Nora mládenca príhody a skúsenosti 2/3

Som doma. A nič na tom nezmení žiaden fakt. Návrat do reality býva pre mňa vždy ťažký, no a hlavne po takomto fiasku. A preto sa do zabehnutých koľají budem dostávať ako vždy mne bežným spôsobom, a to je niekam vypadnúť.

Nedeľa prešla v znamení vybaľovania a triedenia vecí, a spánkom po ceste. Keďže takmer nikto nevedel, že niekam idem, tak ani nemám moc komu oznamovať, že som sa vrátil.

V pondelok ráno idem k lekárovi, pretože môj stav je zatiaľ len stabilizovaný, ale riešiť treba ešte ďalšie veci. U lekára ma najskôr pošlú kade ľahšie, že som nebol objednaný, no ja sa nedám a argumentujem, že mám na to vážny dôvod, na dnešnú návštevu.

Lekárka najskôr trocha pochybovačne pozerá na mňa, potom pozrie na papiere v azbuke a vyvalí oči. Vidím, že sa jej celý môj prípad začína páčiť, a preto jej predložím preklad do slovenčiny, ktorý som si vopred nechal urobiť.

Tým som si ju celkom získal na svoju stranu a po celkom milej debate, kde bola viac zvedavá na to aké to je v ruskej nemocnici, ako na môj zdravotný stav, mi pridelí vraj výnimočne dobrý dátum na ďalšiu operáciu.

Pondelok 2. augusta 2022 je príšerne ďaleký termín, keďže dnes je pondelok 26. júna 2022. No dozvedám sa, že je to naozaj najskorší termín kedy môžem byť hospitalizovaný. Takže leto je definitívne v prdeli poviem si. Odchádzam domov a hneď riešim čo ďalej.

Nič rozumnejšie ma nenapadlo ako cez víkend niekam vypadnúť. A tak sa začala séria kratších, no niekedy aj dlhších ciest, ktoré boli akousi slabou náplasťou mojej cestovateľskej duši.

Keďže som bol obmedzený čo sa týka síl a hlavne s ohľadom na zdravie, nie všetky cesty boli v sedle motocykla. No ako nejaká náhrada to bolo postačujúce.

V ten deň mi ešte volali z poisťovne, že či moja cesta domov dopadla dobre, či na ich vodič doviezol až domov, a či mám nejaké žiadosti, protesty, otázky a iné. Povedal som, že všetko bolo v poriadku a mám len jednu otázku, ktorá je skôr len zo zvedavosti a ak na túto otázku nemôžu odpovedať tak to chápem.

Pýtal som sa, že či smiem vedieť koľko stála celá táto moja „kultúrna vložka“. Pani sa usmiala a zjavne asi čakala podobnú informáciu. Povedala mi, že z toho čo vidí v systéme likvidácie môjho prípadu je cena letenky približne 1700,-€ + odvoz z letiska 400,-€.

Cena operácie, hospitalizácie a ostatných úkonov spojených s mojim pobytom v zdravotníckom zariadení v Rusku sa predbežne pohybuje v niekoľkých desiatkach tisíc euro.

Cena vraj ešte nie je presná, nakoľko ich ruský partner danú vec ešte celkom neuzatvoril, ale mne bolo od začiatku jasné, prečo tak veľmi trvali na mojom prevoze na Slovensko, alebo do inej ich partnerskej nemocnice niekde v inom meste v Rusku. Točia sa v tom biznise obrovské prachy. A každý sa snaží ušetriť kde sa dá.

Ale vrátim sa k cestovaniu, pretože o tom sa mi ľahšie píše, aj keď v tomto prípade zatiaľ moc nebolo o čom písať. Prichádza víkend a ja riešim krátku cestu do Rumunska.

Len tak na víkend na otočku a ako je vidno na mape, jednalo sa skutočne len o jednoduchý víkendový trip si trochu ustáliť hlavu po tom všetkom. No v tomto prípade som bol rád aj takému cestovaniu. Dal som len okolo 1200 kilometrov, ale to v pohode stačilo na to, aby som bol spokojný.

Ďalší týždeň som si dal pauzu od podobných aktivít, no potom ma zase začalo hlodať cestovateľské svedomie, pri ktorom som si spomenul na slová lekárky, ktorej som sa pýtal, či môžem jazdiť na motorke. Odpovedala, „ak Vás to nebude zdravotne obmedzovať, je to na Vašom rozhodnutí“.

Domov z Rumunska som sa takmer vrátil s tým malým bielym psíkom.

V čase keď som ležal v nemocnici, mi môj známy z Ruska volal, pýtal sa ako sa mám a iné bežné veci. Vraj mi chcel niečo ešte povedať, ale ma nechcel zbytočne dráždiť v tej chvíli. Ja som presne vedel, čo má na mysli.

V čase keď som si ja užíval pohodlie nemocnice, vydala ruská strana informáciu, že obmedzenie na hraniciach sa od určitého dňa končí a bude možno vstúpiť na územie Ruska bežnými hraničnými prechodmi.

Dátum si už presne nepamätám, no je to vlastne jedno. Dnes je situácia iná a ja sa rozhodujem, že keďže sa cítim relatívne v poriadku, lekárka nebola vyslovene proti jazde na motorke, tak by bolo vhodné preveriť situáciu na hraničnom prechode.

Je to asi dosť zvláštne, ale ja sa do necelých dvoch týždňoch vraciam do Ruska. A ako bonus na svojej motorke!

Kaliningradská oblasť je pre niekoho Rusko a pre niekoho takmer ako niekde u nás. Zhodli sme sa na tom, že ak by nebolo na autách ruských evidenčných čísiel, človek takmer ani nepozná, že je v Rusku. Na hraniciach takmer nikoho a po hodine som úplne bez problémov prešiel. Nikto nič neriešil. Pas, technický preukaz, pár minút čakania a choď kam chceš.

Cestu cez Poľsko som si rozdelil na dva dni, prespal som priamo na parkovisku nového ešte zatvoreného parkoviska priamo na diaľnici. Kaliningradská oblasť mi dala príjemné takmer štyri dni , pri brehoch Baltského mora. Minimum ľudí a bez dažďa.

Zopár porcií šašliku a zopár litrov kvasu mi urobilo príjemný predĺžený víkend. Kempovanie na pieskovej pláži kde v závetrí za dunou rozkladám stan na tri dni bol príjemný oddych. Napriek tomu, že je teplo, tak tu prichádza len minimum návštevníkov a počas večera tu stanujem sám.

Cez deň vyrážam na krátke spoznávanie okolia, neďalekého mesta Jantarnij a s udicou v ruke skúšam uloviť miestnu šťuku v "karieri". Tak sa nazývajú umelo vytvorené vodné plochy, ktoré vznikli po ťažbe jantáru. Voda sa tu mieša sladká s morskou. No očividne to rybám príliš nevadí.

Je sobota a volá mi Vasilij z Moskvy. Našiel sa záujemca o môj motocykel. Dohadujeme možný predaj. Poobede naozaj prichádza kupec k nemu do garáže a nakoniec je ruka v rukáve. Keďže som aj ja teraz v Rusku, tak hneď riešime prevod peňazí mne do ruky.

