na dedinku ktorá začína byť typická Peruánska. Malé domčeky, malý ľudia a malé porcie na tanieri v reštaurácií v ktorej to vyzerá ako u mojej pra-pra-babičky. Všetko malé má výhodu lebo platíme málo :) v prepočte za jeden obed 1,5 Eura. Na ulici som si kúpil ovocie ktoré vyzerá ako pomaranč ale nie je to pomaranč. Čo to je? pichám do toho nožom a miestny chlapec ktorý mi to predal sa smeje že neviem čo mám s tým robiť. Napokon som sa dostal dnu do toho ovocia a obsah vyzerá ako žabie ikry. Neuveríte ale chutí to ako Egreš no nie je to vôbec trpké. Veľmi dobré a tak si odkladám semiačka, doma si zasadím :)

Najedený a ťažší stúpame ďalej. Jawa stráca výkon, teda aj autá. To čo som chodil na štvrtom prevodovom stupni idem teraz na trojke alebo dvojke. sme 3500 m.n.m. Krása kráaasa. Neuveriteľné. Stúpame ďalej. Jawa a Maluch ide najlepšie. Trabanty idú horšie ale idú! Okolo nič, žiadny strom, žiadny hmyz iba Lami. Prvý krát vidím naživo Lamu. Je to smiešne zviera. Je to ako taká ťava bez hrbu a s chlpami :D a tiež sa bojí motorky. Slnko zapadá a ja vidím zasnežené vrcholce kopcov. Na vrchole horského priesmyku je tabuľa ktorá nám oznamuje že sme vo výške 4725 m.n.m. Jawa nedokáže ísť na druhom prevodovom stupni a ja dýcham ako kebyže som zabehol maratón.

Je tma ale mesiac nám krásne svieti. Rozhodli sme sa v týchto 4725 m.n.m spať. Určite to nieje dobrý nápad. Tak isto ako nieje dobrý nápad ísť na Jawe ktorá ma 55 rokov cez južnú Ameriku pralesom a horami. Každého z nás bolí troška hlava a je nám na zvracanie. Asi tu bude nízky tlak. Pokúšame si dačo navariť ale moc to nejde. Takže jeme polosurovú vifonku. Lepšie ako nič. Teplota sa pohybuje zatiaľ okolo nuly. Ja som sa rozhodol spať kilometer od posádky pri takých dvoch stĺpoch kde si môžem zavesiť hamak. Myslím že nikto nikdy nespal v takejto výške v hamaku a chcem prekonať svetový rekord.

Po troch hodinách sa prebudím na strašnú zimu, fúka vietor a nohy si takmer necítim. Motorku, hamak a vlastne všetko nechávam tam a idem dole nižie k autám. Lahol som si k maluchu. Nefúka tam. No o ďalšie tri hodiny sa prebúdzam na strašnú zimu. Môj spacák je celý zamrznutý. Povodne je čierny no teraz je biely. Okolo 4 tej ráno klopem na stan kameramanovi Zděnkovi. Bola to jediná možnosť ako prežiť noc v 4725 m.n.m. Ráno sa budím nevyspatý, smädný a bolí ma hlava ako koňa. Vyšiel som zo stanu a na všetko zabúdam. Nádherný výhľad na zasnežené kopce. Fakt neuveriteľné. Všetko super!!! Zážitok na celý život. Jediné čo ľutujem je to že tu so mnou nemôže byť moja snúbenica Lucka :( :( Aspoň som jej zavolal. Akurát cestovala z Brezna od otca domov do BB. Joj stále je smutná že som preč no ja tak isto....

My sa dávame ďalej na cestu, klesáme ale nie veľmi. Stále sa pohybujeme vo výške cca 4000 m.n.m. V miestnej reštaurácií si objednávame rybu a zemiaky. Výborná vysokohorská ryba chytená v potoku za reštikou a fajné zemiačiky zasadené pri reštike. Fakt dobré jedlo ale teta nás asi oklamala a zapýtala si dosť peňazí. Nevadí berieme to ako vysokohorskú prirážku. Dala nám ešte fajný čaj z koky ktorý mňa osobne naštartoval a už som fakt zabudol na túto ťažkú noc.

Večer sa stretávame s miestnym Peruáncom cca 100 km od Cusca s ktorým sme dohodnutý že nám ukáže miestne škôlky ktoré má na starosti jedna pani z Čiech. Premietame tam rozprávku Krtka. Veľmi sa deťom páči a v tretej škôlke sa hrám z deťmi volejbal. Čo čert nechcel vykĺbil som si rameno. Kebyže na motorke, ale pri volejbale z 5 ročnými Peruánčatami. Za 10 min prišla miestna šamanka ktorá vyzerá fakt nebezpečne a podla mňa dokáže odrodiť kravu a nie mi napraviť rameno. Pozerá sa na rameno a nechápe čo s ním mám. Tvrdí že mi to majú obviazať. čo je hlúposť to by som asi zomrel od bolesti. Treba to vrátiť spať a tak si lahnem na stol a vysvetľujem Alešovi čo má robiť. Po ani nie 5-tich minútach mam rameno spať no aj tak ma bolí a tak ostávame v miestnej dedine spať. Ale nie som jediný slovák na motorke v Južnej amerike ktorému sa vykĺbilo rameno. Takto pred rokom si vykĺbil rameno aj Svitko na Dakare a došiel do cieľa takže musím dojsť aj ja. Inak vyzerá to tu zaujímavo. 100 rokov dozadu to vyzeralo asi u nás podobne. Dokonca nám upiekli miestnu špecialitu. Morské Prasa. Celkom zaujímavé jedlo ale je tam dosť málo masa.

Na druhý deň sadám na motorku. Rameno bolí ale dá sa to prežiť a my sa ideme pozrieť na jeden most ktorý je postavený celý z trávy. Zaujímavý most no mne sa viac páčila cesta k nemu. Radek pri moste opäť fajčí a mi sa bojíme že ho podpáli tak isto ako podpálil jeden most na BR 319-ke. Našťastie ho potom aj uhasil :).

Dnes to máme namierené na Machu Pichcu. Držte nám palce, nech motorka a autá držia a moje rameno tiež :) Opäť sa ozvem z Bolivie z LA PAZ. Čavte

S pozdravom
Marek Slobodník