Denník stroskotanca 2/3

7. deň, štvrtok, 6. Augusta 2020.

jazero Vuottašjávri – Kautokeino – Muoniu/FIN – Kattilakoski

Nesnívalo! Budím sa ráno na divný zvuk, a v momente, keď otvorím stan mi asi 20 metrov nad hlavou preletí lietadlo. Smeruje na juh, tak si pôjdem pozrieť, kde má letisko.

Uvariť čaj a zbaliť stanový tábor mi trvá krátko, no potom ešte pofotím, prechodím celý mini polostrov, čo mi trvá dosť dlho a odchádzam. Vychádzam na cestu a po dvoch kilometroch vidím pristávaciu dráhu lietadla, ktoré tak vytrvalo v noci rušilo môj spánok.

Samozrejme tou pristávacou dráhou je hladina jazera, kde som nocoval. Odbočím k lietadlu, pozriem, odfotím a zasmejem sa nad výstižným názvom leteckej spoločnosti. Mosquito Air Taxi. K včerajším náletom komárov úplne sadne. Pokračujem a neskôr cesta č. 92 končí na na križovatke s cestou E45, mi prvý a jediný krát počas celej cesty skríži cestu polícia, resp. policajné auto. Vezú ho na odťahovke niekam a dávam im prednosť na križovatke. Takže policajné auto som videl, no živého policajta nie.

V meste Kautokeino je môje posledné stretnutie zase s nórskou civilizáciou, pretože od rána zase idem po prázdnych cestách. O kus nižšie opúšťam Nórsko a som zase vo Fínsku niekde nad mestom Enontekio.

Tu okrem tankovania, robím malý nákup na obed, ktorý si dávam zase na brehu nejakého jazera, kde si pospím hodinku v tráve. Je zase teplo, no mňa akosi pobolieva hlava, asi včerajší chlad sa na tom podpísal. Dnes som dokonca neblúdil, pretože môj zápisník mi poradil slovo Oulu a toto mesto vidím na značkách a tak sa držím tým smerom.

Cesta na juh vedie priamo pri hranici so Švédskom, krajiny rozdeľuje rieka Etuväylä a celý deň je zase čo obdivovať. Príroda je zase nádherne zelená, po včerajšom dni plnom kameňa a machu, je sýta zeleň balzamom pre oči. Pri meste Muonio neodolám pokušeniu a prejdem po moste do Švédska. Na švédskej strane je samozrejme kontrola, a tak len slušne zastavím na krajnici a zopár jednoduchými slovami preberieme danú situáciu. Cez hranicu do vnútrozemia púšťajú len toho kto má trvalý pobyt v pohraničí, resp. pracuje tam. Všetko ostatné je zakázané. Porušovať sa nič nechystám a tak sa cez most vraciam zase na fínsky breh rieky.

Pri meste Kolari odbočujem z dosť plnej cesty, kde som stretol možno aj niekoľko desiatok áut dnes na cestu č. 9381 ktorá je tak prázdna, že sa obávam či vôbec niekam vedie. No stále kopírujem rieku, ale teraz už inú s názvom Kassanniska, ktorá sa vlieva neskôr do rieky Torne, ktorá názov nemení až po svoje ústie do Baltického mora. Túto cestu mi poradil pri tankovaní kúsok pred odbočkou pán z obsluhy benzínky a musím uznať, a odporučiť každému.

Až po mesto Pelo vidím množstvo možností na rybolov, ako aj na ubytovanie, a oddych. Stojím prakticky každých pár kilometrov, v každom ohybe rieky, v každej tíšine si predstavujem ako číha statný losos na moju návnadu. Sem sa vrátim len čisto kvôli rybačke. Dnes mám vyslovene deň rybára a nie motorkára. Tomu nasvedčuje aj fakt, že je už neskoré popoludnie a ja som prešiel len niečo cez 300 kilometrov a to som na ceste od skorého rána. Tu niekde zase prekračujem polárny kruh, teraz už smerom na juh.

Vidím zase jednu z mnohých odbočiek, kde je ponuka na rybolov, tak schádzam z cesty a poľnou cestou sa po asi dvoch kilometroch dostávam do oázy rybárskeho pokoja. Rozhodujem sa, že dnešok v znamení rybárstva tu zakončím. Na brehu rieky kde sa všetko točí len okolo „lohi“ čo je po fínsky losos, je rybárska osada a samozrejme kemping.

V chatke ktorá slúži ako recepcia sedí pán ktorý tu podľa mňa slúži už minimálne dvesto rokov. Nech nežerem tak o pár menej. Deduško vekovo naozaj blízko trojciferného čísla, no vitalita na závidenie. Dohoda s ním bola veľmi jednoduchá, nakoľko okrem svojho fínskeho rodného jazyka , vedel po anglicky asi toľko ako ja po arabsky.

No slovo camping a číslo na kalkulačke 18,-€ a slovo mökki a zase číslo na kalkulačke 25,-€. Sekám frajera, lebo viem, že slovo „mökki“ znamená chata, a tak súhlasne prikyvujem hlavou „kyllä kiitos“ áno ďakujem.

Dnes som zlomený ako vzduchovka Slavia 631. A preto beriem chatku, nech sa dám po včerajšom chladnom dni trocha dokopy. Predsa len nie je dôvod hrať drsného adventure motorkára, keď to ide aj ľahšie.

Chatka je jednoduchá, drevená a samozrejme červená. Sú tu dve postele, stôl, stoličky, rýchlovarná kanvica, elektrický ohrievač a hlavne sieťka proti hmyzu na dverách. Rozkladám veci, preventívne aj keď neskoro, si dávam tabletku proti prechladnutiu a tým liečba skončila.

