V niektorom jarnom čísle Motorradu som našiel upútavku na BoT (Battle of Twin) and BnB (Built not Bought) akciu na nemeckom Spreewaldringu. Tak som si najskôr klikol (a našiel pár videí) na ten Spreewaldring, o ktorom som pred tým nič nepočul. Ani som nemohol. Lebo toto nie je ring na „klasické“ pretekanie, toto je ring na „jazdy pre radosť“. Pre priaznivcov veľa zákrut a nie vysokých rýchlostí. Aj keď, ako sa neskôr ukázalo, aj relatívne „neveľká rýchlosť“ môže byť ... Ale o tom neskôr.
Okruh je niekde na polceste medzi Berlínom a Drážďanmi. Tak som si povedal, že tam pôjdem dva dni proti smeru hodinových ručičiek cez Czechiu „vrchom“ cez Jeseník, Orlické hory a Krkonoše a naspäť dva dni cez Boží Dar, Tachov (musel byť, tam som bol na vojne), Pošumavie a juhom Moravy domov. Počasie, teda lepšie povedané trasa smeru prichádzajúceho dažďa zo západnej Európy mi trasu otočila naopak - v smere ručičiek. Ale aj tak to nebola super výhra. Prvý deň sa prehánky striedali s dažďom. Obstarožná navigácia sa nevedela vysporiadať s mnohými obchádzkami a tak som si užil jazdu po cestičkách tvorenými záplatami a v mestách skratky po tých najokrajovejších uličkách. Ale prežil som. Dokonca aj pokus o inzultáciu polenom dreva. To cestári tak horlivo nahadzovali kláty narezaného dreva na korbu, až ju jeden, asi najsilnejší, prehodil a kus dreva ma minul iba o vlások. „Slovenský motorkár zahynul po zásahu dreva na českej okreske.“ Celkom pekný nadpis na článok do bulváru.
Racing-Festival 2022-Spreewaldring
Malá zmienka o Tachove. Pred 39 rokmi som tam narukoval na dva roky na tzv. základnú prezenčnú službu. Na poddôstojníckej škole zo mňa za pár mesiacov vychovali tankového mechanika. Že vraj celkom zručného, hovorili tankisti, keď som občas spojazdnil ich pokazeného oceľového kamaráta. Užil som si tam svoje, škoda reči. Bol som zvedavý, čo všetko sa zmenilo. Mesto som nespoznal. Teraz som bol ubytovaný v centre. Vtedy, keď sme sa dostali na 12 vychádzok za rok (jedna mesačne) sme prišli do najbližšej (alebo jedinej schopnej?) reštaurácie, dali si vyprážaný syr, pár pív a o 21:30 sme sa hlásili na bráne. Koho by vtedy zaujímalo nejaké mesto, centrum?
Vtedy to bol prápor s 3000 mužmi. Dnes je areál rozporcovaný. Z ubykácií pre bygošov sú bytovky, z ostaných stavieb všetko možné. Škoda, že sa toho niektorí súdruhovia velitelia nedožili. A tak sme ten socializmus hrdinsky strážili...
Na druhý deň sa počasie umúdrilo, Boží Dar bol síce v hmle, ale dalo sa. No a odtiaľ až po ring to bola nudná jazda po nemeckej rovine s nekončiacimi, po sebe nasledujúcimi obytnými zónami (dedinkami a mestami), lebo som mal vypnutú diaľnicu a moja priateľka Margita (také meno dostala moja navi) na neúnavne vodila po obytných zónach s maximálkou 30 km/h a po skratkách, ktoré ma privádzali do zúfalstva.
Poobede som dorazil na ring a snažil sa nájsť kemp v blízkosti okruhu. Lebo niekto mi odpísal, že sa dá stanovať na blízkej lúke. Okruh je na jednej strane okresky, zlatá baňa v podobe kartingovej dráhy s iba vlastnými motokárami, bufetom a zázemím na druhej. V reštaurácii som asi 10 min čakal, pokým šéf nedokončí krátky rozhovor (čašníčka sa bála naňho aj pozrieť, nie ho osloviť) a on mi povedal, že všetko je vypredané a najbližší kemp je cca 7 km. Ale ja som nechcel bývať vo vzdialenom kempe, ja som si chcel užiť atmosféru tohto podujatia. Celý deň aj večer. Znechutený som sa pobral preč. O 200 m ďalej som zbadal na kartóne napísané „Parking for Built not Bought“. Odbočil som z asfaltky, ale predné koleso mi zapadlo do spreewaldského piesku a už som videl, ako si to bezmocne ustielam na pravú stranu. Zrazu ma nečakaná sila štyroch rúk udržala v zvislej polohe. Organizátorka a organizátor ma ušetrili hanby a trápnosti. To bol vjazd na tú lúku, na ktorej sa dalo „ubytovať“. Na okraji lúky pri lesíku som si postavil stan. Jediným hygienickým zariadením boli dve toi-toiky. Jednu na noc odomkli.
Racing-Festival 2022-Spreewaldring
Asi o 15:30 som sa netrpezlivo vybral na druhú stranu okresky do vysokým plotom ohradeného areálu, ktorý bol preplnený karavanmi, prístreškami a motocyklami. Pri báne moje nadšenie zastavil bodyguard, že v piatok je okruh uzatvorený a iba pre pretekárov. Vytiahol som novinársky preukaz. „Nein“ a vyceril biele zuby. „Rufen“ (telefonuj) a ukázal na telefónne číslo na bilboarde. Moja nemčina pozostáva z asi 10 slov, no kam budem volať.
