Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

KTM

Hodnotenie: (37 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (64)  [Verzia pre tlač] Tlač

Francúzske Alpy zas a znova

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 05.01.2012 Autor: Peter Herghott Fischer
Čitatelia: 11151 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Repetitio est mater studiorum, opakovanie je matkou múdrosti. O Alpách to platí hádam dvojnásobne, pretože tých krásnych výhľadov a chutnučkých zákrut sa človek nemôže prejesť. Ak by niekto namietal, že je tam priveľa komercie a gýču, tak určite nebol vo francúzskej časti Álp.

Francúzske Alpy sú opustenejšie a prírodnejšie, obrovské a bez kúsku gýča. Žiadne autobusy plné turistov a drahé pasce, len poloprázdne dedinky a luxusné výhľady. Daňou za to je ich vzdialenosť od Slovenska, ktorá sa však našťastie dá spestriť prejazdom cez kultové alebo aj menej známe passy.

Vďaka výbornému počasiu sme sa na tieto miesta mohli vybrať aj takmer v polovici septembra. Naša tradičná minizostava v zložení Miro a ja bola tentoraz rozšírená o Miša zo Spišskej, ktorý s nami pôjde len pár dní, lebo ma iný cieľ. Miro si zo svojej garážovej zbierky vybral zánovného Gold Winga, aj keď som ho upozorňoval, že na Varadere sa mu pôjde cez takú Gaviu a Cayolle určite lepšie (zvlášť s tým „zlatým“ podvozkom, čo tam má!). Mišo išiel na nedávno kúpenom Transalpe 650 ’02 a ja som osedlal svoj autobus-veterán, teda dvanásťročné Varadero s takmer 120 000 km na tacháči.

Deň prvý, Bratislava – Trafoi, 745 km

Spicha dávame tradične na OMV pri Auparku. Krátko po deviatej už vrčí desať honďáckych valcov po výpadovke smerom na Viedeň, potom po rakúskej diaľnici A1 stále na západ. Prestávky na pumpách si spestrujeme vtipkovaním o harlejákoch, ktorých je tu teraz všade viac než je normálnemu motorkárovi príjemné, lebo sa práve končí ich ortodoxný zraz vo Faaker See. Z niektorých strojov sme mali pocit, že motor musí každú chvíľu vyskočiť z rámu. Z iných zase že vôbec nenaštartujú, alebo že im cestou odpadli výfuky aj so zvodmi. Pravda je, že po celý čas sme stretávali mraky Harleyov, najmä v Taliansku. Ich majitelia sú čudná kasta ľudí, človek sa taký už musí narodiť (Lehymu sa teraz dvíhajú kútiky).

Konštantných 140 km/h padá až odbočkou na juh, smerom na pohraničné mestečká Pfunds a Nauders, ležiace pri rakúsko-švajčiarsko-talianskom rozhraní. Ešte tankujeme o dosť lacnejší rakúsky benzín a konečne sa púšťame do prvých chrumkavých zákrut – pred nami je síce malý, ale malebný a fotogenický Reschenpass (1 508 m n. m.). Presnejšie povedané, samotný vrchol Reschenu si motorkár možno ani neuvedomí, za zastávku stojí až Lago di Resia ležiace už v Taliansku.

Jazero Resia vzniklo v roku 1950 zatopením 163 domov niekoľkých obcí, z ktorých dnes vidno iba vežu kostola zo 14. storočia. Povráva sa, že občas počuť jej zvony, aj keď ich pri napúšťaní vybrali. Jazero slúži na výrobu elektriny, má objem 120 miliónov metrov kubických, plochu takmer 7 km štvorcových a maximálna hĺbka je 6 metrov.

Západ slnka na Lago di Resia
Lago di Resia

Nocľah som vopred rezervoval v mestečku Trafoi na úpätí Stelvia. Podarilo sa mi to už na tridsiaty ôsmy pokus, lebo všetko bolo beznádejne plné alebo o pár stoviek drahšie než si dokáže dovoliť bežný Slovák zo strednej vrstvy. Krátko pred zotmením sa rozkladáme v izbičkách s balkónom a pekným výhľadom v hoteli Garni Interski. Zovšadiaľ sa ozývajú bujaré oslavy, ktorých hlavnými protagonistami sú nemeckí a talianski motorkári. Na hotelových parkoviskách vidieť viac motoriek než býva na našej výstave v Inchebe. Čo ma prekvapuje (ale príjemne, lebo je to logickejšie), vedúca značka sa zmenila z BMW na Ducati. Samá 1098, 1198, Monstre a sem-tam nejaká Multistrada, červené more.

Domáca pani hlási, že v tomto hoteli sa večer nevarí, ale že nás zadáča odvezú na neďaleký hotel Tannenheim, čo je zhodou okolností preferované miesto redakcie nemeckého časopisu Motorrad. Priemerné ceny motoriek pred hotelom odhadujem na ľahkých sedemnásť litrov. V reštaurácii je to samý hlučný Helmut, Uwe a Jürgen, až sme mali problém nájsť štyri voľné miesta. Podobne ako vo všetkých turisticky vychytených oblastiach, reštaurácie tu fungujú na štýl jedného menu za pevnú cenu. Tu stálo okolo 17 eur a malo asi päť bohatých a chutných chodov. Spláchli sme to chutnučkým talianskym červeným vínkom. Do postele sa dostávame ďaleko po polnoci. Vonku je úplne jasno a mesačné svetlo sa odráža od zasnežených vrcholkov hôr, ktorým dominuje takmer štvortisícový Ortler.

