Z Anglicka do Francúzskych Álp – 2006 1/4

Všetkým, čo sa chcú podeliť o naše zážitky prajem pohodu a dobrý pocit pri čítaní, taký ako som mal ja pri jeho písaní.

Tak! Konečne sa nám to podarilo! Naposledy, keď som plánoval Alpy , skončil som v Rumunsku. Bolo nádherné a veľmi ma očarilo, no myšlienka o zajazdení si v Alpách mi aj tak nedala spať. Medzi časom sme sa spolu s Jankou presťahovali do Anglicka, kde sa aj naše malé dobrodružstvo začína...

24.6.2006 Sobota: Salisbury – Dover – Boulogne-s.-Mer – Paris – Dole: 930 km

Je 7.00, plná poľná naložená a my, nezvyčajne, vyrážame na čas. O chvíľu už držím na diaľnici nepovolených 80 mil/hod. Je trochu chladno, slabá premávka. Po krátkom čase však cítim zvláštny zápach. Čo, horíme?! Som len 100 metrov od výjazdu z diaľnice, tak ťahám dole, prudko zastavujem, skáčeme z moto a snažím sa zistiť čo sa stalo. Pár dní pred odchodom, som zapájal kadejaké kábliky na pripojenie MP3 a motorčeka na nafukovanie matraca do stanu. Nič. Nikde nič. Poriadne mi odľahlo. „Tak to asi to auto pred nami smrdelo...“, dodala Janka.

Približne po dvoch hodinkách prichádzame do Doveru. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Ostré slnko nám svietilo do tváre, hladina mora bola pokrytá hmlovinou, ktorá takto osvetlená vyzerala ako snehová perinka. Na nej sa vznášalo zopár vesmírnych korábov ako v Piatom Elemente. Obaja sme na okamih stratili slova, kým sme pochopili, že je to už La Manche a objekty vznášajúce sa v mráčikoch sú len trajekty. Boli sme takí ohurení, že nás ani nenapadlo vybrať foťák. Bol to veľmi zvláštny a krásny úkaz. Zo sna ma vytrhla už pomerne hustá premávka v meste. Tak sa štrikujem kruháčmi k našim dokom a naloďujeme sa na trajekt spoločnosti Speedferries (Dover – Boulogne-s.-Mer, pár km južne od Calais). Speedferries sú rýchle trajekty (55 min cez kanál). Prepravujú len osobné autá a motocykle. Cena za spiatočný lístok, zakupený po internete 2 mesiace vopred, bola smiešnych 38 Libier oproti bežným 80. Trajekt ide veľkou rýchlosťou. Ak ste na palube a nie ste v zákryte, je to na nevydržanie. Zišla by sa prilba na hlave.

Na francúzskej pevnine sa napájam rovno na diaľnicu kvôli úspore času s predsavzatím, že sa za každú cenu musíme vyhnúť Parížu, ktorý je dobre známy svojou katastrofálnou premávkou. Diaľnice sú tu takmer prázdne. Sú totiž spoplatnené a patria asi k najdrahším v Európe. Nasleduje už len dlhokánsky presun zo zastávkami na tankovanie a občerstvenie. Krajina naokolo je mimoriadne rovinatá, samé polia naprieč celým Francúzskom.

Jediné spestrenie začína okolo jednej, keď sa diaľnica končí a premávka mimoriadne hustne. “Asi ideme nesprávne.”, zaznie v intercome. “Hmm, asi…”, odpovedám a už aj tuším kam smerujeme. Sme v nejakom veľkom meste. Vonku je tisíc stupňov, slnko pečie. Na niekoľko-prúdovej ceste, kde každý valí osemdesiatkou, balancujem plne naložený medzi autami a ešte ma z každej srany obiehajú motorkári, aj po dvaja vedľa seba. “Tak toto je husté.”, konštatuje moja ľadvinka. Anglicko je rozlohou polovica z Francúzska a má rovnaký počet obyvateľov, no toto sme nezažili ani v Londýne. Prúd nás nesie nevedno kam, nie je kde zastaviť a za jazdy sledovať mapu sa skutočne nedá. “Aha, aha tam je Eifelovka!”, povie Janka a mne je jasné, že tu dnes zomrieme.

Dnešný itinerár je nadobro v keli. Na križovatke oslovujem pána na Varadere 125, nech nám poradí, ale nevie po anglicky a my nevieme po francúzsky. Mojim akcentom mi nerozumie ani keď vyslovím Paríž. Takto sa trápime aj s ďalšími ľuďmi. Po pol hodinke opäť stretávame nášho varaderistu, ktorý sa nad nami zľutuje a pokynie nám, aby sme ho nasledovali. Prepletáme sa mestom, na križovatkách navzájom komunikujeme, každý rozumie, čo sám povedal. Nevadí. Hlavne, že ešte žijeme. Opúšťame vnútorný okruh Paríža, Janka sa mu snaží za jazdy podať 10 Euro na benzín, ale nechce ani za svet, tak sa mávnutím lúčime a ťaháme ďalej. Na diaľnici nasadzujem vysoko nad povolený limit, aby sme dohnali stratu. Po pár zlých odbočeniach a jednej foto zo stacionárnej kamery (ešteže z predu) parkujeme v hotelíku v Dole. Izba a garáž pre moto za 36 Euro. Noc je strašná, mimoriadne horúco a dusno. Spíme len málo.

