Ukrajina 2006 Enduro tím - Koločava - Komsomoľsk 1/4

Týmito slovami som končil môj minuloročný článok o našej ceste po Ukrajine. O tom, že sa mi páčilo, a že si ma tá krajina získala asi písať nemusím, to je už každému jasné. S príchodom prvého teplejšieho počasia sme sa na Ukrajinu vydali znovu. Na moje prekvapenie o návštevu Ukrajiny prejavilo záujem veľa cesťákov a tak 5. mája vyráža na na Ukrajinské hranice sedem statočných motocyklov a 10 ľudí. O našej ceste si môžete prečítať v Zajovom článku Ukrajina - sedem statočných motocyklov. V tomto článku sa budem venovať len len zážitkom Enduro tímu v zložení Tomáš Hajduch - Awia & Dadi na BMW R 1150 GS a Andre na Suzuki DR Big.

V mojom pláne bolo oddeliť Enduro tím od zvyšku partie v sobotu ráno v Sinevire s jednoznačným cieľom - pokoriť cestu-necestu z Koločavy do Komsomoľsku, ktorú sme pred rokom neprešli. Plány mi však ako tradične nevychádzajú a v Sinevire sa budíme v sprievode slušného dažďa. Uvedomujem si, že každá kvapka vody mení už aj tak ťažko prejazdnú cestu na peklo.

Preto sa dočasne tohto plánu vzdávam a celé doobedie sa flákame s ostatnými v múzeu plťoplavby a pri Sinevirskom jazere, ktoré sme s Andrem videli už predchádzajúci deň. Okolo obeda prestáva pršať a mi sadáme na obed do neďalekej Koliby. Čas ide proti nám a o 15.00 sa rozhodujeme, že sa do Komsomoľska predsa len vydáme. Rýchle doplnenie paliva v Sinevire a 10-kilometrový presun do Koločavy. Tu nestojíme, máme málo času, idem po pamäti a čoskoro opúšťame asfalt.

Vyrážame, alebo veď je to len 13 kilometrov

Cesta do Komsomoľsku alias Nemeckej Mokrej (Komsomoľsk je straší názov Nemeckej Mokrej dodnes chybne používaný v niektorých mapách) meria 13 km. V sprievodcovi po horách (viac info na konci článku) cestu opisujú takto:

I keď je na mape trasa prechodu vyznačená ako úzka cesta, verte, že tadiaľ prejdú len silné sovietske mašiny, horské bicykle alebo konské povozy. V horných častiach cestu tvoria len vyjazdené koľaje v bahne a o spevnenom povrchu tu nemôže byť ani reči. V najstrmšom stúpaní cesta vedie pravou časťou údolia a krúti sa v početných serpentínach. Ponúka nám krásne výhľady na svahy Strimby, Piškone i vzdialenej Kamjonky, rovnako ako na celé údolie Terebly okolo Sineviru. Sedlo medzi masívom poloniny Krásna a Strimby je ploché a rozsiahle – žiadny úzky zárez medzi horami. Klesanie niekoľkými kľučkami na stranu Nemeckej Mokrej (Komsomoľsk) nie je zďaleka tak dlhé a strmé ako výstup z druhej strany, pretože dno údolia Teresvy leží omnoho vyššie ako Terebľa v Koločave.

Vedel som teda, že nás čaká náročný enduro výstup. Obe mašiny boli nabalené. Pre mňa to bola premiéra nových hliníkových kufrov, pre ktoré to mala byť aj zaťažkávacia skúška pred Egyptom. Naviac som viezol spolujazdkyňu, manželku Dadi, ktorú som na tento prejazd pripravoval celú zimu.

Prvé 4 km trasy vedú po šotoline v Koločave. Potom prichádzame k prvému stúpaniu, ktoré poznám už z minulého roka. V náročnejšej časti Dadi vystupuje a Andre ide ako prvý. Ostal stáť v prvej zákrute a niečo mi naznačuje. Jeho gesto som nepochopil a tak vo vrchnej časti padám predným kolesom vo veľkej diery, ktorú zbadáte na poslednú chvíľu. Predvádzam tanec s 250 kilami, z ktorého ma pred pádom zachránilo len pridanie plynu nadoraz. Stojíme v prvej zákrute, kde sme sa pred rokom otáčali. Andre sa vytešuje: „Toto je tá pravá Ukrajina.“

Terén je nesmierne ťažký s nepríjemými koľajami, ktoré dosahujú nezriedka aj polmetrovú hĺbku. Vjazd do takejto koľaje je znamená uviaznutie motorky na motore, alebo na kufroch. Jazda medzi takýmito koľajami je tiež nepríjemná, pretože v prípade problémov nie je kam položiť nohy a teda nie je možné ani zastaviť. Preto sme si prešli pešo nad zákrutu, pozreli sme si čo nás čaká a dohodli ďalšiu stratégiu. Nebolo veľmi čo vymyslieť, tak sadáme na stroje a vyrážame. V problematických častiach si navzájom pomáhame.

Blatisté koľaje obchádzame sprava, no zastavujú nás kríky. Jediná cesta vedie do koľaje hlbokej asi do trištvrte kolesa. Našťastie kufre ostávajú tesne nad okolitým terénom, a tak už bez problémov dorážame až do ďalšej zákruty. Dadi len krúti hlavou a fotí naše trápenie.

Do nasledujúceho úseku vyrážam ako prvý. Zastavujú ma pokrútené koľaje, keď neviem kadiaľ ďalej. Púšťam sa do tej nesprávnej, blatistej, ktorá sa ukázala ako veľmi hlboká. Tlačíme teda GS-o späť a obchádzam to sprava. Akonáhle naberám rýchlosť, snažím sa ísť do stupačiek. Ide to dobre až pokiaľ sa mi neborí terén pod predným kolesom a chtiac-nechtiac padám do ľavej koľaje. Tá je nepríjemne hlboká. Skúšam to prejsť, ale ostávam visieť na kufroch. Do koľaje sa zabára aj aj nožná brzdová páčka a obávam sa, že ju skrivím. Na rad teda prichádza kempingová lopatka, ktorú som kúpil pred cestou a pribalil som ju z recesie. Teraz však viem, že to bol skvelý nápad. Rozširujem koľaj a zároveň z hliny budujem výjazd z koľaje. Po asi 15 minútach práce je stavbárske dielo hotové a GS-o sa dostáva z koľaje von.

Nasleduje relatívne ľahší úsek, kde sa dajú koľaje obísť zľava. Bez problémov sme prešli sériu troch serpentín a čakáme na Dadi. Pred nami je blatisté koľajisko. Andre volí obchádzku zľava a je to úspešný ťah. Ja sa otáčam, aby som si nabehol no zaváhanie v protisvahu a ťažká GS-a ma prevážila. Padám a mám možnosť otestovať hlinikáče. Motorka ostáva v protisvahu hore kolesami, celou váhou na ľavom kufri. Na kolesá ju dvíham, ale na úplné postavenie mi musí prísť pomôcť Dadi. Kufre obstáli bez poškodenia.

Moja ľavá obchádzka sa taktiež vydarila. V nasledujúcom úseku nás vytrápil drevený plot, ktorý bol príliš blízko a tlačil nás do koľajiska. Jedno z driev sa mi zachytilo o kufor a iba milimetre chýbali aby som sa neocitol na zemi. Terén sa zlepšil (dokonca som v jednom úseku viezol aj Dadi) a už sme sa začali tešiť, že to najhoršie máme za sebou.