Volám kamarátke ktorá žije v Kaliningrade a na jej účet nechám poslať peniaze. Stretávam sa s ňou v meste, ona v banke vyberie ruble a v zmenárni pri výhodnejšom kurze ich mením na eurá. Ja tým uzatváram kapitolu môjho krátkodobého vlastníctva ruskej motorky.

Prešiel som okolo 2500 kilometrov , a na motorke som si naozaj užíval každý meter. Cestu domov som absolvoval na jeden záťah, bez akýchkoľvek zdržaní na hranici. Zase nikto nič neriešil a po hodine som v Poľsku. Touto cestou som otestoval, moju staro – novú motorku, ktorú mám v garáži.

Cez zimu mi prišla pod ruku za veľmi slušné peniaze spoľahlivá motorka, ktorú som už kedysi mal. Suzuki V Strom 650. Upravil som si ju podľa seba a som spokojný. Skvelá a jednoduchá motorka na nenáročné cestovanie. Teda aspoň moja mienka.

Zámerne píšem nenáročné cestovanie, keďže každý má inak nastavené svoje limity. Dnes (január 2023) je v garáži zase trocha tesnejšie a ocitol sa tu ďalší stroj o ktorom bude reč snáď v inom cestopise.

Blíži sa termín mojej hospitalizácie v nemocnici. Pondelok 2. august sa blíži, ja predtým absolvujem nejaké vyšetrenia u rôznych lekárov a pri pohľade do kalendára tam vidím akési biele miesto, a tým je víkend pred operáciou.

Rozhodnutie padá rýchle. Víkend na východe. Beriem moju starú spoľahlivú Hondu XL 600 a víkend na Ukrajine môže začať.

Na hraničnom prechode sa nič zvláštne nedeje. Dokonca sám ukrajinský policajt máva rukou, že treba ísť s motorkou dopredu. Vybavené za 15 minút.

Času je málo, víkend je krátky a preto len pohodová jazda Ukrajinou po známych cestách Karpatmi, kde som už toľkokrát bol, no vždy ma teší jazda týmito cestičkami smerom na Synevyrský národný park.

Rýchly obed „u Leva“, kde je pusto. Sám majiteľ sa zastaví na kus reči a hodnotí sezónu za slabú.

Jedna noc v Pilipci a pomaly treba myslieť na návrat domov. Zámerne je tá cesta dlhšia a vedie po dedinách a veľkou obkľukou cez Užanský národný park.

Celodenné jazdenie ukrajinským vidiekom je príjemné, no večer sa blíži a s ním aj tmavé mraky na oblohe. Na hraničnom prechode zase úplná pohoda, až neskôr trocha pokazí cestu vynútená prestávka kvôli dažďu.

Je večer a ja mám byť ráno na príjme v nemocnici. A som len pár kilometrov od hranice. Takže ma čaká veselá noc ešte. Nakoniec som všetko zvládol a po príjme na oddelenie v nemocnici som sa snažil dospať zameškanú noc. Aj keď spánok pred operáciou akosi neprichádzal vôbec.

Cestovanie sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Som doma na PN a riešim sám seba. August sa snažím, aby bol v znamení doriešenia zdravia. Preto odkladám kľúče od motorky niekam mimo dosah. Blížiaci sa koniec leta asi nepridáva na nálade nikomu. No koniec prázdnin prináša možnosť sa niekam pozrieť.

Asi tu bude málokto prekvapený s výberom krajiny. Dávno som nebol v Rusku, už je tomu mesiac, tak prečo sa tam neskúsiť pozrieť? Plán bol nasledovný. Petrohrad a potom sa uvidí. Cesta cez Poľsko, Litvu a Lotyšsko je presunom. Niekomu vadia nekonečné poľské cesty, ja s tým problém nemám. Na druhý deň v podvečer padá rozhodnutie prejsť hranicu do Ruska až ráno, nie večer. Toto riešenie sa ukázalo ako veľmi rozumné.

Pred hraničným prechodom Grebneva stojí strašidelná 12 kilometrová kolóna kamiónov. V nej aj zopár našich vodičov zo Slovenska. Pýtam sa jedného z nich, koľko tam už stojí, vraj zatiaľ len tretí deň. Osobných áut tu stojí len zopár a všetky majú ukrajinské evidenčné čísla. Z opačnej strany je to vraj oveľa horšie, na výstup z Ruska tam čakajú stovky áut a mikrobusov, len s občanmi Ukrajiny.

Kolóna sa nehýbe vôbec. Riešenie je hľadať iný prechod. Tým je hraničný prechod Bruniševo vzdialený asi 130 kilometrov severnejšie a vedie k nemu prevažne šotolinová cesta. Na prechode nieto jediného kolesa.

Teda okrem tých troch, ktorý má chalan na Urale so sajdkou, na ktorom ide do Portugalska. Má tú výhodu, že on týmto prechodom z Ruska do Lotyšska aj opačne prejde, ale len v prípade, že cestujúci má ruský, alebo lotyšský pas. Hraničný prechod je totiž len miestny. Takže zase nič z toho.

Asi o 50 kilometrov ďalej je ďalší prechod. No to už je v Estónsku. Nič na tom nemení fakt, že kolóna vozidiel s ukrajinskými číslami je aj tu veľká. Okrem nich len jediná iná slovenská. Po hodine bez pohnutia niekto poradí, že o kúsok vyššie je malý hraničný prechod. Vedľa stojaci chalan sa rozhoduje tam ísť, a vraj mi zavolá ako to tam vyzerá.

Je to asi 35 kilometrov, no stálo to zato. Chalan mi naozaj volá, že je tam minimum vozidiel. No aj tak je prechod dosť zdĺhavý a až v podvečer sa môžem tešiť z úspešnej celodennej poznávacej jazdy po miestnych hraničných prechodoch.

Túto cestu beriem ako menej „dôležitú“, ako prvú neúspešnú cestu ktorou som začal tento cestopis. A preto tu nebudem rozpisovať príliš údaje o dňoch a miestach. Ďalší deň sa niesol v znamení prejazdu do Petrohradu, ktorý sa na najbližšie dni zatiahol oblakmi a neumožnil celkom si vychutnať toto mesto tak,ako by sa patrilo.

Návšteva Bogoslovského cintorína a hrobu významného ruského hudobníka možno prinesie spomienku niekomu zo staršej generácie. Viktor Coj bol známy ako spevák legendárnej skupiny Kino, a aj mnoho rokov po jeho smrti je jeho hrob plný čerstvých kvetov. Od roku 1990, keď za dodnes nie celkom jasných udalostí prišiel o život, sa jeho meno skloňuje len v dobrom. Počas tých pár minút na tomto mieste sa tu zastavilo asi desať ľudí.

Večer v Petrohrade je pre väčšinu turistov spojený s otváraním mostov na rieke Neva, no aj malý koncert v klube Kamčatka, na mieste kde kedysi pracoval Viktor Coj v bývalej kotolni má svoje čaro. Každý večer tu hrajú rôzny umelci piesne skupiny Kino a bol to naozaj zážitok stráviť večer na tomto mieste.