Celý zvyšok večera presedím na brehu jazera a pozorujem rieku a pohyb v nej. V chatkách okrem mňa som videl prejsť len jedného človeka s udicou. Parkuje tu jedno auto, inak žiaden pohyb, zase neuveriteľná samota. Večer si ešte odfotím zopár úlovkov, ktoré visia na stenách a v zošite listujem so zatajeným dychom obdivujem úlovky rybárov. Pred mesiacom losos 18,2 kg.... neskutočné.

Večer si užijem horúcu sprchu, operiem nejaké to oblečenie a po piatich nociach v stane si užívam komfort poschodovej postele a k nej teplo z elektrického ohrievača. V noci pridávam ešte jednu tabletku na upokojenie, pretože som v sne práve chytil lososa nad 20 kg. Dobre, teda... mal len 19 kg...

Dnešok bol pre skutočného motorkára, nie tým pravým orechovým, no ja sa radím to takej tej zmesky rybárskeho motorkára, a preto nech mi je ospravedlnením, že dnešné kochanie sa prírodou a hlavne vodou som uprednostnil viac ako jazdenie.

Každých dnes prejdených sto kilometrov, by som teraz za vymenil filetu z miestneho lososa, a boli by len štyri. A preto do denníka stroskotanca pre dnešok zapisujem úlovok o hmotnosti 408 kilogramov, teda vlastne kilometrov. Petrov zdar!

8.deň, piatok 7.augusta 2020.

Kattilakoski – Oulu – Vaasa – Lapväärtti

Dnes sa mi vôbec nechce vstávať, a už vôbec ísť preč z tohto rybárskeho raja. Okrem toho sa necítim celkom v poriadku, tak na raňajky dávam ružovú lentilku s názvom Ibalgin. Balím tých pár svojich vecí a odchádzam.

Blížim sa k Baltickému moru a mesto Oulu cez ktoré pôjdem, leží na jeho brehoch v Botnickom zálive. Vedie k nemu aj hlavná cesta, no ja som uvidel aj nejakú inú cestu, zjavne nižšej triedy s označením 847, ktorá tiež smeruje do tohto mesta. Ako plus tejto cesty je značenie k nejakému majáku, ktorý si rád pozriem.
Asi po hodine jazdenia po okolí, kde bolo aj dopravné značenie k majáku to vzdávam. Videl som pekné miesta a rôzne zákutia miestnej oblasti, no žiaden maják som nenašiel. Zato som sa parádne zamotal a netuším kde som.

Idem len podľa odhadu smer juh a darí sa mi prísť do mesta. Stretnutie s civilizáciou vnímam ako nutné zlo a preto čím skôr opúšťam toto na pohľad pekne mesto, no mne na mojej ceste sa vyslovene žiada samoty. Pokračujem na juh k mestu Vaasa, cesta vedie popri mori, je stále čo obdivovať, no trocha už pribudlo áut.

Ešte doma keď som si robil zápisky som si poznačil ani neviem prečo slovo Kokkola 749. A tu zrazu vidím toto číslo cesty, tak neváham a odbočujem len tak, lebo neviem kam ma cesta dovedie. Nakoniec z toho bolo nádherných 80 kilometrov jazdenia pomedzi rôzne fjordy a stovky malých ostrovčekov. To by sa dalo stráviť aj dva dni a preto odporúčam túto „skratku“.

Do mesta Vaasa sa presuniem zrýchlene, nakoľko idem len po menej záživnej hlavnej ceste. Ubudlo jazier a celkovo je tu už cítiť viac života ako tam vyššie na severe. Do tohto mesta som sa pred rokmi priplavil z opačného brehu zo švédskeho mesta Umea. Dnes si pre osvieženie pamäti prejdem celým mestom až do prístavu, ktorý je oddelený od mesta na malom ostrove, a spája ich most. Tu sa samozrejme len pokochám a otočím.

V zápisníku pri poznámke „Vaasa prístav“ si všimnem v zátvorke (Sundom 6741 a šípku doprava 673). Sám sa nevyznám v tom čo si vlastne zapisujem, no vidím nápis Sundom o chvíľu na značke a tak neváham. Ďalších približne sto kilometrov popri mori, po cestách kde som zase sám, len so svojou rýchlosťou 50km/h, čo mi veľmi vyhovuje.

Aj som zase trocha poblúdil, no o to viac som videl, toho čo som ani nechcel. Nakoniec ma táto cesta privedie na hlavný ťah E8. Tu tankujem, lebo už idem len na výpary. Dnes som do seba v podobe jedla dostal len nejaké muchy, ktoré som jazdou zjedol. Idem celý deň, obdivujem čo sa dá, no dnešný deň nie je nič iné, len bezstarostné cestovanie.

Včera som sa venoval rybačke, dnes len jazdím a jazdím. Nazriem snáď do každej uličky, stojím pri každom aspoň trocha zaujímavom mieste. A najlepšia je na tom tá rýchlosť. Vyslovene jazda krokom, no od rána do večera. Únava žiadna, aj včerajšia akási nevoľnosť je celkom preč, cestovanie jednoducho lieči.

Jazero Blomträsket popri ktorom práve idem, je dobrý dôvod na zastávku. Pomaly začínam rozmýšľať, kde to dnes ukončím. Tu sa mi to pozdáva veľmi. Schádzam k vode v mieste kde je malé parkovisko. Dostatočne ďaleko od cesty, pre nerušený spánok. Tu vidím ako obyčajne priviazaný čln a keďže je v týchto miestach jazero plytké aj poľovnícky posed z ktorého večer dlho pozorujem život vodného vtáctva.

