Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 17.05.2016 Autor: erbe
Čitatelia: 14716 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Včera nám bolo ľúto, že sme nezakempovali, no ráno bola situácia opačná. Chudák Koťo ako by mu nestačili trable predchádzajúcich dní získava ako bonus nejak črevný problém a ráno po „presranej“ noci je bledý ako stena. Ráno sa teda len tak trúsime a po ubezpečení, že dnes nás nečaká žiadny offroad sa nám okolo 10 podarí nalodiť a opatrne pre predierame Srbskom. Cestu nám spríjemňujú všadeprítomné pekné baby. Veľké plus pre túto krajinu.
Niekde za Kragujevacom inak nie veľmi zaujímavá cesta mení charakter a začíname si jazdu celkom užívať. Slniečko pečie, čo si ja osobne užívam, chalani už menej. Človek im proste nevyhovie, raz zima, potom teplo.
Prejazd cez Novi Pazar je pre mňa trochu šok. Mešity, stánky a chaos na ceste. Zrazu mám pocit ako by som bol v Turecku a nie v Srbsku. Chytáme sa výjazdu po ceste 22 ktorý nás dovedie ku hraniciam Čiernej Hory. Okolitá krajina sa opäť mení, cesta vedie kaňonom a naznačuje čo nás bude za hranicou čakať.
Hraničný prechod je maličký a bezproblémový, o chvíľu už sme v Čiernej Hore. Prvé čo nás upúta ale nie je príroda ale hory odpadkov pri ceste. Celkom veľký kontrast s nádhernou prírodou. Asi ako skládka odpadu v srdci Slovenského raja. Po občerstvení niekoľko kilometrov za hranicou dohodujeme plán. Odbočujeme z hlavnej cesty a stúpame do kopcov cez neoznačené dedinky a následne klesáme zase dolu.
Chceli sme niekde na kopcoch zakempovať ale Koťo by radšej k vode kde bude chladnejšie. Keďže vzhľadom na svoj stav má rozhodujúci hlas, tak prechádzame mestom Berane a mierime do doliny popri vode, kde nakoniec nájdeme celkom pekný flek na kemp.
Dnes sme celkom prekvapivo aj napriek úvodným komplikáciám spravili 320km.
Ráno v doline je strašne vlhko, všetky veci sú premočené od rosy, neochotne ich balíme a chystáme sa vyraziť. Koťo už vtipkuje, čo je dobré znamenie. V Berane kupujeme nejaké raňajky a po ich likvidácií opúšťame mesto. Hľadáme odbočku na Lubnice kadiaľ by sa malo dať ľahkým offroadom dostať do Kolašina. Cestu v pohode triafame a za dedinou končí asfalt. Cesta je kamenistá a stúpa rozumným sklonom až do sedla. Bohužiaľ je celá v lese, takže výhľady žiadne. V sedle je križovatka a mohlo by byť zaujímavé vyskúšať cesty ktoré vedú hrebeňom. My ale také ambície aktuálne nemáme a klesáme do Kolašina.
Klesanie je pohodové kamenisté až kým nedobehneme niekoľko kráv. Tie vyplašíme a bežia dolu. Na úzkej ceste stále utekajú pred nami z jednej strany na druhú a nemôžeme ich obehnúť. Keď zastavíme, zastavia aj ony. No komédia.
Nejak sa nakoniec cez ne dostávame a zbiehame až do Kolašina, tankujeme a netriafame odbočku na Mateševo, tak sa trochu povozíme a vraciame sa. Za Mateševom po úzkej zvlnenej ceste pokračujeme do Veruše.
Tu podľa cykloznačiek identifikujeme odbočku na Rikavačko jazero, ktoré mi vrúcne doporučoval Jose. Najprv ideme po starej rozbitej asfaltke, ktorá nakoniec skončí a ideme po kamenistej ceste s jemným stúpaním s úžasnými scenériami všade naokolo. Idem posledný a každú chvíľu zastavujem a fotím. Nádhera.
Vychádzame do sedla, je krásne slnečné počasie a mňa lákajú odbočky, ktoré tu sú. Asi nevedú nikam ďaleko a práve preto ma láka ísť sa pozrieť s akým cieľom ich ľudia vybudovali. Nestretávam sa s podporou. Je celkom teplo a mojich parťákov to nejako ničí. Klesáme preto dolu ku jazeru. Cesta je po úvodných otvorených serpentínach po vbehnutí do lesa trochu prudšia, tak ideme opatrne. Po opustení lesa sa nám otvára nádherný výhľad na osadu nad jazerom, ktorá pôsobí ľudoprázdno. Chvíľu sa čakáme, ja potom idem testnúť zjazd k jazeru. Na brehu v tom najlepšom mieste sa pasú kravy, tak strategicky prichádzam okľukou, tak aby predomnou ustupovali a rozkladám sa. Stratégia funguje a o chvíľu už máme breh pre seba.
