Pérák Grand Prix Bernolákovo 31.5.2014 - Bernolákovský festival veteránov

Mal som ambície sa na tohtoročnej Veľkej cene veteránov pod Babou zúčastniť, no podľa informácii vo veteránskych médiách sa tohtoročný pretek serpentínami na pezinskej strane pod horským sedlom "BABA" nekoná pre nesúhlas s uzavretím cesty. Nuž čo veteránista mieni, Správa ciest mení.

Pri hľadaní náhradného programu som narazil na podobnú akciu a síce: "Pérák Grand Prix Bernolákovo 31.5.2014". Bernolákovo je v susednom okrese Senec a teda čo by kameňom dohodil. Rozhodol som sa teda spríjemniť si pekné slnečné sobotné dopoludnie, no bez rodiny, lebo tá mala "iné priority". Naložil som skladačku, bez ktorej sa nikam nepohnem a šiel som za hranice všedných dní, za hranice okresu cez Pezinok a dva Groby.

Cieľ mojej cesty sa nachádza mimo diaľnice od Senca do Bratislavy, no zato je na starej ceste medzi týmito dvoma mestami. Cestičky tejto dedinky sa kľukatia medzi miernymi vrškami a dolinami. Železnica je pravdepodobne najnižšie položená a pretína hlavnú tepnu cez obec. Do centra, kde pri malom parčíku sa veteránisti zložili, som sa dostal popri Lidli s veľkým parkoviskom. Predpokladal som aspoň nejaké cedule, ktoré by ma usmernili a navnadili okoloidúcich. Objavil som až tesne pred "depom" medzi dvoma elektrickými stĺpmi veľký plápolajúci transparent. Táto akcia bola už siedmym ročníkom a má svojich stálych fanúšikov, teda bombastická reklama sa zo strany organizátora nekonala.

Zaparkoval som neďaleko stánku so zmrzlinou na malom parkovisku v spoločnosti auta obecnej polície. Tá dohliadala na priebeh podujatia a organizovala dopravu, pretože počas pérákovej slávnosti bolo centrum obce uzavreté a cestná premávka bola presunutá obchádzkami mimo Hlavnej cesty. Rozložil som moje zalomené veteránske ekologické približovadlo a priblížil sa k parčíku plného veteránov.

Najskôr mi padol pohľad na dva vedľa seba stojace Velorexy aj s prívesnými vozíkmi PAV a obďaleč ma milo prekvapil o stĺp elektricklého osvetlenia opretý povojnový dámsky bicykel s pákovou prednou brzdou a výpletom na zadnom blatníku. Obďaleč boli na obdiv vystavené dva pretekové Mustangy, o ktorých mi kamarát povedal, že na nich prišli v ŠPRINTE pretekať Kročkovci otec a syn. Meno Kročka bolo v minulosti na tratiach GP 50 po bývalej ČSSR skloňované len v superlatívoch a to nehovorím o účasti na šampionátoch v Európe. Ani dnes nestratili nič zo svojho šarmu a ich jazda a taktika nadchne aj dnes celé obecenstvo pozdĺž trate a to nehovorím o agresívnej zvukovej kulise v zápale boja.

Na náprotivnej strane som narazil na mladého fanúšika šprintu na Pionieri, ktorý pre údajné dosiahnutie najmenšieho odporu vzduchu zhodil pre túto akciu reumaplechy a vzadu nahodil drapák na svojej "20-ke"(myslím, že toto obutie nebolo najvhodnejšie). Na dolnom konci depa zas iný fanúšik "555-ky"svojho červeného miláčika vyzdobil linkovaním žltými linkami, ktoré v tom tvare boli len na sklolaminátových prototypoch. Zadné trojuholníkové ukončenie liniek na plechových sériových blatníkoch totiž nikdy nebolo.

Uprostred depa v spoločnosti policajnej stíhačky, o ktorej som informoval, že mala svoju obnovenú premiéru na jesennej výstave v Šenkviciach a starodávneho pretekového stroja v nálezovom stave stál klasický Mustang po čiastočnej renovácii. Zaujímavý bol tým, že vedľa neho na zemi ležal pionierkový pretekový výfuk, ktorý zrejme čakal na implantáciu do spomínaného stroja.