Na brehu je altánok a pekne pokosený trávnik na veľkej ploche. Je tu aj gril + vrece uhlia. Jednoducho plná výbava pre niekoho. No ako už je na mojej ceste zvykom som tu sám. Neďaleko ale vidím niečo ako menšiu reštauráciu a zjavne tento priestor udržujú v tomto stave oni.

Zo slušnosti sa prejdem spýtať, či nebude moja prítomnosť niekomu prekážať, no s úsmevom dostávam odpoveď, že aj tak o polhodinu zatvárajú a práve kvôli turistom to tam udržujú v priam dokonalej čistote.

Ďakujem a odchádzam, no vrátim sa o chvíľu po zistení, že mi zostalo málo vody, tak si tu v reštaurácii naberám do fľaše. To, že nie som miestny je jasné na mojej slabej znalosti anglického jazyka a tých zopár fínskych slov ma tiež nezachráni.

Na otázku odkiaľ som , odpovedám otázkou „viete kde je Slovensko?“. Úsmev na tvári a odpoveď „samozrejme, môj známy tam slúžil v armáde“. Rozmýšľam v ktorom roku slúžila fínska armáda u nás, no po chvíli zisťujem fakt, že sa jednalo ešte o Československo a miesto, kde dotyčný slúžil sa volalo nejako...Mišice...Milice...Mačice...

V hlave si snažím spomenúť na niečo v spojitosti a tým názvom a armádou a napadá ma jediné. Ale veď tam slúžila len bratská sovietska armáda, ktorá prišla v roku 1968 na „družbu“ .... pýtam sa preto.... Milovice?
Odpoveď znie.... ДА !!!

Tu zisťujem ďalší fakt, že dotyčná pani za pultom a jej kolegyňa sú mama a dcéra, a nie sú ani tak celkom miestne fínske devy, ako originál CCCP dévušky, pôvodom z mesta Perm, ktoré leží pri pohorí Ural. Prelamujem teda jazykovú bariéru, a prechádzam na moju myslím, že takmer plynulú ruštinu.

Mamu pred rokmi zlákal princ na bielom fínskom koni a vydala sa sem. Rodinný podnik v ktorom sa nachádzam ich vraj v pohode uživí, aj keď toto leto je turistov minimum. Viem o tom svoje, a napriek ich slabším zárobkom, mne vyhovuje to minimum tohtoročných návštevníkov severu.

Po zdvorilostnom krátkom rozhovore, zatvárajú a ja s precvičeným jazykom ruským, sa vraciam k stanu a altánku, kde varím niečo k jedlu. Od rána som sa len hmyzom živil, no tom som už spomínal. Poľovnícky posed je fajn miesto na zjedenie večere, a tak tu vo výške asi 5-6 metrov sedím dlho do noci.

Už som trocha nižšie na juh a tak sa dá povedať, že večer je tu už aj mierna tma. Nájde si ma zopár komárov, no nič strašné, zažil som aj horšie večeri niekde oveľa ďalej na východ.

Únava robí svoje, a tak zaľahnem do stanu a v momente spím. V noci je teplo, no budím sa na strašný lomoz niekde pri brehu. Rôzne fučanie, dupot, špliechanie vody a iné zvuky ma nenechajú na pochybách, kto prišiel na návštevu. Vyleziem zo stanu no ďalej sa neodvážim. V šere tmy rozoznávam neďaleko siluetu niečoho veľmi veľkého s obrovským parožím.

Stretnutie s kráľom bažín sa konalo po prvýkrát. Los ktorého som prekvapil na večernej prechádzke, mi takmer zastavil dych. To zviera je tak obrovské, že môj rešpekt mi nedovolí, urobiť viac ako krok. Pachová stopa, ale funguje spoľahlivo a los ma zacíti. Skamenie a vetrí mojim smerom. Ja sa nehýbem, ale srdce počujem ako mi nahlas bije a adrenalín stúpa do výšok. Stačila sekunda a zrazu je preč.

Znovu strašný lomoz, konáre lietajú vzduchom, voda špliecha a los takmer letí hladinou. Vodné vtáctvo mu s krikom odlieta z cesty. O chvíľu už zase panuje úplné ticho. Zostala po ňom len rozčerená hladina jazera a môj dobrý pocit, že sa toto prvé stretnutie udialo tu, a nie niekde počas jazdy na ceste. Nebolo šance niečo z toho zachytiť na fotoaparát.

Nebol čas, ani svetelné podmienky. No všetko sa mi to uložilo v hlave ako film, ktorý sa dá premietať dookola. Tých približne 20 sekúnd dookola...

Dlho neviem zaspať, no námaha je väčšia ako ten los. Spím nerušeným spánkom do rána a ešte predtým si posvietim do tej múdrej knihy, bez ktorej by som toto všetko nedokázal napísať.

Do denníka stroskotanca si za dnešok pripíšem 670 čistokrvných fínskych kilometrov.

9. deň, sobota 8.augusta 2020.

Lapväärtti – Turku – Helsinki – Tallinn/EST

Je ráno, a zo stanu sa mi nechce. Je príjemne teplo. Raňajkujem na posede a pozorujem hladinu jazera tak ako večer. Balím veci a vyrážam tempom, ktoré by bolo vhodné pre bicykel. Idem fakt krokom a užívam si už trocha iné Fínsko. Krajina sa mení, vidieť viac pohybu, priemyslu, ako aj viac obrobených polí. Už to nie je celkom tá príroda ako na severe.

Dokonca v tejto oblasti ubudlo aj jazier a preto s úľavou pod mestom Rauma odbočujem podľa papierového navigátora v podobe zápisníka na cesty číslo 1960, 196 a 192, ktoré ma poobede privedú do tretieho najväčšieho fínskeho mesta Turku. No predtým si zase dlhé hodiny užívam prázdnych ciest pri pobreží Baltu.