Dobehnú aj chalani a oddychujeme, sušíme stany z rána a močíme nohy v jazere. Bolo by tu parádne kempovanie ale je len tesne po obede a rozhodujeme sa ísť ďalej, čo je možno trochu škoda. V stúpaní do osady ešte raz zdvíhame V-Stroma a potom už hľadáme cestu na západ, ktorá nás má doviesť opäť do civilizácie. Cesta je trávnato kamenistá prvý kilometer jemného stúpania, potom tráva ustupuje a ide sa už len po kameňoch a čoraz prudšie hore. Máme krásnych 30 stupňov a máme prvý pád. Transalp je na zemi. Zdvíhame a pokračujeme. Až som prekvapený, že mi to ide, ale potom padám aj ja hlúpo v zákrute, nedarí sa mi samému zodvihnúť motorku.
Potom prichádza prudké stúpanie s voľnými kameňmi, kde sa mi nedarí rozbehnúť a padám asi 3x. Lukáš mi pomáha vždy zodvihnúť motorku, nakoniec sa z toho nejako vyhrabem a keď naberiem rýchlosť tak už to ide. Vyškriabeme sa na vrchol a už sme takmer bez vody. Hore nás čakajú nádherné výhľady a už podstatne jemnejšie stále kamenisté klesanie.
Výhľady si ale moc neužívame. Trochu nás to zmohlo. Klesáme a dúfame, že narazíme na vodu. Tú nájdeme v parádnom prameni asi po 4km zo sedla. Je tu aj postarší nemecký pán s 2 ženami na Land Roveri a vraví nám, že už tu je tretí krát, no vždy sa musel kvôli snehu vrátiť. Ubezpečujeme ho, že dnes bude mať skôr opačný problém, naberáme vodu a pádime ďalej.
Do prvej dediny a zároveň na začiatok asfaltu je to už len kúsok. Kým tam dôjdeme, ešte si užívame výhľady do Albánskych hôr, spravíme pár fotiek a začíname klesať do Podgorice. Tento úsek by potešil skôr cestných pirátov. Nám sa tu pri teplotách nad 30 stupňov a terénnejších gumách celkom šmýkalo, ale aj tak to bolo fajn. Po sklesaní z hôr nás naplno atakujú vysoké teploty okolo 35 stupňov. Tankujeme, zmzlinujeme a rozmýšľame kam na noc. Na pobreží sme našli mesto s menom Bar, tak je to jasné. Z Podgorice je to slabú hoďku a po vylezení z tunela, kde za prejazd platíme 1 euro si užívame už prímorskú klímu a scenérie. Slušná zmena od rána. Bar prekrížime a po optimistickom skúšaní ceny v predraženom hoteli sme našli nakoniec parádne ubytko za 10e na osobu na noc s veľmi šarmantnou slečnou domácou. Rýchlo zo seba robíme ľudí a ideme na nejaké jedlo a pivo.
Deň končíme so slabými ale pomerne zaujímavými 220km.
Na dnes je naplánovaný oddychový deň, chalani si chcú užiť more. Ja ráno čistím a mažem reťaz a okrem po slabých 2500km abnormálne zodratej zadnej Mitaske E10, zisťujem hlavne vôľu v ložiskách zadného kolesa. Po demontáži zisťujem, že povolilo ložisko od kotúča, ktoré je na tom dosť zle, vnútorný krúžok už má značnú vôľu. Môj program sa z pláže mení na zháňanie servisu.
Skúšam v autoservise, ktorý sme obchádzali naďaleko pri hľadaní ubytka. Majster mi nevie pomôcť ale posiela ma do pneuservisu vedľa za Nikolom. Nikola je motorkár, vie anglicky a rýchlo pochopí môj problém. Snaží sa zohnať kamoša, ktorý servisuje motorky v meste. Táto akcia trvá asi hodinu, nakoniec ma za ním osobne zavedie ale buď nie je doma, alebo veľmi tvrdo spí . Inštruje ma vyčkať, tak čakám asi ďalšiu hodinu, no bezúspešne. Medzi rečou mi ale Nikola spomenul, že v Podgorici je BMW, tak uvažujem skúsiť šťastie tam.
