Cestopis: Balkánsky okruh 2015 (+ recenzia Dunlop TrailSmart) 3/5

7. Deň: Žabljak – Nikšič- cesta R15 – Kotor – Budva – Kokoti – Sutomore 290km

Ráno sme sa rozlúčili s horami a vybrali smerom k moru – Sutomore. Cesta R15 je kľukatá, úzka, ktorá vedie pustinou a kde auto stretnete raz za hodinu. Treba však dávať bacha na rýchlych bláznov na Audi A6 v zákrute. Už som videl, ako letíme dolu do priepasti vedľa cesty, ale nakoniec sa mi to podarilo nejak vybrať. Pri Kotore bolo veľa čechov a poliakov. Cesta z kopcov dolu, smerom na Kotor bola nekonečná, plná áut a autobusov. Denná teplota 39,5 stupňa. Autá sa nehorázne vliekli, nedalo sa takmer vôbec predbiehať keďže oproti bola premávka ešte väčšia ako smerom dolu. Na jednom úseku sme zostali doslova a do písmena stáť. Pod skalou sa zasekol autobus a už nič menšie ako staré Punto oproti tam snáď ani byť nemohlo. Po chvíľke prehovárania Keya zoskočila z motorky, vyzistila situáciu a ukázala mi, že popri buse v pohode prejdem. Ďalšia výhoda motorky... Pohľad na Kotorsku zátoku je nádherný, kde kontrastuje more s okolitými kopcami.

Ďalej sme šli smerom na Budvu a Podgoricu, pod ktorou sa nachádza dedinka Gornji a Dolnji Kokoti. Samozrejme sme túto obchádzku absolvovali iba kvôli foto pri smerovke Kokoti, ktorú sme skoro prebehli, nakoľko už sa niekto postaral o jej facelift.

Pokračovali sme smer Sutomore, kde sme chceli zmočiť naše uvarené telá v mori. Po ceste sme prechádzali po ceste E65 okrajom Skadarského jazera a tunelom Sozina, ktorý nás vyšiel na 1€. Po príchode k moru nás na ulici zastavil miestny odchytávač, či hľadáme ubytko. Prikývli sme. Zaviedol nás do 4poschodového penziónu, kde sme zjednali cenu 35€ za izbu s klimatizáciou /2 noci (čiže 8,75eur/osoba/noc). K dispozícii sme mali aj kuchynku, tak sme si v obchode nakúpili a spravili taliansku večeru - špagety s omáčkou a syrom.

8. Deň: Sutomore – my ležíme na pláži, moto oddychuje 0km

Na pláži boli drobné kamienky. Preto sme sa rozhodli, že si kúpime lehátka a slnečník. Čo nás vyšlo 3eurá na celý deň. Voda v mori bola studená ale čistučká... Pláž bola úzka a preplnená dovolenkármi.

Motorečka bola pekne zakrytá a oddychovala na dvore za ubytkom. Večer som musel urobiť kalibráciu plynu, nakoľko sa občas stávalo, že kolísali otáčky na voľnobehu medzi 1000 – 1300 a po ceste nám to asi 2x skapalo keď sme prechádzali nejakým mestom a snažili sa udržať konštantnú rýchlosť. Asi Snehulienke prepínalo z toho nekonečného tepla...

9. Deň: MNE-AL-MK: Sutomore – Bar – Shkoder – Tirane – Elbasan - Ohrid 278km

Ráno sme skoro vypadli a o chvíľu sme boli na albánskych hraniciach, kde sa tvorila pekná kolóna. Tu sa začali poflakovať miestne detiská a vypytovali príspevky. O chvíľu sa niekam rozutekali a vtom pri nás zastavilo policajné auto. Chvíľu pri nás stálo. Po chvíli nám policajt ukázal, aby sme išli za ním. Doviedol nás k colnici. Zaparkoval svojho tátoša a ukázal, aby sme prešli bokom cez služobný vchod. Ukázali sme pasy a rozlúčili sa....