Jazdím zase po opustených cestičkách, cez dediny a lesy. Stojím a podľa všetkého si vychutnávam posledný deň vo Fínsku. Počasie je nádherné, je tu 26 stupňov, čo je na túto časť severu asi vrcholom leta. Vyzliekam všetko oblečenie na minimum, a držím 50km rýchlosť celé dopoludnie.

Mesto Turku je možno fajn, no moja zásada o minime kontaktov s civilizáciou, mi toto mesto ukáže len nutným prejazdom. Nakoniec z toho bola celkom dobrá spoznávacia jazda, keďže som hľadal cestu číslo 110, ktorá vedie prakticky až ho hlavného mesta Helsinki. Je to obyčajná cesta asi druhej triedy, no o to krajšia, keďže doprava je hlavne na súbežnej diaľnici č.1.

Dnes nie je ani príliš o čom napísať, raz som trocha došponoval reťaz a celé poobedie som sa plazil fínskymi dedinami, obdivoval čo sa dalo, kým som v podvečer nedorazil na miesto, ktoré som si chcel po rokoch znovu obzrieť. Ako starý metalista, si nenechám ujsť príležitosť sa znovu raz zastaviť na jednu noc pri jazere Bodom, neďaleko mesta Espoo.

Podľa názvu jazera, sa pomenovala moja obľúbená miestna kapela. Jazero inak ničím výnimočné fínske jazero, akých sú v krajine tisíce, sa do povedomia a nechcenej popularity dostalo v roku 1960. Čierny deň, resp. jedna čierna letná júlová noc na brehoch tohto, inak pekného jazera, dodnes robí nad jeho hladinou akýsi čierny tieň. A samozrejme potom to priťahuje takých ako som ja.

Dnes sa ale k tomuto jazeru rozhodla prísť asi polovica fínskeho národa, a keď som uvidel ako to na jeho brehoch vyzerá, opustila ma akákoľvek myšlienka tu zostať na noc. Dokonca vidím, že kemping, kde som kedysi prespal v krutom daždi a ráno takmer plával v stane, je dnes zatvorený a spustnutý. Obchádzam preto jazero dookola, a zmierim sa s tým, že snáď nabudúce to tu bude kľudnejšie.

Nemám už čo riešiť v tejto časti Fínska a tak len bezcieľne putujem podľa dopravných značiek k hlavnému mestu. Samozrejme, je mi zase úplne jedno ako idem a kade idem. Znak lode je mi dostatočným ukazovateľom. Trocha blúdenia v termináloch a po chvíli stojím pred T2 s nápisom Tallinn.

Je už skorý večer, a ja dostávam ponuku na síce dlhší, ale zato o pár minút odchádzajúci trajekt. Je mi to jedno, či sa budem plaviť 2, alebo 4 hodiny. Beriem to čo je poruke hneď a nečakane rýchlo sa lúčim s Fínskom. Viem, že by to chcelo tu zostať ešte týždeň, no aj toto málo mi stačilo, a táto krajina je pre mňa jednotkou severu. A to, že mi aj počasie ukázalo svoju dobrú tvár, som tu mal počas týchto dní ako veľký miestny bonus bez turistického príplatku.

Dostávam lístok pre mňa aj pre motorku. Problém nastáva samozrejme pri platení. Všetci platia kartou, ja mám len hotovosť. Cena je 32,-€ a ja mám len 50,-€ bankovku. Pokladník mi vysvetľuje, že v tejto pokladni nedržia hotovosť, a tak ma musí poslať preč. No nakoniec sa zľutuje, a dostávam výdavok 18,-€ v podobe nejakej poukážky na nákup na lodi.

Loď ma zhltne ako ryba návnadu. Je zaplnená len minimálne, stojí tu zopár áut a ja s motorkou. Vyplávame o pár minút a brehy tejto vodnatej zelenej krajiny sa mi vzďaľujú s prichádzajúcou tmou. Krásny západ slnka nad Fínskym zálivom ma premiestni do Estónska za približne 3,5 hodiny.

Čas strávim aj pozorovaním fínskej mládeže, ktorá ide za alkoholovou kultúrou do Tallinnu a už tu na lodi sa rozbieha kolotoč pivo – vodka – pivo. Ja optimisticky skúšam moju poukážku ako vekslák pred Tuzexom vymeniť, za nejakú poživeň.
No kurz mäsa je tu príliš vysoký a dostávam ponuku, že za mojich 18,-€ si môžem dať nejaký zeleninový šalát s hriankou.

A preto sa o moje ťažko zarobené eurá nechám ošklbať v parfumérii, kde mi zúfalému neznalému buranovi vo svete vôní a parfumov poradí staršia pani, ktorá si všimne moje pozorovanie regálov s nič nehovoriacimi nápismi.

Na moje chabé a príšerne vyslovené „excuse me please“, mi pani odpovie, „davajte pogovorim po russky“...
No a tak sa dozvedám, že okrem mne jediného známeho výrobku vo svete týchto drahých flaštičiek, ktorým pre mňa doteraz bol len výrobok z dielne súdruhov z mesta Drážďany v bývalej NDR pod názvom Pitralon, si môžem vybrať z množstva iných mne nič nehovoriacich vraj svetových značiek v krčmovom objeme poldeci.

Nakoniec celé toto trápne divadlo zakončím, nákupom ktorý si nechám odporučiť ako novinku na najbližších 5 svetelných rokov a ľahší o 60,-€ + samozrejme poukážku na 18,-€ upaľujem do útrob lode, kde sa v podpalubí ospravedlňujem mojej motorke, že teraz bude cez celé Pobaltie musieť žrať len 92-ku benzín, ktorá sa tu dá kúpiť, pretože som hlboko narušil náš rozpočet cesty, ktorý bol viac ako skromný.

