Vedľajšími cestami po Srbsku a Čiernej Hore

Navzdory niektorým hlasom o tom, že neradno navštevovať “menej civilizované krajiny”, a po vlaňajších pozitívnych skúsenostiach s Bosnou a Hercegovinou sme sa rozhodli pre ďalšiu balkánsku krajinu a to Srbsko a Čiernu Horu (SCG).

Stretli sme sa v Štúrove, pokračovali sme nezáživným Maďarskom smer Budapešť, potom na hranicu so Srbskom, smer Subotica. Hranice sme prešli v pohode a ocitli sme sa vo Vojvodine v Subotici. Čo nás hneď prekvapilo, boli veľké kopy odpadkov popri plných popolniciach, čo bolo vidieť aj na iných miestach Srbska. Mal som s toho dojem, že štát, alebo obce mleli z posledného, čo sa týka peňazí a na odvoz smetí asi neboli zdroje. Domáci sa snažili riešiť situáciu pálením týchto smetí a tak ten „smrádek“ bolo cítiť na viacerých miestach. Strojový park si ešte poväčšine pamätá bývalú veľkú Juhosláviu. Niet sa čomu čudovať, táto krajina zažila v deväťdesiatych rokoch dosť veľké útrapy ako bolo embargo a následne aj bombardovanie našim súčasným veľkým vzorom, keď sa nebombardovali iba vojenské objekty ako sme mali možnosť neskôr vidieť.

Keďže sa už začalo zvečerievať, tak kvôli urýchleniu sme to urýchlili napojením sa na tzv. autoput, čo bola nedostavaná autostráda v polovičnom profile. Tou cestou sme sa dostali až k Novému Sadu, kde bola mýtnica a tam chlapík od nás chcel sumu v dinároch v prepočte 10 EUR, čo sa nám zdalo za pár kilometrov obyčajnej cesty veľa, a tak nastúpili manažérske schopnosti Ministra a ten to dojednal na 4 EUR za obidve motky. Pokračovali sme cez Nový Sad na opačnú stranu Dunaja cez železničný most, keďže tento, okrem pontónového, bol jediný použiteľný po internacionálnej pomoci na ktorej sme sa podieľali aj my poskytnutím vzdušného priestoru. Chcel som tým povedať, že ostatné mosty resp. ich pozostatky sa váľali v Dunaji. Most fungoval tak, že medzi koľaje sa vložili hrubé plechy a most sa dal využívať aj na cestnú dopravu. Na obidvoch koncoch sa tvorili zápchy, keďže most bol jednosmerný a doprava bola riadená semaformi. Cez Nový Sad sme v pohode prešli a na poslednom rovinatom území, kdesi pri Šabaci sme to rozbalili kdesi v kukurici. Noc bola kľudná až na jedného dedka, ktorý sa v totálnej tme presúval na neosvetlenom traktore voľnobežnými otáčkami povedľa nášho mini stanového tábora.

Ráno sme sa prebudili do slnečného rána, pobalili a vedľajšími cestami sme sa presúvali smerom na juh. Tu by som sa chcel pozastaviť a poukázať na to, že pravdepodobne v dôsledku už spomínaného nedostatku zdrojov je stav ciest v dosť neudržiavanom stave a diery v asfalte dosahovali ozrutné parametre, mnohé sa nedali obísť, a tak zopár krát sa stalo, že pruženie išlo nadoraz a to máme viac menej cestné endurá. Všeobecne by som nedoporučoval jazdiť v týchto krajinách po vedľajších cestách s nejakými športovými turistikami, choprami a pod.