Aká by to bola kultúra bez návštevy Ermitáže. O tomto svetoznámom mieste asi nemá význam písať, no dve hodiny prechádzky je príliš málo, aby človek videl čo i len desatinu toho, čo sa tu nachádza. Celkovo má Petrohrad svoje čaro, len to nesmie pokaziť priam jesenný chladný dážď, ako v tomto prípade.

Severná cesta A-121 okolo Ladožského jazera je neskutočne krásna. Príroda sa mení z hodiny na hodinu a divočina začína priam pár kilometrov od Petrohradu. Je tu cítiť pozostatok toho, že toto územie patrilo kedysi Fínsku a architektúra ako aj názvy miest a obcí majú dodnes fínsky nádych.

Karélia je pre mňa asi jedna z najkrajších ruských oblastí. Rieky, jazerá, nedotknutá príroda a desiatky kilometrov nikoho. Medveď, ktorý len tesne prebehne cez cestu, mi nedovolí v žiadnom prípade urobiť fotku a mizne v lese.

Cesta po mesto Petrozavodsk je skutočne nádherná a asfalt je v skvelom stave. Len natankovať treba naozaj zavčasu. Začínajú obrovské vzdialenosti, kde dlho predlho nič nie je, len lesy, jazerá a ohlušujúce ticho. Ak si chce človek oddýchnuť niekde od civilizácie, tak toto je jedno zo zaujímavých miest.

Medzinárodná cesta E-105 od Petrozavodsku po Murmansk má asi tisíc kilometrov. Už som ju detailnejšie opisoval v minulom cestopise, no po roku som rád, že som tu zase. Kto má rád zelenú a modrú farbu, ten si príde na svoje. Nekončiace lesy a trblietavé hladiny nespočetných jazier nabijú človeka energiou ako nikdy. A to je len zlomok toho, čo sa dá vidieť z cesty. Koľko krásy musí byť tam ďalej si je ťažké predstaviť.

Aký by to bol prechod Polárneho kruhu bez povinnej fotky? Za nim začína polostrov Koľa. Týchto takmer 130 tisíc štvorcových kilometrov medzi Barentsovým a Bielym morom je zmesou nielen vodnou, ale aj vegetačnou. Delia si tu svoje panstvo tundra a tajga, čo pridáva len na atraktivite celého polostrova. Arktída je to správne pomenovanie celej oblasti.

Horský masív Chibiny, ktorý ma rok predtým v polovici júna vítal lavínami zasypanými údoliami sa týči do výšky cez tisícsto metrov. Opačným smerom, a to do útrob zeme sa tu neďaleko nachádza aj „diera do pekla“ ako sa neoficiálne nazýva najhlbší vrt na svete pod názvom Kolský vrt. S hĺbkou 12 kilometrov a 261 metrov ho sovietsky vedci v závode s USA vrtali v rokoch 1970 – 1994. Vrt sa nachádza neďaleko mesta Zapolarnij a z pochopiteľných dôvodov je prístup k nemu povolený len s „bumažkou“ (papierom).

Mesto Murmansk je síce pekné, no pre našinca trochu chladné mesto. Nekonečné vlakové súpravy s jedinou komoditou – uhlie, sú všadeprítomné. Mesto ale pôsobí kompaktne a príjemne. Krátke leto a nekonečné zimy, ale asi dajú obyvateľom poriadne zabrať. Za návštevu určite stojí ľadoborec Lenin, ktorý trvale kotví v prístave a je na ňom možná prehliadka s výkladom.

Upozorňujem, že tu treba mať dostatočnú časovú rezervu, nakoľko prehliadka trvá asi hodinu a každá skupina je limitovaná počtom 20 osôb. Takže už hodinu pred otvorením sa v prístave tvorí početná skupina čakajúcich.

Naozaj zaujímavým miestom v Murmansku je socha menom Alioša, ktorá sa týči do výšky 42 metrov. Nachádza sa na kopci nad mestom a je z toho miesta krásny výhľad na záliv, prístav a celú oblasť.

Teriberka. Veľmi známe miesto na polostrove Koľa. Každý sa vás bude pýtať ako sa vám páčilo v Teriberke. Predtým, ako tam prídete cestou z Murmansku je treba myslieť na to, že cesta vedie tundrou, kde sa príroda mení každým kilometrom. Na celej ceste nie je jediná možnosť natankovať (možno skúsiť kúpiť u domácich v prípade núdze). Po celej ceste sa nachádza len niekoľko väčšinou vojenských základní, alebo obytných blokov, ku ktorým podľa všetkého bude vstup zakázaný.

Cesta je trocha horšieho charakteru, asfalt v drsnej prírode je hrubší a asi jedna tretina cesty je vo výstavbe. Šotolinové úseky sa striedajú s pieskovými, nákladné vozidlá pracujúce na výstavbe cesty neberú príliš ohľad na osobné vozidlá. Oproti idúci plne naložený kamión zo zeme zdvíha mrak prachu a kameňov. Vždy je lepšie sa uhnúť a chvíľu počkať.

Môj názor na Teriberku? Taký menší koniec sveta. Množstvo opustených budov, všadeprítomný neporiadok, miestami mi to pripomínalo mesto duchov. Samozrejme, že ak by bol čas prejsť všetky tie krásne zátoky a kopce v okolí, tak by to bolo oveľa krajšie.

No jeden deň na tomto mieste je príliš málo na hodnotenie. A hlavne načasovanie príjazdu. V septembri, v chlade a daždi tu nestretnete živej duše. Jediný otvorený obchod s potravinami mimo sezóny je jasným znakom, že sa sem treba vybrať cez naozaj krátke leto.

Nad jednou zo zátok sa nachádza krásna presklená reštaurácia, s dychberúcim výhľadom na celú oblasť. Pováľané kosti z veľryby ležiace neďaleko ten pohľad len umocňujú. Funguje tu aj škola, škôlka a nejaká miestna fabrika.

No podľa odstaveného množstva lodí a člnov, tu funguje biznis hlavne v lete na tisíckach turistov. Široké pláže, nekonečné miesta na stanovanie tu v lete isto prinášajú nezabudnuteľný oddych pre každého. No mne osobne viac vyhovovalo to, že tu niet nikoho.

Jediný domáci, ktorého som sa chcel na niečo spýtať, mi na otázku „čo sa tu dá pekné vidieť?“ odpovedal bez emócií „ničego“... No ja viem, že to pravda nie je. Teriberka si žije svoj život. Okrem iného sa tu natáčal film Leviathan.

Návrat do Murmansku sa nesie v znamení plánovania ďalšej cesty. Na sever to už ďalej moc nejde. Plán je preto cesta na juh. Mesto Kandalakša pri Bielom mori a príjemná možnosť ubytovania, kde som sa predtým zoznámil s kamarátom Olegom a jeho ženou, ktorý boli na motorkách tu na výlete mi je jasným cieľom.

V miestnych potravinách kupujem kilogram mäsa na šašlik a o večeru mám postarané. Ubytovanie je super, vonkajší mangal (gril) je k dispozícii a večera rozvoniava určite aj miestnym medveďom do lesa. Rozvoniaval natoľko, až jeden medveď prišiel. Len mal štyri kolesá.

Vystúpil z neho mladý štíhly švihák, dohladka oholený, s perfektným krátkym strihom, v poltopánkach zrkadlového lesku, čiernych vyžehlených nohaviciach, čiernom roláku a čiernom kabáte. V hlave mi preblesklo, ten vyzerá ako z filmu James Bond.