Loď kotví v prístave a ja vychádzam na pevninu. Fotka v loďkou v pozadí a pomaly večerným mestom prechádzam ulicami. Je tu o poznanie viac národa ako vo Fínsku. Je sobota večer a ulice sú plné ľudí. Myslím, že väčšina sa sem dostala rovnako ako ja cez more na víkend. Dosť alkoholová divočina, a preto mi bohato stačí toto stretnutie s civilizáciou hlavného mesta krajiny.

Spleťou ulíc sa vymotám z mesta a pokračujem známou cestou na mesto Parnu. Hľadám miesto na nocovanie, a svetlá mesta v diaľke osvietia hladinu nejakého jazera neďaleko cesty.
Chvíľu trvá kým v tme nájdem k nemu cestu, no nakoniec úspešne stojím na brehu akéhosi štrkoviska, ktoré zjavne slúži na bagrovanie stavebného materiálu. Všimol som si aj zákaz vjazdu, no predpokladám, že keďže je zajtra nedeľa, tak tu nikto pracovať nebude.

Nájdem si pekné miesto s pieskovým podkladom, rozložím stan, stoličku a pozerám na mesto v diaľke a neskôr aj ohňostroj nad ním. Je stále veľmi teplo, voda v jazere je príjemne teplá, čistá, no hlboká hneď pri brehu. Ponáram sa pod hladinu a ležím si tam ako tuleň. Očista tela takto po tme bola veľmi užitočná. Špecifická vôňa motorkára tzv. odér, na cestách sa na pár minút vzdialila. No ona sa vráti, keď si o chvíľu oblečiem jedno z mojich dvoch tričiek ktoré mám. Komáre ma tu už vyňuchali, a tak zaliezam do stanu a hodnotím tento deň na školskú známku 3.

Nie vždy vychádza všetko podľa predpokladov, no nemôžem byť príliš náročný. Chcel som zostať ešte jednu noc vo Fínsku, no nakoniec, som skončil až tu. Ale som spokojný a o tom je moje cestovanie. Možno nie každému sa páči to ako cestujem, ako píšem, ako myslím...No som to ja, a iný nebudem.

Vyberám zápisník, a keďže je tu už celkom dosť tma, tak aj čelovku. Idem zapísať myšlienky a stav kilometrov. No kým zapnem svetlo, nad mestom sa rozsvieti spomínaný ohňostroj.

Viem, že nie je na moju počesť, no za zvuku jeho petárd a svetla si zapisujem do denníka stroskotanca dnešných posledných 458 fínskych kilometrov, z ktorých bolo nakoniec už 12km v Estónsku. A zaspávam po jeho skončení.

10. deň, nedeľa 9.augusta 2020.

Tallinn – Parnu – Riga/LV – Pasvalys/LT

Slnko a teplo ma vyženú zo stanu pomerne skoro. Je nedeľné ráno a pri jazere panuje pracovný pokoj, tak ako som predpokladal. Skromné raňajky, a balím stan. Dnes to bude zase deň, keď nemám cieľ, no budem sa už presúvať smer domov. Takže na juh.

Po hodine cestovania vidím miesto, kde som kupoval rybu. Kupujem ju aj dnes, ale inú. Mala asi 80cm na dĺžku no chuťovo nebola tak dobrá ako tá prvá. No chuť mi vylepší kvas ktorý si kupujem v miestnych potravinách. Sedím pri rovnakom stole na trávniku ako pred týždňom. Vedľa motorky v tráve leží moja zabudnutá podložka pod stojan. Podložím ju znovu pod stojan, no tentoraz ju už nezabudnem.

Cesta cez Estónsko je rovnaká. Len je veľa áut všade a všetci idú k moru. V dedinke s milým názvom Uulu odbočujem na cestu 333 a neskôr na 331.

Autá zrazu zmiznú a som zase skoro sám a to mi tak veľmi vyhovuje. Touto cestou nižšej triedy sa dostanem až na hraničný prechod do Lotyšska pri meste Ainaži, kde sa chcem – nechcem musím napojiť na cestu A1 smer Riga. Do hlavného mesta prichádzam v neskutočnom teple. Jediné čo sa mi chce urobiť je fotka nápisu Riga.

Začínam možno trocha skoro, no pomaly hodnotím moju cestu. Som síce od domu ešte pár dní cesty, no nadšenie pomaly upadá. Viem, že aj Lotyšsko a Litva majú čo ponúknuť, napriek tomu, že obe krajiny sú rovné ako placka.

No pre mňa bol hlavným záujmom sever Fínska a Nórska, a tak tieto časti Pobaltia beriem teraz už len ako tranzit domov, čo sa odráža aj na mojej sklesnutej nálade. Obdivujem, všetko čo sa obdivovať dá v rámci jazdy na motorke, no myšlienky už sa už pomaly uberajú k práci doma atď. Pomaly nie je čo písať.

Poobede prekračujem hranicu do Litvy a je rozhodnuté, že sa vrátim do kempingu, kde som bol pred týždňom. Prichádzam do mesta Pasvalys v podvečer rýchlosťou ktorá málokedy prekročila 70km/hod. napriek všetkému som si aj tento ničím výnimočný deň užil v pohode sedla mojej Hondy a to je hlavné. Jazda na motorke asi lieči, a mali by ju dávať na predpis u lekára.

