Rozhovor s policajtami na motorkách

Presnejšie povedané, nejde o klasických policajtov, ale pracovníkov Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií (odbor dopravnej ochrany), ktorý spadá pod ministerstvo vnútra. Názov každému napovie, čo je ich hlavnou náplňou práce. A práve preto sme museli termín rozhovoru párkrát preložiť, chlapci tu totiž mali rôzne delegácie a plné ruky práce. Nakoniec sa podarilo, stretli sme sa na pôde ich bratislavského sídla.

Do kancelárie vedúceho odboru dopravnej ochrany, majora Michala Benka, postupne prišli štyria chalani slúžiaci na motorkách, ich ďalší nadriadený podplukovník Ivan Kezman a tréner kapitán Jozef Novák. Hneď od začiatku sa debata niesla v motorkárskom duchu, chalani poznajú motoride (minimálne jeden z nich je tu aj zaregistrovaný a prispieva do diskusií), poznajú aj náš časák. Trochu ma prekvapilo, že sa dobre vyznajú aj v športových motorkách a nových technológiach - netočia sa teda iba okolo svojich strojov, ale sledujú dianie okolo. Položil som im zopár otázok, ktoré zaujímajú asi každého motorkára.

Tak chalani, čím by som začal - asi tým, že aké máte stroje...

Všetko sú to bavoráky, väčšinou predošlé modely RT, máme aj 1200 GT, model 2004.

Aké špeciálne úpravy sú na nich?

Hlavne siréna a majáky, bočné kufre, vysielačka, namiesto zadného sedla je odkladací priestor, majú padacie rámy vpredu aj vzadu, stroboskopy v prednom svetle, niektoré aj dodatočnú baterku a upravenú prevodovku.

Ja som videl aj nejaké staršie Hondy CBX a počul som, že testujete aj nové Yamahy a Hondy.

CBX vypredávali za dobrú cenu z Japonska, mala ich takme celá východná Európa. Yamahy a Hondy testuje polícia, to ide mimo nás. My musíme brať ohľad aj na to, že tá motorka musí u nás spĺňať reprezentačné účely, čiže musí nejako vyzerať a modely v kolóne by mali byť podľa možnosti rovnaké.

Čo je vašou každodennou náplňou práce?

To, čo máme v názve - vykonávanie doprovodov a sprievodov určeným a chráneným osobám, to je naša prvoradá činnosť. Ak je obdobie, kedy nie sú delegácie, tak robíme v priamom výkone služby, teda napríklad chránenie objektov ako Národná rada, Úrad vlády a podobne, prípadne chodíme vypomáhať na dopravné inšpektoráty po celom Slovensku. Napríklad sme chodili na diaľnicu D1, alebo sme chodili cez zápchy k nehodám.

Nie je to len o vození, ako by si niekto mohol myslieť. Napríklad pri doprovodoch je všetko hlavne o výpočtoch a komunikácii, zabezpečovaní križovatiek, dodržovania daného odstupu, aby balík zostal kompaktný. To všetko trvá dlhé hodiny. Komunikujeme cez vysielačky (v prilbe máme slúchadlo aj mikrofón), ale na motorke máme aj klasickú drôtovú vysielačku, aby sme mohli hovoriť aj bez prilby na hlave. Komunikácie je veľmi dôležitá, napríklad keď sa nečakane musí zmeniť trasa kolóny, treba rýchlo naplánovať novú trasu. Niekedy vznikajú vtipné situácie, ešteže sa to nedá odpočúvať (smiech). A máme čoraz ťažšiu prácu, lebo cesty sú čím ďalej tým plnšie, hlavne v časoch dopravných špičiek je to zlé.

Raz sme robili sprievod cyklistom - ráno o desiatej sme štartovali z Tatier, vkuse sme prešli 190 kilometrov až do Košíc s tým, že po ceste strašne pršalo, išli sme aj cez spadnutý ľadovec (to už cyklisti vzdávali). Do Košíc sme prišli o piatej, kompletne premočení, prejazd cieľom nebol "kto predje", ale "kto prežije". A to nás ešte čakala cesta do Bratislavy...

