Veľké saharské dobrodružstvo - Tunis 2006 3/3

15. 4. 2006, Ksar Ghilane, 251 km

Presun do oázy Ksar Ghilane, ďalšieho base campu Rallye Tunisia 2006. 250 km po kamenistých a šotolinových cestách, miestami zaviatych pieskom a menšími dunami. Dobehli sme desaťčlennú skupinu Švajčiarov na KTM-kách. Celkovo boli KTM v Tunise v absolútnej prevahe. Odhadoval by som to na 75 – 80 %. Asi bude na to nejaký dôvod. Jeden zo Švajčiarov padol a prerazil nádrž, Gažko riadne poohýbal predný ráfik. Predné ráfiky BEHR na LC8 sú úplne naprd. Ich charakteristika by si žiadala poriadne vulgárny výraz. Vzadu sme mali obaja EXCELy, ja aj vpredu. Môj predný vydržal!

Pár kilometrov pred Ksar Ghilane, keď sme už boli unudení z presunu po šotolinovej ceste, sme zahli doľava k Alžírskym hraniciam, smerom na pieskové duny. Táto odbočka sa mi stala osudnou. Stabilný navigátor Gažko prvý, ja druhý, obzerajúc sa na Daniela, ktorý mal toho s kuframi na motorke, s udretou nohou, ktorú predvčerom nechal pod kufrom, keď sa zrazil s ropoťongom (po poľsky ropovod), plné zuby. Raz som sa tak obzrel, motorka začala so mnou zametať a už som ležal na zemi s batožinou a benzínom s asi tak 230 kg LC8 na nohe. Hneď som vedel, že je zle, z nohy do mozgu vystrelila poriadna bolesť. Buď členok alebo Achillovka. Ani deň po som to nevedel identifikovať, noha bola poriadne napuchnutá. Chalani mi pomohli postaviť mňa aj motorku a potláčajúc slzy bolesti sme sa vrátili z dún na šotolinovú cestu. Aby bola smola dokonalá, dostal som ešte defekt na predné koleso. Keď som vybalil náhradné duše, skoro ma porazilo. Mal som so sebou zadnú 19´´ do synovej CR 125 a prednú 17´´ do supermota. Tomu sa hovorí zásadná chyba v logistike. Ako už tradične, zachránil ma Gažko, ktorý mi dal svoju a viac menej sám mi ju aj vymenil. Pomohol aj Daniel, ktorý poskytol bombičky na nafúkanie, keď ma videl, ako sa celý ubolený chystám nafúkať gumu pumpičkou na bicykel. Posledných 20 km som prešiel v polobezvedomí od bolesti. Nerovnosti som absolútne nemohol tlmiť nohami, lebo okrem zraneného pravého členku ma dosť bolelo, ako tradične, ľavé koleno.

V Ksar Ghilane sme natankovali na rázovitej benzínovej pumpe, kde panáčik skladoval benzín v sudoch a bandaskách.

Stretli sme tu aj skupinu 6 Nemcov a 9 Švajčiarov z lode. Jeden Nemec už bol na ceste domov so zlomenou kľúčnou kosťou (neskôr sa ukázalo, že mu nič nebolo), druhý dosť rozmlátil motorku (vraj ju jeden a pol dňa dávali dokopy), a ich vedúci Mark, čo bol s nami na trajekte v kajute už bol od nich oddelený a celý čas sa vozil po kempe alebo sedel na káve. Asi medzi nimi niečo zaškrípalo. Nikto z nich však z Bordj El Khadry do El Bormy neprešiel. A mali to v pláne...

Nejaké straty sme mali aj my: Daniela bolela noha, ktorú nechal pod kufrom, Gažko sa sťažoval na bolesť rebier po tom prvom páde a moja noha bola ako papuča. Na zajtra sme si naordinovali deň voľna. Večer pár pív a hybaj do stanu spať. Nič moc. Viac menej som zaspal až o 7.00 ráno, keďže zo zásady neberiem analgetiká.

16. 4. 2006, Ksar Ghilane, 0 km

Chalani boli ráno pozrieť štart rallye, ja som konečne zaspal. Hovorili, že tí najlepší išli ako blázni. Nasledoval deň voľna, kúpanie v prírodnom termálnom bazéne, rehabilitácia, popíjanie mätového čaju, kávy, fajčenie vodnej fajky a meditácia...

Večer dorazil Viktor. Vyzeral veľmi vyčerpaný. S jeho skúsenosťami a motorkou si siahol asi na dno síl. V duchu som mu fandil. Mareka s Paľom nechal niekde okolo Matmaty.