Za Šabacom sa krajina začala dvíhať a cesty sa začali správne kľukatiť a stúpať. Pri tej príležitosti si treba dávať pozor aj na vyleštený asfalt, keď hlavne v zákrutách aj za sucha súčiniteľ adhézie sa blížil k nule, takže nejaké klopenie sa rovnalo samovražde, ale dalo sa to predvídať, keďže trpeli tým len určité druhy asfaltov, čo sa dalo odpozorovať. Nezadržateľne sme sa blížili k Čiernej Hore a tu sme zažili určité prekvapenie, a to keď sa zrazu na odľahlej ceste vynoril akýsi policajt. V prvom momente som si myslel, že je to klasická cestná kontrola, ale keď pýtal iba pas a vôbec nechcel ani vodičský a ani technický, až potom som došiel na to, že to je hraničná kontrola. Policajt začal s nami debatovať a keď videl, že sme zo Slovenska, tak tam začal spomínať Česko, Prahu a pod... Zaujímavé bolo, že nikde nestála žiadna colnica, ani nič čo by nasvedčovalo tomu, že sme na akejsi hranici, iba ďalší policajt ležiaci v chládku pod stromom. Po prejdení cca 1 km sme dorazili na hraničnú kontrolu Čiernej Hory. Táto už bola vybavená lepšie, bola tu aj unimobunka so závorou. Na priečelí colnice trónila veľká tabuľa, že táto colnica bola postavená za pomoci USA. Všeobecne takýchto tabúľ som v Čiernej Hore zazrel viacero. Holt, Čierna Hora leží asi na strategickom mieste. Podobne ako aj v Chorvátsku som videl len tabule poukazujúce na pomoc Nemecka ... záujmy. Na čiernohorskej colnici sme boli asi rarita, lebo asi polhodinu si v búdke prezerali naše pasy, už som si myslel, že tam ostaneme. Po polhodine vyšiel colník a zaželal nám šťastnú cestu. A tak sme pokračovali smerom na Žabliak a svetový unikát pohorie Durmitor, kde vrchy prekračujú 2000 m. V tomto pohorí sa nachádza najdlhší kaňon v Európe a druhý najdlhší na svete, ktorý vyhĺbila rieka Tara. Pre časovú tieseň však bohužiaľ nemáme čas na pešiu turistiku. Ináč táto krajina je vyslovene panensky krásna, podobne ako Bosna a cítim sa v nej lepšie ako v preplnených Alpách. Dá sa povedať, že to je vyľudnená krajina. Za celý čas sme vo vnútrozemí nestretli ani jednu nabalenú motorku, iba zopár domorodcov na mopedoch. Ako sme sa blížili k hlavnému mestu Podgorica a neskôr k moru, tak sa cesta začala zapĺňať. Večer sme dorazili cez krásne klesanie až k moru do letoviska Budva. Do Budvy sme dorazili už za tmy a mesto nás prekvapilo hustotou rekreantov a áut a všeobecná atmosféra sa blížila k vychyteným západnejším letoviskám. Prekvapila nás aj koncentrácia vyslovene luxusných áut s EČ SČG v kontraste s vnútrozemím, kde autá, podobne ako v Srbsku boli väčšinou staré Zástavy a Lady a prípadne staré autá koncernu VW. Po blúdení po meste, kde sme nevedeli nájsť žiadny kemp, sme sa zastavili pri policajtoch stojacich pri nových policajných BMW RT a po krátkom dialógu, keď sme sa dozvedeli, že sú to 850 a nie ako sme si mysleli 1150 a že by ich radi vymenili za niečo ľahšie, nás plynulou angličtinou navigovali do najbližšieho kempu. Bolo načase, keďže teplota ovzdušia napriek večernej hodine sa hýbala okolo 30 st. a striedavé posúvania a státie v tom chaose by sa časom nemuselo páčiť môjmu vzducháču. Po zložení a postavení jedného stanu a po základnej hygiene, tú sme potrebovali ako soľ, sme dnešnú porciu kilometrov išli spláchnuť nejakým tým tekutým chlebom. Ešte vysvetlenie k tomu stanu, preto iba jeden , lebo spolupútnik Minister zásadne spí, ako sa hovorí, pod širákom a len dážď o sile prietrži mračien ho prinúti si postaviť vlastný stan. Pivo je tu v pohode a za priateľnú cenu necelého 1 EUR a to priamo v lepšej reštaurácii priamo na brehu mora. Ráno nevyhnutné rýchle raňajky a bez kúpania a bez platenia opúšťame kemp. Nie že by sme boli takí škóti a odišli bez platenia, ale Minister to z nežným pohlavím vie a tak na otázku čo treba platiť nám vrátnička odpovedala, že nič. Apropó babenky v tejto krajine sú skutočne veľmi pekné a to nemyslím iba tie blondínky v spomínaných luxusných autách, ale aj v zastrčených dedinkách sme videli skutočne zaujímavé exempláre. Dal by som si povedať. Pokľudným tempom pokračujeme popri pobreží na severozápad, nevynecháme pri tom ani legendárnu Boku Kotorskú. Postupne, ako sme sa blížili k hranici s Chorvátskom, tak sa hustota premávky znižovala a na hranici s HR bolo iba zopár odstavených kamiónov, dve os. autá a my. Jedno patrilo nejakému Albáncovi, samozrejme starý mercedes, ktoré tam chorvátski colníci poctivo šacovali. My sme si tam počkali asi dvadsať minút, kým si nás tam niekto všimol. Ináč panovala tam medzi skalami vražedná horúčava znásobená čerstvým, ešte dymiacim asfaltom, ktorý tam obďaleč pokladali. Potom sme pokračovali vyprázdnenou magistrálou smerom na Dubrovnik, na ktorý sme bohužiaľ tiež nemali času, a tak sme z cesty videli iba strechy. Hranicu s Bosnou a Hercegovinou sme absolvovali bez zastavenia, ďalej Neum, jediné prímorské letovisko v BaH a znovu bez zastavenia Chorvátsko. Takto sme si to šinuli po dobrom asfalte skoro až po Splitu, kde už premávka bola dosť hustá a preto sme to radšej stočili na sever smerom na Knin.