Koľko kilometrov nalietate ročne?

Ako kto, ale väčšinou okolo 30 - 50 000, k tomu ešte niečo na súkromných motorkách.

V každom počasí?

Dá sa povedať, že áno. Samozrejme, nejdeme von pokiaľ sneží alebo je poľadovica, ale prekvapil nás už aj sneh, jazdili sme dokonca aj pri mínus sedem. Na dážď sme už zvyknutí.

Máte každý pridelenú svoju motorku?

Áno, väčšinou je to tak, že každý má jednu motorku, o ktorú sa stará. Ale tým, že jazdcov máme viac ako motoriek, prípadne že nejaká motorka ide do servisu, sa musíme aj striedať. Vieme sa zastúpiť, ale samozrejme, z hľadiska starostlivosti je lepšie, ak sa o jednu motorku stará jeden človek. Bežnú údržbu si robíme v našej dielni sami, ale na väčšie úkony chodíme samozrejme do servisu.

Ako na vás reagujú okolití vodiči?

Je to rôzne, máme dosť negatívnych skúseností. Napríklad v križovatke nás niekedy neposlúchajú, lebo zabudli, že policajt je nadradený semaforom. Tak mi napríklad ukazujú, že oni nemôžu ísť ako im kážem, lebo majú červenú... Alebo keď niekoho odstavím na kraj cesty, hneď potom sa rozbehne, akoby za mnou nešla žiadna kolóna. Alebo opačný extrém, dupne na brzdy a auto za ním nestíha brzdiť. Niektorí vodiči ma hneď pustia pred seba, lebo si myslia, že niekoho naháňam, tak potom len pozerajú dopredu a nevšimnú si, že zavadzajú celému zvyšku kolóny. Ľudia nepozerajú do zrkadiel... A keď má k tomu niekto nahlas zapnuté rádio, tak si nás za sebou niekedy vôbec ale vôbec nevšimne. S podobnými problémami bojujú asi aj sanitky a hasiči.

Šoféri áut bežne zahazdujú mobily, keď ich pristihneme ako telefonujú počas jazdy (raz si jedným dokonca šofér praskol predné sklo). A motorkári sú pri nás zrazu najslušnejší, keď sa objavíme na Babe alebo Jahodnej, tak je tam náhle kľud.

Ak by sa chcel normálny motorkár dostať sem a byť váš kolega, čo všetko musí absolvovať?

V prvom rade musí absolvovať základné policajné vzdelanie (jeden rok), na to je škola v Pezinku. Potom je povinná tri- až päťročná prax vo výkone služby, najlepšie na dopravnej polícii, pretože to nie je len o vození sa na motorke, ale aj o ovládaní príslušných zákonov, riadení križovatiek a podobne. Po tejto praxi príde ku nám na skúšky a ak prejde, môže byť preradený ku nám.

Okrem týchto otázok sme v kancelárii hovorili aj o kope iných vecí, napríklad o bezpečnosti jazdy, pripravovanej novele o trojuholníkoch, množstve nehôd, chýbajúcom okruhu (ktorý chýba aj im, lebo by na ňom mohli trénovať), jazdení bez prilby a podobne. Tento rozhovor posunul moje vnímanie ich práce do iných rozmerov - nielen pre to množstvo kilometrov v rôznom počasí, ale aj pre jazdecké skúsenosti (zabezpečovanie križovatiek pre prejazdy kolón, sprievod cyklistov, jazda v určenej formácii - to fyzicky aj psychicky náročné veci) a ich správny osobný pohľad na vec. Sú to chalani-motorkári, od ktorých by sme sa mohli veľa naučiť...

Všetkým zúčastneným ďakujem za rozhovor. Dovidenia na cestách!