Dlho som čakal... 2. časť. 4/5

Siracusa

Cestou mi riadne škŕka v žalúdku. Globalizácia ma pár pozitív, vidím Ikeu. Tečú mi slinky. Zobral som si toľko jedla, že ho s námahou poskladám na podnos. Najedol som sa ako had na pár dní.

Mesto bolo založené v r. 730 pred n. l. Ako tušíte smeroval som do centra starého mesta po úzkych uličkách, GPS často vypovedalo službu, kvôli vysokým domom a uličkám, kde sa ledva minú dva skútre. Ale Piazza Duomo som našiel, skontroloval som či má slávny syrakúzan Archimedes dôstojnú sochu, motal sa v starom prístave.

Pozrel som Dionýzove ucho, mimochodom nestojí za to tam ísť. Ako som sa rozčertil pri pohľade na zmodernizované divadlo, úplne zničené, ani len foťák som nevybral a to som bol spokojný z Etny a najedený do popuku.

Otáčam kompas na sever, už budem mať domov len bližšie. Môj limit 1 000 € by návštevou týchto miest Villa Rom. d. Casale, Valle dei Templi, Selinunte, Segesta bol výrazne prekročený. Smerujem teda severne do mesta Milazzo.

Milazzo

V tomto meste som potreboval len jedno, prespať a nasadnúť na správnu loď. Prichádzam tam za tmy, vždy, keď niekam v Taliansku prídem za tmy ťažšie hľadám ubytovanie, ťažšie znamená do 1 hod. Som na recepcii hotela, je ozaj drahý, už 3 m pred recepčnou hovorím, že neviem ani taliansky ani anglicky. Ona navrhuje poľský jazyk. Tak tu som doma. Dievčina, krásna ako obrázok mi nájde ubytovanie v lacnejšom hoteli.

Nedošiel som tam, lebo som býval u príjemných starkých v penzióne za 40 €. Starká vedela nemecky, ja svojich 200 nemeckých slov. Dozvedám sa od nej Jóbovu zvesť, vo večerných správach oznámili, že lode na ostrov Vulcano nevyplávajú pokiaľ sa neutíši vietor. Pením, čo sú to za moreplavci, sráči jedni, ich predkovia na škrupinkách plávali po celom svete. Prešiel som 340 km.

7. deň. Vulcano a Enrico Cambaccini

O 7 hod. zízam na oblohu a vybehujem pred penzión. Modrá obloha, bezvetrie. Od starkej mám adresy dvoch lodných spoločností. Zašpiním chrup sladkými raňajkami. O 8.29 hod mi truľo predáva lodný lístok na loď spoločnosti Ustica. Loď ma odplávať o 8.30 hod. Parkujem a priväzujem motorku, priväzujem prilbu, bežím od motorky a v behu stláčam peager. Píp a chvíľku pípa motorka. Obzriem sa, nič podozrivé. Motorka stále vrieska. Boha, kľúče sú v zapaľovaní, bežím späť. Bežím k piatim lodiam, ani jedna nemá názov spoločnosti vzadu, ani jedno mólo nie je označené aká loď tam parkuje a kde pláva. Jeden lodiar vidí z diaľky akej farby mám lístok a ukazuje na loď, ktorá je už 3 m od brehu. Prichádza ku mne dôchodca vysoký 160 cm a váži 50 kg.

Pozrie lístok a nadáva. Berie ma pod pazuchu ako slepca. Ide so mnou 300 m do kancelárie spoločnosti. Ide znie príliš rýchlo, plazíme sa, ale toho dobráka nemienim opustiť. Starký hromží na pracovníka pri pokladni, ten mi vracia 15 €. Plazíme sa k druhej spoločnosti Siremar, kde sa so mnou dobrodinec rozlúči. Určite by som si tie euráče vyhádal, ale ochota starkého stojí za takéto slovné odbočenie. Ako správny neandrtálec píšem na papier čas odchodu 9.30 hod. z Milazza a z ostrova Vulcano 12.30 hod. Pracovník tvrdí, že to nestihnem. Vedel som, že táto spoločnosť má aliscafi vznášadla. Platím 29 €. Oj až tak sa neponáhľam, myslím si v duchu, ale nakoniec neľutujem.