Náš výlet po Balkáne 2012 1/3

Perinbaba sa zase mece po perine, motorka v zimnom spánku, nastal čas otvoriť motoride.sk, google earth a trochu vážnejšie sa začať zaoberať filozofickou otázkou kam sa v lete vybrať.

„No som zvedavá kam sa chceš ísť zase túlať?“ už klasická otázka mojej žienky. Sýrsky povstalci a nepokojná stredozem nám ešte dlhšiu dobu nepootvoria svoje brány a tak to zoomujem na juhovýchodnú časť Európy. Presnejšie Balkán, ktorý ma veru už dlhšiu dobu láka svojim orientálnym nádychom. Odpovedám teda „ Do Albánska.“ Pohľad vypnutého avatara a dlhé súvetie s príznačným ženským akcentom mi dalo jednoznačne na javo, že je to fakt skvelý nápad a že mám v tvorbe svojho preludu pokračovať s plastelínou. Je však ešte zima a tak ako každý rok dúfam, že sa plán stane neskôr realitou a dievčence oželejú moju dvojtýždňovú absenciu doma.

Motoride predstavuje základný pilier môjho plánovania a tak som v priebehu niekoľkých týždňov poskladal kostru tripu, ktorú som postupne dopĺňal o poznatky všetkých cestovateľov (veľká vďaka), ktorí sa o ne radi podelili. Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Srbsko a 12 dní su myslím, ako prvotná ochutnávka celkom fajn, ostávalo už iba násjť partiu, ktorá sa v pekelne horúcom termíne odhodlá ísť spolu so mnou. A veruže bolo horúco...

Štartujeme, smer Balatón

1 deň 220 km, Obeckov - Budapešť - Siofok

Moje, obvykle komplikované vstávanie do práce strieda dnes ráno svižný výskok z postele. Poistil som to dovolenkou takže mám fúru času, ale cestovná horúčka robí svoje. Poznáte to. Nespavosť, žiarivé oči, zrýchlená chôdza, okolie vnímate okrajovo a šedá kúra gúgľuje čo všetko treba dnes do odchodu ešte stihnúť.

Motorka je vďaka Momulovi, bozkať ho na čelo chlapáka pripravená takže začína baliaci proces pri ktorom dôkladne zvažujem každé voľné miesto na motorke. Bočné kufre mám po minuloročnej šúchačke v Tureckom Kurdistane len na pol úväzok, keďže som tam jeden daroval. Beriem teda zadný kufor, 50 litrovú rolku a naplno zneužívam aj miesto pre spolujazdca. Veci keré sa pýtajú do batožiny je veľa, ale postupnou odbornou analýzou enyky-benyky som stabilizoval stav batožiny na únosnú mieru. Vyzerá to tak, že som vzorne pripravený a je vysoko pravdepodobné, že nebudem meškať.

Keďže je naša partia rozdelená na západný tím – Miloš (NR), Peťo (BA) a južný ja (VK), Kájo + Mata (VK) dohodli sme dnes zraz cca 18,00 v Siofoku pri Balatone. Náš tím sitouvaný takmer v severnom Maďarsku plánuje štart cca 14,00. Volám chalanom zrovnávam čas na digitálkoch... „skrytý neskrytý, idem !“ Pred odchodom prebieha na dvore už tradičná rozlúčka, štartujem, radím za jedna a ide sa na to. Kájo býva tutoka za kopcom a tak som tam „eď, ketu“ no z cestovateľskej eufórie ma vytrháva pohľad na rozobratú Kájovu Afriku. Niečo s elektrikou. Menil regler, už asi aj viackrát, lebo mu to ide fakt od ruky, ale stále je kdesi chyba. Ja som bol v tomto prípade napomocný iba ako hlavný „zavadzač“ s optimistickým pohľadom na vec „to bude v pohode“. Po dvoch hoďkách je zdá sa naozaj všetko v pohode.

Vyštartovali sme teda na Balkánské edvenčr. Hodina cesty Maďarskom, trasou kde sú a to nezavádzam naozajstné zákruty a už stojíme na periferii Budapešti. Cestovať Budapešťou je vždy vzrušujúci navigačný zážitok. Teplo ako v skleníku, motorky sa hriali, zápchy ako kvet no a k tomu na jednej z križovatiek zhasína Kájova Afrika. Chvalabohu je to pri akejsi väčšej bazilike, ktorá vrhá tieň. My s Matou obzeráme ten veľký kostol a Kájo mení „vymenený“ regler. Po polhodinke roztláčame mašinu a mastíme z Budapešti k Balatóňu.