Deň druhý, Trafoi – Passo di Stelvio – Passo di Gavia – Lecco – Miláno – Briancon - Jausiers, 600 km

Taký luxusný budíček ako dvojvalcové dunenie Termixov a Akrapov vo svižne sa striedajúcich otáčkach motorkár nezažíva často, nehovoriac o podmanivej horskej rannej vôni, dokonalom počasí a zákrutách bažiacich po okrajoch motorkového obutia. Ťuk štartéry, cvak kufre, klik kamery, klap jednotky a už stúpame v pásme lesa. Zo späťákov sa mi postupne stráca Miro aj Mišo, ale aj ja sa strácam v zrkadlách borcov, ktorí to tu majú prejazdené a nezaujímajú ich výhľady. Najviac ma dostala partia Nemcov na mokikoch Honda Monkey, pravdepodobne prekitovaných na vyšší objem. Počuť ich už zďaleka a vidieť ich len krátko, lebo tomu nakladajú ako o život. Flekovačky pred zákrutou a šmykom cez ňu, čistý supermoto štýl. Poraziť ich sa dá jedine ich vlastnou zbraňou, maximálne supermotom.

Zastavujem, fotím, dýcham atmosféru. Okolo mňa postupne prejdú všetci koho som predbehol, ale Mira nikde. Spúšťam sa preto dole a o pekný kusisko ďalej stojí Gold Wing. Mirovi sa v jednom z prvých vracákov stalo to, pred čím som ho varoval: v apexe stratil rýchlosť, rovnováhu a aj pohotovosť, šesťvalcový kolos si ľahol na stranu a Miro sa skotúľal dole kopcom. Keďže Golďas je na takéto veci dobre predpripravený, nie je na ňom ani škrabanca.

Po prejdení všetkých 48 ostrých vracákov východnej rampy sme konečne hore. Stelvio (2 758 m n. m.) je spolu s Timmelsjochom a Grossglocknerom jeden z najnavštevovanejších passov, takže na ňom prekypuje ťažká komercia. Okrem motorkárov si tu užívajú aj autičkári na všelijakých roadsteroch a sportsteroch, je tu aj kopa cyklistov a trekkerov. Čistý jarmok. Radšej čím skôr preč do zákrut západnej rampy, ktorá ostro kontrastuje s tým, po čom sme šli doteraz. Rovnučký asfaltík pokrútený do prehľadných, širokých a celkom rýchlych zákrut, balzam na dušu. Slniečko pečie veľmi slušne, vozovka je ideálne zahriata a hustota premávky postupne klesá, takže klopíme čoraz viac.

 Klasika najklasickejšia...
Klasika najklasickejšia...

Západná strana Stelvia - dokonalé zákruty
Západná strana Stelvia - dokonalé zákruty
Západná strana Stelvia - dokonalé zákruty
Západná strana Stelvia - dokonalé zákruty

Prejsť Stelvio a nejsť na neďalekú Gaviu (2 621 m n. m.) by bol hriech. Tento majestátny a kultový pass ma už dvakrát otočil so zvesenými plecami, lebo ešte bol pod kopami snehu. Pokoru vystriedala hrdosť rovnako ako excelentný povrch v prvej polovici stúpania vystriedal pôvodný asfalt s nekonečnou záplatou tiahnucou sa presne v ideálnej stope. Stúpanie zo severu má neobvykle málo vracákov, zákruty sú mierne a vidno ďaleko dopredu, takže s prehľadom sa dá nakladať cez kilo. Horšie je to so šírkou, cesta bez stredovej čiary je tak na jeden a pol plechovky a skaliská napravo vzbudzujú rešpekt. Ešte pred vrcholom sú dve miesta hodné zastávky – vojenský monument a fotogenický kríž pri plese. Gavia, podobne ako ostatné passy s veľkou výškou, pripomína mesačnú krajinu.

Passo di Gavia
Gavia

Južná rampa je opäť iná než jej opačná strana. Povrch sa ešte viac zhoršil a utiahnuté strmé vracáky vyžadujú dosť koncentrácie. Postupne sa síce cesta znova roztiahne do dlhej zvlnenej stuhy, ale šírka je občas asi na jedno nabúchané Daewoo Tico. Preto nie je práve rozumné dávať tu paľbu, navyše ľavotočivá zákruta občas dosť splýva so skalou alebo svahom. Od strmého zrázu plného kameňov jazdca delí akurát tak pomyselná vzdušná čiara. V druhej polovici klesania, ešte nad pásmom lesa, sa Gavia s motorkárom rozlúči krásnymi vracákmi s dobrým povrchom, v poslednej fáze dokonca aj v luxusnej šírke.

