Fazerom po Balkáne, alebo Neprodaji svojeg oca kamen, cuvaj svoj pravi dom 2/4

Tak a znova sledujem Komarnicu. Tentokrát Durmitor obchádzam zdola. Pozerám na zasnežené štíty a s veľkou dávkou šťastia prichádzam do turistického mestečka Žabljak 1450 m n. m. (pozor, aj pri Skadarskom jazere je Žabljak). Tam si hneď všímam tabule na Crno jazero, vstup 3 € aj s parkovaním. Na Bobotov kuk 2522 m, najvyšší vrch Č. Hory sa šľape 5 hod. Opitý strážca NP mi zakazuje fotiť zo statívom, vraj profi fotografie sú zakázané. Myslel môj 3-megapixelový staručký Olympus? Ten opitý magor to myslí vážne, on ma odfotiť nechce. Uzatváram dohodu, nebudem fotiť staré pneumatiky v jazere a seba môžem. V mestečku je pumpa, veľa reštaurácií, na prvýkrát nachádzam ubytovanie za 11 €. Dávam do poriadku reťaz, Fazera, nakoniec seba. Prešiel som 300 km a veľmi sa mi páči, že tam mali 2,5 dcl fľaše červeného vína.

Ráno smerujem po ceste okolo rieky Tara. Durmitor a kaňon okolo Tary sú od r. 1980 zapísané v zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Cesta je kvalitná a rýchla okolo pekných kaňonov, ale ja sa vlečiem, vychutnávam si ju.

Ospevovaný most Ďjurdjeviča vysoký 135 m, dlhý 154 m ma nenadchol, pod ním končia rafteri, ktorí začínajú na bosniansko-čiernohorských hraniciach. Ubytovanie a plavba 40 € na osobu. Blížim sa k hlavnému mestu Podgorica, cesta je v rekonštrukcii. Kolóna 5 km. Idem dopredu, stojím. Policajt ma a upozorňuje, aby som šiel pomaly, pretože sa pracuje na ceste v oboch smeroch. Púšťa ma. Ostatných nie. Uprostred jedného asi 50 m dlhého tunela, chlapík ovláda nejaký stroj, ktorý zrejme pod obrovským tlakom vzduchu čistí strop. Chyba. Chlap ma nevidel, cementoval strop a prechádzajúceho blba, teda mňa. Šiel som menej ako 20tkou. Áno šmykol som sa na mazľavom cemente, odrážal sa skrehnutými vydesenými nôžkami zľava, sprava, pri náraze na nádrž som jódloval. Bol som totálne zasratý a čertovsky šťastný, že som nespadol.

Podgorica je tak škaredé a nevľúdne mesto s chaotickou dopravou, že nič nestálo ani za vytiahnutie foťáku. Keby ma neodstavil dopravák, keď som po plnej rovnej čiare predbiehal o 5 km/h rýchlejšie nekonečnú kolónu, nespomenul by som si na to mesto.

Skadarské jazero je sladké, krásne, plytké asi 1/3 „majú“ Albánci a 2/3 Čiernohorci. Plocha kolíše medzi 391 a 550 km2 podľa zrážok. V krásnej rybárskej osade Virpazar MUSÍŠ odbočiť vľavo na dedinku Ostros!!! Dostaneš sa na 2 m širokú krásnu asfaltku, ktorá stúpa do kopcov, z ktorých uvidíš veci nevídané. Znova verbujem sms mototuristom. Cesta mala asi 40 km, šiel som ju 3 hod. Stretol som jedno auto. Bolo slnečno, dobrá viditeľnosť, pozerám z kopcov do Albánska... V dedinke Ostros si dožičím kráľovský obed za 5 €, spovedám čašníka ako je to s čakacími dobami na hranici, nielen na vstupe, ale aj výstupe z Albánska. Tvrdil, že je to normálne, keďže pre kamionistu je normálne pár dní, nie som o nič múdrejší. Pár km pred hranicou je novučká pumpa Lukoil, znovu tá istá otázka, aj odpoveď. No dobre mám pár hodín na experiment .

Albánsko

Bol som tam len 3 hodiny a prešiel asi 120 km, ale... O Albánsku som vedel len jednu pozitívnu správu a to, že Bushovi ukradli z ruky hodinky. Poučený z českých cestopisov som natiahol na tašky návleky, zamkol kufrík, ruksak otočil na hrudník a v tankvaku nechal len vodu. Statív som omotal gurtňami. Som na prechode Muriqan, čiernohorský colník ovešaný zlatom sa ma pýta koľko stojí motorka. Vymýšľam si. Albánske úrady: 2 minútky a môžem ísť. Na tejto hranici je zvláštnosť, že ďalšie auto stojí asi 30 m od kontrolovaného, teda len kontrolovaný a kontrolór. Nasleduje normálna cesta a normálne dediny, akurát, že všade predávajú plastové lavóre. Stretávam tu staručké Hondy, neviem, či je to skúter, alebo moto má to 16“ vysoké tenké kolieska s výpletom, niektorí svietia a majú prilby. Po pár km spozorujem prvé minibunkre pre 2-3 ľudí, vraj je ich tam 800.000.

Prichádzam do mesta SHKODËR, alebo Scutari. Vľavo je cigánska osada, totálny stredovek, rovno neviem čo, vpravo most a vstup do mesta, ale po úzkom moste z brvien sa dá ísť len v jednom smere. Pochopiteľne bez semaforu. Som asi tretí v rade, motor beží, Fazer nie je na stojane. Odzadu pribehujú traja tmaví chlapci asi 10-12 roční, jeden mi gombíkom OFF vypína motor a dvaja lomcujú čo sa dá. Narýchlo neviem zostúpiť, moto naklonená na ľavo, bočák neviem vyklopiť, rozdám jedno zaucho, štartujem, odchádzam oproti autám na most, našťastie nešlo žiadne nákladné a prešiel som a mám všetko. Švihám si na TIRANË, neuvedomujem si, že je skoro 18 hod. Víta ma dokonalá cesta, rýchla a široká, je slnečný deň, niektoré auta svietia, len to okolie. Prekrásny bar, ktorý by mohol byť v Monaku a vedľa totálne smetisko. 50 km pred TIRANË sa otáčam a vraciam sa. O 16 hodín musím byť v chorvátskom Drveniku, kde pricestuje manželka a začne spoločná motodovolenka a to je dôležitejšie. Vraciam sa do Scutari, pozerám, že niekomu vo Švédsku chýba čierne BMW radu 5 a Burgman 400 bez značky.