Púť do Compostely, alebo moja cesta do „Ixtlanu“ 1/4 1/2

Rubikon

Bolo pár dni pred Vianocami. Chladný večer v chladnej hotelovej izbe. Cudzie mesto, cudzia krajina, cudzie sny, na plnenie ktorých som sa za šuchotu farebných papierikov podujal. Dva roky som pre seba nechcel nič. Len niekoľko týždňov voľna na cestu do Compostely. Tri týždne pre seba, tri týžne, na ktoré som sa bál vystúpiť z dobre rozbehnutého vlaku biznisu.
“Bože, čo mám urobiť?“

Niekto klope. Kto ma už len tu môže hľadať.
Správca hotela, v ktorom som pravidelne býval na svojich služobkách. Poprial mi šťastné sviatky a strčil do ruky úzku taštičku. Položil som ju na stôl, pozrel dohora s nevyslovenou otázkou:
„Kde sme to prestali?“
Z darovanej taštičky som bezmyšlenkovite vytiahol fľašu bieleho vína. Španielskeho. Na etikete bola perokresba kamenného mostu v Puente la Reina – mostu, na ktorom sa spájajú štyri francúzske vetvy cesty sv. Jakuba do jedinej Camino...
„Ďakujem!“

O päť mesiacov neskôr

Vyrážame trocha neisto – ja a môj verný spoločník – skúter Honda Dylan, ktorému v hrudi bije malé, ale o to statočnejšie 125-kubíkové srdce. Ako prvá prekážka sa nám do cesty postavia Alpy. V zime tam bolo málo snehu, ale tri týždne pred štartom ich postihla snehová kalamita. V deň odchodu na internete ešte u niektorých priesmykov svietil červený nápis: Closed. Púť často mení itinerár na zdrap papiera. Uvidíme...

Je úplne jedno, či človek Alpy miluje alebo nenávidí. Pre ich polohu sa im na cestách Európou len ťažko vyhne. Využívam nutné „zlo“ a po prvej dažďovej prehánke zastavujem pred vynovenou bazilikou v Mariazell. Stavebný ruch, tak netypický pre sobotné odpoludnie, má jediný dôvod. Návšteva pápeža je na spadnutie. V kľude je snáď len čierna madona – patrónka Slovanov. Pokoj prichádza vekom a múdrosťou prežitého. Koľká múdrosť musí byť obsiahnutá v soške tak starej, že drevo úplne sčernelo? Jej oči hľadiace do predkresťanských dôb nepohnute čakajú. Čakajú, kým pred ňu predstúpi skutočná viera a ona bude môcť vykonať ďalší zázrak. Dnes tu početná skupina poľských turistov vykonáva naučený rituál. Našťastie ja nie som ten, kto ma posúdiť, koľko čistej túžby je v ňom obsiahnuto. Nečakám ani na zázrak. Stačí mi pomoc mladej pumpárky v Zell am See, vďaka ktorej nachádzam kemp a nočný dážď sa ma už netýka.

Človek nemôže chcieť všetko a tak ráno nechávam Grossglockner nepovšimnutý a južný hrebeň prekonávam tunelom Folbertauren. Prvý skutočný pass ma čaká až na talianskej hranici. 2052 metrov vysoký Staller Sattel ma víta dažďom, hmlou a červenou na semafore. Talianska strana priesmyku je jednosmerná. Do celej, kedy ho na 15 minút otvoria, zostáva desať minút. Postačujúcich na to, aby mi pri snahe uchovať si autentickú atmosféru, zmokol a zarosil sa objektív fotoaparátu.

Nevadí, veď križiaci tiahnúci desaťročia údolím k talianskemu Meranu sa tiež nezaťažovali fotením. A predsa tu po nich zostali nezmazateľné stopy. Štvorhranné strážne veže rozostavené v úbočiach na dohľad od seba, viac či menej zachované hrady, kostoly. Hlavou ubieha ich príbeh rovnako rýchlo ako cesta pod kolesami zmoknutého skútra. V šedej regenke vyzerám tak trocha ako stredoveký chudobný rytier. Len dúfam, že nedopadnem ako oni. Francúzskemu kráľovi som žiadne peniaze nepožičal, tak snáď o život nepôjde. Lenže ak do desiatich kilometrov nenatrafím na pumpu, budem tiež potrebovať koňa.

Jaufen pass Skôr než sa mi darí natankovať na švajčiarskej strane hranice, musím prejsť pasovou kontrolou. (Písal sa rok 2007 – poznámka autora.) Európa, ktorá na staré kolená dostáva rozum a postupne ruší nezmyselné hranice, sa pre konzervatizmus nedokáže ešte zbaviť všetkých vrások. Však kto by sa čudoval konzervativizmu krajiny, ktorá na federálnej úrovni priznala ženám volebné právo až v roku 1971. V roku, keď už človek chodil po Mesiaci! Nemám chuť niečo vysvetľovať podozrievavým úradníkom a tak na otázku kam idem odpovedám: „Do Münsteru, ku kláštoru sv. Jána Krstiteľa“. Jeho vežu vidno už z colnice a tak mu svoje nemecko-jazyčné tvrdenie dopĺňam aj medzinárodným ukázaním prstom. Neklamem, veď stredoveký kláštor je jedným z mojich cieľov. No za neúplnú pravdu prichádza trest. Umbraillpass je stále uzatvorený. Škoda, ale nevadí...