Kúsok za hranicami sa nám postavilo za zákrutou do cesty stádo kráv, ktorým nevadil ani zvuk boxeru, tak sme museli počkať než sa poobzerajú a opustia cestu. V Albánsku sme nemali v pláne sa nejako extra zdržovať, tak sme v podstate len prefrčali, s menšími zástavkami. Najhoršie to bolo na obchvatoch veľkých miest. Strašná premávka a horko robili svoje. Zrazu nás obehla čierna oktávka z Lučenca. Zastavili sme tak, ako aj oni na benzínke na kávu. Boli to manželia, ktorí povedali, že do Albánske už chodia na dovolenku 5 rokov a nikam inam by už ani nešli. Krásne more, biely piesok, milí ľudia, dobré služby a hlavne nízke ceny... Ťahali tak ako my do Macedónska k jazeru Ohrid. V Albánsku (viac ako v iných balkánskych krajinách )sa rýchlosti a predpisy vôbec nedodržujú. Kde bola 60ka, my sme išli 110 a ostaní nás obiehali a trúbili po nás... Pred kruhovým objazdom v jednom z mestečiek sa vytvoril trojpruh, kde sa doňho tlačilo auto cez auto sprevádzané neustálym trúbením. V Tirane je to úplná katastrofa. Pre slabšie povahy neodporúčam ale že vôbec – auto cez auto, každý na každého trúbi. Bolo to pekne o držku. Boli sme radi, že sme odtiaľ vypadli a nasmerovali si to smerom do Macedónska a k starobilému mestu Ohrid, pôvodne nazývané Lychnidos, ktoré leží pri rovnomennom jazere z Macedónskej strany.

Po príchode do mesta som začal rozmýšľať, kde tu asi tak zoženieme ubytko. Rozhodol som sa zabočiť bližšie k jazeru, tam bude hádam ubytiek viac. Na svetelnej križovatke, netuším odkiaľ sa tam vzal, zastavil oproti nám v protismere pánko na bicykli. Začal pekne po anglicky, či hľadáme nocľah. Keď sme prikývali, ukázal, aby sme išli za ním. Zaviedol nás k bytovke, ktorá bola kúsok od jazera a pri ktorej bolo uzamknuté parkovisko... Ukázal nám plne zariadenú garsónku. Dohoda na cene bola 20eur/izba/noc. Nechcel žiadne doklady. Keď počul, že ráno pred 7-mou vyrážame, kázal, aby sme zamkli byt a kľúče hodili do jeho schránky... Také niečo by sa u nás stať nemohlo... Po rýchlej sprche sme urobili ďalšiu kontrolu úbytku dezénu z pneu a to cca po 2103km, kde sa preukázal mierny úbytok dezénu. Úbytok som odhadoval približne na 0,4mm na prednej pneu a 0,8mm na zadnej pneu. (Bohužiaľ fotky z tohto merania sme asi omylom zmazali, nakoľko ich nevieme nájsť).

Po zmeraní dezénu sme sa vybrali okukať jazero a najesť sa. Vybrali sme si peknú reštiku pri jazere, ktorá patrila k hotelu Tino 4*. Vypýtali sme si pivo, kolu a dve pizze. O chvíľu prišiel čašník a doniesol čerstvý chlebík a bylinkové maslo, vraj predjedlo na účet podniku. Nemohli sme to všetko zožrať aj keď to bolo veľmi chutné, lebo by sme potom nezjedli pizzu. Po vypýtaní účtu priniesol čašník dve rakije – a čuduj sa svet, zase na účet podniku... No toto, taký zlý svet... Ešte sme si spravili krátku prechádzku popri jazere kde už bolo rušno. Veľa turistov, obchodníkov a zvolávačov na večeru. Pri odchode „domov“ sa zrazu zatiahlo, začalo sa blýskať a hrmieť. Prišlo to z ničoho nič. Celú noc bola búrka a poriadne pršalo.