Sme v Siofoku, od Budapešti mám okno. Ísť ešte 50 km rovno tak skončím na psychiatrii. Prejazd cez železničnú trať si vychutnávam dravosťou bengálskeho tigra. Peťo a Miloš sedia v nejakej reštike. Tri víťazné kolá po uličkách a konečne sa stretávame v tieni všade prítomných Platanov. Dačo sme zhltli, dačo vypili. Ide sa hľadať flek na pobrežie. Na pobrežie vstupujeme trochu ostýchavo. Je tam zákaz vjazdu. Budeme sa tváriť, že sme tam mašiny pretlačili. Slnko sa chystá spať tak čo s načatým večerom? Zasielame sms o pozícii, kde sme a potom nasleduje klasická slovenská zoznamka pri butilke, ktorú trochu narúša krvilačný nájazd komárov. Ktosi vyberá zázračný sprej, s ktorým sa však treba naozaj dôkladne osprchovať. Potom už si nepripadáte, ako na zraze mladých karatistov.

Prišiel čas ísť na kute, ako vravia naši český bratia. Kájo stihol postaviť kolibu, my ostatní dúfame v magické schopnosti spreja a dobré počasie.

Prvotná ochutnávka, Bosna a Herzegovina

2 deň 422 km, Siofok - Pecs - Gradiška - Banja Luka - Jajce

Noc bola celkom fajn. Fúkal vietor, komárom sa rapídne zhoršili letové podmienky a tak sa žiadny väčší odber krvi nekonal. Každopádne som si v noci precvičil nejakú tú kug-fu kombináciu. Dávame si kafčo, desiatu, debatujeme, čo a ako. Počas debaty sa prejavia megalomanské úmysly posádky. Každý chce vlastniť svoj vlastný zázračný sprej a tak dohadujeme tesco pauzu v Pécsi. Zasa mám okno. Z cesty do Pécsu si pamätám iba policajtov, nás všetkých ako flekujeme, aby sme neodignorovali stopku. Pred tescom dostáva Miloš sms od ženy a otáča to domov. Škoda ho chlapáka. Zvyšok partie nestráca na duchu a driapeme ďalej. Hranice s Chorvátskom prebiehame v pohode, ujovia boli milí. Víta nás neúprosné teplo a prebiehajúca žatva. Smerujeme na Daruvar. Akože tie guľky v domoch a to množstvo nových domov vyvoláva dosť zvláštny pocit. V meste sa nám prihovoril česky hovoriaci domorodec. Pááni, tak ten to na nás vybalil. História, kto, kedy, kde, doporučil reštiku, značku piva, full servis.

Blížime sa k hraniciam s Bosnou. Z kotnroly Vás púšťajú priamo do rušnej ulice plnej áut. Ešteže sme na tom teple nemuseli čakať dlho. Na prvej benzínke kupujeme mapu, meníme lóve a driapeme do Banja Luky.

Mesto je veľké, plné nízkych budov, rozťahané, ale nudné. No a potom čo počas vojny vyhodili do povetria všetkých 16 mešít ešte aj dlho bude. Je už trochu pozde a konečne zdá sa vidíme koniec mesta. Snáď to bude príjemná zmena na koniec dnešnej cesty. A veruže aj bola. Najprv síce blúdime, ale Peťov garmin nás celkom fajn povozil takže mu to nikto nezazlieva. Potom už sme vstúpili do kaňonu rieky Vrbas a veru bolo sa načo pozerať. Foťáke blištia, stojíme kde sa dá hoci tých miest na výber až tak veľa nie je. Peťo sa stráca a my ho hľadáme až v meste Jajce, kde bola plánovaná noc. Ten beťárisko to, ale odparkoval ešte 20 km pred mestom v nejakom moteli kam prichádzame už za tmy. Parkujeme v kôlni, pre istotu a pokoj v duši hneď posielam domov sms.

Peťo už popíja pivko a očakáva teplú večeru. Beriem kľúče a mecem sa hore rýchlo prezliecť. Kúsok od izby počuť nejaký ruch, je vidieť televíznu žiaru. Však dnes je semifinále Portugalsko vs. Španielsko. Kričím dole Peťovi, že večeru oželiem a nech potom vybehne hore. Vyzliekam mundúr, dávam na seba tepláke, do ruky pivo a už sa vonku uchádzam o stoličku. Vonku na terase sedí asi poltucet domorodcov, ktorí ma ihneď usadili. Dostávam do ruky poldeci. Vždy keď vypijem mám doliate znovu, musím sa trochu krotiť, nerád by som šiel predčasne pod sprchy. Obdobne je to s pivom. Majú tu ešte dve plné bedne. Cez prestávku vbieham ku Kájovi a Mate na večerný bufet. Peťo vydržal takmer obidva polčasy. Ja sa držím až do konca penaltového rozstrelu. Obávam sa ranného vstávania s gibonom na chrbte.

