Ukrajina 2007 alebo do tretice všetko dobré 2/2

3. deň

Ráno sa nikam nenáhlime. Okoloidúci domáci turisti nám prezradili, že len neďaleko od nášho bivaku sa nachádza vodopád. Po asi 6 km ľahkého endurka parkujeme stroje a vydávame sa na prehliadku. Prechádzka asi 300 m prišla vhod. Okolité kopce sú z bridlice alebo akéhosi podobného kameňa, ktorý sa po vrstvách sype.

Cieľom dnešného dňa je však výstup na poloninu Boržava, prípadne s nocľahom na vrchole. Volíme severnú cestu okolo Karpát a presúvame sa na východ. Obedujeme v Kolibe popri ceste a na naše sklamanie začína pršať. Pokračujeme už v daždi cez Toruňský priesmyk a v dažďových kvapkách sa postupne rozpúšťajú naše plány s výstupom na Boržavu.

Pred mestom Mižhirja sa dostávame do konfliktu so zákonom. Prší a je mokrá cesta. Je tu kontrolný policajný bod, akých je na Ukrajine kopa a je tu stopka. Ukrajinci nás však zvyčajne púšťajú bez zastavenia, a tak som len spomalil na asi 40 km/h a šiel okolo sledujúc policajta. Ten nič neukazuje, a tak pokračujem. Až potom začína policajt mávať, a tak pomaly brzdím na mokrej ceste. Za mnou aj Andrej s Ferim. Vraciam sa k policajtovi a začína komédia.

Máme veľký problém, nezastavili sme na stopke. Policajt nás volá hore do jeho veže, kde máme súkromie, ale hlavne neprší. Pasy, vodičáky. Policajt nám vysvetľuje, akého veľkého priestupku sme sa dopustili, načo ja tvrdošijne argumentujem: "Všade na týchto kontrolných bodoch nás púšťajú bez zastávky. Šiel som pomaly a čakal, či ma bude chcieť zastaviť. No a cesta je mokrá, tak som brzdil opatrne." V skutočnosti som za stopkou zastavil iba ja. Čas sa vlečie, policajt si opísal čísla pasov, položil ich na stôl a pozerá do blba. Po chvíli sa pýtam či si môžeme pasy vziať. "Da." Pasy odložené a nič sa nedeje. Policajt asi čaká, či vytiahneme peňaženky na pokutu. "Môžeme ísť?" pýtam sa. "Da," odpovedá policajt. "Spasiba," balíme veci a pokračujeme v ceste.

Keďže prší, zmenili sme plán a vydávame sa do Sineviru cez sedlo pod Kamjonkou. Nakupujeme veci na opekanie, obľúbený likér a pivo. Platíme vstupné do parku, kde sme boli už pred rokom. Andre šiel s Ferim pozrieť Sinevirské jazero a ja s Dadi hľadáme miesto na nocľah. Je ich tu mnoho. Pripravené ohniská, oplotené trávnaté priestory aj s drevenými prístreškami.

Dážď medzitým ustal, a tak špekulujeme kde spať. Páči sa nám lúka na druhej strane riečky. Času máme kopu, a tak špekulujeme ako a kadiaľ. Nakoniec brodíme. Prvý vbehol Feri, no brod bol hlboký s veľkými balvanmi. Bežím mu na pomoc, po kolená vo vode. Andre medzitým našiel nižšie ľahší brod. Skúšame ešte Afriku dostať na lúku, no nemá to zmysel. Motorky nechávame na brehu a ešte pred zotmením nám horí táborák a stoja stany. Večer pri ohni dúfame, že zajtra nebude pršať a budeme môcť ísť na Boržavu. Okrem iného rozoberáme aj tému výskytu medveďov v tomto regióne :-)

4. deň

Dadi: "Andre?"
Andre: "Áno."
Dadi: "Si v stane?"
Andre: "Áno."
Dadi: "A ty Fero?"
Fero: "Áno, prečo?"

Takto sa začalo naše ráno v našom bivaku v parku Sinevir. Dážď jemne bubnoval na plachtu stanu a počuli sme divné zvuky. Dadi rozipsovala stan, pozrela von a s krikom vbehla dnu. Rad bol na mne v mysli mi behali veci, ktoré sme si večer povedali pri ohni. Jednoznačne som počul kroky za naším stanom. Vyzerám teda von a len meter odo mňa na mňa kľudne pozerá krava na paši. Tráva okolo nášho stanu jej zjavne zachutila :-)

Prší a je nám jasné, že z Boržavy dnes nič nebude. Balíme sa pomaly, nikam sa nenáhlime, domov je to naozaj na skok. Našu lúku opúšťame asi o desiatej a zisťujem, že som niekde utrhol a stratil hliníkových chránič spodku motora. Šli sme na doraz viackrát a dostal riadne zabrať. Na GS-e je uchytený na gumových silentblokoch a tie sú utrhnuté. Prezerám foto a zisťujem, že ešte pred včerajším brodom som ho na moto mal. Čiže som ho stratil asi v brode. Vyrážam teda prvý s cieľom plech nájsť.

Leží na brehu a čaká na mňa. Mal som utrhnuté predné silentbloky a počas brodenia ho voda nabrala vykrútila smerom dole a náraz na skalu ho utrhol. Balím ho do batožiny a pokračujeme smerom na Sedlo Volovec. Hore si dávame obligátnu záchadzku a kocháme sa výhľadom na Boržavu, ktorú nenavštívime. Pokračujeme na hlavné cesty a vychutnávame si skvelý šašlík za mestom Svalavja.

Potom už len presun na hranice v Užhorode. Prechod zabral 30 minút. Stojíme v motoreste na Slovensku a s horalkou v ruke hodnotíme vydarené urajinské dobrodružstvo. Znovu zostalo niečo, prečo sa na Ukrajinu skôr či neskôr vrátime...

Záver:

Toto už bola moja tretia návšteva Ukrajiny už tretí rok po sebe. Keď sme sa tam pred troma rokmi s Hergim vydali to boli samé reči a prečo, a čo keď vás okradnú, zabijú zavrú... Všetko bolo pre nás neznáme, bol problém nájsť ubytko. Dnes však musím povedať, že sa všetko mení. Kým pred troma rokmi sme okrem domáceho Urala alebo MIŽ nestretli žiadnu motorku teraz sa tam vyberá mnoho partií z Čiech aj Slovenska. Popri cestách ako huby po daždi rastú nové Salaše, chatky poskytujúce ubytovanie, dokonca saunu a perličkový kúpeľ. Ukrajina sa otvára, vstup bezproblémový a bez víz.

Nechcem tým povedať, že stráca niečo zo svojej krásy, ale mení sa. Nieje to tempo ako v Rumunsku ale aj tak. Čoskoro sa položí nový asfalt, dostavajú cesty, stúpnu ceny pribudnú závory a zákazy vjazdu... A samozrejme stúpne množstvo českých autobusov na hraniciach. Kým Slováci nad Ukrajinou zväčša ohŕňajú nosom, Česi už chodia na niekoľkodňové treky cez poloniny autobusovými zájazdami...

Vidíme sa o rok na Boržave :-)

Text: Tomáš Hajduch - Awia
Foto: Tomáš Hajduch - Awia, Dadi, africanPO