17. 4. 2006, Douz, 253 km

Rozlúčili sme sa s Danielom. Rozhodol sa dať pokoj jazdeniu a ísť k moru. Gažko vybehol skoro ráno pozrieť rallye, ja som odkríval k teplému prameňu, močil si v ňom chromú hnátu a pofajčieval šišu. Noha stále bolela, bola napuchnutá, ale dnes sa pokračuje. Okolo obeda sme sa vymotali a po podobnej ceste, ako včera Viktor prišiel, sme uháňali smer Matmata. Roletovo kamenistá cesta bola dosť otravná a bolo treba ísť okolo 90 km/h, aby z človeka nevytriasla všetky kosti. Ani sa nedivím, že Viktor prišiel na svojej Aprilke taký ubolený, keď jeho cestovná rýchlosť a možnosti motorky boli niekde inde ako v našom prípade. Skladám mu poklonu.

Cez kopčeky po rozbitej kamenistej ceste sme pomaly smerovali do Matmaty. Pre mňa to bolo maximum, čo som dokázal s chromou nohou odjazdiť. Nebol som schopný sa na motorke postaviť, brzdiť zadnou, ani zložiť nohu zo stupačky. Celý čas som dával pozor, aby som to v prípade hroziaceho pádu strhol doľava a nie doprava. Ako to charakterizoval Gažko: „Strašne otravná cesta, padnúť môžeš na každom kroku.“

Zastavili sme sa v Ksar Hallouf na niečo k zahryznutiu. Vonku 40 °C, vnútri príjemný chládok. Ľahli sme si k stolíku, niečo objednali a zaspali. Majiteľ si priľahol k nám a pospal si spolu s nami. Potom sme čosi pojedli a opäť si pospali. Tento krát si kúsok od nás ľahla spať aj pani, čo nám varila jedlo. Ešte dlho sme sa na tom dobre zabávali.

Do Matamaty sme nakoniec dorazili bez problémov, dali kafe a počkali Viktora, ktorý bol 20 km od nás. Po bojovej porade sme sa s Gažkom dohodli, že ešte urazíme asi 100 km do Douz a zajtra skúsime duny a soľné jazero, ak to moja hnáta dovolí. Viktor prespal v Matmate a zajtra by sa mal spojiť s Marekom a Paľom, ktorí boli údajne v El Jerbe pri mori.

V Douz sme zapadli do kempu, kde mali izby po 5 TND na hlavu, vysypali piesok zo vzduchových filtrov, najedli sa u Ali Babu a konečne sa pohodlne vyspali.

18. 4. 2006, Tamerza, 296 km

Čakala nás etapa, o ktorej sme toho veľa nevedeli. Duny a soľné jazero. O soľnom jazere sme už počuli, že nie je úplne vyschnuté a môžeme kľudne aj „utopiť“ motorku. Najprv sme prešli asi 80 km po asfalte pomedzi duny a pláne soľného jazera. Potom sme zahli doprava na poľnú kamenisto piesočnatú cestu vedúcu soľným jazerom.

Hneď na prvej dune som to zapichol a potom to už išlo bez problémov až po úsek, kde bola na povrchu stvrdnutá piesková kôra a pod ňou sypký piesok. V pomalej rýchlosti sa mi išlo zle, tak som zrýchlil a obišiel Gažka. Vtom mi motorka začala lietať sprava doľava a ani pridanie plynu nepomohlo. Zatočilo ma, plesklo o zem, otočilo o 180° a chromá noha ostala pod motorkou. Pozrel som pred seba a naskytol sa mi úžasný pohľad. Podobne ako ja sa opodiaľ váľal Gažko. Vraj sme sa vykotili v tej istej sekunde. On to totiž pod kôrou nebol piesok, ale hnusné šmykľavé blato, zmes piesku, hliny a soli. Na slnku okamžite schlo a vytváralo čosi podobné malte. Kým sme sa odtiaľ vyhrabali, vyzerali sme ako prasatá. Potom nás Gažko vohnal do trialovej pasáže, ale tú som musel vzdať. Keďže som si opäť praštil chromú nohu pri páde na jazere, nebol som schopný prenášať váhu z nohy na nohu, musel som zatáčať riadidlami a tým pádom som sa dva krát po sebe vykotil. S trialovými pasážami mám celkovo problém, aj keď mám telo v poriadku...

Prespali sme v Tamerze, kde zblbnutí turisti híkali nad asi 4 metrovým vodopádom. Môj kolega Rišo vraví, že okolo Nových Zámkov je takých koľko len chcete.

19. 4. 2006, Mahres, 348 km

Dnes bol na pláne pozvoľný presun do La Skhiry, kde sme mali cestné gumy a potom čo najďalej smer kemp v Nabueli. V Gafse sme zaradili lukulské hody, Gažko zbaštil pol kuraťa a ja pre istotu celé. Ale aké to bolo kura! Ani rímsky konzul Lucullus by nepohrdol. A to bol vyhlásený gurmán.