Stretli sa nám pohľady, on vedel, že som to ja, ja som vedel, že to je on. Pristúpil bližšie a spýtal sa, „dopravný prostriedok je váš?“. Odpoveď asi inú ako kladnú nečakal. Áno odpovedám. Gentlemansky vyťahuje z náprsného vrecka preukaz, predstaví sa a povie, „mám na vás zopár otázok“.

Nebol to žiadne James ani žiaden Bond. Nazvime ho povedzme Sergej a nebol to nik iný ako ukázal môj prvý odhad, bol to príslušník FSB (Federalnaja Služba Bezopasnosti), inými slovami bývalá KGB. Keďže ja už som mal s podobnými osobami do činenia dvakrát, jeho preukaz ma nechal chladným.

Naopak veľmi roztrasenou bola dievčina na recepcii, ktorá sa mi neskôr ospravedlňovala, že sama toto nikdy nezažila. Vraj maximálne len zavolali a spýtali sa niečo, no žeby prišli osobne a tak rýchlo to tu vraj ešte nemali.

Keďže sa nachádzame v prihraničnej zóne, tak všetky ubytované osoby a ich dokumenty sa posielajú niekam vyššie. No a za posledné dva roky bol turizmus celkovo obmedzený, prítomnosť cudzinca v tejto oblasti je asi podozrivá. Preto bol vyslaný na previerku tento človek.

Debata s ním bola ale veľmi príjemná, položil len niekoľko otázok, nič si nezapisoval, no osobne si myslím, že náš rozhovor bol nahrávaný. Spýtal sa bežné veci, odkiaľ, kam, ako dlho, predchádzajúce ubytovanie, práca, atď. Odpovedal som podľa uváženia, niečo by si dokázal overiť sám, niečo som nedopovedal.

Kládol otázky premyslene a logicky. Snažil sa niektoré otázky opakovať v inom význame a hľadal nezrovnalosti. Bolo vidieť, že je výborne vyškolený, priam psychologické vzdelanie. Pozorne ma sledoval a čítal.. Po chvíli tejto debaty, ktorá nikam zlým smerom neviedla bolo jasné, že jeho predtucha o bežnej turistike sa potvrdila, no preveriť prísť situáciu musel. Príkaz zhora, ako to nazval.

Zdržal sa asi tridsať minút, počas ktorých som mu ponúkol čerstvo pripravený šašlik. Bolo na ňom vidieť, žeby sa aj nechal ponúknuť jedlom, no profesionalita mu v to nedovolila. Na mojich zopár zvedavých otázok odpovedal do stratena, samozrejme, že odpovedať nemohol čestne.

Jemu bolo jasné, že ja nehovorím vo všetkom pravdu (pýtal sa či používam ruskú simkartu) a mne bolo jasné, že mi tiež nepovie, na koľko rokov podpísal kontrakt.

Ale musím uznať, že stretnutie s týmto človekom bolo, ak si odmyslím účel jeho práce, veľmi zaujímavým a poučným momentom. Rozlúčili sme sa podaním rúk a on si na recepcii prevzal skopírované všetky strany cestovného pasu. Predtým, ako sadol do auta som sa ho kamarátsky ešte raz spýtal. No na koľko rokov si podpísal? Desať? On sa len usmial a odpovedal, „oveľa viac“...

Ráno je tu znovu. Rozhodovanie kam sa pustiť je ťažké, no celkom zaujímavá sa zdá cesta Kandalakša – Appakurti – Salla. Dvesto kilometrov cez ruskú tajgu po ceste ktorú som ešte neskúsil.

Nakoniec z toho bola krásna jazda úplne pustým územím, kde stretnúť oproti idúce vozidlo bol veľmi zriedkavý jav. Pred hraničným prechodom sú dva, alebo tri kontrolné body, ale stačí ukázať pas a pustia hneď ďalej, len si zapíšu meno a číslo vozidla.

Priamo na hraničnom prechode je benzínka, ktorú vo veľkou využívajú hlavne Fíni. Tankovanie tu je podstatne drahšie ako všade v Rusku, no podstatne lacnejšie ako všade vo Fínsku.

Samotný hraničný prechod mi doslova vyrazil dych.Nová budova na ruskej strane, všetko čisté, moderné. Na hranici úplne nikto. Colná kontrola na profesionálnej úrovni vybavená za pár minút, pasová kontrola ako na letisku, samostatný koridor, všade sklá, nerezové materiály, čisté uniformy a hlavne normálny úsmev u každého pracovníka.

Nachádzať sa v tak odľahlej oblasti Ruska a zažiť taký prístup, je naozaj príjemný pocit. Prešiel som už množstvo colníc, no túto suverénne hodnotím ako najlepšiu, akú som kedy prechádzal. Ak niekto budete v tejto oblasti a budete uvažovať o prechode Rusko/Fínsko, tak odporúčam KPP Salla. Nepamätám si na označenie cesty z ruskej strany, no na fínskej strane je to cesta č. 82.

Prechod do Fínska bol tiež úsmevný. Fíni hovorili plynule po rusky a slovenský pas vraj vidia po prvýkrát. Tu nastal jediný problém celej cesty a to nevedomosť o obmedzení dovozu alkoholu. V hlave som mal zafixované, že na osobu jeden liter.

No doba sa trocha zmenila a obmedzenia sa dotkli aj tohto dovozu. Je možné prevážať len likéry do 22 percent alkoholu. Takže malé fľašky koňaku, ktoré boli určené ako darčeky museli ísť do kontajnera. Daň za nevedomosť.

Cesta cez Fínsko viedla do mesta Rovaniemi a Kemi, s odskočením cez rieku Torne, do mesta Haparanda, ktoré je už vo Švédsku. Len tak, aby som si akože mohol povedať, že som toto leto bol aj vo Švédsku. Síce len polhodinu, ale bol. Ďalej cesta popri Botnickom zálive a už len ja juh.

Mesto Oulu, Jyväskylä a Helsinki na druhý deň ráno. Krátka poznávačka centra mesta po rokoch a výborná polievka z lososa na tržnici. Stále chutí výborne, len cena sa zdvojnásobila. Z päť euro na desať euro za plastovú misku polievky mi príde už dosť veľa.

Trajekt Helsinki – Tallinn som už absolvoval viackrát, a tak po nejakých dvoch hodinách mierim do centra mesta. Dnes chcem zostať v tomto meste do zajtra. Centrum sa mi veľmi páči a keďže nie je víkend, aj fínskych alkoturistov je tu pomenej. Mne osobne sa Tallinn páči asi najviac zo všetkých hlavných miest Európy, kde som kedy bol.

Ráno cestou č.4 priamo ja juh popri Rižskom zálive. Cesta vedie popri mori a je zaujímavá. Borovicové lesy kam sa pozrieš. A rovina samozrejme. Také je tunajšie Estónsko, ktoré poobede je zase raz minulosťou. Mesto Riga je len čiastkovým cieľom cesty.

