Grécko po tretíkrát 3/4

Je deväť hodín ráno, a tak sa rozhodujeme obkrúžiť ostrov a nájsť to najlepšie miesto na základňu. Tentoraz porušujem tradíciu a namiesto na západ vyrážame juhovýchodným smerom, v ktorom sú podľa mapy turistické centrá. Ešte pred príchodom do hlavného mesta Zakynthos, zisťujeme, že tento ostrov je iný ako Levkada alebo Kefalonia. Je tvrdo turistický aj keď to sú aj ostatné dva, ale tu je to brutálne. Míňame pieskové pláže, ľudia sú tu hlava na hlave, zo všadiaľ hučí nejaká hudba a stále nám tlačia do rúk propagačné letáky na okružnú plavbu, diskotéku, Safari... Sme dosť sklamaní a zo Zakynthosu smerujeme do Laganskeho zálivu, ktorý je chránenou oblasťou, kvôli výskytu karety v jeho vodách. Ak sme boli doteraz sklamaní, tak tento záliv bol úplný šok. Teda ja celkom dobre neviem, čo tu chránia, ale tie pláže boli nabité do prasknutia, hluku tam bolo ako u nás na baníckom jarmoku a aj také miesta, ako je ostrovček Aghios Sostis, kvôli ktorému ma sem ťahalo, bol sklamaním. Prečo? Keď vo svojich predstavách podporených fotkami z bedekerov, na ktorých vidíte prekrásny malebný ostrovček v tvare U, vo vnútri s ukrytou plážou, vás však presvedčí o tom, že sa jedná o plážovú diskotéku, na ktorej sa v psychodelických technorytmoch motajú sfetovaní adolescenti a zrejme to nie je to, čo ste čakali. Takže biznis je biznis a čo tam po karetách.

Zakynthos - Aghios Sostis, diskotéka

Po tomto sklamaní stretávame dobre naladeného bratislavčana, ktorý si fantasticky pochvaľuje zábavu na ostrove a nedokáže pochopiť, prečo sa sem trepem motorkou, keď sa tam dá ísť lietadlom. Sme si jedna jedna a ani ja nechápem jeho. Na moje argumenty, že chcem tento, ako aj ostatné ostrovy preliezť, len sucho odvetil “Šak si tu móžeš kúpiť okružnú plavbu“ a nezabudol pridať historku, aký bol king, keď sa takej plavby zúčastnil a všetci okrem neho kŕmili ryby, keď ich loď ako jediná v ten deň oboplávala ostrov napriek zlým podmienkam na severnej strane. Takže stretol som predstaviteľa cieľovej skupiny, na ktorú je táto časť ostrova zameraná a pobrali sme sa radšej preč. Dosiahli sme najjužnejšiu časť ostrova, kde mapa hovorila čosi o pláži. No čo, bola to grécka mapa, niet sa čo čudovať, že tu žiadna pláž nie je. Ale nevadí. Keď sme motorku nechali na malom parkovisku a zostúpili po kopci dolu, zastavil nás len kolmý zráz a znova nádherné pohľady na eróziou narušené nedostupné pobrežie.

Zakhyntos – južný cíp

Obraciame teda smer a mierime do hornatej časti severozápadnej časti ostrova. Turizmus zmizol skoro okamžite a my si vychutnávame samotu a kopce. Snažíme sa kopírovať západné pobrežie a nájsť si vhodné miesto na kúpanie. Ale nejako sa nám nedarí, pobrežie je veľmi členité a málokedy dostupné. Nachádzame pláž KOKINOS VRAHOS, ale je to len jedno veľké sklamanie. Nikde nikto, čo je teda plus, ale ako sa tu lezie z tých kameňov do rozbúrenej vody, to vážne neviem a po skúsenostiach z Levkady, ani skúšať nechcem. Navyše krajina okolo je spálená, nie slnkom ale ohňom a v týchto čiernych plochách dosť komicky vyznievajú tabuľky so zákazom manipulácie s otvoreným plameňom. No jednoducho to tu celé korešponduje s tým názvom, a tak si podvedome v prilbe spievam “skús škrtnúť zápalkou...“ Ďalšou našou zastávkou bol Porto Limnionas, rybársky prístavček v malinkom zálive s príjemnou tavernou na útese nad ním. A znova nádherne členité pobrežie, avšak vďaka niekoľkým betónovým plochám slúžiacim pôvodne na „uskladnenie“ lodí aj dostupné na kúpanie. To ale dnes nie je v pláne, stále sme v plnej poľnej a rozbaľovať sa nám nechcelo. Navyše sa podľa mapy blížime k pláži Navagio, ktorá je snáď jedna z najgýčovejších a najviac fotených pláží sveta. Po niekoľkých kilometroch sme na mieste. Chvatom kráčam ku koncu útesu, z ktorého je kvôli výhľadu vysunutá oceľová lávka. Urputne bojujem so svojou vyskofóbiou ale jama, ktorú som mal pod nohami v kombinácii s roštovou podlahou lávky, nútila ma držať sa oboma rukami. Takže kvôli foteniu si radšej nabehnem nejakých pár metrov po hrebeni, ktoré ale stáli za to, aby som si tento prírodný výtvor odfotil. Naživo to jednoducho vyráža dych. Hĺbka, veľkosť aj sila s akou sa more zakuslo do tejto skaly je nepredstaviteľná a do toho vrak lode na pláži, jednoducho som stratil slová. Hlavné je, že už viem, že zajtra sa musím nejakou loďou dostať dole na pláž.

