Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 12.04.2010 Autor: Pilgrim
Čitatelia: 21414 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Rodič môže dať svojim deťom len dva skutočné dary. Korene a krídla. Na koreňoch som pracoval dlhodobo a keď sa moja dospievajúce ratolesti začali hrdo pýšiť novučičkými vodičákmi A1, pochopil som, že nastal čas perutí...
Myšlienka na spoločnú cestu sa v našej rodine vznášala ako hmla už dlhodobo, no jasnejšie kontúry nadobudla, až keď Honda ako horúca novinka na trhu ohlásila svoju malú CBF 125. Keďže železo sa kuje za horúca, presondoval som možnosti a tie vypálili nad očakávanie priaznivo. CBF-ku bude mať Motoride v dlhodobom teste a v rámci testu nieje nikto z kompetentných zásadne proti, aby bola otestovaná aj v mototuristike.
CBF 125 je sľúbená, Dylan 125 stoji v garáži, a čo k nim do tretice? Výber nebol vôbec ťažký. Samozrejme že 125-ka. Jednak mám rád maloobjemové cestovanie a jednak som chcel, aby sme si na ceste mohli motorky vymieňať a tým ich lepšie porovnať a otestovať. Takže voľba okamžite padla na SH-125 od rovnakého výrobcu.
Easy cesta s easy motorkami chcela aj easy prázdninovú destináciu. Voľba preto padla na Grécko a jeho ostrovy. Od zimy, keď sme cestu začali pripravovať, som sa na ňu tešil možno viac, ako moje dve deti. Ostrovní Gréci sú najpohodovejší ľudia, akých som na svojich cestách stretol. Miesta plné prírodných krás aj histórie. Ako milovník starých legiend som sa ponoril do gréckych báji a mytológie tak úchvatnej, že som miestami už ani nevedel rozoznať či sa viac teším na cestu, alebo na písanie o nej.
Lenže... Dlhodobé plánovanie má okrem množstva výhod, jeden závažný nedostatok. Je v ňom podstatne viac času a priestoru na Jóbovku. A tá prišla niekoľko málo týždňov pred štartom. SH-čko nebude. Malá správa veľkého dosahu. Ju tu síce verný Transalp, ale... Zrazu je všetko inak. Študentské túlanie sa naľahko, porovnávanie motoriek... Zmena spôsobu chce zmenu cieľa. Sklamaný dvíham telefón a rezervujem tri lístky na Korziku.
Korzika ΄09 |
Malú CBF-ku si máme možnosť vyskúšať ešte pred ostrým štartom. Počiatočnú skepsu z malého výkonu a útleho vzhľadu rozpustí živosťou a obratnosťou. A keď svoj vzhľad doplní turistickým plexi a 35 litrovým kufrom, nič jej nebráni vydať sa na cestu v sprievode svojich dvoch skúsenejších turistov. A svoju nedočkavosť dáva najavo hneď na prvých kilometroch... Deti púšťam dopredu, veď na hlavnej ceste na Bratislavu sa niet kde stratiť a zozadu sa mi ich spôsob jazdy bude lepšie sledovať. Dcéra to na CBF-ke drží stále okolo stovky a syn na Dylane sa snaží nezaostať.
Mám dar, či skôr prekliatie vidieť veci o niečo skôr, než sa stanú. Približujeme sa k zánovnej škodovke a v ľavom pruhu nás predbieha biela dodávka. Viem čo sa stane, no nedokážem tomu zabrániť. CBF-ka blikne smerovkou a takmer okamžite prechádza do ľavého pruhu. Dodávka, aby sa vyhla zrážke, brzdiac zvíri prach krajnice. Než sa stihnem spamätať, púšťa sa do predbiehania syn na Dylane. Lenže to už ideme z mierneho kopčeka a škodovečka si veselo zrýchľuje. Zákruta cez horizont sa nezadržateľne blíži a ja znova viem, čo sa stane. Nebol to pekný pohľad – na skúter rozhodený po stresovom brzdení, keď sa v ten najnevhodnejší moment oproti vyrútilo auto.