Vadilo. Na Ofenpasse sa dostávam do výšky cez 2000 metrov a cesta cez Zernez a St. Moritz sa neustále drží tesne pod touto výškovou hranicou. Naťahujem na seba oblečenie – vrstvu za vrstvou, no dážď a studený vietor si vždy nájdu cestu až na kožu. Teplota pomaly ale isto atakuje nulu a dažďové kvapky znenazdajky zbelejú. Veľké mokré vločky sa aj vďaka silnému vetru lepia na priezor prilby a ja neviem či si ich utierať, alebo na klzkej vozovke radšej pevne zvierať riadidlá. Rozum káže zastať, ale do špiku kosti skrehnuté telo ma jediný cieľ. Malojapass a potom čo najskôr dole – do Talianska.

Západné pobrežie Lago di Como, tak nestriedmo obdarené romantickými zákutiami a scenériami je zahalené závojom hustého dažďa. S hmlou na sever Pádskej nížiny sadá tma. Nie. Nezostanem tu spať. Čím skôr preč z tej zimy, čím skôr preč z toho dažďa. Východiskom je diaľnica. V Taliansku ju môžu používať motocykle až od 150 ccm, ale okolnosti ma nútia chýbajúcich 25 kubíkov nejako imitovať. Našťastie Dylan, so svojím vyše tuctom koní, nemá problém udržiavať rýchlosť okolo 100 km/h. Zato ja mám problém s triaškou podchladeného tela. Keď sa na túto situáciu pozerám rozumovo, bola to hlúposť nezastaviť a neskončiť v teplej posteli niektorého z množstva penziónov. Niečo ma ale nezadržateľne nútilo pokračovať. Ovocie toho rozhodnutia malo dozrieť čoskoro.

Milano, Novara, Torino sa pre mňa stávajú len smerovými tabuľami nad dokonalým asfaltom diaľnice. Skútrik sa drží statočne, ja už pomenej. Získavam prehľad o kvalite všetkých teplých nápojov v automatoch čerpacích staníc. Umelohmotné poháre sú dobrý vynález. Nepočuť na nich klepanie zubov, ktorého sa už hodiny nedokážem zbaviť. Dante vedel, prečo vo svojom pekle miesto ohňa zoslal na hriešnikov mráz a chlad. Jediné teplo cítim v srdci. Blížim sa k milovanému Francúzsku.

Hranicu je možné prekročiť dvoma spôsobmi. Dlhým diaľničným tunelom, alebo 1854 metrov vysokým priesmykom Montgenevre. Volím druhú možnosť, aj keď vplyvu tunela sa nevyhnem. Niekto na ňom zabudol zavrieť dvere a tak sa nadránom dvíha prudký protivietor. V jeho nepravidelných poryvoch sa nedokážem udržať v jednom pruhu a hádže ma po celej šírke autostrády. Našťastie o tretej ráno ešte prázdnej. Aj tak zastavujem na SOS stanovisku a schúlený za trojradé zvodidlá čakám na lepšie časy.

Som rád, že som sám. Ak by som bol niekoho na cestu prehovoril, teraz by mi asi nadával. Takto namiesto hádky vnímam len ticho a samotu. Nie osamelosť, len pozitívnu samotu, ktorá mi dovoľuje pustiť sa do upratovania svojej mysle. Nebojím sa samoty ani ticha. Nemám už nič, pred čím by som potreboval utekať. Nemám strach zo seba samého ani z tichého hlasu svedomia, ktorý začína byť v takýchto chvíľach počuť. Práve naopak. Cielene vyhľadávam momenty ticha a samoty, v ktorých je hranica medzi nebom a zemou taká tenká, že je možné cez ňu nahliadnuť. Toto sú momenty, keď púť dáva pútnikovi svoje dary a talenty.

Ranné zore ohlasujú východ slnka, ktorým ale táto noc nekončí. V priesmyku sa v ostrých slnečných lúčoch trblietajú vločky zmrznutého snehu a chlad nepoľavuje. V Briancone sa stáčam na severozápad. La Salette je na dosah, no nie na dohľad. A ten sa v stúpaní na 2058 metrový Col du Lautaret neustále zmenšuje. Dotýkam sa oblakov až ma celkom pohltia. Voda na ceste sa mení na snehovú kašu a ta na súvislú vrstvu snehu. Naokolo nič, len biela tma. S malou dušou míňam kamión prevrátený v priekope. Z terasy pod vrcholom trčí chvost stojacích aut. Predbieha ma húkajúce auto cestnej služby. Stop. Pre snehovú búrku je priesmyk zablokovaný. A po vyprostení kamiónov pustia len osobné auta s reťazami...

Únava, chlad, rezignácia. Preč z hôr, preč odtiaľto. Ale najviac mrazí sklamanie. La Salette bolo pre mňa dôležité. Veľmi dôležité. Opustilo ma náhle, v poslednej myšlienke, keď som na pravé poludnie vliezol pod paplón. Netušiac, že vyhriate kachle v malej izbičke sú znamením lepších zajtrajškov.