Zakhyntos - Wreckship

Pri odchode z parkoviska ešte stretáme rakúske "Geeso". Začínam dialóg svojou angličtinou hodnou krvavého začiatočníka, ale uľaví sa mi, keď dostanem odpoveď v češtine. No hold, kočka si nabalila rakušáka. Andreas s Helenou boli na ostrove o deň dlhšie a radia nám, aby sme ostali na severe, pokiaľ sa chceme vyhnúť hluku. Deň je pomaly za nami a my stojíme znova v prístave Agio Nikolaos, odkiaľ sme ráno vyrazili. Navrhujem presun na najsevernejší cíp ostrova Skinari, odkiaľ podľa mapy vyrážajú lode na Wreckship, ako tu nazývajú pláž Navagio. Keď mi tam ale povedali, že kvôli veľkým vlnám tam už viac ako týždeň nejazdia, pomyslel som si "Sráči". Keď však za ubytovanie v gýčových veterných mlynoch zapýtali neuveriteľných 75 euro, otáčam sa späť na Agio Nikolaos. Okrádať sa predsa nenechám. V prístave nakoniec nachádzame nádhernú vilu, kde máme izbu s terasou nad morom a komfortom klimatizácie, kúpeľne a kuchynky za dvacku. Na večeru sme vybehli do prístavu, kde sa znova stretáme s Andreasom a Helenou a do neskorej noci spolu večeriame, aby som to povedal jemne.

Ráno vstávame na naše pomery zavčasu a už o pol deviatej odchádzame do Porto Vromi, aby sme stihli loď na Wreckship. Lode tam chodia už ráno, pretože pláž je orientovaná tak, že celé popoludnie je tam tieň. Do Porto Vromi vedú ale dve cesty, jedna zo severu a jedna z juhu. Vyberám si samozrejme tú severnú, keď idem zo severu, mysliac si, že je to jedno. Keď si vychutnám perfektné klesanie s niekoľkými skvelými výhľadmi na fotenie, tak dole v mini prístave zistím, že loď, ktorou chcem ísť, je na druhej strane prístavu a vedie k nej práve južná cesta.

Zakhyntos – Porto Vromi

Od našej lode nás delí necelých sto metrov vody a podľa mapy nás čaká ďalších 25 kilometrov pevniny. Tentoraz tú cestu vážne nejdem na kochačku a dávam 25 km regulérnej streľby. Keď zastavím na druhej strane s fialovými kotúčmi, za jemného vrnenia ventilátora a drsných nadávok od Adi, loď je stále ešte ukotvená. Na nešťastie sa dozvedám, že dnes sa ani nikde nepôjde kvôli počasiu a veľkým vlnám a podľa predpovede na ďalšie dni to vyzerá tak, že sa na tú pláž nedostanem. Dnešný program je v ťahu, tak si aspoň požičiavame vodný bicykel a ideme preskúmať vodné jaskyne v tomto zálive. Zámer je to pekný, ale neuskutočniteľný pri vlnách, aké tu boli. Bol som rád, že sa mi podarilo udržať ako-tak smer a nie sa ešte triafať do nejakých malých otvorov. Nie, že by ma to nebavilo, ale všetko chce svoje podmienky... Vystresovaní vraciame bicykel a radšej sa ideme kúpať do Porto Limnionas. Ako som už spomínal, pekné miesto, perfektné členité pobrežie, vďaka tomu výborné šnorchlovanie, množstvo rýb, veľa hviezdic, ale akási veľmi studená voda tu bola a pri každom ponorení spôsobovala pískanie v ušiach, niečo ako "Xiiiiiiiiiibeeeeeach". Cestou nazad sme ešte chceli navštíviť Stone park ASKOS, mala to byť ZOO, v ktorej je zastúpená miestna fauna. Overiť sme to ale nemohli, lebo mali zavreté. Večeru opäť absolvujeme s Andreasom a Helenou, ktorí ráno odchádzajú domov. My chceme zostať ešte jeden deň, ale sme na pochybách. Predpoveď je zlá, od zajtra hlásia dlhodobo dážď, a to znemožňuje akýkoľvek zmysluplný program okrem odchodu domov. Nakoniec sme sa dohodli, že ak ráno bude pršať, ideme domov a ak nie, zostávame.

A ráno pršalo. Bol som teda za pani domácou, či by nemala nič proti tomu, keby sme si náš pobyt o jeden deň skrátili. Na moje prekvapenie bola dokonca rada, pretože už čakali pokým vypadneme, aby mohli ísť domov, do Atén. Pomaly sme sa zabalili, rozlúčili a vypadli. Ešte sme skočili do prístavu natankovať, čo nie je nič pozoruhodné, keby som ale nezistil v momente, keď som už mal plnú, že pumpa je vlastne zavretá. Oznámila mi to predavačka z vedľajšieho obchodu, ktorá s bordovým ksichtom vrieskala, ako keby som jej prinajmenšom sprznil maloletú dcéru. Na moju obranu som vravel, že nemám ako vedieť, že je zavreté, keď všetko funguje a navyše pumpy sú tu samoobslužné. Ale ona len ďalej hučí, že predsa nie som sprostý a viem, že je sobota. Tak ahaaa. Navrhol som jej, že peniaze nechám u nej, keď majú obchody vedľa seba. Noo, ale tak to teda nie, to nie je jej a do toho ju nič. Wau, že by práve dokončila kurz asertívneho spravania, nedá sa povedať. Vytočený už len zastrčím 20 eurovku pod pištoľ na stojane a vztýčeným prostredníkom zamávam na pozdrav. Krížom cez ostrov prechádzame do hlavného mesta, kupujeme lodné lístky, ešte stihneme obed a už sedíme na trajekte smerom na Peloponéz.

Zakhyntos – trajekt do Kilini