Albánska šotolina 2007

Rozdiel bol ten, že Ivka s blížiacim sa dátumom odchodu začala dávať najavo nespokojnosť (hlavne kvôli 5-mesačnému Oskarovi), kdežto Pištíkova Brigita protestovala stále. Hovorila nám, že v ALB je nebezpečne, a že mame ísť znovu radšej do RO. Pištík sa ma spýtal, že čo jej ma povedať. Tak som mu poradil, že nech jej teda povie, že ideme do RO. Povedal pravdu a ona to nejak prežila. Rozdelili sme si veci, ktoré má kto zohnať. Po úspešnom zoškrtaní zoznamu sme sa obaja zbalení stretli na pumpe a vyrazili na krátku jazdu smerom do ALB. Cieľ bol okruh cez mestečko Thet.

Deň 1., Bratislava, SK – Srebrenik, BiH, 500 km

Z BA sme vyrazili o 10.30. Išiel s nami Dano a Zdenko do Moshonu. Kvôli Zdenkovi sme šli max 90 km/h. Od Moshonu sme pridali na 100 km/h. Cesta cez HU bola totálna nuda. GPS nás spoľahlivo viedlo, aj keď sa dalo ísť v pohode podľa mapy. Prestávku sme dali po 120 km na 10 min. Po ďalších 120 sme čerpali v Szekszarde. A zjedli aj sendvič. Na hranice s HR to bolo ešte 50 km. Prejazd do HR bol v pohode. Keď sme mali ďalších 100 km v sedle, dali sme pauzu. Prechod z HR do BIH sme prešli o 18.00. V BIH náš prekvapila azbuka. Už som ju zabudol čítať. Cca 19.00 sme začali hľadať ubytko a ubytovali sme sa v moteli v Srebreniku za 11 ojro/os. V moteli sme dali aj večeru. Podávaná polievka bola zo sáčku, ale v tomto momente mi to bolo úplne jedno. Ražniči, ktoré bolo ako hlavný chod, bolo vynikajúce. Spolu za hotel, pivo a večeru platíme 36,50 ojro. O 21.30 ideme spať. Nudnú etapu hltania km máme za sebou a tešíme sa na to, čo nám ráno prinesie.

Deň 2., Srebrenik, BiH – Mojkovac, MNG, 400 km

V noci som nespal moc dobre. Prehadzoval som sa, dostal som kŕč do nohy a zobudil som sa 05.45. Do siedmej sme ostali v posteli, potom sme sa pobalili, najedli a 08.00 sme balili veci na moto. Ešte sme načerpali a ťahali po ose Tuzla, Sarajevo, Foča. Keďže Sarajevo je v horách, dnes sú na programe väčšinou serpentíny. Tu sa prejavuje hlavne motto tohto výletu, že cesta je cieľ. Pred Sarajevom ponúkajú každú chvíľu pečenú jahňacinu, ale keďže ešte nie je čas obeda, nie je upečená a my nestojíme. Chceli sme si ju dať neskôr, ale tam ju už neponúkali. Stojíme teda vo Foči, kde čerpáme a obedujeme v reštaurácii. Misa bola bohatá a ostalo nám aj na večeru. Keď sme opustili Foču, uvideli sme piecť jahňa. Ale tá cesta ďalej... Úplná Korzika. Zákruta na zákrute a max 40 km/h. K tomu ešte nekvalitný povrch... To pravé orechové pre dvojicu XT a DR.

V MNG to pokračovalo ďalej. Z kaňonu rieky Driny sme prešli do kaňonu rieky Piva. Išli sme samými tunelmi. Bolo ich toľko, že sa rátať nedali. Dokonca križovatky vysekané v kameni a zákruty o 180 v serpentínach tiež v kameni.

Tu sme zabočili na prechod cez masív Durmitoru. Nádhera. Boli to krásne vysokohorské pasienky.

Sedlo, cez ktoré sme prechádzali, malo 1907 m n. m. Cesta do sedla bola šotolina. Asi príprava na Albánsko. Išlo sa mi perfektne. Neostali sme spať v Žabljaku, ale ťaháme ďalej do Mojkovacu. Tiež zákruta na zákrute. Valím to koľko si trúfnem do zákrut. Držím ručičku tacha na 90 km/h. Tu po dnešných 400 km prespíme v moteli za 10 ojro/os. Večer stretávame pár pepíkov na Jawe, ktorý sa túlajú dva týždne v BUL, RO, MNG, BiH. Trochu pokecáme a ideme skoro spať, aby sme vyrazili ráno, kým ešte nie je úplná horúčava.