Krajina je tu dosť nehostinná, volá sa to mesačná krajina, ale trošku viac vo vnútrozemí sa nejaká zeleň nájde. Vyprázdnenou krajinou, ktorá ešte stále nesie stopy po občianskej vojne smerujeme kamenistými a pustými cestami na Obrovac a popri tom sme objavili zaujímavé sladkovodné priezračné jazero (Peručko Jezero) uprostred nehostinných skál. Prechádzame cez Knin a za Gračacom ideme smerom na Svaty Rok, vyhýbame sa čerstvo dostavanej diaľnici a podľa mapy smerujeme na druhú stranu pohoria Kapela po ceste, ktorá je v mape označená žltou čiarou, v našej terminológii cesta druhej triedy. Po navigácii miestnymi obyvateľmi smerujeme najprv po asfaltke do kopcov a potom to začalo. Cesta tak na jedno auto vysypaná veľkými ostrými balvanmi veľkosti hádzanárskej lopty, stúpanie miestami odhadom 16 %, všade tabule upozorňujúce na míny. Som zvedavý, ako to budú odmínovávať v tom mimoriadne členitom povrchu. Táto cesta už v niektorých cestopisoch už popisovaná bola, tak tu nejdem zdržovať, rozdiel oproti predošlým rokom je ten, že tam zmizol vrak tanku T34. A okolie cesty je posiate rôznymi krížmi a pamätnými tabuľami po padlých chorvátskych vojakoch. Tadiaľto prechádzala hranica medzi tzv. Republikou Srbskou a vtedajším Chorvátskom až do roku 1995, kedy bola táto Srbská Republika porazená Chorvátskou armádou. Táto cesta s prekrásnou scenériou v trvaní cca 30 km bola celá štrková a končí sa nad ústím tunelových rúr diaľničného tunela Svaty Rok.

Po menšom blúdení, keď v dôsledku výstavby diaľnice stará cesta bola zrušená a naša mapa bola staršieho rázu, sme konečne natrafili na Benkovac. Pri tejto príležitosti by som chcel upozorniť, že ak sa niekto sem chystá jazdiť po vedľajších cestách a nemá GPS, v tomto regióne musí rátať z dôvodu rýchlo sa rozširujúcej ďialničnej siete na neaktuálnosť máp. Preto by si mal zaopatriť čo možno najnovšiu mapu, najlepšie zakúpiť ju v Chorvátsku, lebo tieto regióny sú doslovne ľudoprázdne a nemáte sa koho opýtať na správny smer. Následne nasledovalo presunutie sa do Starigradu pod Národným parkom Paklenica, kde spíme v šikovnom malom kempe na brehu mora a prvýkrát sa kúpeme v mori. Ráno nasleduje skorý odjazd domov, napichneme sa na nenávidenú diaľnicu, ale čo už, robota nepočká a na jeden šup berieme celé Chorvátsko a kúsok Slovinska a tesne za hranicou v Maďarsku sa rozchádzame každý svojim smerom, aby som v skorých večerných hodinách svoju Cagivu odstavil vo svojej garáži.

Záver

Na záver si dovolím zhrnúť, že ľudia v Srbsku aj v Čiernej Hore sú v pohode a keď zistia, že sme so Slovenska a nie z Nemecka ako si to raz mysleli, tak sú mimoriadne ochotní vám pomôcť so smerom a pod. Čo sa týka vodičov, tak zase sa potvrdilo, a to píšem s plnou vážnosťou, že najagresívnejších vodičov máme asi doma na Slovensku, hlavne s istými nemenovanými EČ a potom vodiči na všeliakých dodávkach a pickupoch. Dokonca aj v Srbsku sa snažili dodržiavať plné čiary, čo sa nedá povedať o našich vodičoch. Motky fachali bez jediného zaváhania, spotreba sa pohybovala od 4 l pri vedľajších cestách až do 6 l pri diaľničnej jazde. Dokonca sme nemali ani defekt, čo môžem nazvať malým zázrakom, keď si spomeniem, po akých cestách sme to jazdili. Koľko ma to vyšlo neviem, za kemp sme platili len raz, benzín bol najlacnejší v Srbsku, v prepočte cca 36 Sk/l za 95 okt., najdrahší asi v HR, v Maďarsku neviem, tam som netankoval. Ceny potravín sú v SCG asi také ako u nás, HR ako mnohí isto vedia, trochu predražené. Všade na benzínkach sa dalo platiť obyčajnou bankomatovou kartou. V Čiernej Hore neplatia srbské dináre, ale platí sa tam eurami.

Osoby a obsadenie

Minister - Honda Africa Twin 750
Brano - Cagiva Canyon 500