Prepadnutie Bieloruska 3/4

Predsa len človek je živočích, natrieskal som sa, tak som sa šiel prejsť do parku. Je to iný park ako v Košiciach, kde sa núkajú násťročné cigánky za 500Sk. Ľudia v parku pochopili, že človek oblečený ako ja, bude cudzinec, zastavili ma a pýtali sa ma, ako sa mi tu páči. Ja som bol nadšený, škoda len, že ubytovanie je problém. Hotely boli od 40 dolárov, ale motorka vonku. Penzióny nejestvujú. Zaparkoval som v jednosmerke, súbežne s ulicou Nezávislosti. K motorke prichádzam zozadu. Odomkýnam Fazera, ako si tak kľačím o dva autá vpredu zaparkovaná Honda Accord 2.2 VTEC. V zadných opierkách hlavy modré stroboskopy. Pekne urobené. Chlap vnútri, motor vypnutý, okná zatvorené, vonku 30 stupňov. Nemyslím si, že by tam bol kvôli mne. Ak áno bolo mi ľúto, že som mu urobil nadspotrebu na diaľnici.

Mňa už čakal moderný a pekný klenot Almaz. Budova Národnej knižnice Bieloruska. Predstav si na rovine lesklá budova zo ocele a skla v tvare obrúseného diamantu vysoká 72m /ako 25 poschodový panelák / knižnica má 100.000m2 je v nej 14 miliónov kníh. Prostredie okolo, parky nebudem sa opakovať.

Škoda, že nastal problém s ubytovaním, mohol som ešte viac hľadať, skoro som sa vzdal. Je skoro 18 hodín, otvorím mapu. Aha Viľnus, hlavné mesto Litvy, štátu v EU. Čo by kameňom dohodil cca 180km. Rýchlo nachádzam obchvat, pozerám na novostavby 20 poschodových bytoviek. Také isté boli v Kyjeve. Cena 2 – izbového 30 rokov starého bytu v Minsku je viac ako 48.000 dolárov, kto býva v tých nových???

Pár km idem po diaľnici všade je jednotná cena za benzín aj kurzový lístok. 1 liter Naturalu 95 2310 rubľov, 1 dolár 2150, 1e 2890 rubľov. Cesty vedú mimo dedín a miest, dedinčania musia prísť k hlavnej ceste, tam majú zastávky autobusov, autobus nezachádza. Na tejto rovine to znamená, že celú zákrutu vidíš, pácham strašné veci. O 80 minút tankujem pred hranicou EU. Prechod trval 5 minút.

Podvečer vo Viľnuse.

Prichádzam do mesta, z cesty sa stáva vedľajšia, žiadny smer centrum. Pýtam sa ľudí, ignorujú ma. Pomyslel som si, že to bude ruštinou, tak to u ďalších skúšam poľštinou. Kašlú na mňa. Vidím v diaľke vežu kostola, som v centre. Centrum sa mi zdá maličké, všedné asi 3x sa pýtam ľudí: „Som v centre?“. Len prikývnu a pokračujú ďalej. Centrum mesta nemá pešiu zónu a tak tam nie je kľud.

Všade je plno áut. Sklamaný odchádzam z tohto cca 550 tis. mesta. Neviem sa z mesta vymotať, mapu mám dobrú, pýtam sa ľudí. Musím to opísať, pretože som sa nestretol nikde s takou neochotou. Zastavím motorku, vypnem motor, bol som čistý, ešte nebola tma, pozdravil som, pýtam sa na cestu poľsky, rusky, smer Poland, potom na ich mesto s obrovským hradom Trakai, kde som chcel prespať. Z 10 ľudí mi odpovedali 2. Na konci mesta som stretával cudzincov ako sa otáčali a hľadali správnu cestu von z mesta. Krásny hrad Trakai som mal po ceste. Bol som nazlostený na celú Litvu, šiel som ďalej. Už tam nikdy neprídem.

Gigantické chrobáky.

Bum, bum, akoby niekto po mne hádzal gaštany. Dve rany, ¼ plexi nepriehľadná. Pootáčam hlavu, pokiaľ nechcem škúliť a pár minút musím zastať. Čistím prilbu o pár sto metrov znova to isté. Je tma, cesta je mokrá. Autá idú maximálne 80km/h. Po pár km stoja aj oni, voda v ostrekovači došla, mazanica na okne. Prikrčil som sa nad plexi, oči mám pár cm nad ním. Vo svetle reflektora to vyzeralo ako sneženie, chrobáky narážajú na vrchnú časť prilby a stekajú po vnútornej strane plexi. A ten proteínový zápach v prilbe? Ako v záverečnej scéne filmov pre dospelých s názvom „Pamela a tucet námorníkov“. Musím utrieť svetlo. Idem už len 50tkou. Vzdávam to. Nocujem v prvom penzióne za 20e s raňajkami, motorka v garáži. Skoro ráno prechádzam do Poľska cez prechod Budzisko. Stretávajú sa tu hranice Ruska, Litvy a Poľska.