Bolo to asi po prvý krát, keď som pred deťmi použil „vybrané“ slová. A to ešte mali šťastie, že vhodne miesto na odstavenie sa objavilo až po troch kilometroch. Každopádne rodičovský pohovor zabral a aj keď na tempe nič nemeníme, do množiny používaných vecí sa dostali spätné zrkadlá aj šedá mozgová kôra.
Pri výjazde zo Zvolena si všimnem, že synovi bliká pravá smerovka. Počkám ho a on mi ukazuje na palivomer. Nieje možné, veď sme tankovali pred dvoma stovkami kilometrov. Ale aj tak mám v pláne zastať na benzínke na R1-ke. A naozaj. Do Dylana vošlo cez osem litrov, čo je spotreba takmer štyri litre na stovku. Tak tých permanentných 100-110 mu nerobí až tak dobre. Jeho normálna spotreba je do troch litrov. Naproti tomu do CBF-ky natlačíme ledva päť litrov. To je príjemné prekvapenie.
Už som viackrát písal, že jedným veľkým nedostatkom cestovania na 125-kách je to, že síce dokážu dlhodobo jazdiť v rýchlostiach 90-100 km/h, ale nemajú dostatok výkonu aby dokázali bezpečne predbiehať, či vzdialiť sa nechcenej spoločnosti veľkých áut a diaľkových autobusov. Druhé dejstvo nášho príbehu bolo práve z tejto kategórie. Hneď po výjazde z benzínky sa na nás nalepil kamión. V zákrutách a stúpaniach sme sa od neho odpútali, na dlhších rovinkách nás zasa tlačil. Nám to bolo nepríjemné, jeho to určite hnevalo. No a keď sa po päťdesiatich kilometroch vzájomného doťahovania synovi otvoril vak a roztratil polovicu vecí, tak nám z pomsty prešiel po rohlíkoch.
Zastávka na motoride stretnutí |
Viem, že v podobných situáciach je lepšie spomaliť či dokonca zastaviť, lenže tentokrát nás ženie čas. Náhoda chcela, že práve tento víkend sa koná motoride stretnutie na úpätí Alp, na mieste, ktoré máme po ceste. Bolo by škoda vynechať ho. A tak by sme radi do tmy zvládli tých 570 kilometrov, čo nás od zvyšku motorodiny delia. Nakoniec sa nám to v pote tváre aj darí. Len po Košičanoch ako by sa zľahla zem. Jediné čo nachádzame sú ich opustené motorky. Našťastie ľudová múdrosť: Hľadaj výčap, nájdeš aj priateľov“, sa ukázala ako pravdivá. Tu, pri zlatistom moku sa k nám pripojil štvrtý člen skupiny – Jany so svojou manželkou a CBF 600.
Táborisko zahalené v rannom opare nechávame jeho osudu a už ako kompletná Honda-rodina pokračujeme na Mariazell. Za otca a hlavu je tu Transalp, úlohu starostlivej mamy prevzala CBF 600 a v úlohe už o poznanie krotkejších detí sú Dylan a CBF 125. O oporný múr rozbitá červená CBR-ka, blikajúca sanitka a fixovaný motorkár na nosidlách je ďalšou výstrahou.
Naprieč Rakúskom |
Mariazell s konečne dokončenou rekonštrukciou, údolie rieky Salza s vodáckym strediskom Wildalpen, Admont, Liezen som už poznal z predchádzajúcich ciest a opísal ich v starších cestopisoch. Takže tých tristo kilometrov do Zell am See som si mohol vychutnávať len jazdu a nedeľný kľud. Aj kemp na južnej strane jazera som už poznal, takže žiadny stres. Aj keď sme obsadili posledné stanové miesto pri smetiakoch a partia Slovákov, čo došla tesne po nás, už musela ísť hľadať ubytovanie inam.
Kemp pri jazere bol mojím nočným útočiskom viackrát, ale až tentokrát sa stal východiskom pre zdolanie Grossglocknerskej horskej cesty. Nikdy som sa netajil, že Alpy pre ich komerčnosť, strojenosť a záplavu turistov nemám v láske. A Grossglockner je výstavná skriňa toho všetkého. No ale keď už tam boli všetci, tak sa obetujem aj ja.
