Eger 2/2

Hrad padol v roku 1522 po udatnom odpore miestnych do rúk turkom. Za pozretie stojí samotný hrad, mincovňa, hvezdáreň, knižnica, 150.000 zväzkov, turecké kúpele.

Blbec v Minarete.

Musel som ísť to tohto minaretu, keď som zdola videl, že hore sú ženy. Chlap dole predával suveníry, mal ich takmer po celom obvode. Hovoril mi hátyžák hier, helma hier, ťahal ma za kabát, a ukazoval na lavičku, aby som sa zložil. Predstúpil predo mňa a nechcel ma pustiť dnu, aj keď som zaplatil vstupné a útlučké ženy vyšli von. Krátko premýšľam bez čoho sa viem vrátiť domov, nechal som mu prilbu a ruksak, ešte aj čiapku a kuklu som do vrecka natrepal, mal som kabát a statív + foto. Chlapík ešte ukázal na svoje oko povedal, že Kuken. „To určite“: myslím si. Až na 30tom schode mi došlo, aký som idiot. Na 80tom z 97 som sa tak na seba nazlostil skoro som pukol od jedu. Totižto noha č.28 je na točiace sa schody obrovská, minaret je stále užší a uzulinký a tak som tam skoro v tme ostal zaklinený, v ruke statív!!! za 700Sk dole prilba za 7000Sk, motobunda orýpaná od steny, samozrejme motogate, spodky, podkolienky, pekelne horúco. Neskutočne nadávam na seba a myslím si: Kvôli takému blbcovi ako ja nezbúrajú minaret a najmenší požiarnik z Egeru mi uviaže slučku o členok a stiahnu ma dole.“ Ale ozaj vytočil som trup o 90 stupňov, oproti nohám a s veľkou námahou som sa vyštveral hore, kde bolo zábradlie keď preženiem 90 cm a pohybovať som sa mohol, tak, že som ustupoval chrbtom k stene. Hlavne ten statív som tam potreboval. Keď som zišiel dole rozrehotal som sa s chlapom, kúpil si predražený suvenír „Minaret“. Pozrel na bundu, nikomu nevysvetlím, že som nespadol.

Vyšľapal som na hrad, kde som si len odpočinul a troška sa poobzeral, otvoril mapu a skúmal cestu do Lučenca.

Z mesta som sa nevedel dostať správnym smerom, dvakrát som urobil okruh okolo starého mesta a potom sa svojsky znova rozhodol, keďže bolo okolo 16 slnko mi bude svietiť zľava do očí a hotovo. Pomohlo to, ale aj do mapy som sa mohol častejšie pozrieť, ale zákruty ma tak uchvátili, že konečne brzdím do zákrut a tak som sa zatúlal k (znie to divne) maďarským horám do nejakého parku Bukki Nemzeti. Na Slovensko som vyšiel pri Tornali, kde som nešiel, pretože cestu na Rimavskú Seč som si nechcel nechať ujsť .

Choroby zo skútra.

Sem-tam sa chcem pohnúť z neutrálu. Takmer vždy položím prv ľavú nohu na zem, potom mi to dôjde, prenesiem váhu na pravú, aby som mohol hodiť kvalt. Do peších zón sa s veľkou moto nechodí a omnoho ťažie hľadá miesto na priväzovanie.

Nasledujúci deň, keďže som mal „už“ najazdené 1000km v sobotu a nedeľu sme sa len-tak vozili s Gabikou a sledovali ako nám to ide a hlavne mali obrovskú radosť z Fazerka. Tešili sme sa ako malé deti. Po mesiaci používania motocykla môžem prehlásiť: “Nechápem ako sme mohli bez toho žiť.“ Verím, že nabudúce pocestujeme konečne dvaja.