Ako sme vodopády hľadali

3 deň 273 km, Jajce - Mostar - Studenaci - vodopády Kravice

Slnko je zversky žhavé už od rána, ale nikto sa neponáhľa. Cítim malú morskú nemoc, ale raňajky som neodvrhol takže pohoda. Zvyšok partie zdá sa byť vyspatý do ružova.

Cesty doslova vyrezané v okolitých skalách, plné tunelov a z rána bez väčšej premávky sú naozaj skvelé ranné osvieženie. Ranný relax narúša radar mieriaci na naše rozbehnutie mustange. Nejazdíme rýchlo, veď Kájova Afrika láme ohľadom spotreby rekordy, ale pocit, že Vás sleduje miestny šerif vždy prekvapí.

Jajce. Mestečko doslova ukryté medzi zelenými kopcami. Hradné opevnenie, mešita, kostol a šumiace vodopády zanechávajú z mesta naozaj pekný dojem. Myslím, že si na svoje prišla aj Mata. Je tu krásne, ale načim tájsť ďalej.

Prechádzame z jedného údolia do druhého. Pri pohľade na potoky popri ceste mám chuť sa tam švihnúť aj s motorkou. Pri priehrade Slatina, to už nevydržím a otáčam to na „pláž“ kde sa kúpe kŕdeľ detvákov. Voda je teplá a čistučká, je vidieť až na dno. Skvelé osvieženie. Mokré trencle nechávam na sebe, no po zasadnutí na horúce sedadlo si pripadám, ako parná žehlička. Cesta do Mostaru je fakt zaujímavá a ponúka naozaj krásne momentky. Stále hustejšia premávka, teplo a únava nás zháňajú z cesty na neskorý obed sotva 10 km pred Mostarom.

Vstup do mesta nám trochu komplikuje nehoda dvoch áut. Zápcha, ktorá sa vôbec nehýbe nás trochu znervózňuje. Berieme to chodníkom popri ceste, ktorý akoby bol práve na ten účel. To, že sa tí dvaja nešťastníci klepli v najužšom mieste nám umožňuje do mesta vstup takmer bez premávky. Mostar ležiaci v údolí medzi horami rozdeľuje rieka Neretva. Nie je to však rieka, kto v skutočnosti rozdeľuje mesto na dve časti. Je to viera v boha, ktorá je však na každej strane brehu iná. Na pravom brehu „svietia“ väčšie i menšie kostolné veže, zatiaľ čo ľavý breh zdobia mierne vyčnievajúce minarety. Dlhé roky pôsobenia Kresťanstva a Islamu však okrem takmer neprekonateľných hraníc vytvorili aj onú typickú a vzácnu zmes „korenia“, ktorú nájdete azda iba na Balkáne. Prechádzame centrom popri neskutočne veľkom cintoríne priamo k staronovému mostu. Na parkovisku pri malej mešite dohadujeme parkovné a po dvojiciach sa púšťame objavovať ulice starého mesta. Orientálny nádych úzkych uličiek plných kaviarní, obchodíkov a turistov z celého sveta je cítiť na každom kroku. Chodník je šmykľavý, skoro hádžem papuliaka. Tí čo vravia, že Mostar za nič nestojí mali už prehriaty mozog a a iba dúfam, že som ho nemal prehriaty už aj ja, lebo mne sa veľmi páčil. Mesto žije turizmom a má naozaj čo ponúknuť. Z mosta vidíme na druhom brehu miesto odkiaľ by bolo vidieť most celý a tak sa neskôr presúvame na druhú stranu rieky.

