Offroadové Alpy 4/6

Pokračovali sme objazdom jazera Lac du Mont Cenis, nie tradičnou cestou ale južnou, kde sme vbehli na ďalší offroad – bola tam síce tabuľa, že cesta je uzavretá, ale to nás nemohlo zastaviť. Po pár km sa profil cesty asi na 50m výrazne zhoršil ale prešli sme. Nejaká poriadne veľká voda tam zmyla časť cesty. Pokračovali sme a potom sme zišli ešte viac na juh, keď sme na brale oproti zbadali zchádzať dve motorky. Vyzeralo to, že idú z označeného národného parku, tak sme boli zvedaví, ako to je. Po 10 minútach k nám došli 2 krosky s vypnutými motormi. Luxemburgčan, čo šiel prvý, nás takmer vybozkával. Myslel si, že sme policajti a čakáme na nich :) Cestu hore nám neodporučil, že mali problém aj s kroskami. (on mal EXC 200). Pokecali sme, dali si navzájom cenné rady – potvrdil nemcové slová, že Ligurian road je v zlom stave – ale iba 20%, zvyšok je OK. Doporučil nám, aby sme teraz išli za nimi jednou cestou, že ju zvládneme hoci je „troška hrboľatá“.

Obliekli sme sa vyrazili za nimi. To troška hrboľatá neviem ako myslel, ale mne skoro vypadli blomby a na kufroch sa mi uvoľnili šróby. Na ceste bol aj taký malý jump s kameňov, som si ho vychutnal. Cesta sa už dosť zúžila keď vidím ako luxemburgčania stoja pri motorkách a brodia s nimi potok, v ktorom sú veľké balvany. Previezli motorky, vrátili sa k nám a típek hovorí, že netušil, že toto sa stalo a pomôžu nám otočiť motorky. Ja som už bol v dosť úzkej časti, a tak sme ju zdvihli za padáky a otočili okolo zadného kolesa. Ani nechcem vedieť ako by sme to robili, keby sme boli iba dvaja. Cestou späť som si opäť vychutnal násyp kameňov. Vicky mi povedal, že veľmi efektne som ľavým kufrom trafil skaly. Hmm :)

Vrátili sme sa na normálny offroad a dali sme obed. Potom sme prešli po hrádzi jazera a pokračovali sme späť do Talianska, aby sme si tú „troška hrboľatú“ cestu dali z opačného smeru. Čoskoro sme na nej a je to des. Cesta bola tvorená z placatých kameňov, tieto ale neboli položené na ceste, ale postavené – vzpriečené. A medzi nimi rozostupy a diery. Jazdiť na tom išlo relatívne v pohode, ale proste pruženie to nejako nepobralo a ja som bol vytrasený ako nikdy. Vicky to musel mať s prednou 19” ešte horšie. Nakoniec som zatrúbil na ústup – k cieľu ostávalo asi 25km a na to som nemal nervy. Ledva ledva sa sám na úzkej ceste otáčam keď sa ma Vicky spýta, prečo mám otvorený topcase. Robím inventúru, chýba mi akurát perfektný nákrčník coldkillers. Do pizdy! Naposledy som stál pri motorke ešte pri jazere. Nákrčník som ale našťastie našiel, bol úplne dole na začiatku výjazdu, celý zaprášený, asi ho nejaký magor prešiel autom.

Pokračujeme asfaltom znova okolo jazera a po zjazde odbáčame doľava na St Jean de Maurienne, kde sme spali pred rokom. Lenže ani v prvom ani v druhom hoteli nemajú voľné. Nakoniec v treťom síce tiež nemajú, ale ochotná pani nám zavolá do iného hotela a zarezervuje izbu. V hoteli zložíme veci a hneď vyrážame cez nezabudnuteľné asfaltové vracáky Montpascal na offroadovú časť Col de la Madeleine.

Čakal nás asi najľahší offroad celej dovolenky. Poľná cesta, tvrdá a hladká, prvýkrát dávam aj trojku a vychutnávam si večer.