Stúpanie na Grossglockner |
Cesta do horskej dedinky Fusch nenaznačuje, že by sme sa blížili k legendárnej vysokohorskej ceste. Ledva poznateľné stúpanie, pomerne široké údolie, gýčovitá upravená zeleň. Aj keď ideme pomerne pomaly, predbieha nás len zo päť motoriek. Lenže údolie nás síce pomaly, ale o to nekompromisnejšie uzatvára a konečne stúpajúca hradská nás privádza k závore. Niet pochýb, sme tu správne. 72€ za štyri motorky, za ktoré ako protihodnotu dostávame jednorázový vstup, plánik cesty a nálepku.
Cesta sa serpentínami zahryzla do ľavého svahu údolia a každou zákrutou sa dostávame vyššie a vyššie. Vďaka zastávkam na fotenie a filmovanie sa naša malá kolóna trhá. Janyho občas zazriem, ako sa ma snaží z okraja cesty natočiť, v spätnom občas zbadám syna, ako s Dylanom chrabro zvládajú úzku strmú cestu. Len po malej CBF-ke ani chýru ani slychu. Viem určite, že je pred nami, ale musí to byť o hodný kus. Zdá sa, že dcéra využila chvíľku mojej nepozornosti na krátkodobú slobodu.
„Kde ste? Ja tu nechcem stráviť mladosť čakaním na vás“, víta nás na jednom z odstavných parkovísk. „Kúpte si poriadne motorky, aby ste mi vládali.“
Odbočku na Edelweiss-Spitze nechávame nateraz nepovšimnutú a ideme si pozrieť vyhliadku Fuscher Törl, ktorá sa tvári ako vrchol. Parkovisko za ostrou zákrutou je prehustené autami a ľuďmi a tak sa po nevyhnutnom fotení vraciame rýchlo do malého sedla, aby sme vzápätí vystúpali po šmykľavej kamennej ceste na 2571 metrov vysoký Edelweiss-Spitze. Motoriek je tu ako na motosalóne, tak chvíľu obzeráme významné kúsky, chvíľu obdivujeme vysokohorskú scenériu.
Bolo nám to treba? |
Počasie je nádherné. Posledné tri prechody Alp som absolvoval v permanentnom daždi, alebo v snežení. Tak si dnes konečne môžem vychutnať aj slnko. Aj keď husté mračná približujúce sa zo severu nás nútia pokračovať.
Jasné údolie nechávame za sebou a po krátkom klesaní sme obklopený pochmúrnou scenériou studených skál. Výstavu o výstavbe cesty pri jazere Fuscher, ako aj geologický náučný chodník nechávame nepovšimnuté, aby sme sa cez krátky tunel dostali na posledný úsek stúpania. Zastavujeme až v 2504 metrov vysokom priesmyku Hochtor, najvyššom bode cesty. Hochtor – Vysoká brána je posvätným miestom Keltov na starovekej ceste. Betónom vyliaty vstup do tunela, za ktorým je už iba klesanie, však len ťažko dáva tušiť, že stojíme na mieste, kadiaľ kráčali dejiny.
Predsa len, som trocha prekvapený aj sklamaný. Po všetkých tých strastiplných príbehoch o zdolávaní Grossglocknersrasse sa mi zdá, že sme sa sem dostali až príliš ľahko. A to aj s dvoma vreckovými motorkami. Vývoj ide nezadržateľne dopredu a dnešná technika sa s tou spred 30-40 rokov nedá vôbec porovnať. Ale na druhej strane, ísť tadiaľ v staroveku týždne a týždne pešo, s nákladom na unavených koňoch a osloch – to by som nechcel.
