Grécko po tretíkrát 4/4

Loď vyrazila o druhej. Postupne prestalo pršať, fúkal iba silný vietor a ja na palube rozmýšľam, či som sa zase niekde neprepočítal. Z Kilini vyrazíme najskôr o pol štvrtej a do Igoumenitsi je to tak 400 km po gréckych cestách. Ale čo už teraz, že? Z Kilini do Patry po preplnej ceste úplná katastrofa, ale bez dažďa. V Patre si vychutnávame pohľady na most spájajúci kontinent s Peloponézom. Pred troma rokmi tu o ňom nebolo ani zmienky a nedá mi v duchu neporovnať tento nový kolos s jedným novým, okopírovaným mostíkom a jeho nafúkanými tvorcami, ktorí si zrejme doteraz myslia, že prinajmenšom otočili rotáciu Zeme. Na druhú stranu, 4 euráče padli za povozenie sa po moste.

Most na Peloponez

Čo ma ale hlavne znepokojovalo bolo to, že smer našej cesty viedol rovno do najväčšej oblačnosti. Po Agrinio ešte dobre, neprší, len silný vietor, dokonca tu ešte zastavujem na kratučkú prehliadku kláštora vytesaného priamo v skale, niečo podobné, ako hrad v Postojnej. Ale potom to prišlo. Medzi horami smerom k Amfilochia sa strhla prudká prietrž, ktorá nás s menšími výkyvmi sprevádzala až do Platarie. Pršalo tak prudko, že som musel mať otvorený štít, ísť maximálne 50-kou, aby som aspoň približne tušil, kde je cesta a navyše mi Aďa držala regenku okolo krku, lebo voda sa mi odrážala od pliec a stekala za golier. Kľudne by sa to dalo použiť ako kulisa k hororovému filmu, keď v tme a silnom vetre blesky osvetľovali údolia, cez ktoré sme prechádzali a ja som len čakal, kedy sa predo mnou zjaví Fredy. Za takejto idylky sme premočení dorazili okolo deviatej večer do Platarie a zamierili rovno k Gorge na privat. Vonku prestalo pršať, my sme sa prezliekli do suchého a ešte sme skočili do Igoumenitsi vybaviť lodné karty, aby sme to nenechali na poslednú chvíľu tak, ako minule a vyhli sa tak zbytočnému stresu. A my si o to môžeme ráno dlhšie pospať, lebo loď odchádza už o ôsmej.
Ráno mierne mrholí, ale pri klesaní do prístavu sa teším. Miesto nášho starého známeho Sofokla V., stojí tam zakotvená vlajková loď spoločnosti Anek Line. To bude odvoz, tešili sme sa, aspoň do chvíle, pokým nám v prístave nepovedali, že kvôli nepriaznivému počasiu sa úplne pomenili odchody lodí. Túto nádheru zdržali v prístave a náš Sofokles bude trochu meškať. Keby ste nevedeli čo je to trocha, tak vedzte, že je to päť hodín. Takže nudu v prístavnej budove zajedám kroasantom a už dopredu sa teším na loď nabitú slovinskou mládežou. Dúfam len, že po dovolenke nebudú mať toľko energie. Keď sme o jednej vyrazili, tešil som sa ešte viac. Loď síce nebola prázdna, ale po mladých slovincoch tu nikdo ani nechyroval. Chytám si pekný flek na spanie pod schodmi a navyše bezpečný, hneď vedľa hasiaceho prístroja. Loď ale nabrala divný kurz a my namiesto do Talianska, smerujeme ešte na Korfu. Plávame okolo starobylej prístavnej pevnosti a pohľad na mólo ma vracia do reality. Môžete hádať, kto tam čakal na nalodenie? Ale aspoň že už vážne nemali toľko energie a na lodi bolo síce plno, ale kľud. Večer sme na palube znova stretli Andreasa a Helenu, dali si pár pív a išli spať. Oni do kajuty a my pri hasiaci prístroj. Na lodi sme sa potom už len klasicky nudili aj keď malinké spestrenie vo forme mini tornáda príde vhod. Na druhej strane si tie vlny mohli odpustiť, pretože vidieť spolunocľažníkov trénovať kosenie, nie je nič príjemné.
Cesta z Terstu je už tak notoricky známa a nezáživná, že keby mi znova nezačalo fučať koleso ani nie je o čom písať. Takto sme išli od pumpy k pumpe a dofukovali až po Prievidzu.
Čo k tomu dodať záverom? Asi len toľko, že vďaka Vadimovi sme aj tento rok prešli ďalší kus Grécka. Že Iónske ostrovy sú nádherné, ale všetky trochu iné. Levkada má jednoznačne najkrajšie pláže, Kefalonia je určite najromantickejšia a najtichšia a Zakynthos aj keď jeho meno najzvučnejšie znie, ponúkne viac spotrebným turistom. A najväčšie prekvapenie pre mňa bolo, že aj cesta vo dvojici nemusí nutne skončiť ponorkou, ale naopak pohodou, akú som v skupine nikdy nezažil. Pravdaže ak cestujete s takým fantastickým človekom, akým moja manželka bezpochyby je.