Kemping ma víta prázdnotou, ako predtým. Dnes ani nečakám a rovno si rozkladám stan na mieste ako minule. Dám si sprchu a potom sa v ospalom areáli objaví jeho majiteľka. Pozdravíme sa, pamätá si ma, keďže sa tu za týždeň moc turistov neukázalo. Len staručký karavan s odliepajúcou sa nálepkou DDR tu stále stojí.
No teraz už vidím, aj nejaký pohyb okolo neho. Dvaja asi manželia vo veku vysoko dôchodkovom a ich pes, ktorý tiež už na tomto svete nadsluhuje podľa výzoru najmenej sto rokov. Kývnem na pozdrav, načo dostanem podobnú odpoveď a debata skončila.

Za kemping platím zase 4,-€ a zisťujem kde v meste sa dá niečo zjesť. Toto bola počas mojej cesty asi jediná slabšia chvíľa, keď som sa nechal zlákať stretu s civilizáciou. Nakoniec sa z toho vykľula, príjemná podvečerná prechádzka nedeľným mestom, ktoré bolo až na pár výnimiek prázdne. V jedinej nájdenej reštaurácii, si dávam výbornú studenú polievku a nejaký kus mäsa na neznámy spôsob. Na terase sedím sám, len zopár veriacich sa práve trúsi po ulici z kostola oproti.

Priamo za kostolom, pri riečke Lévou je malé drevené mólo, ktoré je tu ako pocta miestnej legende. Hovorí sa, že asi pred 70 rokmi, neďaleko starého mosta, hrával hudobník Antanėlis od skorého rána do neskorého večera na svoje ručne vyrobené husle. Antanėlis bol detinský človek s dobrým srdcom. Ľudia hovoria, že hudba Antanėlisových huslí bola smutná a kone farmárov, ktoré prichádzali na trh do Pasvalys, sa ho vždy báli. Je smutné, že až do svojej smrti bol osamelým hudobníkom hrajúcim na husle. Časy sa minuli a na hudobníka sa zabudlo.

V roku 2018, bol mestu odovzdaný ako dar socha Antanėlisa. Teraz je jeho príbeh opäť živý a stáva sa legendou. Pri návšteve mosta uvidíte nielen usmiateho Antanėlisa, ale budete tiež počuť melódiu jeho huslí, ktorá sa spustí, vždy keď niekto vstúpi do tohto priestoru. Miesto je to čarovné a s radosťou som si posedel na lavičke pod sochou tejto miestnej zaujímavej osoby. Dovolil som si priložiť fotku tohto miesta, no jej autorom je niekto iný.

Dopočúval som hudbu a pomaly sa vraciam k opustenej motorke. Uvedomím si, že som sa od nej nevzdialil, počas celej cesty, tak ďaleko ako dnes. V kempe sa nič nezmenilo. Ticho a prázdno mi vyhovuje. Sedím v tráve a píšem si zápisky, poznámky a postrehy z cesty, bez ktorých by som toto celé nevedel s odstupom času napísať. Večer pred spaním mi stále v ušiach znie hudba, a v podvedomí sa mi tie husle vracajú do uší až kým nezaspím.

Dnešný deň, by asi ani nemal patriť do cestopisu, no nejako ho už musím ukončiť a tak som opísal aj tento príliš obyčajný deň, ktorý sa okrem zápisu do denníka stroskotanca v počte 442 estónsko-lotyšsko-litovských kilometrov ničím zvláštnym nevynikal. No ja som si ho napriek všetkému užil k mojej cestovateľskej spokojnosti.

11. deň, pondelok 10.augusta 2020.

Pasvalys – Bielostok/PL – Lublin – Zamošč

Z dobrým ránom aj skrátim dnešné písanie. V noci som spal výborne, všade ticho i ďateľ mi dal pokoj a nie ako minule mi vŕtal usilovne nad hlavou celú noc. V tichom kempingu balím veci a za celý čas nevidím nikoho. Napriek tomu beriem ohľad a vytlačím motorku pred bránu a štartujem až tu.

Po pár stovkách metrov stojím a začína kolobeh dnešného dňa a to tankovanie. Pomalou jazdou sa presúvam zvyškom Litvy a po troch hodinách jazdy som v Poľsku. Nič iné len užívať si jazdu dnes nechcem. Viem, že sa mám po ceste držať na mestá Bielostok a Lublin a keď odbočím z hlavnej cesty tak cez dediny sa viac menej úspešne dostávam k mestu Bielostok. Zopárkrát sa otočím, lebo nejdem celkom dobre. No mne to vôbec nikdy nevadilo, a rád si pozriem pestrú ponuku poľskej poľnohospodárskej techniky rôznej doby rozkladu. Od úplne nových strojov, no muzeálne kusy z obdobia 2. svetovej vojny. Niektoré kusy traktorovej techniky vyzerajú tak, že v svojich začiatkoch sa z nich strieľalo, či v lepšom prípade lietali.

Hranica s Bieloruskom popri ktorej idem je tak blízko, že stačí na trocha kochať a zrazu vidím značku „Granica paňstva“. A tak otáčam a niekoľkokrát sa pýtam na správnu cestu smerom na Lublin. Vždy mi radia, že som mal ísť po hlavnej ceste č.19, no ja vždy s úsmevom odpoviem, že ďakujem. Radšej najazdím o sto kilometrov viac za deň po dedinách a „skratkách“, ako cestovať po hlavnom ťahu plnom kamiónov, ktorým moja rýchlosť 60-70km/hod určite nebude vyhovovať.

Týmto mojim štýlom putujem od skorého rána do neskorého večera. Niet o čom veľa písať, ale pre mňa aj táto jazda má svoje čaro. Prestávky si robím kde chcem, ako chcem. To jazierko za dedinou, to lavička na konci dediny. A základ je, že sa mi darí primerane sa vyhýbať komukoľvek. Samozrejme je tu už život oveľa rušnejší ako na severe.