Deň 3., Mojkovac, MNG – Boge, ALB 230 km

Vstali sme ráno o 6.30. Podarilo sa nám vyraziť už o 8.00. V Mojkovaci berieme plnú a ideme nádhernou bielou cestou cez Mateševo smerom na Pliv. Je to úzka, asfaltka, široká na jedno auto cez zelené lúky. Pištík na hrebeni pozerá, že má nejakú mäkkú zadnú. Ideme pomaly ešte 10 km a v prvej dedine stojíme v prvom dome. Autoservis. Dobrá náhoda. V pneu je kliniec. Sprej nezaberá, a tak lepíme dušu.

Potom ďalej ťaháme do Gončaru. V Gončari bez problémov nájdeme priechod do ALB. Teda sa stačilo opýtať domorodca, ktorý ukazuje, že hentoť za tým domom vľavo a stále rovno. Na hraniciach platíme 10 ojro/os. nejakú turistickú taxu. Colník aj vytiahol nejaké papiere, ale kašlať ho. Vysvetľuje, že ak budeme v ALB viacej ako deň, musíme platiť. Keďže predpoklad je dva, platíme. Ihneď za hranicami končí asfalt pochybnej kvality a začína šotolina, po ktorej ideme cca 70 km. Ja by som šotolinu prirovnal k turistickej značke niekde v tatrách alebo k ceste v kameňolome. Po kilometri sa obaja váľame na zemi. Ja som pridal moc plynu na XT a zadné kolo vo výjazde predbehlo predné a Pištík mi chcel pomôcť, tak svoju DR položil na zem. Aby nám nebolo málo terénu, zablúdili sme do Vermoshu. Postupne si obaja zvykáme a cesta ide v pohode nádhernou prírodou.

Ideme tak 30 – 40 km/h, ked nás predbieha Golf II na plný plyn. Rád by som videl, ako má vystuženú karosériu, že sa nerozpadne. Stojíme každých cca 20 km, lebo trapézy nie sú zvyknuté. Už viem, prečo motokrosári trávia zimy v posilňovni. Ešte musíme prejsť sedlom zo šotoliny do Hani I Hotit.

Nádherné zákruty aj na jednej aj druhej strane sedla. Tam zabáčame na Koplik. Cesta na Koplik je asfaltka, široká na dve autá bez značenia. Kraje sú popraskané. V Kopliku sú už všetky banky zavreté a tak nájdeme nejakú reštiku, kde dávame sendvič. Pýtam sa miestneho, už dosť opitého policajta, že koľko môžem vypiť a šoférovať. On, že nič a odporučil mi najlepšie pivo s ktorým som si štrngol s ním. Po jedle ešte čerpáme plnú za euro. Rozhodujeme sa prespať v Boge. Vyrážame teda na okruh. Prvých 20 km asfalt, potom začína šotolina. V Boge hotel nie je, ale dohodli sme sa s domorodcom, že budeme stanovať na záhrade jeho obchodu za 5 ojro stan. Keď ho ideme ponúknuť meskalom, zisťujem, že meskal je vyliaty v kufri a ešte k tomu to neprežila paštika. Zmes, ktorá sa vytvorila v kufri pripomína natrávenu večeru. Umývam všetko, čo sa dá a zachraňujem iba bambino, čínske polievky a veci, ktoré sa nedajú vyhodiť, ako nabíjačky, gps, ešus. Po vypraní všetkého rozkladáme stan, nechávame sušiť veci a pripravujeme sa na spánok. Večeru od nasratia dávam tekutú (zvyšok meskalu s pivom) a pred 22.00 ideme spať. Nabudúce budem vedieť, že keď pôjdem enduro, mám veci zabaliť ešte do plastových misiek a tie do kufra. Nabudúce.

Deň 4., Boge, ALB – Radoviči, MNG, 240 km

Ráno vstávame zase okolo šiestej. Vyliezame zo stanu, raňajkujeme a balíme. Asi o 8.30 vyrážame a pokračujeme smer Theth. Cesta šotolina, serpentíny.

Najprv cez malé sedlo. teda možno sme vysoko, ale nekontrolujem výšku v GPS. Pred Theth zacítim vôňu jahôd, tak prudko brzdím a 15 min. sa pasieme na lesných jahodách. Boli veľké ako posledné články na prstoch rúk. Tesne pred Theth stretávame asi 10 Amíkov. Pokazil sa im Defender. Rozprávame. Šéf je archeológ a v ALB pozerá vykopávky. Theth je nádherné mesto v horách.

Pokračujeme ďalej smer Škodar. Cesta je asi taká, ako turistická značka medzi Štrbským a Popradským plesom. Samé šutre. Sú buď pasáže s hlineným podkladom a voľnými šutrami, alebo pevné šutre v podklade. XT skáče ako divá koza.

