Rozhovor s najlepším slovenským stuntriderom Dixom

Ak by to predsa len bolo pre niekoho málo, tak pripomeniem, že Dixo je stuntrider, teda kaskadér, a zaujímavé je to, že jeho pracovným náradím je obyčajná Jawa 350. Priniesol zlato zo Speed Day v Brne (1999), dvakrát nás úspešne reprezentoval na českom dieli svetového stuntridingového šampionátu Streetfighter Day (2000 v Českých Budějoviciach a 2001 v Hradci Králové), skončil ôsmy na majstrovstvách Európy (2002) a ukázal sa aj v Dolnom Hričove, odkiaľ si päťkrát odniesol titul slovenského kaskadéra roka. No a okrem toho otváral sánky divákom na niekoľkých zrazoch.

Nazdar Dixo, väčšinou začínam otázkou, že koľko máš rokov a kedy a na čom si začínal...

Mám 32 a kedy som začínal? Ufff, to už bolo dávno... Bolo to na GSX 1100 a zároveň na nejakej upravenej dvestopäťdesiatke, nejaká panelka alebo čo to bolo. Potom išla GSX preč, chvíľu som mal dieru a vôbec som nejazdil, no a potom prišla prvá 350. Bolo leto, všetci sa vozili a ja som mal v garáži nejaký odpad, o ktorý mali nejakí chalani strašný záujem. Tak som im povedal, nech si to zoberú, ale nech mi prinesú niečo pojazdné, hocičo aj bez papierov. Priniesli triapolku, šesťtriosmičku, no a tam to všetko začalo. To všetko na Antolskej, rok ty kokso, ani neviem aký, to bolo strašne dávno.

A to si hneď začal stvárať kaskadérske kúsky?

Úplný začiatok bol v tom, že sme so Satanom pozerali video Carmichaela a takýchto bláznov. Tak sme si hovorili, že akí sú to frajeri a že my takí nikdy nebudeme. Ale potom som si povedal, že sú to ľudia z rovnakého mäsa a kostí ako my, tak to proste musí ísť. Tak sme si zohnali staré gumy a išli sme trénovať - gumovačky, po zadnom, kraviny, až to potom prišlo do nejakého výsledku.

A súťažne si kedy začal?

Prvýkrát som šiel na Speed day do Brna, to som mal asi 24. Vtedy som robil v Harleyi a niekto tam priniesol plagát tejto akcie. Bolo tam číslo, tak som zavolal a spýtal sa, či by som nemohol ukázať niečo na Jawe. Oni že jasné, veď nech ľudia vidia, že sa dá jazdiť aj na tom. Tak som odtiaľ priniesol zlatú medailu.

To bola kopa srandy, keď sme sa cez hranice vracali celí natešení, že máme zlato. Ráno sme totiž Jawu nenahlásili "k proclení". Tak nám tú výhru pekne osladili.

Tvoje najväčšie úspechy?

(Dixo rozmýšľa... A Motúz mu šepká: "ôsmy na majstrovstvách Európy!") To bolo tuším v Hradci Králové, Carmichael išiel v riflách, teniskách a obyčajnej bunde, tak za to mu stiahli body. Ešte k tomu mu ustrelilo predné kolo, padol, takže v druhej rozjazde výsledná listina vyzerala tak, že prvý bol Craig Jones, potom ja a tretí Kevin Carmichael. A to som tam bol s triaplokou, tak to je ku*va úspech.

Koľko si vystriedal motoriek?

Dve triapolky. Prvá bola moja, tú som si porobil úplne sám, lebo som mal kopu času a energie. Na nej bol celý predok prekopaný, pevné uchytenie vrchu aj spodku, tým pádom bola o trochu skrátená vidla. Zadnú kyvku som vyrobil komplet novú, zadné tlmiče boli Marzocchi, kolesá z Hondy NSR, zadný kotúč zo Suzuki, vpredu bol 230-mm kotúč so Suzuki štvorpiestikom. Ale to už ľudia frflali, že to neni originál a bla bla bla...

A druhú som dostal ako sponzoring od Jawy. To mi jedného pekného dňa zavolali z fabriky, že pre mňa niečo majú, tak som tam šiel a priniesol som si Jawu. Tým som sa vlastne stal prvým fabrickým jazdcom v postkomunistických štátoch. Všetci ostatní lietali na Japoncoch, ale to mali vlastné motorky alebo maximálne od predajcu.

A na tejto fabrickej máš aké úpravy?

Naklonený karburátor, ale nie preto, že by to inak nejazdilo, ale aby mi nešpliechalo na zadné koleso, keď som na rampe. Okrem toho je 13-zubový pastorok vpredu, aby to nekapalo keď idem pomaly na zadnom. Ďalej som prerobil reakciu zadnej brzdy, lebo je tam dvojkľúč a už aj na jednokľúči sa zvykla pri poriadnom brzdení pretočiť. Tak som tam privaril dva roxory a už to drží. A samozrejme rajdy, tieto sú motokrosové, ale to je jedno, aj originálne jawácke sa dajú narovnať a majú 85 - 90 centi. A dopredu som dal normálnu gumu, bez nej to nejde na predné.

Viem, že máš aj kopu dosť srandovných príhod, ako napríklad robenie výbrusu so šmirglom, strhnutú kožu z dlaní a podobne...