Cestu z mesta opäť mení pohľad Peťovho garminu. Vodí nás uličkami na okraji mesta, mám pocit, že za chvíľu zbehneme niekomu do dvora. Stojíme pred kopčiskom a cestou, ktorá asfaltová ešte nikdy nebola. Z domu vedľa cesty sa nám prihovára pánko, ktorý nám cestu veľmi neodporúča, ale prejsť by sa malo dať. Máme drapáky a nikomu sa nechce vracať. Kájovi sa zablyšťali oči a hore driape, akoby tam za ním Mata ani nesedela. Čudujem sa ako si pri takej rýchlosti mohli všimnúť črepinu z mínometného granátu. Blúdime hodinu, druhú hodinu sa tvárime, že vieme kam ideme. Konzultácie o smere k vodopádom aktualizujeme takmer stále. Mám pocit, že si tie vodopády na nete len niekto vymyslel. Keď už sme sa konečne dostali na miesto, zisťujeme, že tam načim tájsť peši, lebo mustange tam majú zákaz. Voda hučí, ale žeby sme toho nejak moc videli. Vedľa nás pofajčieva dvojica mladíkov, ktorých sa nesmelo pýtame, ako dole. Ukazuje na mašinu. Ja na značku zákaz vjazdu. Smejúc sa hovorí, že to bude ok. Bolo. Žiadny turisti, celé vodopády máme iba pre seba. Pripadá mi to v tom teplom a nehostinnom prostredí, ako zázrak uprostred ničoho. Voda studená namáčam si maximálne členky, Peťo sa vrhá do vody s výkrikom blaženosti, či?

Na záver dňa naozaj krásna bodka. Ráno sa sem prídeme ešte okúpať. Začíname hľadať fleka na spania. Pýtame sa na penzión, alebo niečo kde by sa dalo ubytovať. Nikde nič. Nervozita stúpa, každému je jedno kde sa bude spať, ale akosi nevieme nájsť to správne miesto. Takmer za noci nachádza Peťo ideálny flek na lúke pri potoku.

Ako sme v Bosne blúdili a fajn offroad zažili

4 deň 256 km, Medžugorie - Nevesinje - Cemerno - Brod

Večer sme vypili všetko. Neostala ani voda na kávu. Rýchlo balíme, v obchode kupujeme chlieb náš každodenný a opäť ženieme naše kone k vodopádom.

Je ešte skoro na hordy talianskych turistov a tak sme tam sami. Dnes dokonca nachádzame ešte lepší flek. Stojíme s mašinami čoby si fľašou dohodil od vodopádov. Voda je vraj fajn, ale mne sa to fajn vôbec nepozdáva. Čumím do mapy a varím čaj. Raňajky a pohoda na ktorú sa veru nezabúda. Sme sotva 20min jazdy od známeho pútnickeho miesta Medžugorie. Bol by hriech nezastaviť sa tam a tak sa s príchodom prvých turistov vytrácame.

V mestečku hodnú chvíľu blúdime, ale nakoniec nachádzame tú správnu uličku a miesto zjavenia panny Márie. Hodinku duchovnej očisty ukončujeme nákupom drobností pripomínajúcich návštevu onoho miesta.

Začína byť pekne teplo a ešte sme sa dnes poriadne ani nepohli. Nasadzujeme trhák a ťaháme do kopcov. Príroda vytvára kulisu pre voľné pokračovanie Winetua. Možno by sme sa ani nečudovali keby tu okolo nás prebehla tlupa banditov prenasledovaná, ešte väčšou tlupou jačiacich Čikariov. V mestečku Nevesinje sme mali odbočiť. Začíname blúdiť, ale sranda je v tom, že o tom ešte nikto z nás nevie. Asfalt je fajn, krajina pjekná, akoby sme boli niekde na Orave a tak to nikomu nevadí. Stojíme v malej krčmičke na lazoch, kde nám spravili fakt serióznu tureckú kávu podávanú v tradičných džezvách. Cigáro, jeleň k tomu, no hneď sa lepšie kukalo do mapy. Asi nejdeme dobre, ale tu by sa teoreticky dalo prejsť na Gacko. Veľká mierka mapy, dúfali sme, že sa tam nejaká cesta ukrýva. Na vytvorenú hypotézu prikyvuje aj opodiaľ sediaci chlapík, ktorý však jedným dychom dodáva, že tam nie je asfaltka. Koniec koncov tam nebola neskôr žiadna cesta, nie to ešte asfaltka. Z krčmičky štartujeme širokou cestou po akejsi planine s výhľadom na široké okolie. Už po pár km odbáčame na cestu úzku ako chodník, ktorá sa mení na kamennú cestu s fajnovými serpentínami. Po takmer hodine fakt solídneho offroadu zbieham niekomu do dvora. A kuva asi sme mali odbočiť.

