Prvé rande - Gilera Nexus 125

Tak a je to za mnou. Prvá neoficiálna jazda na Gilerke. Koho trápi, že mám zatiaľ len preklady techničáku (hups, to som asi nemal hovoriť :P ) Páni pokémoni odpustia, ale to sa jednoducho nedalo vydržať, už ma fakt nebavilo iba sedieť na nej a občas ju preštartovať. Čestne ale prehlasujem, že po ceste druhej triedy som prešiel len 2 km!

Čo k tomu dodať. Bol som plný očakávania, ale zároveň som mal/mám stále rešpekt voči 125ke. Predsa len bolo to úplne po prvý krát na jednostopom čude. Prešiel som cca 6 km. Viem, je to nič, ale aj tak...Pocity? Ach, srdce pracuje jak obehové čerpadlo, žily navreté, adrenalín, wow, ešteeee :D Asi som objavil novu drogu, Pane Bože, chcem byť závislý.. :D

No dobre, skúsim pekne poporiadku a od začiatku..Ako každý bežný deň prechádzam cez garáž, Gilerka na mňa hľadí s pod obočia, sadnem si na ňu.. Okamžite mi vyčarí úsmev na perách, jemne ju chytím za riadidlá..“ tak čo, skúsime to?“, pýtam sa. Vnútorne však cítim neistotu, obavu, predsa len, ešte nemá čísielko.. Zosadám a idem sa prejsť po záhrade.. Rozmýšľam, hmm, záhrada je malá, nepokosená. Hmm, suseda má väčšiu záhradu, poskočí mi srdce..ale tiež nepokosenú.. Ále, ja to kašlem, letím po papiere (aj keď možno by bolo lepšie nechať ich doma), beriem kľúče, snáď sto krát skúšanú helmu a valím do garáže. IDEME! Otváram dvere brány, štartujem! Prechádzam opatrne nepokosenou záhradou (uvedomujem si, že tu by som sa moc nepovozil :P ) a pred cestou zastavujem. Tak, naspäť ani náhodou. Otočím znovu pravú rukoväť a... wow, ono to idéé :D

Váha motorky je okamžite preč. Okamžite vidím, resp. nevidím nič v späťakoch, rýchla náprava, viac plynu a 50 na tachači :D Hlavou mi preletí: Sakra, brzdy, pravá je predná, ľavá je predná, ktorou brzdiť? Niekde som čítal, že je to naopak než na bicykli, či nie je? Uff. Moje premýšľanie preruší nutnosť odbočovania, prsty automaticky stláčajú obe páčky a moto skoro stojí..Fúú, dobre, môže byť. Okamžite mi Gilerka dáva znať svoju váhu. Pomaličky prechádzam deravý úsek vedľajšej cesty, točím, „klopím“...ty jo, tak ľahkú manévrovateľnosť som fakt nečakal.. predo mnou asfalt, ideme, pravé zápästie k sebe, 60 na tacháči, úsmev jak harvepíno.....robím ďalšie 3 km...stále sa usmievam jak vypustený z blázinca..v duchu si hovorím, prečo až teraz, prečo až teraz?? Ale dosť bolo rozkoše, pri mojom šťastí, radšej nebudem pokúšať ďalej. Vraciam sa po asfaltke a skúšam osmičky, moto sa skoro samo vracia do horizontálnej polohy...Mám chuť kričať od radosti!! Ta kočka podo mnou je riadne hravá..!

Potužený adrenalínom, vchádzam na hlavnú cestu, nechávam prejsť tri autá, cesta rovná, prázdna, točím pravé zápästie...juhúúú, 80 bez mihnutia oka...preletím vlastný dom...kurňa brzdi!..to bola naša brána! Posledná otočka a vjazd na nepokosenú záhradu, letím až do otvorenej garáže ako king, ruky na brzdy, kľúčik do ľava, ľavá noha, bočný stojan...zosadám... harvepíno style stále na ksichte..

Sadám do altánku...premýšľam, neviem či je to normálne, ale práve som sa zamiloval do železa a plastu. Áno, milujem svoju Gilerku.