Ako som to spravil ja, alebo splnený sen

Ešte stále nemôžem uveriť tomu, že píšem tieto riadky. I po mesiaci ukončenia môjho vysnívaného výletu som plný emócií a živých spomienok z neho. Nieje dňa, kedy by som naň nepomyslel. Pýtate sa čo? Moje vysnívané Albánsko.

opri sa o mňa... sedlo Boge - Theth

Keďže som Vás v dávnejšom článku "Cestovatelia ako to robíte" prosil o skúsenosti, prípadne nejaký návod "ako to robíte...", pokladám si teraz za povinnosť podeliť sa s Vami o môj splnený sen.
Nieje na to žiadny recept , či zaručená praktika. Základom je túžba, odhodlanie a pevná vôľa. Potom podpora rodiny, partnera a zhoda veľmi priaznivých okolností. Tak to aspoň bolo v mojom prípade.

uff hustopeče

Ale pekne po poriadku. Prostredníctvom MR som si našiel kámoša, ktorý ma oslovil na základe môjho článku. Navrhol mi, či by som s ním šiel do Albánska. Samozrejme ma táto výzva potešila a zareagoval som pozitívne, ale... zase to ale. Prenasleduje ma po celý život. Je mojim tieňom, mojou nočnou morou. Prečo? Až teraz som na to prišiel. Lebo človek neustále vidí všetky tie prekážky, ktoré mu bránia v dosiahnutiu vytúženého cieľa. Nemusí ich hľadať. Oni tam sú a čakajú na každého z nás, a je len na nás ako sa s nimi vysporiadame. Niekto ich obíde, iný sa pred nimi zastaví. A ten ďalší? Snaží sa ich prekonať. Nieje to však jednoduché. Ak človek precení svoje sily, ľahko sa môže dokaličiť na niektorej z nich. Preto potrebuje získať vnútornú silu. Ja by som všetky tieto prekážky nikdy nezdolal bez pomoci mojej manželky Kamilky a kamaráta Rabdziho. Nešiel by som tam bez podpory a porozumenia mojej ženy, ktorá mi to naozaj zo srdca priala. Povedala: „Keď si ty šťastný, i ja som šťastná". Neviem ako je to možné. Nečakal som to od ženy, ktorá vôbec nemá vzťah k motorkám. Ale toto už nieje len o motorke... Rabdzi bol zas mojou obrovskou motiváciou. Spoznali sme sa aj osobne pred tripom a len som si utvrdil pocit, že je to jeden úžasný a skromný človek od ktorého sa mám ešte veľa čo učiť. Mal ísť s nami ešte jeden kámoš, no bohu žiaľ rodinné dôvody mu to nedovolili. Veď aj ja som do poslednej chvíle nebol istý. Behom pol roka som dva krát zmenil prácu a proste hrôza pomyslieť. Treba povedať, že podobné výlety naozaj niesú len o odhodlaní, ale i o peniazoch. Je to neodškriepiteľný fakt. Preto okrem intenzívneho šporenia treba aj veľa pozitívnych okolností, ako som spomínal vyššie.

prečo ľudia pália mosty...?