Po chvíli sme hore na passe, ale nie sme uspokojení, tak ignorujeme zákaz a vyberáme sa hore na lyžiarske stredisko po dosť kamenitej ceste. Tu to už celkom bez problémov nebolo (hrubá vrstva sypkých kameňov), ale podarilo sa bez pádu. Do hotela sa vraciame už po tme. V telke dávajú nejaké francúzske divadlo a sledujeme to kvoli jednej kvalitnej herečke s otvorenými ústami :)

Saint Jean de Maurienne (FRA) – Larche (FRA)

236km, priemerná rýchlosť 41km/h, celkový priemer 22km/h, čas jazdy 5h 47m, čas státia 4h 53m, celkový čas 10h 40m

Krásne počasie pokračuje a my začínames Col de Galibier. Tu máme na mape napísaný offroadový prechod, ale bohužiaľ uzatvára ho rampa so zákazom a tak sa vraciame späť na asfalt. Severná strana nad tunelom je celá uzavretá, lebo na nej dávajú nový asfalt (Francúzi stavajú potemkinové dediny kvoli Tour de France), tak nám nezostáva nič iné ako prehučať tunelom a výjsť aj zísť si to južnou rampou. Dlho sa nezdržujeme, na pešo hore sme boli pred 2 rokmi a ťaháme to cez Briancon ďalej na Embrun. Medzi týmito dvoma mestami je krásne široká a bezpečná cesta, na ktorej je obmedzená rýchlosť na 70. Za normálnych okolností by sme tade išli asi 120, ale motorkári a aj autá nám blikajú. A naozaj, Vicky mi hlási, že na parkovisku trojnožka a za asi 5 km na kruháči už flojdi vyberali. Čistá špinavosť, tak, ako často aj u nás.

V Embrune sme okrem iného kúpili aj opaľovací krém, lebo offroady jazdíme s otvorenými plexi a tváre už sme mali celkom spálené. Po Embrune nás čaká ďalší z vrcholov dovolenky – legendami opradený, tmavý vojenský tunel Parpaillon. Už keď som na youtube pozeral videá z neho, mal som zimomriavky. Tunel je v skale vo výške cca 2650m a často aj v lete zamrzne. Tým, že do neho neustále tečie voda, tak si viete predstaviť následky.

Offroadová časť nebola celkom bez problémov – hlavne ten začiatok v lese. Nad pásmom lesa to už bol čistý orgazmus, dobrý povrch, opäť jemné drifty, výhľady a zrazu za zákrutou, celkom nečakane tu bol. Tunel. Čierny. Úzky. Vchádzam prvý, začiatok je príjemný kamenný, ale čoskoro sa ponáram do bahna. Motorka troška tancuje, ale dá sa. Napokon sme aj s našimi výkrikmi vonku. Sme nadšení, aké krásne a ľudoprázdne miesto! Pri tuneli obedujeme, užívame si samotu. Až po čase dojde nemec na auto a pokecáme s ním, pričom dá nám ďalšie podnety. Zjazd je tiež lahoda.

V okolí Meyronnes sa nachádza viacero pevností, vyberáme si jednu a vylezieme na ňu. Cesta hore je dosť hardcore, ani nie tak povrchom, ale prudkým stúpaním. Až záverečné metre sú pomerne ťažké. Hore som sklamaný, starobylá pevnosť sa využíva ako stajňa pre dobytok! Dobytok tam nie je, ale hovná a smrad áno. Schádzame dole, naše ramená dostávajú zabrať.

Do hotela v Larche prichádzame v dobrom čase, tradične zhadzujeme najvyššie uložené veci (topcase a rolka) a pokračujeme na výjazd po okolí. Chceme ísť na jednu pevnosť cez Col de Malemont, Vicky má track, takže suverénne vyrážame hneď za hotelom doľava a míňame prekvapených peších turistov. Pred sebou vidím najstrmší výjazd aký som kedy za riadidlami videl. Keďze Vicky ide prvý, zastavím a čakám kedy padne :) Nespadol. Zadok mu lietal, hlina prášila, ale vyšiel to chalanisko. Tak idem ja, jednotka, a tiež som bez problému hore. Ale čo vidím, Vicky stojí a cesta pred ním sa zužuje do turistického chodníka. Aby to nebolo málo, priečny sklon kopca je asi 30°, takže na stojan môžeme rovno zabudnúť. Opierame teda motorky o kufre a pomôžeme si s otočením.

Zjazd je zážitok, ale v pohode. Vydávame sa teda opačným smerom, kde nájdeme dve uzavreté novodobé pevnosti z II. sv. vojny. (otvorené nájdete napr. na Col de la Bonette). V diaľke vidíme nejakú trasu, ale vyzerá moc hardcore, a už je aj neskoro, tak ideme späť do hotela.

Z majiteľa hotela sa vykľul motorkár (mal to isté ako nový goldwing, ale naháč) takže nám doniesol miestnu mapu a presne nám ukázal cestu, kam máme ísť. Vraj to vyjdeme v pohode.