Dole v civilizácii dostávame chuť na obed. Po trýznivom anglicko-nemecko-latinsko-slovenskom jazykovom okienku na nás čašníčka pozerá stále bezradne, takže diplomaticky ukazujeme prstom na vedľajší stôl, aby nám priniesla to isté. Po toľkých kilákoch a hodinách strávených v sedle padol takýto cestovinový obedík viac než vhod. Zakrátko sa od nás podľa plánu odpája Mišo, lebo chce pojazdiť najmä okolité passy. Mira a mňa už trochu tlačí čas, lebo do Francúzska to máme pekných zopár stoviek kilákov, z toho asi štvrtinu bez diaľnice.

Nasledujúce hodiny teda trávime nezáživným presunom smerom na západ. Za zmienku stojí iba prejazd okolo mesta Mandello del Lario, domova značky Moto Guzzi. Nasledujúci víkend sa tu uskutoční veľké stretnutie guzzistov pri príležitosti 90. výročia založenia značky. Do Milána sa už valíme po diaľnici, na ktorej sme zotrvali až po taliansko-francúzske hranice. Zaujímavé je, že Taliani značia na diaľnici za každú cenu iba svoje mestá a bránia sa smerovkám na Francúzsko. Radšej označia zjazd z diaľnice na akékoľvek svoje malé mestečko, než na prvé veľké francúzske. Cítim sa trochu dezorientovane, lebo som zvyknutý sledovať smery na väčšie mestá a uisťovať sa číslami ciest. Nakoniec v mestečku Claviere víťazoslávne preliezame hranice a vstupujeme do krajiny môjho srdca.

Nie je však čas na radovanie, lebo už padla tma a pred nami sú ešte dva horské priesmyky. Nie preto, že by som sa vyžíval v jazde zákrutami zahalenými tmou (a navyše v akej kose!), ale jednoducho je to najkratšia cesta vedúca do rezervovaného hotela. Rýchlo teda hrkoceme cez Col du Montgenevre (1 854 m n. m.), letíme cez najvyššie položené európske mesto Briancon (1 326 m n. m.) a čoskoro stúpame na Col de Vars (2 108 m n. m.). Niekoľko passov som už prechádzal v noci, ale žiaden sa mi do pamäte nezapísal tak silno ako tento. Bolo úplne jasno a mesiac sa blížil k splnu, takže perfektne osvetľoval cestu. Svetlá okolitých dediniek posadené v čiernočiernej tme spolu so stúpajúcim voňavým oparom navodzovali nezabudnuteľnú atmosféru. (Teraz som si spomenul aj na pamätnejší nočný prejazd, Bonette v roku 2005, vtedy nám cestu skrížila diviačica s mladými, následne sme celí vykukaní prechádzali tou opustenou osadou, dochádzal mi benzín a spojkové lanko držalo na poslednom drôtiku.)

Okolo desiatej už vláčime veci na izbu v hotelíku Le Sans Souci v mestečku Jausiers. Keď dlhý deň spláchneme výborným miestnym vínkom, od únavy nevládzeme ani prejsť na izbu.

Deň tretí, Col de la Bonette (Col de la Restefond + Cime de la Bonette) – Roubion – Gorges du Daluis – Col de la Cayolle, 222 km

Náhľad trasy v Google maps.

Pani domáca ešte včera pred polnocou robila poriadky a dnes už o siedmej vešia prádlo a chystá raňajky. Celým hotelom sa nesie vôňa kávy a čerstvých croissantov. K tomu pomarančový džús, chlieb a džemy, maslo, syry, jogurty, čerstvé ovocie, bon appétit!

V tomto útulnom hotelíku ostávame aj ďalšie tri noci s tým, že všetky výjazdy budú okružné. Odpadajú nám tak starosti s balením vecí a zbytočnými presunmi, veď všetky najdôležitejšie passy a zaujímavosti sú v okruhu 150 kilákov. Na dnes som pripravil chutnučkú porciu miest, ktoré by nemali chýbať v zbierke žiadneho mototuristu: povinný Bonette, červený kaňon Daluis a na preverenie podvozku prírodný Cayolle.

Prvé zákruty stúpania na Bonette máme doslova pod nosom. Veľmi dobrá rozcvička pred takým veľkolepým priesmykom; je pondelok a premávka takmer nulová. Cesta sa rôzne vinie, Varaderko sa s radosťou necháva klopiť z jednej strany na druhú a motor hrá svoju pesničku, tak silno hrejúcu pri srdci. Je to kombinácia mnohých vecí, čo ma teraz robí takým šťastným – vibrácie v rukovätiach, ubiehajúci asfalt so stromami, voňavý vietor a precítenie prejazdu zákrutou, psík pozorujúci ma zo záhrady, dym stúpajúci z komína a dedko sediaci na lavičke... Občas sa mi v hlave všetko tisícnásobne spomalí a vidím každý centimeter vzduchu ktorý motorka rozráža, ktorý prechádza cez karbesy, cez otvárajúce sa ventily, horí a letí von výfukmi; keď ručičky na budíkoch ukazujú pekne do neba, keď kvaltujem, brzdím motorom, stláčam brzdu a pripravujem sa na ďalšiu zákrutu.