Trochu mimo hlavného defilé poväčšine pérákových variácii stáli za sebou o zábradlie opreté Stadiony - modrý S22 a zelený bicyklový S11 s bicyklovým nosičom na zadnom blatníku. V plejáde poväčšine motocyklov značiek Jawa a ČZ rôznych typov sa nedali nevšimnúť dva následnícke modely Jawy 359 a síce Jawa 50 Jawetta z českej produkcie Jawa a Pionier 555 jednosedadlák zo slovenskej produkcie z Považských Strojární. V inej časti depa iná Jawetta bola ružou medzi tŕňami obkolesená Pérákmi v rôznych farbách a kombináciách, ktoré neboli zďaleka továrenským farebným prevedením.

Po dlhšom intervale som spomínaného bledosivého Mustanga objavil v inej spoločnosti, kde bol oveľa prístupnejši pre dychtivé objektívy fotografov. Mal oveľa lepšiu pozíciu ako jeho mustangový kolega modrej farby, ktorý bol vtesnaný medzi krásne zreštaurovaný Zündapp a novodobú MZ. Úplne na dolnom konci depa, či skôr úplne mimo diania prebiehala rýchla oprava pravdepodobne spojky či nastavenia karburátora "21-ky", pri ktorej stála dvojrýchlostná Babetta. Pionier ma zaujal drapákom na prednom kolese.

Milovníci 50-tok sa nesústredili na PGP len na produkty Jawy, Motor Jikovu a Považských Strojární, ale tí ktorí sa nestotožňili s princípmi veteránistov odchovaných Zväzarmom, ale im imponujú novodobé trendy prišli predstaviť na "7 ročník PGP" svojich miláčikov zo zahraničnej produkcie. Tieto veterány sú na Slovensko obyčajne dovážané len ako tovar s ktorým sa v zahraničí bežne obchoduje. Vlastníci takýchto exotických motocyklov sú zväčša "len majitelia" a servisuje ich niekto úplne iný. Aj tak dávam klobúk dolu pred tými, ktorí ich dokázali zrenovovať tak, aby vyzerali, ako by teraz zišli z výrobného pásu.

Moje tvrdenie môže, ale aj nemusí byť pravdivé, no mať veterána a predviesť ho len pre akciu na ktorej by ho niekto obdivoval to podľa mňa nie je to pravé orechové. Ja radšej na nich bežne jazdím (teda na skladačkách). Niekoľko takých zahraničných malých približovadiel bolo aj v pelotóne v Bernolákove. Moped a skúter Puch, moped Bravo, či mini Honda Dax, alebo malé japonské endurko riadne zamotali svojimi časmi vo šprinte poradie v najmenšej kubatúre do 75 ccm.

Vo vyššej kubatúre zas dominovali stroje z Považských Strojární, ktorým sekundovali stroje kubatúry do 175 ccm. Najatraktívnejšími boli skútre Manet a Tatran. Ťahúňom ale boli crossky 90-ky. Spomedzi nich najagresívnejší zvuk mal cestný špeciál s crosskovým motorom a zmenšenou nádržou po výške z Mustanga /lepšie povedané, dolná polovica nádrže bola odpílená/.

Vo vyšších kubatúrach bolo vidieť najviac Péráky, Kývačky, Panelky či 634-ky. Ozdobou boli Jawy Californie a cestné Hondy. V trojkolesovej spoločnosti som hneď v úvode spomenul Velorexy, videl som kývačky side (Velorex) a ruský vojenský M72 tiež side. Nie všetky motorky účastníkov pretekali v šprinte. Napriek tomu sa všetci vybláznili do sýtosti. Prešiel som si celý okruh na skladačke a hodnotil miestami nebezpečné prostredie hlavného preteku PGP.

Samotný pretek na 400 metrov v šprinte sa udial na Hlavnej ceste s tým, že sa štartovalo tesne pred železničným priecestím a šlo sa do mierneho kopca. Pomaličky sa účastníci premiestňovali k rampám, no nezvolil som si správne miesto, pretože som si odfotil len dvoch motocyklistov, ktorí išli na mnou považovaných približovadlách za nezmary z Považia. Prvý bol skoro pretekový Mustang a druhý skúter Tatran. Za to však ma niekoľkokrát obehla sanitka a auto Obecnej Polície.

Po odštartovaní pre mňa prvej dvojice bolo evidentné, že rakúske Puchy, aj keď sú 50-ky akcelerovali podľa toho, že jeden bol moped a druhý oskútrovaný malý motocykel. Druhý duel bol vyrovnaný, pretože sa stretli dva Stadiony S11 a obaja aktéri poctivo do kopca pedálovali a snáď čo najväčšiu rýchlosť sa snažili dosiahnuť pomocou myšlienkového teleportu. Druhá dvojica mala podobné náradie, no Jawetta mala navrch oproti Stadionu S22.