CBF 125 – v sedle stále prvá |
Tak, a máme to za sebou. Cisára Františka Jozefa nechávame jeho osudu a zastavujeme až na malú prehliadku Heiligenblutu, ktorý tvorí južnú bránu do priesmyku. Vďaka rovným, mierne klesajúcim úsekom cesty, ktorá ako by ani neviedla Alpami, sa pomerne rýchlo presúvame cez Winklern a Lienz k talianskej hranici. Dnes by sme chceli ešte zvládnuť tri priesmyky v Dolomitoch a tábor rozbaliť v Cortine d΄Ampezzo. Preto sa okrem rýchleho obedu a tankovaniu nikde nezastavujeme. Lenže... Benzín je v Rakúsku a nejaký ten cent lacnejší ako v Taliansku a tak nie sme jediný, kto chce natankovať ešte pred hranicou. Sme radi, keď natrafíme na pumpu, z ktorej rada nesiaha až na cestu. Ale čo už, je to príprava na to, čo nás čaká za hranicou.
Cesta č. 49 na Bolzano, pomerne úzka dvojprúdovka bez krajnice je totálne upchatá. A tak dvanásť kilometrov, po odbočku na Cortinu ideme prískokmi vedľa plaziacej sa kolóny. Ešte že sme na motorkách, aj keď vďaka kufrom a širokým obytným autám a kamiónom v protismere je to často len-tak-tak.
Našťastie sa po odbočení do údolia rieky Rienz premávka konsoliduje a my sa po zdolaní úzkeho kaňonu musíme rozhodnúť. Vpravo, či vľavo. V pravo nás čaká pomerne rovná a rýchla cesta do nášho dnešného cieľa. Cesta vľavo vedie tiež tam, ale najskôr sa prehupne cez tri priesmyky.
Ideme v ľavo. 1529 metrový Passo Cimabanche so stúpaním 8% je už pre nás rutina. 11%-tný Sant-Angelo Pass, s výškou 1756 metrov sa nezdá o nič ťažší. A za nim je odbočka na Drei Zinnen, na ktorú som v dobrej viere odbočil. Stúpanie a serpentíny stáli za to, dokonca v jednom úseku už Dylanu dochádzal dych, lenže stále sa zhoršujúci povrch cesty vo mne vyvolával podozrenie. Toto predsa nemôže byť hlavná cesta na Cortinu.
Kde to sme? Alebo, keď je v mape chyba... |
Zastavujeme pri horskej chate, odkiaľ to už vyzerá na enduro vložku. Podľa detailnej mapy vytlačenej z Motorrad Tourenplaneru ideme dobre. Zdravý rozum tomu nechce uveriť. Z mapy Talianska v 600-ke vyčítam prd. Nedá sa svietiť. Musím potlačiť mužskú ješitnosť a spýtať sa. Lenže tu je to ako na veľtrhu robotov. Každý čumí do GPS a ani poriadne nevie, kde je. Až jedna Nemka na rovnakom červenom Transalpe mi na svojom monitore ukazuje, kde sme. Táto cesta vedie do hôr. Ak chceme do Cortiny, musíme späť na odbočku a tam pokračovať rovno. Až doma som prišiel na to, že Nemci urobili chybu v mape. Ale aspoň sme sa povozili po kozích vŕškoch.
Cortina d΄ Ampezzo – domov na dva dni |
Cortina d΄Ampezzo nás víta nefalšovaným talianskym ruchom, ktorý sa da opísať jediným slovom: chaos. Značky sú len na okrasu, nikto nikomu nedáva prednosť, drzejší ide, ohľaduplnejší zapustí korene. Policajti na križovatkách pískajú, opatrne z chodníka, aby ich niekto neprešiel, ale to je asi tak všetko. V Taliansku už mám niečo odjazdené, takže by aj bola pohoda, no mať v takejto premávke v kolóne svoje dve deti je iný stres. Dívať sa do spätného nie je čas, tak len dúfam, že ich mám za sebou. A spolieham sa na Janyho, ktorý to zozadu istí.
Konečne sa mi ich darí previesť celým mestom a úspešne nájsť kemp, v ktorom chceme stráviť dve noci. Očakávam vystrašené oči, no tí sopľoši sa smejú, že nevedia ani prilby stiahnuť z hláv.
Vraj: „Poďme ešte raz.“
Hlavne, že je v podpalubí veselo...
Pridané: 12.04.2010 Autor: Pilgrim Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 153017 | Včera: 218988