Kúsok leta uprostred zimy

K vode ma pustil na jeseň 2003, čo znamenalo, že budem mať nato celú zimu, aby som na neho zabudla. Čo oko nevidí, srdce nebolí – povedala som si, keď mi môj nový ukázal, kde budem bývať. Je to niečo okolo 500 kilometrov západne od miest na ktoré som si zvykla.

Ubytko o niečo komfortnejšie, stála teplota aj pri premenlivom vlhkom počasí a samozrejme tma. Akurát, že v novom „bejváku“ už jedna staršia dáma bývala. Ako inak, obsadila si ten lepší flek, rovno pri teplovodnom vedení, ktoré bolo zdrojom teplúčka v čase, keď za dverami nášho obydlia fúkal nepríjemný studený vietor. Vlastne tam bývame tri, pretože pani domu je cez zimu tiež stále doma. Neprekáža mi to, lebo vďaka nej môžem kľudne spávať. Je tak mohutná, že k nám dvom sa cez ňu nikto nedostane. Kolegyňa má aspoň „fabku“, ale ja nemám vôbec nič! Počas zimy, záleží samozrejme od počasia, nezvyknem tak 4-5 mesiacov robiť nič, iba oddychovať. Každý má právo na odpočinok, hlavne ak má byť počas leta nepretržite pripravený k výkonom, ktoré sa od neho vyžadujú. Jeden deň ako druhý, už som si zvykla aj na tmu, ktorú len sporadicky prerušil On, keď niečo v našom „bejváku“ hľadal, pretože pravda je taká, že sa tu už pomaly nedá ani pohnúť, toľko cárachov sem navláčil.
Nie som tu však dostatočne dlho nato, aby som mohla vyskakovať, tak čuším a tvárim sa že mi tie handry podobajúce sa na vojenskú celtu seknú. Pritom som rada, že cez ne nevidím, čo sa vôkol deje. Z času na čas aj pani domu vypadne na nákupy do hypermarketov. Keď sa vráti je celá mokrá a zasolená. Nemám rada zimu.

Bol februárový deň, viem len toľko. Otvoril dvere a slnečné lúče mi takmer pripravili o zrak. Taký jas po absolútnej tme, no humus. Prehodil pár slov s pani, ktorá mu uvoľnila cestu ku mne. Netušila som o čo ide, veď je zima, čo mu to len zišlo na um. Nepoznali sme sa dostatočne dôverne, vôbec som nevedela, čo od neho môže čakať. Hádam sa len z neho nevykľuje nejaký tyran, čo by ma v tejto zime chcel popreháňať po vonku? Na také niečo som vôbec nebola zvyknutá. Nič nepovedal, iba mi namiešal môj obľúbený nápoj. Získal vraj recept od môjho bývalého. Ingrediencie som spoznala na základe obalov. Aj malý poldecák, ktorého rysky slúžili na dodržanie presného pomeru, veď to poznáte, akonáhle sa nezachová, výsledná chuť vás môže doviesť až do krajnosti. Zamiešal toho toľko, že sme mohli mulatovať celkom dlho. Stále som nechápala prečo teraz, uprostred zimy. Doslova to do mňa nalial. Hneď som pochopila, že s miešaním nemá veľké skúsenosti. Zápražky dal veľa. Keď sme vyšli zostala som úplne rozčarovaná. Neviem to síce odhadnúť úplne presne, ale teplota vzduchu dosahovala na slnku necelých 20°C. Vôbec som si to nevedela vysvetliť, pretože spolubývajúca tiež bola názoru, že je február. Jedine že by február tu a tých 500km východne, kde som prežila 9 rokov, neboli rovnaké februáre. Nedal mi však veľa času na dumanie. Jeho ťažké kroky naznačovali, že veru pôjde do tuhého. Najskôr to skúšal zo stoja. Spotil sa veru a ja som sa tvárila že mňa len tak k životu nepreberie. Musel si vyzliecť flisku aj bundu, dokonca aj čižmy, čo ma dosť pobavilo. Opretá o bránu čakám čo bude. Po krátkom oddychu skúša znova, avšak už razantnejšie. Iskra života preskočila. Vyčarilo mu to úsmev na tvári. Ten nápoj však spravil svoje. Začalo ma dusiť. Znervóznel. Kropaje potu na čele neveštili nič dobré. Viem aký dokážu byť nervózni, ak „scenár“ nie je podľa ich predstáv. Aj mi to bolo blbé, ale všetky moje snahy vyústili do vždy do rovnakého konca. Nedal sa, bol tak tvrdohlavý, to počasie ho úplne dostalo. Nečudujem sa, kým sme sa takto zabávali, počula som ako si iní užívajú. Nechcela som, aby sme svoju prvú dôvernú schôdzku zakončili fiaskom, tak som mu naznačila, čo má robiť. Pochopil. Nie je to žiaden hlupák, vedel že chybu spravil on, keď mi nanútil ten nápoj, ktorý pobabral. Trvalo to síce o niečo dlhšie ako zvyčajne, ale nakoniec som bola ready ako sa hovorí. Chcel mi ukázať okolie. Jasné že na jeseň som ho nevidela, po tak úmornej ceste. Som bola rada, že budem mať chvíľu kľudu pre seba. Prešli sme zopár ulíc (tie doslova neznášam, tie pohľady okoloidúcich, miestami až pohŕdajúce) a dostali sme sa k lesu, kde nás čakal nejaký jeho kamarát aj so svojou. Nepadla mi do oka, bola to taká panička, ale ako sa neskôr ukázalo, „sekať džeksna“ mohla iba na asfalte, alebo na prašnej ceste. Do terénu s tou postavou, to už bola odvaha. Išla s ním ako prvá, veď ja som to tu vôbec nepoznala. Ale zvládali sme to spolu, i keď ten môj nie je žiadna šikulka, moc moje schopnosti ešte neovláda, ale učí sa. Bolo mi ťažko. Vždy keď sme si oddýchli ma dusilo. Už sa to nedalo vydržať. Museli sme sa ponáhľať aby som to ako tak zvládala. No a viete si predstaviť ako sa dá ponáhľať tam, kde sa vôbec nevyznáte. Najviac ma desilo pomyslenie, že by nebodaj chcel so mnou lietať. Dokázal však odhadnúť svoje schopnosti.