Dávno som nebol v centre tejto metropoly, dnes si to zopakujem. Je vidno, že už je po sezóne, mesto je večer pokojné a to mi vyhovuje. Zámerne som tu chcel zostať do druhého dňa, aby som si ráno prešiel cestu do okresu Tukums. Tu na ceste č. P-128 približne dva kilometre od kruhového objazdu s cestou č. P-131 sa nachádza pamätník už raz spomínaného človeka.

Viktor Coj ktorého som spomínal vyššie pri návšteve Petrohradu, má na tomto mieste pamätník. Práve tu 15. augusta 1990 mal dopravnú nehodu, ktorá je dodnes pre niekoho záhadou. Rokmi tu vznikol tento monument, ktorý pripomína jeho osobu. Každý rok sa tu koná spomienkové stretnutie v deň tejto udalosti. V prípade záujmu o viac informácií prikladám stránku www.35km.lv

Z tohto miesta už zostáva domov len niečo cez tisíc kilometrov. Rozdeľujem to na dve časti a cez Litvu a Poľsko sa po šestnástich dňoch vraciam domov. Bola to veľmi zaujímavá cesta, ktorú som už z veľkej časti absolvoval viackrát, no stále je niečo nové čo sa na severe dá spoznávať. No základom pre mňa je neskutočná severská príroda, nekonečné lesy a kilometre jazier.

Tento okruh mal približne 7500 kilometrov a každý jeden z nich som si užil naplno. Z môjho pohľadu, ak niekam za drsnou no krásnou prírodou a aby to nebolo príliš ďaleko, tak jednoznačne odporúčam Karéliu.

Návraty domov bývajú ťažké. A vždy je ešte ťažšie sa vrátiť do reality práce a bežného života. Je pondelok a ja sa snažím sám seba ustáliť doma. K tomu potrebujem pár dní na aklimatizáciu no a pri pohľade do kalendára vidím že vo štvrtok 15. septembra je sviatok

.

Je rozhodnuté. Aklimatizácie bude niekde mimo Slovenska. Balím veci a v stredu poobede sadám na motorku. V hlave je rýchly presun na juhovýchod a potom sa uvidí.

Je príjemne teplo a ja z domu letím na juh cez Dunaj do Maďarska. Obchádzam Budapešť a v podvečer robím jedinú zastávku na tankovanie lacnejšieho maďarského benzínu. Pri vstupe na benzínku sa hlboko pokloním premiérovi Orbánovi za výhodnú cenu benzínu, a to až tak hlbokým poklonom, že s motorkou pobozkám maďarskú zem na parkovisku benzínky.

Jednoducho kamienky a predná brzda urobili svoje a tak som sa tu zvalil na bok. Ostuda našťastie nebola veľká, nikto ma nevidel, postavím motorku, natankujem a zdrhám preč. O pár kilometrov som už v Rumunsku. V meste Arad prespím a nečakaný výlet ráno pokračuje smerom na východ.

K delte Dunaja pri Čiernom mori je to viac ako sedemsto kilometrov, a dnešný deň preto považujem za tranzitný. Snažím sa ísť bez väčších prestávok, no vyhľadávam cesty nižšej triedy, kde je aj premávka menšia. Rumunsko asi nikdy nesklame. Počasie síce na mňa zhodí zopár kvapiek vody z rána, no potom už vidím len modrú oblohu.

Stále je čo obdivovať v tejto krajine. Do večera sa lien užívam cestovanie a deň mi ušiel naozaj výnimočne pohodovo. S nocľahom si tu hlavu nelámem. Mám síce so sebou stan aj kompletnú výbavu, no penziónov je tu vidno na každom rohu. Nocujem v jednom z nich za dvadsať eur s raňajkami.

Ráno sa obloha na chvíľu zatiahla, ale po hodine už po zrážkach ani pamiatky. Mesto Galati leží na mieste, kde sa stretajú hranice troch štátov. Rumunsko, Moldavsko a Ukrajina. Rozhodnutie je jasné. Pokračujem na hraničný prechod, kde sa tvorí nekonečný rad kamiónov prevážajúcich obilie. Nič iné len táto komodita tvorí v týchto týždňoch biznis v tejto oblasti.

Pšenica sa vozí z Ukrajiny do prístavov a v tejto spleti vozidiel pokračujem k hraničnému prechodu. Rumuni neriešili nič, o minútu som v Moldavsku. Tu hádžu do počítača moje údaje a o pár minút pokračujem. Ešte si vraj mám zaplatiť nejak´ý poplatok za používanie ciest, no robím sa, že toto nepočujem.

Keďže v Moldavsku som strávil asi tri minúty na trase dlhej asi tri kilometre, tak nemám záujem nič platiť. Taká bola vzdialenosť medzi moldavskou a ukrajinskou hranicou. Takže o pár minút už zase podávam pas do okienka a tu ma čaká kolotoč zbierania pečiatok na hraničnom prechode Reni.

Po asi polhodine prechádzam na Ukrajinu a mením si nejaké eurá za hrivny. Je veľmi teplo. Okolo obeda je tridsať stupňov a ja v meste Izmail kupujem ukrajinskú simkartu. No a samozrejme v obchode kvas na dnešný deň. Bez neho ani na krok! Tento čierny zázrak východnej gastronómie v tekutom stave, je pre niekoho nepožívateľný, no mne chutí. Robím pauzu v tieni stromov. Je až neuveriteľne teplo.

Z minulých ciest si pamätám, že sa tu dá fajn oddýchnuť na plážach Čierneho mora v okolí mesta Zatoka. Hlavný ťah je plný dymiacej techniky rôzneho polčasu rozpadu. Od sovietskej éry Kamazov až po najnovšie z moderných vozidiel. No mne sa medzi nimi nechce kľučkovať, preto volím cestu popri pobreží.

Miestne cesty nižšej triedy sú ale v hroznom stave, a mojich tristo kilometrov sú otázkou celého dňa jazdenia. Podvečer stretávam menej a menej vozidiel. Nakoniec som na ceste sám. Zátarasy na ceste sú čoraz častejšie a kontroly armádou pribúdajú.

No na motorkára nikto neberie zvlášť pozornosť. Len mávnutie rukou a pokračujem. Blížiace sa mesto Odesa malo byť znakom vyššej koncentrácie či už vozidiel, alebo obyvateľstva. No ja idem takmer pustým územím.

Potrebujem tankovať. Zastavujem na benzínke, kde takisto niet nikoho. Snažím sa vziať tankovaciu hadicu no nejde to. Prichádza chlapík so slovami „ja sám“. Odomyká stojan z reťazového zámku a tankuje. Pýtam sa prečo je to tak, on odpovedá, že nariadenie zhora. Jednoducho tankovanie, je v tejto oblasti pod kontrolou.

Ešte sa ho pýtam, že prečo je tu tak pusto a cesta prázdna. Tu sa dostávam do situácie, ktorá mení večerné plány. Most na ceste P-70 medzi mestami Zatoka a Odesa je uzatvorený. Inými slovami, leží na dne mora.

Celá oblasť tým smerom je neprístupná a strážená. Mne nezostáva nič iné len veľkou obchádzkou obísť túto oblasť. Trvá mi to až do večera kým sa dostanem k mestu Černomorsk. Tu by som rád sa rozložil na niektorej z pláží, no som uvedený do reality, že z pláže by ma o chvíľu vyhnala pobrežná stráž a jediná možnosť v tejto dobe, kam ísť bezpečne k moru je zopár mestských pláží v Odese.