Aj pod Bonettom som už raz stál a musel som odísť s dlhým nosom, lebo zosunutý sneh zasypal cestu. Dnes žiadny sneh nehrozí, a tak parkujeme hore pri pamätnom balvane a na rozdiel od Mira aj vyšliapem chodníčkom hore na Cime de la Bonette. Musím však priznať, že riedky vzduch mi robil problémy, točila sa mi hlava a musel som hlbšie dýchať. Ak by som tu odpadol, zastavilo by ma hádam až Stredozemné more. Ale výhľad z výšky 2 860 metrov, čo je o celých 205 metrov vyššie než celý náš Gerlachovský štít, je ako pre bohov. Okolité štíty máme ako na dlani a lepšia viditeľnosť asi ani neexistuje. Človek má chuť ľahnúť si sem a zabudnúť na všetok ten balast, ktorý kazí tú pravú chuť zo života.

 Bonette...
Bonette...

Bonette je rešpektovaný najmä pre svoju výšku, nezákerné zákruty a perfektné výhľady. Priechodom je v skutočnosti Col de la Restefond, naň sa vo výške 2 680 m n. m. napája dvojkilometrová asfaltová slučka s názvom Col de la Bonette (vrchol v 2 802 m n. m.) a z ktorej možno prejsť ďalšie výškové metre pešo po kamenistom chodníčku na vyhliadku Cime de la Bonette. Každému to odporúčam, výhľad z výšky 2 860 metrov na okolité vrcholky hôr je viac než dojímavý. Col de la Bonette je jednou z najvyššie položených asfaltových ciest v Európe.

Po povinných fotkách, ememeskách a telefonátoch sa svižne spúšťame do údolia rieky Tinée, kde v mestečku St. Sauveur páchame obed v typickej francúzskej reštike. Jedálnemu lístku rozumiem rovnako dobre ako egyptským hieroglyfom a angličtina ani nemčina sa tu tradične nevedie, tak si opäť objednávame diplomatickým ukázaním na porcie na vedľajšom stole. Bolo to veľmi chutné. Vo Francúzsku je vo všeobecnosti problém naraziť na zlé jedlo, pretože Francúzi sú veľkí gurmáni a každý pokrm si vychutnávajú. Zapíjajú ho takmer výhradne vínom. Pivo tu vôbec neletí, a to ani v krčmách alebo domácnostiach. Je zaujímavé vidieť trebárs čašníka, ako si občas vychutná pohárik červeného, alebo ako si roboši z neďalekej stavby cez prestávku štrngajú vínom.

Sedíme rovno pri ceste a zvukovú kulisu nám okrem štebotajúcich vtáčikov robia aj okoloidúce motorky. V hitparáde najkrajších zvukov jednoznačne vedie Ducati a Moto Guzzi, najmä tie s ladenými laufami. Príjemný obed zaklincujeme silnou kávou a už sa púšťame smerom na západ, aby sme sa cez Col de Valberg dostali ku kolmým stenám kaňonu Daluis. Z jazdeckého hľadiska tento kaňon určite nie je päťhviezdičkový, ale jeho červenohnedá farba, dojímavé výhľady a úzke jednosmerné tunely vystrieľané do skaly ho robia nezabudnuteľným.

Ale už po niekoľkých kilákoch je jasné, že budeme mať ďalšiu prestávku. Z cesty sme totiž na protiľahlom kopci zbadali malebnú dedinku a v rovnakej sekunde nám s Mirom napadlo, že tam jednoducho musíme ísť. Práve o takéto momenty sme sa v minulosti sami okrádali, lebo väčšinou sme mali pre veľké oči naplánované dlhé presunové etapy a tlačil nás čas. Teraz ideme v deluxe grand štýle, takže po pár ostrých serpentínach parkujeme motorky v horskej dedinke Roubion a dostávame chuť na ďalšie dobré kafé.

Ako veľa iných francúzskych mestečiek a dediniek, aj táto pozostáva hlavne z tradičných kamenných domov a uličiek dláždených kockami. Roubion stojí na strmom kopci, preto sa všetko ťahá do výšky a ulice sú úzke. Býva tu 119 ľudí. A čo je najlepšie, nie je tu ani jeden turista rozmaznaný klimatizovaným autobusom, žiaden obchod s predraženými gýčovými suvenírmi, len postarší domáci premeriavajúci si nás pohľadom. Pomaly sa prechádzame a foťák neprestáva cvakať, ale žiadna technika nezachytí čaro tohto miesta. Jediné rovné miesto je vyhradené pre kostol. Už pri otvorení malých drevených dverí sa mi zastavuje dych. Som v ňom úplne sám, každé maličké buchnutie sa ozýva nekonečne dlho a lúče ostrého slnka predierajúce sa cez staré vitráže prebodávajú nehybný vzduch. Ani chvíľu nepochybujem, že dlažba je ešte pôvodná (datované na 18. storočie). Čas sa podpísal aj na stenách a sochách. Jedinou pripomienkou súčasnosti je hasiaci prístroj. Zaujímavé je, že kostol je bohato zdobený a celkom veľký, pričom Roubion možno nikdy nemal viac ako 200 obyvateľov.