No ak si chcem poležať v tráve na okraji borovicového lesa, tak výber mám dobrý. Posledné dve klobásy z domu sa smutne pozerajú na mňa a tak ich rozdelím a jednu obetujem. Druhá zostáva na zajtra, aby aj môj pes niečo dostal ako darček z cesty. Zaspávam v tráve a hodinu neviem o svete.
Deň sa už citeľne skracuje a večer je tu čoskoro. Odchádzam z tohto pekného miesta a všimnem si kopec odpadkov v tráve neďaleko. Miesto tak pekné a tak smutný obraz. Na severe som nič také nevidel, a pritom na mnohých miestach tam vo Fínsku som nevidel ani jeden smetný kôš, no nikde nebola ani smietka. Nuž iný kraj, iná mentalita. Škoda, že u nás to nie je o nič lepšie, ako tu v Poľsku.

Cesta dedinami pokračuje, no zmenila sa značka upozorňujúca na blízkosť hranice. Teraz je to už hranica s Ukrajinou. Škoda, že sa tam nemôžem ísť trocha previesť po známych miestach. Som tak blízko a je to zároveň, tak ďaleko a tak zložité. Snáď o rok to bude lepšie. No dnes už veru nie, a to si hovorím aj v spojitosti s čiernou tmou, ktorá prišla tak nečakane. Som si odvykol od toho, že večer môže byť tma. Svetlá motorky režú poľský pondelkový večer a kde ho zakončím neviem. Na stan je neskoro a ani moc nevidím vhodné pole, lúku a iné miesto na nocovanie.

Rozhodujem sa ísť kým sa neobjaví nejaká možnosť ubytovania, čo na seba nenechá dlho čakať a stojím pod nápisom „zajazd“. Ponuka na izbu s raňajkami za 18,-€ je dobrá a niet čo riešiť, výborná polievka „žurek“ a k nej nejaký kus poľského mäsa a zemiakov k tomu, spolu všetko za 27,-€. Motorka vo dvore, pod prístreškom a bonus na ktorý som počas mojej cesty zvyknutý...sám...nikto.

Vŕzgajúcimi schodmi sa doplazím na poschodie a padám do postele. Sprcha počká na ráno. Dnešok ničím výnimočný deň, vlastne len tranzit Poľskom, no pre cestovateľa ako som ja, aj tento deň hodnotím výborne. Bol som celý deň v pohybe a to ma napĺňalo. Niekto pri pomyslení na rovinatú miestnu krajinu len mávne rukou, no mne sa plní hlavné a to je – cestovať.

Zápisník zostáva nedotknutý v ruksaku. Akosi neboli sily s ním bojovať a písať myšlienky tohto dňa. A preto až na druhý deň ráno sediac za stolom v prázdnej jedálni si zapíšem do denníka stroskotanca dosť vysoké číslo dňa. Litovsko – poľských 776 kilometrov.

12.deň, utorok 11.augusta 2020.

Zamošč – Vyšný Komárnik/SK – Brezno – Pobedim

Otváram oči do posledného dňa cesty. Sprcha v prázdnom penzióne, raňajky v prázdnej jedálni. Celkom mi to ticho vyhovuje. Balím svojich ár vecí a sadám na koňa. Treba ho nakŕmiť a asi 20m pred kŕmiacou stanicou kôň vypovedá službu o hlade. Už sa mi nechce prepínať rezervu a tak len zotrvačnosťou docválam pod stojan a tankujem.

Po asi dvoch hodinách zase tankujem a to už len za zvyšné poľské zloté, čo mi zostali. Som totiž kúsok pred hranicou.

Prekračujem hranicu na Dukle, robím len pár fotiek a som na rodnej hrude asfaltu. Domov ešte okolo 450 kilometrov, no ja už cítim, že som v cieli.

Prechádzam známymi miestami a mestami. Míňam Bardejov a Poprad, kochám sa najskôr Vysokými a neskôr Nízkymi Tatrami. Slovenskou Route 66, prechádzam horský prechod Vernár a neskôr si naberiem chladnej vody z prameňa rieky Hron pri obci Telgárt.

Táto rieka ma bude sprevádzať najbližších asi 130 kilometrov. V meste Brezno sa zastavím na pár slov u kamaráta, no nálada už je taká nemastná – neslaná. Vidina ukončenia cestovania sa podpisuje na každom mojom kroku.

Je podvečer a ja už nemám ani kde jazdiť, ani o čom písať. Bočnými cestami druhej a tretej triedy sa pomaly plazím domov.

Akoby som chcel tento moment oddialiť, no okolo 19.30 hod. so zapadajúcim slnkom v pozadí robím poslednú fotku motorky pri tabuli s názvom našej dediny. Krátka enduro vložka poza záhrady je skratkou k cintorínu, kde sa zastavím na chvíľu v tichosti oznámiť svoj príchod domov...

Posledný štart a posledný kilometer sú otázkou dvoch minút a definitívne otáčam kľúčom do polohy OFF doma na dvore. Fajka zhasla na túto sezónu s „veľkým“ cestovaním. To ostatné tu ako sa hovorí okolo komína, sa neráta. Rátať by sa asi malo s nejakými číslami a sumami, ktoré často zaujímajú čitateľa. Nechám to na záver a hodnotenie.

A preto ako prvú vec vyťahujem z batožiny zápisník, aby som do neho a dnešného posledného dňa cestovania zapísal poslednú chýbajúcu cifru. Denník stroskotanca si naposledy zapisuje konečných poľsko – slovenských 638 kilometrov.

Zhrnutie, záver, štatistika - všetko v jednom.