Ako dôkaz pravdivosti informácií mi ukazujú správy na internete, kde sa stali prípady, že návštevníci miestneho pobrežia, od radosti že sú pri mori a na pieskových plážach sami, rozhadzovali rukami a nohami na desiatky metrov.

Pláže sú vraj zamínované a jediné bezpečné miesta sú práve v meste, kde je povolené sa zdržiavať pri mori, no len počas dňa a to vraj bývajú tieto miesta totálne preplnené. Takže žiadne kempovanie na brehu mora vôbec nehrozí.

Z jednej strany smutný, no z druhej strany som rád za tieto informácie, ktoré mi možno uľahčili nejaké vysvetľovanie niekomu prečo som tam kde som a prečo to a prečo tamto. Narobil by som si len zbytočné starosti. A to radšej nemyslím na nič horšie. Mierim do Odesy. Mesto zbežne poznám.

S ubytovaním problém nebude, a priamo v centre dostávam 4* hotel za dvadsaťdva euro. Som v samom centre mesta, pár krokov od slávneho miesta pod názvom Potemkinove schody. Pôvodný názov „Primorsky schody“ sa dnes už málo používa. Toto kultové miesto mesta Odesa si dnes ale nepozriem.

V dolnej aj v hornej časti schodov sú barikády a hliadka ma otáča nazad. Takže miestnych 192 schodov si pozriem zase snáď inokedy. A okrem toho je tu úplná tma. Verejné osvetlenie je tu vypnuté a na uliciach v tejto časti si chodci svietia telefónmi.

Centrum mesta je pravý opak. Je tu hlava na hlave, reštaurácie, bary, ulice, parky všetko je plné. Ohlušujúca hudba z diskoték, sa mieša s vodou padajúcou z fontán. Nájsť miesto na lavičke takmer nemožné. Každý sa snaží si užiť deň a večer kým príde hodina H.

V meste platí zákaz vychádzania po 23.00. Takže okolo desiatej večer sa dav pomaly začína rozchádzať. Na uliciach ich nahradia skupinky v nepriestrelných vestách s kuklami na hlavách, a so zbraňami na prsiach. Len sa prechádzajú ulicami, a ako vidno domáci nariadenie slušne rešpektujú.

Ja sa pomaly vraciam zrazu opustenými ulicami k hotelu, cestou dostávam ponuku na posedenie v bare od naháňačov zákazníkov. Pre vysvetlenie – bary sú otvorené po celú noc, no po 23.00 nikoho nepúšťajú na ulicu. Takže ak prídete večer do baru, tak tam zostanete až do šiestej ráno.

Pre niekoho asi dosť ťažké, no niekto by si z toho mohol urobiť celkom slušné a nepriestrelné (dobrý dvojzmysel na Ukrajine) aliby. Jednoducho prísť ráno domov našrot a povedať žene, že musel byť v bare celú noc kvôli zákazu vychádzania má svoje čaro.

Prichádzam do hotela tesne pred jedenástou. Príjemná večerná prechádzka mestom je zakončená sirénou. Pýtal som sa recepčnej, či sa o jedenástej nejakým hlásením, alebo signálom oznamuje začiatok zákazu vychádzania, keď tu sa rozozneli sirény a s nimi aj oznam o použití krytov . Recepčná sa len usmeje a mávne rukou. Vraj, „nič sa neoznamuje, pretože všetci vedia o zákaze vychádzania“

A sirény? Na tie si vraj zvykli a nikto nič nerieši. V telefóne mi ukazuje sms správu, ktorú o chvíľu dostávam aj ja, keďže som si kúpil miestnu simkartu. Píše sa v nej v podstate to isté ako hlási miestny rozhlas.

Recepčná mi ešte ukáže na počítači mapu Ukrajiny, kde je v tejto chvíli vyznačená Odeská oblasť ako cieľ letiacej rakety. No potom dodá, že rovnako sa to stáva aj trikrát za noc a preto nikto nikam nebeží a všetci spokojne spia. Sirény o pár minút prestali a do rána bolo ticho.

Ráno sa rozhodujem opustiť Odesu a pokračovať cestou popri Čiernom mori, pokiaľ mi to situácia umožní. Cesta M-14 na Mikolajiv je plná a časté sú aj kontroly. Blokposty ako ich tu nazývajú sú prakticky pred každým mestom a pri každej väčšej križovatke.

Len jediný raz som musel vytiahnuť pas, lebo ho chceli aj vidieť. Inak sa všetky kontroly udiali len zastavením na značke stop a mávnutím ruky. Počasie sa mení a prichádza ochladenie s dažďom. Na jednom z blokpostov mi neodporúčajú pokračovať ďalej za mesto smerom na Cherson.

Situácia tam je vraj neprehľadná mení sa denne. A aj začínajúci dážď sa mi nepáči. Zatáčam preto viac na sever a snažím sa držať smer Kyjev a potom smer západ na mesto Umaň.

Keďže idem len podľa mojich znalostí a papierovej mapy, tak sa držím radšej vedľajších ciest, ako hlavných ťahov. Zaujímavosťou no aj problémom je fakt, že väčšina dopravných značiek s označením ciest, alebo miest je zmontovaná. Kvôli orientácii nepriateľa by som to chápal možno počas 1. svetovej vojny. No dnes v dobe navigácií a inej modernej techniky, ktorú nepoužívam som tu asi jediný blúdiaci partizán ja.

Dokonca vždy krásne upravené a vymaľované obrovské monumenty s názvom mesta sú dnes zabalené nepriehľadnými plachtami, takže si ani poriadne nemám čo odfotiť. Cesty začínajú byť čoraz horšie. Nakoniec idem úsekmi kde dlhé kilometre nestretám nikoho a mokré mačacie hlavy z ktorých je cesta pozliepaná sa šmýkajú ako na snehu.

Pri jednej autobusovej prestávke, ktorú si chcem odfotiť, kvôli jej jedninečnému zvzhľadu si ich tvrdosť skúsim aj s motorkou. Bez utrpenej škody ju staviam a pokračujem.

V nejakej zapadnutej dedine spôsobuje trocha rozruch pred miestnym obchodom, kde si kupujem nejaký proviant. Turistu tu asi dlhšie nevideli a motorka je tiež lákadlom pre zopár fotiek. Miestna babka ktorá všetko vie, mi asi polhodinu opisuje miestny život. Zmohol som sa na tri slová pri nej, „dobrý deň“ a „dovidenia“. Viac ma k slovu nepustila.

Na lavičke pred obchodom som si chcel dať ako sa hovorí „dvadsať“. No ani z krátkeho spánku nič nebolo, známy hlas nado mnou ma budí so slovami „ja zdes velosipéd zabyla“ (zabudla som tu bicykel). Dodnes si myslím, že to bola len výhovorka, aby mi mohla dať druhú časť jej monológu.

Ja sa rozhodujem pre slušný ústup z tejto frontovej pozície a sadám na motorku. Pri nasadení prilby na zlomok sekundy zaváham, a to v momente keď babka hovorí o svojej vnučke ktorá vyhrala Miss Odesa a keby som chcel tak...ostatné som už nepočul, lebo jej kanonádu slov prerušil zvuk mojej motorky.