Pri sledovaní tretej dvojice neboli sily rovnomerne rozložené, pretože Pionier 555 Jednosedadlák nemal na pretekovo upraveného Mustanga. Podobne nie v realite, no papierovo áno v 50-kovej kubatúre, akcelerovali jazdci na Pionieri 20-ke a Stadione S22. Rozdiel posúďte sami. Podobne veľký rozdiel v akcelerácii bolo badať na dueli Mustanga a Jawetty, kde moped za nezmarom z Považia nestíhal.

Nemenej zaujímavá bola kategória špeciálov v ktorej kraľovali už spomínaní Kročkovci na pretekových Mustangoch. Svoju dominanciu potvrdil Mustang so štartovným číslom 219, ktorý v dueli za sebou nechal 32-ku a následne si to rozdal s Mustangom číslo 36, ktorý bol zrejme víťazom triedy klasických 50-tok. Pozorovať japonské stroje to bol tiež zážitok. Malý Dax už po niekoľkých metroch podľahol rýchlejšej Honde s mierne väčším objemom.

Trieda do 175 ccm bola tiež čo do počtu strojov početná, no stretli sa v nej Crossky 90-ky, skútre Manet, Tatran a klasické kývačky Jawa, ČZ s mladšími ČZ-kami. Kvalitu výrobkov z Považských Strojární dokazovali skútre Tatran, aj napriek objemu 125 ccm. Boli na svoj vzhľad riadne svižné a dokonca v rozjazde si trúfli aj na robustnejší skúter ČEZETA.

V kategórii do 250 ccm boli rôzne kývačky so svojou typickou dymovou kulisou a samozrejme si nedarovali ani meter. V podobnom duchu sa niesli súboje v kategórii nad 250 ccm. Aj “triapuly”, hučali a dýmili, no akcelerácie boli výraznejšie a samozrejme dymové clony boli hustejšie a voňavejšie. V tejto kategórii si to rozdali aj kývačky side a jeden z Velorexov. Zamotala sa tam aj Honda 250 Cafe racer.

V triede Open som zachytil súboj japonskej krosy a policajnej stíhačky Nanuk. Začínal som mať problémy s fotoaparátom a tak na dokumentovanie samostanej kategórie “Pérák” už nedošlo. Nemal som obavy, pretože v stánku, kde sa účastníci registrovali som nechal svoje e-mailové adresy a dotyčná dáma s barlami a jej spolupracovníčky mi prisľúbili pomoc vo forme štartových a výsledkových listín a nejakých autentických záberov hlavne zo samotného preteku.

Nechcel som sa promenádovať s už nefunkčným digifoto v jednej ruke, tlačiac druhou rukou skladačku, preto som sa odviezol k autu a po jej zložení som si chcel vychutnať konečne šprint pérákov. Nestalo sa tak. Z času, čo som tam bol, som mal dobrý pocit spolupatričnosti všetkých, ktorých fascinujú veterány. Fandil som organizátorom, že dokázali presvedčiť vedenie obce Bernolákovo na túto akciu, že dokázali presvedčiť sponzorov o tom, že ich reklama vo veteránskom hnutí je pre nich to pravé miesto. Fandil som im, že spoluobčanov presvedčili, že uzavretie stredu obce a vytýčenie trate, ktorá v sebe niesla prvky prírodného a mestského okruhu im prinesie nevšedný zážitok.

Toto všetko mi lietalo hlavou a mienil som počkať aj na hlavný pretek. Organizátor ma ale,vyviedol z ríše snov a primäl ma, keď som bol pri aute malé parkovisko opustiť, lebo vraj tam budem zavadzať. Zavadzať komu mi ale nepovedal. Nevadilo to ani ráno, nevadilo to ani obecnej polícii, no vadilo to jazdcovi na Péráku s číslom 27. Tak som radšej odišiel a znechutený sa presúval do “svojho” okresu Pezinok. Podobne som sa nedočkal ani sľúbených výsledkov a fotiek z hlavného preteku. Nie vždy to čo človek čaká od rovnako naladených ľudí aj dostane. Do budúcna asi zvážim, či toto prostredie vôbec ešte navštívim.