Nejdem najrýchlejšou cestou, v mape som našiel nejakú spojnicu cez kopce zo Stareho Baru až ku Skadarskému jazeru do dediny Virpazar, tak smerujem tam. Po niekoľkých kilometroch ma ale značka upozorňuje na slepú cestu, napriek tomu, že GPS tvrdí, že som správne. Neskôr si všímam zarastajúce okraje cesty, čo dáva tušiť, slabú premávku. Zo zvedavosti ale pokračujem. Cesta vystúpa pomerne vysoko nad úroveň mora s parádnymi výhľadmi a za sedlom začne klesať do tiahlej doliny. Po niekoľkých kilometroch klesania ma náhle donúti zastaviť zosuv cesty v celej jej šírke. Je tu síce objazd, na motorke prejazdný ale je dosť exponovaný s pomerne hlbokým zrázom. Chvíľu rozmýšľam, nakoniec sa púšťam a je to v pohode, skrátka len ten blbý pocit, že nemožno bezpečne zastaviť.
Som rád, že to dobre dopadlo, to ale neviem, že o asi ďalší kilometer ma zastaví ešte jeden. Ten má objazd ale v pohode široký, používaný aj autami. Po tomto prekvapení sa už ďalšie nekoná, sklesám príjemnou točitou cestou až do Virpazaru a kupujem niečo pod zub.
Pokračujem opäť bočným ťahom na Rijeka Crnojevica, ktorý mám poznačený v zaujímavostiach Čiernej Hory, no okrem točitej cesty a úvodných výhľadoch na Skadarské jazero som pomerne sklamaný. Priamo v Rijeke Crnojevici je pekný most a dosť úzka hlavná ulica a to je všetko. Optimisticky odbočujem na hlavnom ťahu na západ a v Cetinje tankujem a kontrolujem vôľu v kolese. Bohužiaľ zisťujem, že vôľa sa zvýšila, už celé utiahnuté koleso má na obvode asi 1mm axiálnu vôľu, čo je dosť. Otáčam preto do Podgorice smer BMW servis. Po ceste ešte fotím tabuľu Kokoti, tá známa veľká je ale posprejovaná ale aspoň pre spomienku a onedlho som dolu v rozpálenej Podgorici. BMW servis je na hlavnom ťahu, nachádzam ho bez problémov. Manažér servisu vie dobre anglicky, takže rýchlo vysvetlím svoj problém. Potrebné ložiská ale nemajú skladom a ani v meste sa im nepodarilo telefonicky zohnať kompatibilné. Údajne už je neskoro a obchody sú pozatvárané. Je 16:00 miestneho času. Doporučuje mi prísť ráno, že vedľajší servis by mohol mať, prípadne niekde v meste sa ich pokúsia zohnať.
So zmiešanými pocitmi odchádzam a rozmýšľam ako postupovať. Je štvrtok večer, piatok je asi posledná reálna šanca problém vyriešiť. Inak je víkend bez možnosti jazdy. Keďže motorku mám novú platí mi ešte asistencia mobility od BMW, rozhodujem sa večer pre ich kontaktovanie. Vraciam sa do Baru na ubytko a bavím sa s parťákmi aký bol deň. Potom riešim linku BMW a vysvetľujem problém, prevolám tak asi 30eur a výsledkom je, že servisný technik už nie je k dispozícií a je mi doporučený BMW servis v Podgorici a ponúknutý transport tam. Ten odmietam, toľko motorka pojazdná je.
Večer ešte skočíme na pivko, keďže ráno skoro vstávam a stejne mám úplne iné myšlienky, celkom skoro to balím a idem spať.
Dnes krízových 184km ale aspoň som niečo zaujímavé videl, aj tak by ma nebavilo váľať sa celý deň na pláži.
Ráno sa presúvam do Podgorice, tak aby som tam hneď po otvorení bol. Motorku berú do servisu a po pol hodine dostávam dobrú správu, že ložiská sú a v pohode ich vymenia. Ešte sa ospravedlňujem, že som doviezol špinavú motorku, ale nechcel som ju umývať a naplaviť tak do ložiska ďalší bordel. Výmena trvá skoro do obeda, ale aspoň mám čas si premyslieť čo s načatým dňom. Moja dilema je, či sa pokúsiť o neistý offroad na Kapetansko jazero, k čomu mám ideálne podmienky lebo motorku mám bez batožiny ale som sám alebo si skočím pozrieť Durmitor, kým je dobré počko, ktoré sa má od zajtra pokaziť.
Po odovzdaní motorky, som trochu prekvapený, že musím za to platiť aj keď mám záruku a ešte aj incident v systéme mobility. Ide ale len o necelých 70eur, takže v eufórií z vyriešeného problému to neriešim. Ako bonus mi umyli motorku, čo trvalo určite dlhšie ako výmena ložísk, pretože zašpinená bola po upršanom a blatistom Rumunsku a prašnom Srbsku poriadne. Platím a idem kade ľahšie.