 Dedinka Roubion
Dedinka Roubion

Keďže sme zase nabrali na nadmorskej výške (1 336 m), ozvala sa moja horská choroba. Jedenapolku minerálky dávam takmer na ex, prekladám to dvoma silnými kávami a trochu sa to zlepšuje. Po necelej hodinke dvíhame kotvy a znova sa púšťame do neustáleho preklápania motoriek z jednej strany na druhú. Kaňon Daluis je na skok, takže o chvíľu zastavujeme pri starom moste Pont de la Mariee, pri ktorom začína jeho najzaujímavejšia časť. Tento most spája dve strmé steny kaňonu vo výške 80 metrov nad hladinou rieky Var a dnes sa už nepoužíva. Dá sa naň ísť iba pešo, a ako sme si všimli na nenápadnej reklame, skáče sa z neho bungee jumping. Mne na dvihnutie adrenalínu stačí obyčajný pohľad dole cez nízke zábradlie.

Ďalšia cesta na juh prechádza viacerými úzkymi neosvetlenými tunelmi vystrieľanými v skale. Protismer tieto skaly obchádza a vytvára tak množstvo nezvyklých zákrut. Pred tunelom spomaliť, vytočiť doprava často až 90-stupňovú zákrutu a následne točiť tiahlu 180-stupňovú ľavotočivú, akoby veľký vracák, ktorý sa končí ostrou pravou za tunelom. Často stojíme a fotíme, až si zase všimneme dedinku na kopci. Na jej navštívení sa zhodujeme takmer bez slov. Je to dedinka Daluis, vedú do nej jedny z tých ťažších serpentín so zlým povrchom, a je z nej dobrý výhľad na spodnú časť kaňonu. Nestretli sme tam živej duše. Motorky nechávame medzi kostolom a cintorínom, čo je zároveň najvyšší bod. Miro hovorí, že tu sa určite ukrývajú mafiáni na úteku. Na okolitých svahoch vidno veľa osád a zatočených cestičiek, sem-tam sa ozve nejaká motorka v tých správnych otáčkach.

Gorges du Daluis vyhĺbila rieka Var, má dĺžku približne 4 kilometre a priemernú hĺbku okolo 100 metrov. Jeho typickú farbu mu dáva neustále sa drobiaca červená bridlica. Zaujímavé je, že severný aj južný koniec kaňonu sú vápencové, bridlicový je iba stred. Na ceste často vidieť úlomky tejto horniny, v tuneloch dokonca občas padajú kúsky na motorku.

 Gorges du Daluis
Gorges du Daluis

Vraciame sa smerom na sever. Medzi nami a hotelom je ešte Col de la Cayolle (2 326 m n. m.), ktorý sa mi do pamäti zapísal ako najprírodnejší pass aký som kedy prešiel. V spodných dvoch tretinách južnej strany dovoľuje ešte celkom svižnú jazdu, dokonca je tu úplne nový povrch, a tak Mira vidím v zrkadlách ako stále zmenšujúcu sa bodku, ktorá nakoniec úplne zmizne. V poslednej tretine stúpania je však cesta poznačená eróziou a horským počasím, takže prepínam do režimu turistiky. Prejsť okolo pasúcich sa kravičiek, dať pozor na strmý zráz, kochať sa západom slnka... Takto piánko som sa vyštveral až do sedla, kde na Mira čakám hodnú chvíľu. Zdržali ho tie kravy, jedna stála v strede cesty a nechcela sa pohnúť. Taký Golďásek sa neprepchá kdekoľvek, ale zároveň asi nie je dosť veľký na to, aby akýmikoľvek prostriedkami vyľakal flegmatickú kravu.

Col de la Cayolle
Cayolle

Severná strana Cayolle je niečo ako príjazdová cesta k vzdialenému salašu. Miliónkrát preplátaný asfalt a hrbole od výmyslu sveta, do toho ovce a kozy občas splašene meniace smer úniku rovno pod kolesá. Zastavili sme sa aj na mieste, kde sme v roku 2005 zblízka pozorovali sysle a na protiľahlej skale kamzíky. Boli tu aj dnes. Toľko zvierat na jednom passe nevidno len tak hocikedy. V závere sa cesta stočí na západ a nízko sediace slnko nás bodá rovno do očí. Čoskoro sú z neho však iba posledné lúče trčiace cez vrcholky hôr. V takejto pokojnej večernej atmosfére prichádzame na hotel. Pani domáca nás víta plynulou francúzštinou a ja iba prikyvujem a opakujem „oui, perfect!“. Krátko nato už pleštíme bulvy na jedlá, ktoré nám nosí na stôl. Ako štartér je akási šunka, potom hrachová polievka a po nej niečo na spôsob maďarského gulášu. Mysleli sme si, že väčšie blaho naše chuťové poháriky nezvládnu, ale teta vtedy priniesla tácku s miestnymi syrmi. Išli sme si po nich ruky dolámať. Čestne prehlasujem, že ja, syrofil, som v živote nejedol lepšie syry, a neodvolám to ani keby ma mučili. Dezert a sedmička vínka boli po tomto absolútnom obžerstve poslednými klincami do rakvy, plní zážitkov a jedla padáme do postelí.