Keď som písal tieto riadky tak som sa zasekol a dlho som rozmýšľal, čo tu vlastne chcem napísať. Pretože som nenapísal nič svetoborné, ani nič výnimočné. Ako to po sebe čítam, na začiatku to bola óda, ba priam velebenie starej motorky. A potom už len málo záživné putovanie sám ako pustevník svetom. Otázka ako napríklad: A čo si tam videl, alebo čo tam bolo zaujímavé? Odpoveď: Sám neviem... no napĺňalo ma to, a prinieslo mi to radosť.

A najviac ma asi potešila tá samota, minimum ľudí kdekoľvek a priazeň počasia. Lebo ísť na sever a prejsť to bez jedinej kvapky dažďovej vody, to je fakt skoro ako zázrak. Aj keď mi raz v noci niečo spŕchlo na stan, no tých pár kvapiek len zmylo prach z ciest.

Pre niekoho lokalita úplne nezaujímavá a nezáživná, no mne to blízke súžitie s prírodou a pocit voľnosti a samoty k tomu, prinieslo po mesiacoch beznádejného čakania na záchranu na opustenom ostrove, aspoň tieto zápisky do práve končiaceho diela s nie príliš optimistickým názvom ..... Denník stroskotanca.

Priatelia, kto ste sa dočítali až sem, neviem či mám mať z toho radosť, alebo vás ľutovať. Snažil som sa priniesť mojimi písmenami a myšlienkami trocha pozitivity do tohto čítania, aj keď slovo pozitívny je v posledných mesiacoch skloňované viac než dosť.
Ak sa to páčilo, čo len jednému z vás, je to pre mňa potešujúce a aspoň moja námaha počas mnohých večerov pri písaní a následnom mazaní a upravovaní textu nevyšla nazmar. Kto už niekedy niečo napísal vie, aké je jednoduché niečo zmazať, no zároveň zložité niečo znovu napísať, tak aby to nestratilo zmysel, pointu, čaro a možno aj nádych dobrodružstva.

Väčšinou na záver býva poďakovanie na rôzne strany. No keďže som sa počas tejto cesty až panicky vyhýbal stretnutiam s kýmkoľvek, tak moje poďakovanie nech je len tak vo všeobecnosti. Keďže niet na koho zabudnúť, tak týmto ďakujem všetkým, na ktorých som zabudol... :-)

Neživým objektom sa ťažko ďakuje, a tak mojej motorke, ktorá ma úspešne doviedla až domov, som poďakoval výmenou oleja a celkovou obhliadkou a dôkladným umytím. Viedla si na svoj dôchodcovský vek absolútne profesionálne a s prehľadom. Bez jediného zaváhania, bez jediného šklbnutia motora si priadla ako spokojná japonská mačka. Jediný menší technický problém so zadnou brzdou som pripísal na vrub sebe, nakoľko ako sa ukázalo po servise, sa závada prejavila po mojom nesprávnom nastavení.

Apropo, k tým číslam pár slov. Snažil som sa poctivo si zapisovať kilometre, litre, eurá a iné číslice. Po sčítaní, odčítaní, delení a iných prepočtoch som dospel k názoru, že aj tak to bolo zbytočné. Nič by to nemenilo na fakte, ak by bola spotreba vyššia, kilometrov menej, eur v peňaženke viac....

Nie... Tadiaľto cesta nevedie. Ja som to počítal na zážitky svoje vlastné, pocity len mnou prežité, precítené a predýchané. A toto žiadne čísla nezmenia. Ten reset v hlave a tele je tak výnimočný, že to pochopí len ten, kto sa na chvíľu odosobní od konzumného života a mozog prepne do režimu OFF, tak ako to bolo s tým kľúčom v zapaľovaní po návrate z cesty.

Pre štatistiku a pre záujem o nič nehovoriace čísla napriek tomu uvádzam.
Počet dní na cestách: 12 dní
Počet najazdených kilometrov: 7328km.
Počet tankovaní: 26 krát.
Priemerná spotreba: 3.67 l/100km.
Minutá suma v eurách: približne 650,-€, no tie najkrajšie a najlepšie zážitky sa nedajú zaplatiť žiadnymi peniazmi a zostávajú v hlave.
Miera vlastnej spokojnosti: 99.5 %

Nič viac ma nenapadá v súvislosti so zverejnením matematický vzorcov a iných konštánt. Každý nech si urobí svoj obraz o tom, či by cestu riešil podobne, alebo by nato išiel úplne inak. Ja som to dal takto, či už sa v tom našiel niekto okrem mňa, alebo nie, nech mi zostáva záhadou.

Ďakujem za čas strávený čítaním mojich myšlienok v písanej forme a ak budem mať niekedy pocit, že mám ešte čo povedať týmto spôsobom, miestnemu osadenstvu, tak to s radosťou urobím. Síce až na konci, ale predsa sa ospravedlňujem, že cestopis bol príliš dlhý a pre niekoho jednoducho nečitateľný. Ako aj sa ospravedlňujem za nejaké tie „chibi“ v texte, prípadne chýbajúce čiarky, pomlčky a podobne.

Čítal som to po sebe niekoľkokrát, no určite sa po mne niečo nesprávne nájde, tak to prosím prehliadnite s rezervou.

Ako vždy sa ospravedlňujem aj za kvalitu a výpovednú hodnotu fotiek. Nestoja za veľa viem to, často sa tam objavuje motorka...no... čo už...
No hlavný jasný a ostrý obraz mi zostal v pamäti, čo je pre mňa dôležitejšie ako kvalita fotiek.

Na záver tohto trpko – tragikomického nekonečného čítania, chcem všetkým zaželať pevné zdravie a vždy bezpečné návraty domov.

P.S. Cestopis začal zvláštnou vetou, a je vhodné ho podobnou vetou aj zakončiť...

.... Ty interes moj motorka? Ja NIE predat ty....

.... s úctou Noro.