Mohol som si len domyslieť, čo chcela a čo asi hovorila. Mávnutím ruky akože pozdravím a porúčam sa. V zrkadle vidím, ako sa babka prežehnáva a odchádza domov. Samozrejme bez bicykla. Pretože aj tak pred obchodom žiaden nebol odstavený.

Trmácam sa naďalej ukrajinským vidiekom, aj si posedím na zastávke lebo začal poriadny lejak. Cesty sú katastrofálne. No okolie sa mi páči. Vidiek na Ukrajine je návrat o minimálne šesťdesiat rokov ako u nás.

Drevenice, kravky, traktory z doby keď tu vládol Josip Stalin. Jednoducho živý skanzen. Mám rád túto časovú kapsulu, len oči musím mať prilepené k zvyškom cesty po ktorej idem.

V podvečer vychádzam na hlavný ťah M-17 pri meste Krasnopilka a som nakoniec aj rád, že dokážem ísť trocha rýchlejšie. Od rána mám za sebou viac ako štyristo kilometrov po naozaj zlých cestách a poobedie už takmer stále idem v daždi.

Mesto Vinnicja si dnes vyberám ako útočisko pred dažďom. Stanovanie fakt neprichádza do úvahy všade je voda a ochladilo sa. Keďže som mal včera 4* hotel v Odese, dnes nemôžem predsa klesnúť na úrovni. Nikdy som nespával v hoteloch podobnej úrovne, takže ich nemám ako porovnať, no za tie peniaze (24,-€) to bol riadny luxus s raňajkami. Aj keď pre mňa zbytočné a nevyužité.

Motorka vo dvore hotela, to je dôležitý faktor. Večer do jedenástej kým nezačne platiť zase zákaz vychádzania si prejdem mestom, z ktorého mám úsmevnú príhodu spred rokov, keď a ma tu pýtali, či som si sem prišiel vybrať nevestu.

Vtedy som nechápavo pozeral, kým mi bolo vysvetlené, že tu bývajú akési „burzy“ s ponukou miestnych krásavíc vhodných na ďalšiu plemenitbu. Vraj sem chodí (alebo chodilo) množstvo cudzincov kvôli tejto veci.

Vtedy som sa len zasmial, že ja som tu len akosi omylom zavítal cestou. Dnes som tu nie celkom omylom, no o „burzu“ nemám záujem, a okrem iného dnes som už takmer dostal ponuku na niečo podobné v tom zmysle, ale podarilo sa mi z toho galantne ujsť.

Chudák babka dohadzovačka, možno tam stále stojí a čaká. Kto by mal záujem tak za menšiu províziu si spomeniem ako sa tá dedina volala.

Do jedenástej večer si pozriem mesto a dám niečo pod zub. Mesto je ale dosť ponorené do tmy a most cez rieku je osvetlený len prechádzajúcimi autami. Tápam v tme a vraciam sa do hotela. Ráno ma budí tma a dážď.

Tma preto lebo nefunguje elektrika a dážď je tu od včera. Raňajky sú zrušené a ja čakám až do obeda na zlepšenie počasia ktoré sa nekoná. So slabším dažďom prichádza aj elektrika a tak nakoniec raňajkujem na obed.

Potom držím plyn smerom na Ľvov. Dnes už nikam neschádzam z hlavného ťahu a jediná zastávka je v obrovskej prietrži mračien, keď stojím asi dve hodiny na benzínke a prezliekam si úplne premočené oblečenie, niečo také som dlho nezažil. Dnešné stretnutie s kamarátom Olegom neďaleko Ľvova sa presúva na večer, a po dvoch rokoch s ním, jeho ženou a každým rokov sa rastúcou rodinou malých motorkárov posedíme pri večeri v meste.

Na jeho a ženinej motorke je vrstva trojročného prachu. Na dôvod sa nepýtam, keď vidím tri malé dôvody pobehujúce dookola. Večer sa nakoniec aj počasie umúdrilo a ja môžem pokračovať smerom k domovu. Dnešok zakončujem ubytovaním popri ceste, ktoré sa už nieslo v mojej zabehnutej kategórii, čo je nižší až veľmi nízky štandart.

Ráno je veľmi zima, obliekam čo mám po ruke a krásnou cestou H-13 smerujem na mesto Sambir k hraničnému prechodu Smiľnicja/UA – Krosienko/PL. Je tu len zopár áut, no ja sem asi nie celkom zapadám a môj pas sa tu stretáva s nie celkom milým prijatím.

Dôvodom je množstvo víz a pečiatok z Ruska. Pohadzujú si ma kade tade, potom prichádza nejaký mladý arogantný chlap (podľa všetkého ukrajinská odnož FSB) a vypytuje sa s takým povýšeneckým tónom. Dostáva rovnakým tónom odpovede, no nakoniec je z toho slušná debata. Jediné čo ich v tej chvíli zaujímalo bol fakt, že mám pracovné vízum do Ruska a nepracujem tam.

Cez Poľsko si skracujem cestu domov a cez hraničný prechod Palota a prejazdom Slovenskom končím túto cestu po niečo cez tritisíc kilometroch doma. Nečakaná a zaujímavá cesta, kde sa predĺžený víkend zmenil na týždeň. Ukrajina zase raz nesklamala a rád sa tam vraciam pre osobité čaro vidieka.

Doma sa držím pri zemi asi týždeň, kľúče od motorky schovávam z môjho dosahu a tvárim sa ako bežný biely pracujúci človek. Táto pretvárka mi vydrží presne sedem dní. Počasie hlásia nad mieru uspokojivé.

Nenápadná poznámka „niekam na jeden deň“ sa v momente mení na realitu, ktorá znamená len jediné. Poobede už stojím na hraničnom prechode Ubľa a vchádzam na Ukrajinu. Večer v meste Ľvov si vychutnávam v obľúbenej gruzínskej reštaurácii jedlo a zase som v tom svojom živle. Aspoň na pár dní.

Prvý deň bol veľmi príjemný a jesenné cesty a výhľady na pestrofarebné lesy a lúky Ukrajiny sú pastvou pre oči a balzamom duše. Druhý deň cesty nemal žiaden plán, no cesta na juhovýchod Ukrajiny skončila v meste Černivci. V tento deň bolo tak teplo a krásne slnečno, že ani niektoré letné dni sa tomu nevyrovnajú.

Prázdne a na počudovanie dobré cesty vedúce krajinou, takmer bezcieľne sa túlajúceho mototuláka priniesli výnimočný aj keď obyčajný deň. Ako bonus v tejto oblasti potešila absencia blokpostov, a ak aj boli tak len zopár malých a bez zdržania.

Mesto Černivci a jeho cesty sú kapitola sama o sebe. Toto mesto si v 20.storočí pohadzovali medzi sebou ZSSR a Rumunsko. Podľa situácie raz mesto pripadlo jednému a po chvíli zase druhému štátu. Cesty v meste vraj robili za rumunského bačovania, a sú zážitkom.