Ideme na dvojke a všetko regulujeme iba plynom. Včera sme v takom teréne išli 90 km, dnes ešte 110 km. Pri jednej z prestávok zisťujem, že mam nosič pod kufrom zlomený na 2 miestach. Ale pri tom, ako sme to valili po tých šutroch sa divím, že motorka je OK a nejaký zlomený nosič ma nevzrušuje. Aj tak som si chcel kúpiť Touratech. Aspoň mám dôvod. Ako cesta ubieha ďalej, obaja už mame terénu plné zuby. Čo je ale super, je príroda naokolo. Keď príde asfalt, idem až na 90 km/h v dedine, aby som vychladil moto aj seba. Predtým sme šli 20, max 40. 130 km okruh sme prešli za 7 hod. Cez Škodar iba preletíme a prechádzame spať do MNG. Tu v prvej reštaurácii dávame neskorý obed. Pištík zatiaľ dohaduje ubytko u svojho kamaráta na priváte v zálive v dedinke Radoviči. Cestou sa zastavujeme pozrieť ostrov Sv. Štefan. Teda iba sa na neho pozrieť. Do Radoviči prichádzame cca 19.00 a ihneď sa ideme okúpať do mora, aby sme zmyli pot a prach z ciest. Zajtra náš čaká oddychový deň údržba moto.

Deň 5., Radoviči, MNG, 0 km

Oddych pri mori. Nič viac sa k tomu povedať nedá. Večer čistíme reťaze od prachu ALB neciest a mažeme, aby vydržali cestu domov.

Deň 6., Radoviči, MNG – Banja Luka, BiH, 430 km

Dnes sme vyrazili z Radoviči dosť neskoro. Cca 10.30. Slnko už pieklo a vonku bolo určite cez 30 stupňov. Najprv sme sa flákali pobrežnou magistrálou, čo bola hrôza. Neskôr sme sa odpojili a išli sme malými kľukatými cestičkami pozdĺž hraníc s BiH na sever, aby sme ich prešli v Bileci. Cesta bola sama zákruta. Nedalo sa ísť viacej ako 60 km/h. Na jednej strane skaly, na druhej zráz. V BiH sme si to šibli na Mostar. Pred Mostarom sa náhle oteplilo na určíte viacej ako 40 stupňov. Normálne som ľutoval, že nemám teplomer. Síce som vedel, že sa mám potiť, ale nevedel som, ako veľmi. Vzduch bol ako polievka a ani pri rýchlosti 100 km/h nechladil. Vadilo to iba nám, ale nie našim vzducháčikom. Pozreli sme si potom Mostar. Nádherné staré centrum.

Odtiaľ sme pokračovali smer Jablonica. Kaňon rieky Neretva je nádherný a plný zákrut, ale svojim polomerom sú určené skôr superšportom a autám, ako malým endurkám. V Jablonici sme si dali pečenú jahňacinku.

Spoločnosť nám robili pávy. Tesne za Jablonicou platíme pokutu. Malo to byt 50 ojro každý za predbiehanie cez plnú, ktoré mame ísť zaplatiť do Jablonice. Skecávame to na 20 ojro každý. Viacej sme v peňaženkách nemali. Policajt tvrdí, že tú pokutu zaplatí za nás. Takú ešte nehrali. Platíme teda tých 20 ojro, takže dostávame späť pasy a pokračujeme v jazde smer Banja Luka. Cesta vedie znovu kaňonom rieky Tara, takže je kľukatá a ponúka nádherné výhľady. V Banja Luka sa na začiatku mesta ubytovávame v kempingu pri rieke za 5 ojro na oboch. Pýtame sa domáceho na pivo. Že 2 km je obchod, ale že on si chladí nejaké v rieke. Tak sme mu ho pomohli vypiť. Spokojní mu teda dávame 10 ojro. Namiesto sprchy sa kúpeme sa v rieke a unavení o 22.30 zaliezame do spacákov.

Deň 7., Banja Luka, BiH – Bratislava, SK, 505 km

Čo k dnešnému dňu? Iba hltanie km. Teda možno jedna vec. Cestou som chytil do rukáva bundy včelu, ktorá ma samozrejme potom neskôr sekla, takže to bola zábava. Ale iba preto, že naposledy, keď sa mi niečo podobné stalo, mal som dosť silnú alergickú reakciu. Domov do BA prichádzame cca 17.00. Čerpáme na OVM v Petržalke a rozmýšľame, kam by sme vyrazili nasledujúci rok. Len pri ozname mojej Ivky, že budúci rok ide na dovolenku ona, a Oskara mám na starosti ja, to kľudne môžeme nechať na neskôr. Ale keďže plány musia byť, tak budem čítať ďalšie cestopisy a snívať...