10. Deň: MK-BG: Ohrid – Skopje - Kriva Palanka – Kyustendil – Sofia – Burgas - Chernomorets 874km

Ráno sme šupli skoré raňajky, kávu (na ktorú sa na macedonskom variči varila voda asi hodinu) a pred 7-mou odchod. Keďže Keya túžila vidieť kláštor sv. Nauma, tak sme sa trepali takmer 30km ku kostolu opačným smerom ako sme mali v pláne. Bolo skoro ráno a v areáli okrem upratovača nikto nebol. Poobzerali sme sa, pofotili pávy, kostol a jazero a ťahali späť smer Ohrid – Skopje a ďalej.

Dnes sme sa rozhodli preletieť Macedónsko a Bulharsko, nakoľko sme už zo spomínaných dôvodov náš pôvodný plán – Grécko, vynechali. Na červenej v Ohride sa vedľa nás postavil policajt a začal sa vypytovať odkiaľ sme, kam ideme, poprial šťastnú cestu, rozlúčil sa a odfrčal...
Kúsok za Kyustendilom začalo pršať, tak sme sa natiahli do nepremokov a frčali ďalej. Macedónska diaľnica je spoplatnená formou mýta, ktoré sme platili celkovo 6x čo bolo celkovo značne otravné, nakoľko to boli ceny ako 0,50€, 0,50€, 1€, 1€, 1,5€ a 1,5€ a ja som si zakaždým musel stiahnuť rukavice, rozopnúť nepremok a vyhľadať drobáky. Cena je rovnaké pre autá aj motorky. Mohli to trošku odlíšiť... Za to, že vyberajú poplatky, mohla byť cesta aj v lepšom stave (cesta rozbitá, vyfrézovaná). V podstate skoro celé Macedónsko nám pršalo a silno fúkal bočný vietor. Ale aspoň sa nám podarilo to, čo zeOn-ovi nie. Vyskúšať nové Dunlopy na macedónskych rozbitých, vyfrézovaných a hlavne mokrých cestách. Samozrejme sme museli rýchlosť prispôsobiť stavu diaľnice a aj tomu že pršalo a šli sme väčšinou niečo okolo 90 km/h, ale aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že tieto pneumatiky sú výborným spoločníkom aj do daždivého počasia. Ani za mokra som nepocítil žiadne ustrelenie kolesa, čiže pneumatiky majú dobrú priľnavosť pri zrýchľovaní a v náklone aj na mokrých cestách.

Pršalo nám takmer až po Sofiu. Prechod do Bulharska bol bezproblémový, tak ako aj tie predošlé. Až na to, že pršalo a museli sme sa na colnici odstrojiť. Na obchvate Sofie sme trafili poriadnu zácpu a tlačiť sa dopredu, komplet naložený s kuframi som sa moc nechcel. Boli úseky, kde som to využil, ale na boku cesty stáli zelení a kontrolovali situáciu. V zácpe sa na nás zavesil miestny mladík na Honde CB500F, ktorý sa tiež začal vypytovať odkiaľ ideme, kam ideme, poprial šťastnú cestu a pri tlačení dopredu sa držal za nami ako kliešť. Aj som mu ukazoval, nech ide do predu ale asi na to nemal odvahu... Bulharské diaľnice sú v super stave, občas krátke úseky ako u nás – zaplátané, ale pre motorky bez poplatku. Maximálka je 140km/hod. Treba dávať bacha na domácich, ktorí jazdia 200km/hod. a radi obiehajú aj z prava. V Černomorci sme mali ako jediné, ubytko zajednané, keďže sme sa báli, že v takom malom stredisku bude cez sezónu všetko plné. V ten deň sme mali v pláne takmer 900km a dosť sme sa po ceste zdržali, tak sme okolo 20ej hodiny volali domácemu, že budeme meškať. Pánko našťastie mlel – slovensko, česko, poľsko, nemecko – bulharsky, tak sme si rozumeli. Do ubytka sme dorazili pred polnocou. Pánko už mal pod čapicou, jeho žena bola nešťastná, že kde sme toľko. Ešte sme sa nestihli ani vyzliecť z búnd už nás starý ťahal do reštiky, kde nám zabezpečí raňajky. Odchytil majiteľa – Turka, ktorý keď počul, že chceme o 8ej raňajky, padol do kolien. Pri odchode nám povedal, že aspoň o pol deviatej...tak sme súhlasili...