Myslím, že najlepším povolaním v meste bude automechanik špecialista na tlmiče. Toto len tak niekde nevidíš a nezažiješ. Ale na obranu mesta treba priznať , že centrum mesta je pekné, aj keď večer sa takmer nedalo prejsť cez pešiu zónu, kde sa sústredila asi kompletná časť obyvateľstva a užívala si na plné hrdlo sobotný večer.

Ale netreba im odoprieť tento druh zábavy. Veď Černivci sú mesto kde vznikla ukrajinská hymna, tak nech si spievajú koľko treba.

Ceny v hoteli v tejto časti Ukrajiny boli už „európskejšie“ a po raňajkách je čas pokračovať ďalej. Blízke Moldavsko láka na jednodňovú zachádzku, no čas nepustí. Dnes je nedeľa a preto smer hranica do Rumunska.

Kolóna kamiónov začína hneď za mestom a má obludných asi tridsať kilometrov. No prejsť hranicu je otázkou asi tridsať minút,. Ukrajinci tentoraz milí, ochotní, fakt sa snažili. Bez jedinej otázky, pas, techničák a čau.

Rumunský policajt mal jedinú otázku. „Transalpina?“ Odpovedám záporne a on vyťahuje telefón a ukazuje fotky. Transalpina na bicykli, dobrý výkon chlape!

Cesta Rumunskom popri hranici s Ukrajinou je nádherná. Národná park Maramureš je pustý. Za celý deň asi desať motoriek je vidno. A to cez sezónu tu býva plnka každý deň. Citeľne sa ochladilo a vhod prichádza všetko čo sa dá obliecť.

Tu je už jeseň v plnom prúde aj teplotne. Dnes bude aj skoršie ukončenie jazdenia. V meste Sighetu Marmatiei už hrejú aj radiátory v penzióne.

Ráno je chladné ešte viac, no cez deň sa to zlepšuje. Zvyšok Rumunska prebehne v pokojnom duchu, a povinná, nutná jazda Maďarskom domov je dnes akási tiež milšia. Je to asi tým, že táto sezóna sa definitívne touto cestou končí.

Prejazd Slovenskom domov je záverom, ktorý som si nakoniec rozdelil na dva dni. Tým pádom som si predĺžil cestovanie o nejaké tie kilometre a kľučkovaním z východného Slovenska, cez Spiš, Liptov, Pohronie sa dostávam domov. Niečo cez dvetisíc kilometrov malo zakončiť sezónu. No zostalo len pri malo.

Niekde v diaľke v kalendári vidím deň voľna. Je to 1. November. Je to utorok a pred ním sa rysuje celkom pekný predĺžený víkend. Počasie stále v norme. Žiaden dážď, primeraná teplota. Kde som dávno nebol? Znie to tak netradične, ale v Rusku.

Do Kaliningradskej oblasti som sa už toto leto pozrel, no jeseň tam musí byť tiež zaujímavá. Štvrtok – pondelok, je päť plných dní. To by mohlo stačiť. Pre istotu vyrážam už v stredu večer. Jedna noc v Poľsku a na druhý deň dopoludnia už klopem na okienko na hraničnom prechode.

Poľská a ruská colnica v pohode, do hodiny vybavené. Mesto Kaliningrad si toho tiež prežilo veľa, no na históriu nehľadím teraz. Viac sa sústreďujem za kurz rubľa v banke. Mením v meste nejaké eurá a popri mori pokračujem prázdnymi cestami oblasti. Borovice, piesok, duny, nemecká architektúra, a vietor. Zmes ktorá tu asi zostane navždy.

Primorsk, Jantarnij, Svetlogorsk. Mestá a miesta, kde sa dá príjemne oddýchnuť, ja keď ceny sú tu už celkom európske. Dostať od potápača na pláži kúsok z mora práve vyloveného jantáru sa nestáva každý deň.

Kilometre prázdnych pláží a miestnych cestičiek, ktoré vedú nikam, len lákajú prísť sem s malým, ľahkým endurom a jazdiť celé dni. Žiadne obmedzenia, oplotenia, žiadne zákazy nevidno. Jedine blízkosť vojenských objektov, tam treba rozumne dodržať vhodnú vzdialenosť k nim.

Ďalší deň cesta do mesta Zelenogradsk, kde je vstup na Kurskú kosu. Vstup je tu spoplatnený bez rozdielu. Každá osoba, každý dopravný prostriedok. A samozrejme kopec zákazov. Národný park je úzkym pásom zeme ktorý sa tiahne v dĺžke okolo sto kilometrov cez územie Litvy a Kaliningradskej oblasti.

Niekde je široký len asi dva kilometre. Zo strany Litvy je oveľa viac rozvinutý turizmus a možnosti oddychu. Zo strany ruskej je to viac ponechané na prírodu. Prešiel som touto oblasťou už viackrát a obe majú svoje čaro. Dominantou a asi najväčším lákadlom je "tancujúci les". Anomália prírody ktorá pokrútila borovice do nevýdaných tvarov láka množstvo turistov vidieť tento úkaz prírody.

Jedinou nevýhodou je to, že prípadný prechod do Litvy cez tento národný park je od roku 2020 nemožný a nikto nevie, kedy sa to vráti do normálu. A preto otočka a nazad do mesta Svetlogorsk. Malé kompaktné mesto, kde takmer každá vila nesie nemecké meno.

Promenáda pri mori, a večer celkom rušno v uliciach. Ono to tu vlastne nevyzerá vôbec ako v Rusku. Ako som spomínal. Len jazyk a značky na autách. Všetko ostatné je už celkom iný svet od toho „veľkého“ Ruska.

S ránom prichádza nutnosť ísť domov. Návšteva centra Kaliningradu, zopár hodín v meste stačí na bežnú prehliadku. Neuveriteľná je tržnica (rinok) je zážitok sám o sebe. Na naše pomery neskutočne veľký, priam bludisko v halách a dvoroch.

Cesta na hranicu je dlhá, rovná a smutná. Zopár áut v kolóne, všetky majú nemecké značky. No originál tam nebude žiaden nemčúr. Všetko sú to rusky hovoriaci občania, a väčšina z nich slúžila vo východnom Nemecku a nakoniec tam aj zostali. Tu majú tiež rodiny aj jazdia sem na dovolenky.

Len fotka cien paliva v tom čase a už je tu hranica. Prechod je zase do hodiny, jediná otázka na poľskej strane „alkogol i papirosy ile ma pan“?

Zostáva v rukáve ako eso jeden voľný deň. Neďaleké mesto Malbork láka už dlhšie. Jeho svetoznámy hrad, je niečo tak obrovské, že opisovať to tu nemá význam. Spočítať tehly z ktorých je postavený by musel byť tiež zážitok. Určite stojí za návštevu, aj keď to nie je celkom blízko od nás.

Dopoludnie strávené v tomto meste ubehlo rýchlo a domov zostáva asi osemsto kilometrov. V tejto sezóne budú definitívne posledné cestovateľské. Táto cesta mala približne 2500 kilometrov. A uzatvorila tento rok. Som doma a prichádza zima.

Kým mám niečo v hlave, tak sa musím dokopať k tomu napísať toto, čo ste práve dočítali. Kým mi to nevyprchá s vidinou nového príbehu novej cestovateľskej sezóny. Na záver som si v ďalšej časti dovolil napísať ešte zopár slov na záver.