Slečne obezitnej došla chuť. Museli si odskočiť na nejaký povzbudzujúci drink, my sme zatiaľ skúsili pôdu na poli. Teplé lúče ešte nedokázali preniknúť tak hlboko, aby sa z tvrdého povrchu stala moja obľúbená brečka. Čas pokročil. Slnko na oblohe dávalo za pravdu môjmu inštinktu, ktorý od počiatku naznačoval, že toto ešte nie je jar. Smerom naspäť sme už šli v intímnejšom objatí. Neboli sme však sami, koho toto počasie vylákalo do prírody, stretávali sme aj iné zamilované páry, ktoré len nechápavo krútili hlavou čo tu hľadáme my. Asi im prekážalo, že moje správanie nie je práve najtichšie. Samozrejme slečna predo mnou sa vedela krotiť, ale jej to dali do vienka rodičia, a teraz nemyslím na výchovu, ale na dedičné znaky. Ona proste nie je tak ostrá ako ja. Neskôr som sa dozvedela, že ten môj mal predo mnou tiež takú nejakú, ale moc im to spolu neklapalo. Pod lesom sme sa rozlúčili a dohodli sa, že ak niekam nabudúce spolu pôjdeme tak už radšej niekam k Dunaju, aby sme mali väčší kľud. Domov som prišla ešte za svetla. Spolubývajúca stále spala, pani domu čakala pred domom. Aj keď som sa moc nezaprášila, čakala som, že bude nasledovať očista. Ale kdeže, aký omyl! Odprevadil ma síce domov, ale len preto, aby si ešte vyšiel so spolubývajúcou! Takže takto to je, deliť sa budem musieť a ja že bude len môj. Bol to riadny úder po tak pekne strávenom popoludní. Svoje sklamanie som však na sebe nedala nijak poznať. Dokonca som bola hrdá, že mňa uprednostnil pred spolubývajúcou. Uvidíme kedy ma vezme opäť von. Ak ma to dovtedy neprejde, dám mu to vyžrať, to mi verte. Vrátili sa až okolo deviatej večer a bavili sa o nejakej novej baterke, netuším čo to je, ani načo to môže slúžiť. Tvárila som sa že už spím, avšak musela som ešte pustiť spolubývajúcu na jej flek. Potom ma vyložil na moju bedňu z ktorej ani nedočiahnem na zem. Pani domu tiež už pociťovala prudké ochladzovanie, tak sa prišla dnu ohriať. Svetlo zhaslo a ja som zrazu pochopila, že aj takýto krátky výpad na pár hodín má svoj zmysel. Dokáže vytrhnúť z letargie zimných dní. Už aby bolo teplo. Určite si to hovorí aj on.

Napísala: Honda CR 125