Albánsko

Nechcem tu vypisovať rozsiahle litánie zápisníkovým štýlom. Skôr sa zameriam na pocity z danej krajiny.
Naša trasa smerovala tranzitom cez Maďarsko, Srbsko, Bosnu a Čiernu Horu. Národný park Durmitor bol náš prvý deň, kde sme strávili viacej času, a naozaj sme si to užili. Prechod Vermosh do AL bol kúzelný. Pripomínal mi rozprávku Traja veteráni. Rampa, búdka, milí colníci, proste idilka. Keď asfalt po 50m skončil, bolo to akoby sme skutočne vošli do rozprávky. Pred nami len cesta plná kameňov a vôkol nádherná príroda. Úžasné! Fantastické! Ten pocit nás sprevádzal počas 9 dní putovania krajinou. Ešte stále mi chodia zimomriavky po chrbte, keď si na to spomeniem. Ľudia v Albánsku sú milí a ochotní vždy pomôcť. Nik okolo vás neprejde bez povšimnutia. Každý vás zdraví a pýta sa či nepotrebujete pomoc. Je to niečo, s čím sa u nás stretnete už len zriedkavo. Zdalo sa nám akoby sme cestovali v čase. Tak nejak to u nás mohlo vyzerať pred 50 rokmi. Myslím tú dobrotu ľudí. Neznamená to však, že sú úplne zaostalí. Sú pripravení na turistov. Aj v maličkej dedinke nájdete ubytovanie na úrovni, dokonca v niektorých prípadoch až nadštandartnej s bazénom, či výrivkou a dobré jedlo je tu úplnou samozrejmosťou. Nám nešlo o luxus, veď sme boli pripravení aj na stanovanie. To sa nám však podarilo len raz. Väčšinou nás po ťažkom dni zlákala pohodlná posteľ a dobré jedlo s pivkom či kávičkou. Mimochodom tú varia vynikajúcu (Rabdzi sa vyzná). Raňajky pozostávajú z vajec, syra, masla, šunky, čaju... obedovali sme väčšinou grilované hovädzie (jahňa) s opekanými zemiakmi a množstvom zeleniny, a na večeru chutnú rybu s prílohami podľa chuti. Majú sádky rýb rôznych druhov, dokonca aj morské, takže je jedlo vždy čerstvé. Platiť sa dá väčšinou i eurami a v niektorých prípadoch aj kartou. To sme využívali hlavne pri tankovaní.

Vzdialenosť sa tu ráta na čas. Ak chcete vedieť vedieť napr. koľko je vzdialené nejaké mesto, miestni vám nepovedia vzdialenosť v km, ale koľko hodín to bude trvať. Spočiatku sme si na to nevedeli zvyknúť, no časom sme zistili, že je to najlepší a najpresnejší spôsob, pretože miestne cesty vedú väčšinou ťažkým horským terénom. Trasy sme vyberali zásadne mimo asfaltu, no samozrejme nie vždy sa to dalo. Aj tam už začala doba asfaltová, takže hlavné úseky budú "čoskoro" natiahnuté. Nebojím sa však, že by ho dali všade, lebo na tak veľkom území je to nereálne. Celá krajina, dokonca aj jej najvyššie kopce sú popretkávané tisícami lesných ciest a mnohé z nich pamätajú časy Rímskej ríše. Jazda terénom plným obrovských kameňov bola dosť náročná a dala zabrať nám i strojom a tak sa to neobišlo bez pádov. Nič vážneho sa však nestalo. My sme mali šťastie, ale naše Ténérky považujem za vrchol výdobytku doby. Mám pocit, že sú nezničiteľné a naozaj sme ich nešetrili. Neviem však pochopiť, ako môže mať niekto pôžitok z absolvovania niečoho podobného na cestnom stroji? I jazda vo dvojici na "Adventure" motorke musí byť pre oboch prinajmenšom nepohodlná (Bandit a GS1100 so spolujazdcom v teniskách a kraťasoch... v Theth). Ale koľko ľudí toľko chutí...
Všade sme sa cítili bezpečne a motorky sme často nechávali nabalené bez dozoru. Nezmizlo nič. Teda až na rýchlu kávu vo Fushe Arrez, odkiaľ sme zmizli my. Ľudia tam boli tak prítulní, že sme radšej rýchlo dopili a kopli do vrtule. Oni to nemysleli zle, to len my sme boli pre nich ako magnet. No predstavte si, keby sa pred vami zjavili mierumilovní mimozemšťania. Nechceli by ste si ich pochytkat, prípadne sa nechať zviezť na ich vesmírnom korábe? Nakoniec to bol úsmevný príbeh.

západniari... viete kde vás mám?

Takto v krátkosti by som to zhrnul. Ak by som písal riadny poctivý cestopis, bolo by to veľmi veľmi dlhé. Prežili sme nezabudnuteľné chvíle, ktoré sa nedajú vyjadriť slovami ani nijak inak. To musí človek zažiť. Keď pozerám fotky, alebo video, mám pocit akoby som tam znovu bol.

Rabdzi spravil podľa mňa perfektné video a tak sa chceme s Vami podeliť o našu radosť na cestách.

Pohodlne sa usaďte a prežite to s nami:

Video: Albania Ténéré Trip - 2015

Ďakujem, že ste si našli čas na týchto mojich pár riadkov a dúfam, že sa Vám video bude páčiť.

S pozdravom Fonzy a Rabdzi