Deň štvrtý, Grand Canyon du Verdon, 352 km

Náhľad trasy v Google maps.

Ráno nás čakal ďalší útok na naše chute v podobe raňajok. Nejakým zázrakom sme sa po čase prinútili prestať žrať, piť a rozplývať sa a ísť napríklad jazdiť. Dnes sa servíruje jedna z najkrajších európskych prírodných zaujímavostí - Grand Canyon du Verdon.

Dostaneme sa k nemu údolím rieky, ktorá ho vytvorila a dala mu meno; Verdon. Predtým však musíme preliezť Col d’Allos, ktorý ma nijako extra neoslovil, rovnako ako celý presun až po priehradu Castillon. V nej je, rovnako ako vo všetkých jazerách v okolí, úplne tyrkysová voda. Cesta vedúca priamo po priehradnom múre v človeku vyvoláva zvláštne pocity, lebo z jednej stany vidno obrovskú masu vody a z druhej hlbokú roklinu. Svištíme ďalej nekonečným množstvom zákrut a rieka Verdon sa zarezáva nižšie a nižšie. To už začína kaňon, aj keď tu to tak ešte nevyzerá a ani výhľady nie sú také luxusné. Pomaly sme sa dopracovali až do mestečka Moustiers Sainte Marie, akéhosi centra všetkého diania okolo jazera Sainte Croix. Motoriek je tu ako na zraze a teplo ako vo vyhni. Neboli by sme to my, keby by sme si neobjednali niečo dobré na zjedenie. Ako takmer všade vo Francúzsku, angličtina ani nemčina tu nefičia slovom ani písmom. Pohoršujúcou okolnosťou je, že okolité stoly sú prázdne, a tak nemáme na čo ukázať. Bodám teda ukazovákom do jedálneho lístka, reku teta toto doneste. Vždy som chcel vedieť po francúzsky, a teraz som oľutoval, že som sa ešte nič nenaučil. Tetuša totiž priniesla nejaké bravčovo-hydinové guľky plávajúce v masti s hranolkami. Výnimka potvrdzuje pravidlo. Prenikavo to smrdelo po prasacine a jediný komu to chutilo bol lokálny hafan. Hranolky sme do seba nahádzali behom pár minút a tetuša, berúc prázdne taniere, spolovice uznanlivo a spolovice hrdo prikyvuje hlavou, že určite sme si pochutili. Miro vtedy možno trochu prvoplánovo ukázal na nažraného labradora, čo spustilo dlhé lamentovanie prekladané zrozumiteľným „no, no nooo...“

Kúsok za mestom sa cesta rýchlymi serpentínami vyšvihne do výšky a z nej sa púšťame na Route de la Lavande (levanduľová cesta), čo je jednoduchá cestička medzi levanduľovými poľami a kopírujúca západný breh jazera. Škoda že teraz sú všetky tieto fialové a krásne voňajúce bylinky vyzbierané. Táto časť Francúzska, Provensálsko, je známa pestovaním levandule a jej využitím najmä na kozmetiku. Fialové polia sú prudko fotogenické a pre nás aj dosť neokukané.

 Grand canyon du Verdon
Grand canyon du Verdon

Prejdením cez majestátny most Pont de l’Artuby sa z jazdeckého hľadiska začína najzaujímavejšia časť dňa. Tento most so svojou výškou takmer 190 metrov bez problémov schováva do vrecka ten včerajší v Gorges du Daluis. Aj tu sa skáče bungee jumping. Teraz tu síce nikto nie je, ale keď sme tadiaľto išli s Gabikou v dvetisíctreťom, videli sme zopár borcov letieť dole.

Cesta za mostom už nie je prilepená na skale, je otvorenejšia, s lepším povrchom a tiahlejšími a prehľadnejšími zákrutami, takže sa dá bezpečne letieť v trojciferných rýchlostiach. Padol večer a s predlžujúcimi sa tieňmi zmizla premávka. My aj motorky sa vyžívame vo svižnom prerezávaní zákrut, tak príjemne hladiacom na duši a s takými silnými psychohygienickými účinkami, že pre motorkára hádam nič vhodnejšie neexistuje. A takýchto ciest je tu milión, nemusia byť ani vo veľkej výške, stačí si vybrať podľa chute a motorky. Občas stojíme pre dobrý výhľad alebo len tak pre splynutie s majestátnym čarom tohto miesta. Poslednou zastávkou je na Balcon de la Mescla, čo je v smere zo západu rozlúčkové miesto s kaňonom. Odtiaľto je asi najviac vypovedajúci pohľad na dno kaňonu. Tyrkysový Verdon je len tenučkou zvlnenou stužkou hlboko zarezanou v kolmých 250-metrových kamenných stenách. Matka príroda sa na tomto mieste pekne vyhrala.