Prechádzam mestom a fotím zaujímavý Millenium bridge a ešte nejaké monumenty v meste. Potom už vyrážam na sever, no kúsok za mestom odbočujem ku zaujímavosti – mostu cez Malu Rijeku, ku ktorému zájdem cez úzku príjazdovú cestu. Je tu ale nejaká ostraha aj so psom, tak robím len pár fotiek a moc sa nezdržujem.
Vraciam sa na hlavný ťah na sever a prechádzam parádnym kaňonom až po miesto, ktoré mám označené ako začiatok cesty, ktorá by ma mala doviesť na Kapetansko jazero. Má to byť necelých 30km, rozhodujem sa to vyskúšať no akonáhle bude terén taký, že sa nebudem cítiť komfortne tak to chcem otočiť a neriskovať. Asfalt končí asi po 3km a začína ľahký offroad, ten ale po ani nie 2km už je miestami viac kamenistý a rozbitejší ako by sa mi páčilo a tak si túto trasu nechávam na inokedy s nejakým doprovodom a vraciam sa naspäť na hlavnú cestu.
Po ceste valím na sever a odbočujem na Šavnik. Táto cesta nie je moc používaná, po krajoch sú často zosunuté kamene a sem tam je štrk aj priamo v jazdných pruhoch. Ide sa mi dobre, sem tam niečo fotím a stále mám radosť z opraveného kolesa. Pred Šavnikom vidím odbočku na Žabljak do nejakej úzkej cestičky. Tomu moc nedôverujem a pokračujem až po Šavnik a idem do Žabljaku po hlavnej. Premávka hustne, je tu kopec motorkárov.
Po vystúpaní na náhornú plošinu sa mi otvárajú parádne výhľady na pláne napravo a hory Durmitoru naľavo. Napravo vidím parádnu cestičku, ktorá sa sem pripája a neskôr zisťujem, že to bola odbočka, ktorú som zavrhol pre Šavnikom. Škoda ale zase niečo na budúce.
Prechádzam Žabljakom a prekvapuje ma aké to je malé mestečko. Smerujem na Crno jazero, no po príchode po mne pýtajú len za vstup ku jazeru celkom absurdné vstupné. Keďže som tu len na otočku pre nejaké fotky, tak na to kašlem a idem prekrižovať Durmitor. Z hlavnej cesty odbočujem hneď ako sa dá a prechádzam dednikou Virak. Akonáhle cesta začne stúpať otvárajú pre predomnou parádne výhľady známe z mnohých fotiek. Veľa stojím a fotím aj ja.
Za sedlom smerom na Plužine stojím pri jednej z mnohých lavičiek a trochu rozjímam klasicky nad udalosťami tohto výletu, čo sa udialo a čo nás ešte čaká. Čas ma ale neúprosne tlačí, tak klesám ďalej. Klasické scenérie opisovať nebudem, to už všetci poznáte a pozriete si na fotkách. Čo ma ale zaujalo bolo kuriózne basketbalové ihrisko na ceste z ktorej by loptu zahratú do autu len ťažko niekto priniesol naspäť na ihrisko.
Sklesám to teda po parádnej ceste cez známy tunel s križovatkou až na hlavnú cestu a zisťujem, že som sa s časom dosť prerátal a mám ho ešte menej na dohodnutý čas návratu ako som si myslel. Z Plužine je to do Baru 160km, čo viem, že mi bude trvať viac ako 2 hodiny. Ťahám za plyn a valím čo to dá po kvalitnej asfaltke. Stojím už len v Podgorici a fotím západ slnka. Do Baru prichádzam už skoro za tmy, zvestujem dobré správy, zrobím zo seba človeka a ideme na nejakú večeru.
Vyzvedáme ako je možné že všade pri mori je tak prázdno aj v piatok večer a ochotný čašník nám radí, že ak sa chceme zabaviť máme skočiť do klubu Illusion, kde to v piatok večer naozaj žije. Po bojovej debate sa zhodujeme, že to si nemôžeme nechať ujsť a presúvame sa do mesta a postupne do klubu Illusion. V klube to skutočne po polnoci žilo, všade pekné baby a stretli sme aj nahodenú našu slečnu domácu, ktorá nám sprostredkovala aj odvoz na ubytko. Ešte sme posedeli s ňou a jej bráchom a pobrali sa už nad ránom spať.
Dnes som nakoniec po Čiernej Hore natočil 427km.
Pridané: 17.05.2016 Autor: erbe Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 199534 | Včera: 125609