Jasné, to sme raz išli na zraz. Kamoš s kamoškou kúpili do Jawy nejaký špecializovaný olej, no ale špecializovaný olej zapríčinil to, že sme pri Senci so zadretou tristopadesátkou zastali. Tak sme ju šupli do dodávky a na druhý deň som ju začal robiť. Babenke som nakázal, nech prinesie šmirgel a tácku od párkov. Najprv na mňa len kukala, ale potom to priniesla, nejaký šmirgel na stierky, asi stodvadsiatku. Vyhodili sme valec, zlomený a zapečený krúžok šiel von, ostali tam len dva. Nános hliníku som vybrúsil, motorka dodnes jazdí.

No a tá Jawa, s ktorou som vyhral zlato v Brne, prežila tiež niečo podobné. Raz sme boli na chate a išiel som s ňou po rum do krčmy, ale kým som sa vrátil, motor sa z nezistiteľných príčin zadrel. Ešte som aj po ceste stratil rum, tak som sa musel preňho vracať. Na druhý deň som to rozobral, lebo som nemal ako ísť domov. Jedna strana bola dosť zošrotovaná, ale jeden krúžok sa dal zachrániť, ostatné boli rozhádzané po celom motore. Z druhého valca som teda jeden vybral, aby oba šli na dva krúžky. Potom nastal podobný letmý výbrus, nožom som vybral zvyšky krúžkov z piestu a hlavy, potom som to zaklepal a zabrúsil. Z kľukovej skrine som úlomky krúžkov vyberal tak, že som tam nalial olej, otáčal kľukou a tá mi ich pekne na handru všetky vytiahla. Zvyšok tam ostal, to pomleli ložiská. Motor išiel do otáčok ako blázon, asi sa tam znížilo trenie alebo čo. Tá motorka mi teda ešte priniesla zlato a prešla aj rekord po zadnom zo Senca do Trnavy. Ešte mám doma niekde odložený ten rozkúsaný a krivý piest... Ale tá motorka išla ako víno, a to je na tej tiapolke super.

Raz mi volali chalani zo Sveta motocyklov, že či neprídem niečo ukázať na zraz do Manínskej. Jasné, neni problém! Akurát, že som vtedy nemal žiadnu motorku zloženú, všetko bolo rozhádzané po garáži. Tak som večer do vozíka nahádzal nejaký rám, motor, náradie, proste čo ma napadlo. V sobotu som vstal trochu skôr, začal som si vyrezávať tesnenia, trochu skladať motor a podobne. Všetci chodili okolo mňa, si ma fotili, že nie som normálny... A poobede bolo vystúpenie, ako keby sa ani nič nestalo.

A tie ošúpané ruky, to bolo tak, že sme raz boli na tréningovke a už sme sa chystali domov. Ale ešte raz som sa šiel previezť, samozrejme nové rukavice ležali v garáži. Dal som to na predné, kusla mi brzda a ani som nevedel ako, už som ležal krvavý v tráve. Mal som roztrhané zápästia. Jeden chalan ma na Afrike zobral do nemocnice, v stoštyridsiatke netrafil odbočku na Antolskú... V nemocnici som im povedal, že nech ma režú aj kuchynským nožom, že keď som prežil jazdu s tým bláznom, tak sa už nič nemôže stať. Kvapka krvi zo mňa nevypadla!

No a skončilo to minulý rok mojou roztrhnutou nohou v Komoči. To námestie, kde som jazdil, nemá práve ideálny povrch, je tam prach a delený betón alebo asfalt, takže pri jazde po prednom to dosť nadskakuje. Mal som nájazd na kamoša, po prednom, ale už mi to nevychádzalo. Nechcel som ho zraziť, musel som urobiť všetko pre to, aby som zastal pred ním. Stačilo by, keby spravil pol kroku dozadu. Tak som prišiel naňho, išli sme telo na telo, dopadol som a stratil som rovnováhu. Zvalil som sa nabok, akurát nešťastnou náhodou mi stupačka cez gate pretrhla lýtko. (Dixo ukazuje jazvu: "čo to je, 15 centimetrov?"). Lenže o tom som ja nevedel, lebo adrenalín fungoval, normálne som dojazdil na Buelli, ešte potom aj na Jawe a až keď som odstavil motorky, tak kukám, že mám nejaké špinavé gate, ale roztrhané neboli. Tak som sa na to pozrel, frajerka skoro odpadla a poďho do špitálu. A tam som si vlastne uvedomil, že proste... Už pri tej roztrhanutej ruke mi chirurg hovoril, že či mi to stojí za tie peniaze, že tá ruka zarobí ešte x-tisíc korún... Takže o tom to je celé. Už som niečo odjazdil, nehovorím, že nikdy nebude nikdy, možno sa ešte niekde ukážem, ale už ma to nejako neťahá. Uvidíme... Hlavne nech sa chytia nejakí mladí, nech sa nemusíme hanbiť, že na Slovensku nemáme nikoho, kto nevie jazdiť po zadnom. Je veľa talentov, len sa netreba hanbiť, treba ísť a vyskúšať to. Ale ku*va treba dávať aj bacha, nie zbytočne niekde majstrosvetovať a rozbiť si hubu, nech to má hlavu aj pätu. Stále sme v plienkach.

Dixovi ďakujem za rozhovor!