Grand Canyon du Verdon
Grand Canyon du Verdon
Jazero Sainte Croix
Grand Canyon du Verdon

Grand Canyon du Verdon je s hĺbkou od 250 do 700 metrov a dĺžkou okolo 25 km najväčší európsky kaňon. Do vápencovej náhornej plošiny ho v priebehu miliónov rokov vyhĺbila rieka Verdon. Panuje tu čulý turistický ruch – motorkári tu nájdu nespočetné množstvo zákrut, peší turisti veľa náučných chodníčkov a športovci horolezectvo, rafting alebo bungee jumping. Neďaleké jazero Sainte Croix svojou čistou vodou zase láka rekreantov a surferov.

Návrat to hotela prebieha po takmer rovnakej ceste akou sme sem prišli. Z južnej strany kaňonu určite stojí za zmienku prejazd cez starobylé a fotogenické mesto Trigance, ktoré je obklopené chrumkavými serpentínami. V hoteli nás čaká rovnaké obžerstvo ako včera, opäť zaklincované špičkovými syrmi, mliečnym dezertom a červeným vínkom z okolia Saint Tropez.

Deň piaty, La Salette, 270 km

Náhľad trasy v Google maps.

Na posledný deň sme si naplánovali najľahšiu trasu. Okolo jazera Serre-Poncon, cez mesto Gap až do Corps, odkiaľ vystúpame do takmer dvojkilometrovej nadmorskej výšky. Nejde o žiadny pass, pretekárske zákruty alebo prírodnú zaujímavosť, ale pútnické miesto La Salette. Mnohým motorkárom toto miesto mariánskych zjavení určite nič nehovorí, ale to dokonca ani mnohým kresťanom.

Poďme však pekne poporiadku. Spomínané jazero Serre-Poncon, obklopené horami pokrytými ihličnanmi je tiež typicky tyrkysové, a to aj úplne zblízka. Sem-tam skultivovaný breh flegmaticky oblizovaný číročistou vodou provokačne láka k ovlaženiu a ja mám problém odolávať. Na hladine sa pohupujú plachetničky a ľudia si grilujú pred karavanmi. Veľa fotíme a užívame si peknú cestu. V meste Gap sa po troch dňoch vraciame do klasického mestského zhonu zhmotneného v stojatej zápche. Mne sa medzi autami prediera ľahko, ale Miro je so svojím korábom v nevýhode. Po odbočení na sever na rýchlu cestu N85 sa všetko vracia do normálu a naberáme na výške. Motorkári z mesta Gap majú pod nosom veľkú hodnotu v podobe niekoľkých krásne širokých a rýchlych vracákov. Ďalej už je cesta otvorenejšia a dosť rýchla, a to aj v sedle Col Bayard, kde sa teplota vzduchu láme doslova na pár metroch. Čoskoro sa ocitáme v starom meste Corps. Malebné terasy reštaurácii lákajú k obedu a my sme podľahli. Počas čakania na jedlo sa vydávam na obhliadku úzkych uličiek. Všetky sú ako vystrihnuté z filmu Čokoláda; typické kamenné vysoké domčeky, miniatúrne námestíčka a polorozbité schody, tu sa zastavil čas. Samozrejme, vošiel som aj do kostola. Po tom Roubionskom som si myslel, že nič dojímavejšie už nenájdem, ale tento sa mi do pamäte zapísal rovnako. Zvnútra bol síce viditeľne zrekonštruovaný a jednoduchší, ale ozýval sa v ňom aj môj vlastný dych. Cvaknutie foťáku sa túlalo medzi stenami neskutočne dlho. Myslel som si, že som tam sám, ale keď sa zrazu spustil organ, strhol som sa ako v horore. Organista sa v tom vyžíva, toto nie je žiadne nacvičovanie omšových skladieb, ale niečo akoby vystrihnuté z Addamsovcov.

 Mestečko Corps
Mestečko Corps

Neviem sa dočkať, kedy už sadneme na motorky. Trápi ma iba veľká oblačnosť, pretože v nasledujúcich pätnástich kilometroch zdoláme takmer 800 výškových metrov, čo znamená že budeme úplne v mraku alebo s maximálnym šťastím nad ním. Usmoklené počasie dodáva okolitým horám akúsi útulnejšiu atmosféru. Veľmi mi to tu pripomína lesnatú severnú stranu Pyrenejí, akurát výhľady sú krajšie. S ubiehajúcimi serpentínami viditeľnosť klesne len na niekoľko desiatok metrov a keby parkovisko na vrchole bolo o niečo vyššie, asi už nedovidíme ani na budíky. Na mnohých fotkách som videl La Salette v inverzii, vtedy to tu naozaj vyzerá ako v nebi – veľký dvojvežový kostol v šírych oblačných pláňach - ale teraz mám problém sa tu orientovať. Nevidno veže ani veľký kopec za nimi, na ktorého vrchole je veľký kríž.