Odchádzal som nasratý a ponížený, ale odhodlaný, že „ja to tak nenechám.“ Neprešiel som predsa toľko kilometrov, aby som tu do tmy pil drahé pivo v reštaurácii u nafúkanca. Toľko som obchádzal areál, až som na druhom konci, od lesa, našiel otvorenú bránu bez bodyguarda. Keď som vstúpil do areálu, nezvratne som splynul s davom.
Racing-Festival 2022-Spreewaldring
Karavany, stánky, motorky. Asfalt iba pri hlavných halách a boxovej uličke, inak iba rozhrnutá asfaltová drť, na okrajoch areálu tráva a celkom na okraji iba piesok. Tí, čo prišli neskoro a boli na okraji, to mali takto: po sňatí nahrievakov pár desiatok metrov po piesku, potom po tráve, potom po asfaltove drti a až v hlavnej pit lane po asfalte. Oplatilo sa prísť skôr.
Zorientoval som sa v areáli, urobil pár fotiek, areál opustil zadnou bránou a cestou na večeru som zvonku zamával môjmu novému priateľovi na hlavej bráne. Obaja sme boli spokojní.
Keď stíchli motokáry, tak to roztočil nejaký duc-duc dídžej pri motokárach a skončil neskoro po polnoci. Stan nemá ktovieaké zvukovo izolačné vlastnosti. No a keď sa začalo rozvidnievať, tak operení samčekovia dávali spevom najavo samičkám, aby im dali. Odhadom im dali až okolo 5:30. O 6:00 som si už v neďalekom REWE (niečo ako Bila) kupoval raňajky.
Na prvý pohľad bolo jasné, že toto nebude MotoGP. Že to bude o niečom inom. Pod prístreškami boli motorky, ale také staršie, aj najstaršie a potom také, čo bolo človeku ľúto vyhodiť, tak urobil pár úprav, zmontoval svetlá a späťáky, obul lepšie gumy prihlásil sa do svojej kategórie (že vraj ich je 8).
No a jazdci prevažne 50+. Boli samozrejme aj mladší, ale prevažovali tí s menej vlasmi a väčšími bruškami. Na staré kolená si robia takto radosť. Ale niektorí na nenápadných motorkách boli kua rýchli. To bolo vidieť, že na motorke sedia už nejaký ten rôčik a dokázali popreháňať aj oveľa mladších.
Špeciálnou kategóriou sú sajdky. U nás to nevidíte, ale Nemci ich milujú. A až keď človek na vlastné oči vidí jazdu, tak pochopí. Oni si nerobia ťažkú hlavu z hendikepov. A tak je spolu na štarte 180 koní v KTM 1290 a 100 rokov stará eMZeta 250.
Racing-Festival 2022-Spreewaldring
Racing-Festival 2022-Spreewaldring
Na okraj: ten spolujazdec z eMZety bol ďaleko najlepší zo všetkých „čo sa iba vozia“ a tie jeho vykláňačky boli kaskadérske. No a v boxoch ho čakala manželka so synom, ďaleko najkrajšia baba v padocku. Zaujímavosťou bol jazdec 71 ročný dedko s 21 ročnou (asi vnučkou?). Pred každou zákrutou pohľadom skontroloval, či sa ona dobre drží a až potom pridal plyn. On a motorka boli samozrejme rovnaký ročník.
Pohoda trvala do 15:55 keď sa počas prvých meraných tréningov stala nepochopiteľná nehoda. Osamote jazdiaci jazdec (48 ročný) na gixerovi po ľahkej vlásenke nezvládol riadenie a narazil do zvodidla. Ja som už videl iba motorku na trati a nešťastníka preveseného cez zvodidlá. Okruhová sanitka bola pri ňom hneď, o pár minút riadna záchranárska, priletel aj vrtuľník, ale všetci záchranári sa pohybovali akosi pomaly. Odletel vrtuľník, odišla záchranárska sanitka a o cca 20:00 si preňho prišiel pohrebák.
Všetko bolo v ten deň zrušené, malo sa pokračovať na druhý deň v nejakom náhradnom móde.
Večer sme si posedeli v padocku takmer mlčky pri ohni.
Iba motokáry mali asi 24 hodinový pretek, lebo jazdili celú noc a moderátor v pravidelných intervaloch hlásil momentálny stav. Odškrtol som si ďalšiu hroznú noc.
Ráno o 8:00 som opustil areál. Nejako mi došla sila a nedostavila sa pohoda, na ktorú som sa tešil. Margita ma neúnavne vodila po predmestských uličkách a keď ju to nebavilo, tak ma poslala cez centrum, aj cez pešiu zónu. Skrátka vybrala „najlepšiu“ trasu. V Čechách som našiel pár lepších úsekov, ale tým, že som nebol primárne zameraný na vyhľadávanie dobrých trás, celkovo by som neobjektívne povedal, že „zlaté Slovensko“. Máme tu nie celkom málo úsekov, ktoré stoja za to.
Jedným z tých lepších je trasa Jeseník – Šumperk. Nový asfalt, široká cesta a na začiatku tá známa žltá reflexná tabuľa 5 x 5 metrov s informáciou pre motorkárov. Za vrcholom som stretol sanitku. Hlavou mi prebehla blbá myšlienka, že kto ma odvezie, keď sa tu niekde vyváľam. Keď sanitka ide opačným smerom. O pár zákrut som už videl, koho viezla. Hasič, policajti, rozbitá motorka.
Prikladám aspoň pár fotiek, ako vyzerá víkend - jazdenie pre radosť V Nemecku. O týždeň som bol na podobnej akcii vo Francúzsku.
Diskusia k článku (1)![[Verzia pre tlač]](images/print.gif "[Verzia pre tlač]"){kind=small}