25.6.2006 Nedeľa: Dole –Bourg-enBresse – Annecy – Albertville – Col de la Madeleine 2000 - Col du Glandon 1924 - Col de la Croix de Fer 2067 - Roche Taillee: 430 km

Z hotela sa nám podarí vytrepať asi o deviatej. Nasleduje zase diaľničný presun. Na obed schádzame z diaľnice a prechádzame mestečkom Annency, kde je nádherné jazero. Žiaľ, nemáme čas na kúpanie. Črtajú sa tu už prvé hory. Pokračujeme cez Albertville. Pri jednej opustenej reštike rozbaľujeme varič a spoločnosť nám robí mamutie psisko na reťazi. Sranda prestáva, keď začíname jesť a tá hladná obluda príde až ku mne. Druhý koniec reťaze nie je o nič upevnený. Nejako to do seba nahádžeme a po špičkách mažeme preč.

Áno! Vážení priatelia…začíname! Nasleduje môj PRVÝ Alpský passssssssssss. Col de la Madeleine 2000 m.n.m. Na jeho vrchol vedie úzka cesta, prudké stúpanie, do toho kropí z oblohy, sme veľmi unavení a nejako sa pôžitok mení na stres, hlavne keď sa Janka pozrie do priepasti. Jej veľké alpské očakávanie sa končí ufňukanou vetou: “Tatry sú krajšie!”

Na vrchole nás potešila nálepka, čo tam zanechal Tomáš Hajduch - Awia a Peter Fischer pred rokom. Schádzame z pasu dole a dávame prestávku. Vychádza slnko a nálada sa zlepšuje. Pokračujeme na Col du Glandon 1924 m.n.m. Vychutnávam si ho doslova a do písmena. Hory sú krajšie a krajšie každou míľou. Na vrchole Coleman uvarí kávu za studeného vetra a kropají. Kúsok odtiaľto je Col de la Croix de Fer 2067 m.n.m. Áno. Nádherné to miesto.

Je okolo 17.00 a schádzeme z hôr. Dole zistíme, že sme chceli ísť úplne inam a že sme zle odbočili priamo na vrchole. Tak to otáčam a celé stúpanie do sedla idem kvalitnú paľbu, nakoľko sa zvečerieva. Preletíme cez pasy znovu a valíme do doliny na opačnej strane. Do toho sa začne blýskať a hrmieť, mne už svieti rezerva a nie je mi všetko jedno. Ešte pár desiatok km a o 20.00 nachádzame camp za 8 Eúr. Krásne a čisto, priamo pod obrovskou hrádzou jazera v horách. Stan rozkladám pod voňavou lipou. Janka varí a užívame si pohodu…konečne.

26.6.2006 Pondelok: Roche taillee – le Bourg d ´Oisans – l´Alpe-d´Huez – D211a- Col du Lautaret 2058 - Col du galibier 2645 – Briancon - Col d´ Izoard 2360 – Col de Vars 2109 - Jausiers:230 km

Ráno sa pristaví Holanďan, či nám nemá kúpiť chlieb v dedine. “Thanks. Really appreciate it.” Keď sa na svojej favoritke vráti, trochu vyzvedá, lebo že vraj naše tváre vôbec nevyzerajú ako naša ŠPZ - anglicky. Jo jo ujo. Dobrý guess. Pozvanie na spoločné raňajky však z časových dôvodov musíme odmietnuť. Každopádne nás takýto milý prístup hrial po celý deň.Vďaka mate! Vyrážame za slnečného rána a po pár km sa naskytajú božské pohľady. Sme v úplnom úžase. Také prekrásne hory som ešte nevidel. Tak rozmanité, členité, vysoké a majestátne. Od tohto okamihu nás až do posledného dňa táto krása vôbec neopustila, len sa striedala v najrôznejších podobách. Prudké serpentíny nás dovedú až do l´Alpe-d´Huez - cieľa Tour de France. 10.00, čas na alpskú kávičku. Pokračujeme stále v úžase z tej krásy po D211, cestička vystrieľaná v skale. Mimoriadne úzka a miestami sú na ceste popadané skaly. Kľučkujem s CBF-kou a Janka je úplne vystrašená, že sa rozpleštíme na dne priepasti. Je to zážitok – pre každého iný.

Napájame sa na hlavnú cestu N91 smer Briancon. Po širokej, kvalitnej ceste je Col du Lautaret 2058 m.n.m a z neho si dávame zachádzku na Col du Galibier 2645 m.n.m. Na vrchole je riadna zima, ale pohľady za to stoja.

Zchádzame dole. Pri rieke si dávame obed po tom, čo sa mi podarí doslova vypáčiť top-case. Na Galibiery z neho vycuclo vzduch a vznikol v ňom taký podtlak, že som ho otvoril až keď som prepichol malú dierku po opierke zalepenú silikónom. V Briancone dokupujeme potraviny a mastíme do vopred rezervovaného hotela v Jausiers, cez pieskovitý a veľmi zvláštny Col d´ Izoard 2360 m.n.m a následne cez Col de Vars 2109 m.n.m po neskutočne krásnej Route des Grandes Alpes.

V hotelíku parkujem moto v garáži, aj keď sa mi všetci čudujú, lebo moto má každý na dvore. Len cyklisti odkladajú svoje náradie pod zámok. Mimochodom cyklistov je tu ako maku. Hmm žeby národný šport?