Keď sa už zdalo, že nás čaká len otravný asfalt, zahli sme za Gafsou do kopcov a z kamenistej cesty sa vykľula jedna z najťažších etáp. Cestička sa štverala do výšky 1000 m, postupne sa zužovala a kamene na nej sa zväčšovali. Gažko pred mnou to rutinérsky zvládal, ja som sa s boľavou nohou poriadne trápil. Takéto pasáže sa zvládajú veľmi ťažko, keď sa nedá postaviť do stupačiek, oprieť nohu o zem. V malej rýchlosti, na jednotke, brzdiac len prednou brzdou som sa samozrejme pár krát vykotil. Hlavne v zátačkách o 180° mi výrazne chýbala zadná brzda. Po pár kilometroch som toho mal plné zuby a prosil Veľkého Mága, aby to už skončilo. Nebolo však pomoci, museli sme bojovať, späť sa už nedalo. Posledný krát som padol do škarpy, ktorú Gažko pred mnou bravúrne zvládol. Ukázalo, že táto škarpa bola veľmi významná. Druhá časť našej výpravy sa spolu s Nemcami pokúšala zdolať túto cestu z opačnej strany, tu to však vzdali. Treba však priznať, že z našej strany to bolo asi jednoduchšie.

Po tomto poslednom zaľahnutí ma ešte chytili črevné problémy, ale potom mi to už išlo. Z tankodromu sa stala pomerne dobre zjazdná kamenistá cesta, ktorou sme sa po niekoľkých kilometroch dostali na asfalt a asfaltkou do La Skhiry k pneumatikám. Vyzuli sme Micheliny, zadné úplne zodraté (po 2500 km offroadu) a predné v takom stave, že sa ich neoplatilo brať domov. Vymenili sme ich v pneuservise za prácu. Nahodili sme nešťastné Mitasy a upaľovali smer Nabuel. Už raz som sa zaprisahal, že Mitasy nikdy nekúpim, po tom, čo sa synovi Jakubovi na kroske po troch hodinách poulamovali štuple na prednej gume. Teraz mi zadná guma po ceste zo Slovenska medzi štupľami priečne praskla. Prasklina bola asi 2cm široká 0,5 cm hlboká a postupne sa rozširovala. Gažkova začala praskať podobne. Čo na tom, že sú lacné. To bol môj posledný pokus...

Po prezutí sme ešte urazili pár kilometrov na sever a prespali v ošumelom hoteli v Mahrese za 7 TND

20. 4. 2006, Nabuel, 316 km

Už nás nečakalo nič zaujímavé, len presun po asfalte popri mori do Nabuelu, kde sme sa opäť stretli s Danielom, Marekom, Paľom a Nemcami a trochu sa vyčvachtali v studenom mori. Večer sme ešte sekli pivo, poobzerali Deserty na nemeckých motorkách a nešlo nám do hlavy, ako ich mohli mať také zachované. A to ich obúvali vo Švajčiarsku. Daniel čosi mekotal o kafé rideroch...

21. 4. sme po 15.00 vyplávali z Tunisu, 22. 4. okolo 16.00 sme odchádzali z Janova. Išli sme pomaly, do 130 km/h. Gažko mal rozsekaný predný ráfik, obom nám praskali zadné Mitasy, Paľov Dominátor nestíhal. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sa Marek s Paľom odpojili, Marekovi začala úplne odchádzať predná Mitasa E 09. Štuple sa mu rozpadávali a niekam zmizli. My s Danielom a Gažkom sme boli okolo 0.30 pri Grazi, kde oni dvaja zaľahli a ja som frčal ďalej. V nedeľu, pred 3.00 som bol doma. O 7.00 som dostal sms od Mareka, že s Paľom šťastne dorazili do Bratislavy. Gažko bol pred obedom v Liptovskom Mikuláši a Viktor, ktorý sa ešte poflakoval po Taliansku, dorazil šťastne večer.

Dnes som dostal email od Gažka: Posielam ti nejaké foto tvojej maličkosti. P.S. Zlomené rebrá – 2 ks. Hmm, následok toho prvého nešťastného pádu.

Teraz, keď dopisujem tieto riadky, ma na nohe tlačí sádra, ktorú mám od pondelka. Diagnóza znie: zlomenina holennej kosti. V sádre štyri až päť týždňov. Doktor dosť nechápavo krútil hlavou, ako som s tým mohol týždeň jazdiť a prejsť 2500 km.

Myslím, že ani jeden z nás tie zlomeniny neľutuje. Stálo to za to. Bol to neskutočný zážitok! Už teraz dumáme nad tým, ako budú ďalšie saharské výpravy vyzerať...

Ďalšie fotografie:

• Tunis-2006 (26)