Ukrajina 08/2014 - Vojenská cesta a výstup na Hoverlu 1/4

Kto by si neprial dostať takúto otázku od manželky?
Ako na to? Treba si dlhodobo budovať „vhodný“ vzťah s osobou, ktorá občas príde na návštevu. Ženatý asi tušia, koho mám na mysli...

Aj tak som už bol ako na reťazi a nejaký ten výjazd bol na spadnutie. „Rozhodovalo sa“ medzi Bicazom a Vojenskou cestou a ja som tušil, že to bude Ukrajina a budem sám.
Nevedel som presne, čo môžem od Vojenskej cesty čakať, tak som sa trocha lepšie pripravil. Mimo iného som hneď objednal nové pneu, E09 do zadu a E10 do predu. Vo štvrtok na obed som už mal potvrdené, že nádejný kolega nejde a teda pôjdem na Ukrajinu. Ešte hádžem výzvu na motoride, ale bez odozvy. V piatok ráno prezúvam a na nových pneu odjazdím asi 3km. Takže neodskúšané.

Sobota, 9.8.2014

8:50 štartujeme v klasickej zostave, ja a Tenerka. Skoro zisťujem, že asfaltové presuny nebudú našou silnou stránkou. Od cca 100 km/h motorka začína plávať po ceste, nad 110 ani radšej nejdem. Za cca 2 hodiny sme v Ubli.

Plánujem ísť svojou obľúbenou cestou Užok – Volovec, no ešte v obci Kostryna odbočujem do prava na Kladovysche. Od tiaľ som si na navi mape navolil pár kilometrový prejazd lesom až do obce Užok. Také malé lesné spestrenie.
„Cesta“ začína pomedzi domy a pozemky, „vydláždená“ je kamennými „hlavami“, takže podskakujem a hrkoce všetko, čo hrkotať ako-tak vie. Babky odskakujú z cesty na kraj, prejazd je voľný.

enduro start

Trochu poľnej cesty a potom taký lepší (pre mňa, začiatočníka) stupák. Dá sa tam nájsť vhodná stopa, ale cca pol metrové (hlboké) koľaje vzbudzujú rešpekt a ja viem, že robím chybu. Zostávam v sedadle a snažím sa spojkovať a pomaly to smerovať hore. Nedarí sa, občas zastavujem a rozbehy sú problematické. Keď sa už spamätávam, že takto to ísť nemôže, pridávam plyn, motorka sa rúti hore. Neviem, čo sa stalo, ale som na pravoboku.

prvy pad

Kolesá zostali hore, zbytok je v koľaji, takže Tenerka si leží vlastne vodorovne. Dvíhať ju treba úplne hore a ani s ňou nehnem. Navyše nádrž je plná a benzín si už našiel cestu von. Treba to nejako riešiť, ale neviem s motorkou ani pohnúť.
Chytám sa predného kolesa a otáčam ju o 90 stupňov tak, že už mám kolesá dole a zdvihnúť ju už nie je problém. Len čo ďalej? Som kolmo na svah/cestu a zadné koleso v jame. Po pár minútach sa rozhojdávam a vyhrabávam z tej „divočiny“. Opravujem kufre, späťák aj seba a pokračujem hore.

Vidím ešte strašidelnejšiu cestu, tak stáčam na lúku, skúsim nájsť nejakú obchádzku. Je tam, len cesta je zatrávnená a koľaje v nej nevidno. Navyše stúpanie sa zväčšuje. Nakoniec zostávam v koľaji a jediné čo dokážem je zahrabávať si zadné koleso. Nie je vyslovene mokro, ale pôda je vlhká a E09 odhadzuje všetko, čo je pod ňou. Je to taký mix hliny a kamenia, po pár otáčkach sa koleso zabára. Tenerka nejde ani cúvať. Pomáha „vyskakovanie“, kedy spojku púšťam naraz a pritom držím plyn. Takto sa mi nejako darí dostať sa zo „zákopov“, keďže sa táto situácia opakuje viac krát. Schádzam trocha naspäť a valím to cez černice aby som sa napojil na „hlavný ťah“. To už pády, či nútené položenia motorky ani nepočítam a bunda a prilba sú už v kufroch, celý som mokrý od potu.

zahrabavanie

Zas na hlavnej trase a už sa snažím byť trocha viac „profesionálny“, ale pravdu povediac, občas neviem prečo som nespadol a ani to nerozoberám. Zadné koleso vkuse hrabe, ale idem.

Ďalší strmší výjazd je trocha iný, lebo do „ideálnej“ stopy mi zasahujú nie len konáre stromov (štandard, to je nič), ale aj černice. A keďže bunda a prilba nie sú tam, kde majú byť, začínam sa podobať na De Pejraka. A strácam stopu. Zas som v koľaji. Rozbeh? Ani náhodou. Gravitácia ťahá zadné koleso do stredu Zeme, nie hore. Až po kamene, kde keď už štuple nedokážu nič odhodiť, tak začínajú horieť.

neprekonany vyjazd

Darí sa mi dostať Tenerku trocha dole, ale ani o piaď hore. Stále to skúšam s rozbehom, ale asi po hodine to vzdávam a zvažujem ako dole, keďže som už dokonale zakopaný v zemi. Pomáhajú trocha výskoky a je to prvý krát, čo Tenerku dostávam len na zadné koleso. Postupne stáčam predok kolmo na cestu, ale zisťujem, že ľavý kufor sa opiera o balvan za mnou a už nepomáha ani „jazda na zadnom“. A vyzerá to, že kufor dožil.

Po troche námahy sa mi ho podarí zhodiť z motorky a už vidím, že si to asi odnesie EČ, smerovka a kto vie čo ešte. Ale nie je iná možnosť, nevidím iné riešenie.

Jak som sa dostal kolmo na cestu zisťujem, že ak riadidlá otáčam max do prava a max do ľava, predné koleso trocha zíde dole. Takže už netrápim spojku skákaním, ale rajdujem do prava a do ľava...

V poho, za chvíľu som dole na malej plošinke a zvažujem, či ísť hore zas, alebo idem naspäť. Keď dám prilbu a bundu a podržím plyn, nevidím problém, aby som vyšiel. Kontrolujem mapu v navi a vidím, že je tam ešte jedna cesta a je taká trocha oblúková, takže možno obídem nejaký kopec po vrstevnici? OK, skúsim inú cestu.

Schádzam dole, no po asi 3-4 metroch ma napadá myšlienka to predsa len skúsiť ešte raz. Ale už sa nie je kde otočiť, no aj tak to skúšam. Zas kolesá v koľajach... OK, nechceš ma hora. Idem dole. Cestou mi je trocha smutno, čo všetko som vyšplhal..., ale OK.