Ako sme sa s pérakmi vydali do sveta 1/2

Už od nepamäti bolo mojím snom ísť na dovolenku k moru na motorke. Vždy som s obdivom a závisťou čítal cestopisy s podobnými nápadmi. Dovtedy ma však nenapadlo, že sa na takýto výlet vyberiem so svojou starou Jawou 250 pérak.

Posledných pár rokov máme s kamošmi tradíciu zúčastňovať sa v lete motozrazu Zemplínska Šírava. V roku 2011 to nebolo inak. Rozdiel bol len v tom, keď Kuky došiel s nápadom, aby sme tentoraz nechali našich ryžožrútov doma a vytiahli naše staré jawky. Spočiatku ma tento nápad veľmi nenadchol, keďže som svojho péraka pár rokov z pod plachty ani nevidel. Keď som však zhodil plachtu, založil baterku, párkrát precukal karbec, kopol a on naskočil, tak mi zažiarili oči a všetko bolo jasné :D Motozraz sme absolvovali bez akýchkoľvek technických problémov a pozitívne nás naladil záujem, ktorý naši starí peráci vyvolali. To nás presvedčilo, že je dobrý nápad ich vytiahnuť aj na dlhší výlet.

Keďže prišla dlhá zima, mali sme dostatok času na prípravu mašín a plánovanie trasy. Trebalo vymyslieť ako na mašiny upevníme všetku batožinu, keďže každý si bral stan, spacak, karimatku, a v neposlednom rade nejaké náhradné diely :D Vytýčiť trasu bolo mojou povinnosťou a zároveň potešením. Keďže sme chceli isť k moru, tak som ako hlavný cieľ určil Istriu, konkrétne národný park Brijuni. V prvotnom pláne som spravil medzizastávku na Balatone. Naivne som si myslel, že za 2 dni urazíme 1100 km. :D Po spiatočnej ceste sme chceli zájsť do Slovinska pozrieť si Bohinjske jazero a následne pokoriť "toľko ospevovaný" Grossglockner.

Zima sa skončila, mašiny boli pripravené, Kuky na ceste domov, takže už len vyraziť. K spanilej dvojke sa rozhodol ešte pridať pán Doktor, hoci na kývačke, ale povedali sme si, že nikto nie je dokonalý a čím nás bude viac, tým lepšie :D

Na cestu vyrážame 5 júla 2012, v čase najväčších horúčav na Slovensku, čo zo začiatku nepociťujeme, lebo vyrážame z rána, a naša cesta vedie od Spišskej Novej Vsi lesmi smerom na Rožňavu. Následne pokračujeme na západ smerom na Rimavskú Sobotu, Lučenec a Veľký Krtíš, ale snažíme sa vynechávať hlavné ťahy. Teploty stúpajú, čo nám až tak nevadí, ale máme obavy o mašiny, tak robíme radšej menšie pauzy. Nabalené rezne prídu vhod :) Je nám však jasné, že doraziť v prvý deň na Balaton je nereálne.

Kilometre ubiehajú pomaly, a nám je jasné, že je potrebné nájsť miesto na prenocovanie. Vhodným miestom sa nám zdá Štúrovo. Podvečer prichádzame do kempu, rozbaľujeme stany, a ešte si užívame polhodinku v bazéne. Neskutočné horúčavy a fakt, že v rámci kempu máme zaplatený nasledujúci deň v aquaparku nás priviedol k nápadu, že si nasledujúci deň užijeme vody, a poobede vyrazíme na Balaton. Osobne ma Štúrovo veľmi nenadchlo ale Ostrihom na druhej strane Dunaja je skutočne očarujúci.

Po výdatnom obede balíme stany a sadáme na motorky. Prechádzame do Maďarska a na týždeň sa lúčime so Slovenskom. Cesta na Balaton je až na pár pekných úsekov veľmi monotónna. Samé rovné cesty a polia. Večer prichádzame po tme na Balaton, rozbaľujeme stany a ideme okúsiť bahnitý Balaton. Po večernom kúpaní si ešte dáme pár poldeci do nosa, aby sa nám lepšie spalo u maďarských susedov.

Ráno je krásne a teplé. Vychutnávame si čerstvú zeleninu a domácu slaninu. Doobedie trávime čľapkaním sa v Balatone a na obed vyrážame s cieľom uraziť čo najviac kilometrov. Prechádzame celú južnú stranu Balatonu a razíme juhozápadne smerom na Slovinsko. Prekračujeme maďarsko-slovinskú hranicu pri meste Lendava. Po natankovaní tátošov a naplnení žalúdkov pokračujeme ďalej juhozápadne Slovinskom. Hodiny ubiehajú, slnko zapadá a my si na rýchlo neviem nájsť vhodné miesto na nocľah. Ľutujeme, že sme nerozložili stany niekde v slovinských horách. Ale keďže nie je čas na špekulovanie, stany rozkladáme na benzínke.

Ráno vyrážame o šiestej, aby sme konečne dorazili do cieľa našej cesty. Slovinsko je nádherné plné nádherných cestičiek v horách, kvalita ciest úžasná a vodiči ohľaduplný. Spoločne sa zhodneme, že je to zatiaľ najkrajší úsek dovolenky. Na mape hľadáme cestu ako ďalej a rozhodujeme sa pokračovať vrchom Rog. Na mape vidíme, že to bude dosť veľké prevýšenie, ale veď nie je cesta, ktorú by naše mašiny nezvládli, tak prečo nie :D S Kukym si užívame preteky do vrchu, zatiaľ čo Doktor troška zameškáva. Predsa len má brzdu v podobe Pava 40. Za každou zákrutou očakávame, že sa stúpanie skončí, čo však neprichádza. Keď sa však stráca asfalt a ďalej pokračuje len makadamová cesta, začíname mať obavy :D Po strastiplnej ceste plnej prachu sa konečne dostávame na vrchol.

Pokračujeme v ceste na juh a konečne sa dostávame k slovinsko - chorvátskym hraniciam, kde to vyzerá ako keby sa zastavil čas. Znudeným colníkom sa nám nechce ani dať pečiatky do pasov, a tak nás púšťajú ďalej. Keďže nám už dlhšie škvŕka v bruchách, rozžiaria sa nám oči, keď vidíme prvú reštauráciu hneď za hraničným priechodom. Nik z nás však neočakával, že vstupujeme do prvej cenovej kategórie :D Pred obedom nám čašník podáva naparené biele utierky. Keby tušil, že sme prišli na jawách, tak by to určite nespravil :D Ťažko definovať farbu, na ktorú sa biele utierky zmenili, ale predpokladám, že im už ani Perwoll nepomôže.