V kostole práve chystajú ozvučenie a nacvičujú nejaké vystúpenie. Sú to pravdepodobne skladby miestnych dvoch reholí (pôsobia tu misionári Saletíni a sestry Saletínky) a znejú veľmi nezvyklo. Hudba je typicky rímskokatolícka, ale hlavný spevák je Arab a spieva v tradičných arabských melódiách a v arabskom jazyku. Znie mi to v hlave dodnes. Veľa členov rehole je z ďalekých krajín, videli sme viacero černochov a Arabov. Poprechádzali sme sa nekonečnými chodbami a tuším sme zablúdili aj tam, kde verejnosť nemá prístup. Je tu aj hotel s celkom ľudskými cenami; môže byť zaujímavé spať v takejto nadmorskej výške a na takomto charizmatickom mieste.

 La Salette v oblaku
La Salette v oblaku

La Salette sa preslávilo zjavením Panny Márie dvom malým deťom, Maximinovi a Melánii, ktoré sa uskutočnilo 19. septembra 1846. Po piatich rokoch tu biskup z Grenoble položil základný kameň kostola a neskôr aj rehole. Po búrlivom období v rokoch 1901 až 1940, kedy členovia rehole nesmeli budovy využívať, nastal rozmach v návštevnosti, a to najmä po postavení asfaltovej prístupovej cesty po 2. svetovej vojne. Dnes toto miesto navštevuje okolo 250-tisíc pútnikov ročne, čo je zlomok oproti Lurdom alebo Fatime, ale práve pokoj, ticho a opustenosť tejto hory jej dodávajú špeciálne čaro.

Deň šiesty a siedmy, Jausiers – Miláno – Brenner – Salzburg – Svätý Jur, 1261 km

Po obligátnych raňajkách, ktorým do dokonalosti nechýba asi nič, v jednocifernej teplote zohrievame motorky a krátko po ôsmej vyrážame kurz východ. Na rozlúčku s čarokrásnym Francúzskom si dávame Col de Larche s výhľadmi ako z katalógu a následne už taliansky Colle della Maddalena s luxusnými vracákmi v závere - aký symbolický a chutný dezert za týmto vydareným výletom. Celú cestu sme absolvovali bez jedinej dažďovej kvapky a väčšinou za jasného a teplého počasia.

Musím uznanlivo pokývať hlavou nad mojím milovaným Varaderom. Mám pocit, že čím je staršie, tým lepšie jazdí. Za posledné roky som vyskúšal viac ako sto rôznych motoriek, ale ani jedna mi neponúkla tak skvele vyváženú zmes dobrého vzhľadu, pohodlia, univerzálnosti a živého motora s dostatočným výkonom. Zvolené obutie Conti Road Attack 2 považujem za absolútnu jednotku v zákrutách a vďaka kombinácii s kompletným Hyperpro podvozkom som v Alpách chrochtal blahom. V priamom smere a tým pádom aj na dlhých presunoch však nie sú tieto pneumatiky až také presvedčivé (pri diaľničných rýchlostiach sa dokonca v strede tvoria malé žmolky ako pri jazde na okruhu). Trail Attacky ponúkajú väčšiu výdrž a vyváženejšie vlastnosti bez významnejšej straty istoty v náklonoch.

Záver

Z 3500-kilometrového výletu boli viac ako dve tretiny čisto presunové, ale to je daň, ktorú si francúzske Alpy pýtajú. Iba tu sa dá absolvovať vysoká škola alpská, iba po prejdení týchto cestičiek môže motorkár povedať, že bol skutočne v Alpách. Hory v Rakúsku, Taliansku a Švajčiarsku sú síce krásne, ale často aj gýčové, preplnené a predražené. Francúzsko ponúka nehranú divokosť, naturálnosť, samotu, nezvyčajné prírodné zaujímavosti a podľa mňa aj lepšie zákruty. Keď som tam bol prvýkrát, nechal som tam kus srdca a budem sa k nemu naveky vracať. Repetitio est mater studiorum et experientiae in Alpis.

Z tejto cesty vzniklo 8-minútové video. Scény: matka príroda, réžia: zákruty, strih: Beal. Nech sa páči:

Video: Francúzske Alpy zas a znova

 Au revoir, mon amour!
Au revoir, mon amour!

Pridané: 05.01.2012 Autor: Peter Herghott Fischer pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (37 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (64)  [Verzia pre tlač] Tlač

Naživo: Africa Twin Tunisia Adventure:

» Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - 24.11.2017 15:20:

Dnes rano sme si pozreli časť ostrova Djerba. Hnala nás skor zvedavosť ako vyzerá vykvet tuniskej turistiky mimo sezónu. Hotely prazdne, mnohe zavreté na uliciach bordel... Masovy turizmus ;-) Ale našli sme otvorené Cafe na pláži, dali kávičku a dokonca za 4 dinare kupili aj pivo. Bude nam vecer na dune chutiť. Z Djerby sme sa vratili do kopcou Daharu a na Matmatskej vrchovine si pozreli tradičné berberske podzemne domy. Mame dost času ideme si pojazfit do dún, kde chceme znovu prespať.

P.S. Ferimu sfukla posteľ, dnes si teda kúpil novú original berber karimatku. Veziem mu ju na motorke, pozrite foto.

Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure

» Sleduj NAŽIVO

 

Galéria ku článku:

STYX - u nás nájdete všetko Motoshop Žubor.sk zazimovanie

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2017 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 121614 | Včera: 246502