Púšťame sa po lúke v ktorej sú aj nie sú vyjazdené koľaje, ale aj tam končí cesta. Keď nám nepomohol už ani tretí pokus dozvedieť sa od domácich či sa dá, alebo nedá prejsť na Gacko otáčame to naspäť. Podľa mapy až do Nevesinje čiže tam, kde sme zle odbočili. Nikto z účastníkov zájazdu však nie je sklamaný. Asi aj preto, že sme si offroad „skratku“ užívali naplno. V meste dávame fakt peckový obed v reštike, kde vám pred dezertom čašník uprace stôl priručným vysávačom. Skoro sme onemeli, keď to tam na nás vybalil, fakt vetva. Po takom obede sa veru aj ťažko pohýňa, ale potrebujeme sa dostať čo najbližšie k hraniciam s Čiernou Horou. Smerujeme k mestečku Brod. Tento úsek plný zákrut všetkých druhov sme si fakt užívali. Akoby ste poldeň jazdili Šturcom hore dole. Avšak s prichádzajúcim večerom, prichádzajú prvé vážne protesty náčelníka „zlobivé záda“, ktorý zdôrazňuje nutnosť prehodnotiť náš ďalší postup. Neskôr sa pridáva jeho žena „prolhaná prdel“ a tak dávame pauzu v prvom penzióne sotva 30 km od hraníc s Čiernou Horou. Táto dvojica má vždy tie správne argumenty prečo zastaviť.

Pôvodne kávičková pauza sa po dlhšej debate účastníkov zájazdu mení na stanovačku v penzióne. Potom neskôr v noci sa za istých okolností mení názor na stavanie stanov a fasujeme jednu izbu. Okolnosť bola trochu zvláštna. Neverili by ste koľko „jeleňov“ nám prebehlo stolom, báli sme sa, že nám porúcajú stany. Zbratali sme sa tam s jedným Srbom na BMW, ktorý sa tam pôvodne zastavil iba niečo prehryznúť, ale nakoniec ostal aj on. Domáci pán nám večer ešte leje z dobrej domácej. Kájo ho na oplátku ponúkol raketovým palivom. Už si nepamätám koľko mala voltov, ale veľký modrý plameň na stole hovorí za všetko.

Modrá voda, tunely a hory, možno sa večer okúpeme v mori

5 deň 329 km, Brod – Žabljak – Šavnik – Nikšič – Jaz

Nikomu sa nechce vstávať, ale ranný súboj s mechúrom nakoniec každý vzdáva. Balenie vecí je úmorné, spúšťam operáciu „chaos vo vaku“. V kufri už dva dni zúri operácia “chaos v kufri“. Rýchlosť balenia však prebíja všetky negatíva a raňajkujem medzi prvými, či?

Od mestečka Brod vedie na hranice s Čiernou Horou fakt dosť úzka cesta. A ten zráz dole pod ňou, fajný chrumkavý. Ideme opatrne, do zákrut trúbime a veru sem tam to nebol zlý nápad. Hraničný priechod je malý, colníci štrajkujú a k tomu kopec mikrobusov preplnených milovníkmi divokej vody. Schovávame sa v tieni, ale po obligátnej cigaretke či dvoch sa dostávame po drevenom moste do Čiernej Hory. Opäť kontrola a sme tam už aj oficiálne.

Tunely vytesané v kamenných masívoch, modrastá hladina a hlboké kamenné zrázy nás sprevádzajú kaňonom rieky Piva do Durmitoru. V tunely odbočka do tunela a potom driapeme do kopcov uzučkou cestou situovanou nad modrastou priehradou. Sme hore, víta nás mierne zvlnená náhorná plošina a bufetár, ktorý nás zlanáril na kafé. Po kávičke som sa obliekol akosi skoro. Nechcem upadnúť do tepelného komatu a tak sadám na mašinu. Však ma dobehnú a strácam sa v tieni lesnej cesty. Vychutnávam pohodovú jazdu, občas zabieham na poľné cesty vedúce na vyvýšené miesto odkiaľ je ešte lepší výhľad. Po čase ma partia dobieha, ale aj tak ideme za sebou v takmer polkilometrových rozostupoch.

Vpredu vidím pobehovať kravu. Niežeby to bolá prvá čo vidíme, ale táto šialene pobehujúca si vedela rýchlo získať pozornosť. Neskôr sa z bežiacej kravy vykľul bežiaci býk a veru trochu mi stislo kardáňom, keď si to namieril rovno na mňa. Podraďujem a zdrhám mu z dosahu. Stojím vyššie a sledujem či Kajo príjme ponuku na súboj. Tiež hlučne zdupkal z boja. Keď príchadza do ikriminovanej oblasti Peťo čaká ho už divoký balkánsky búvol na ceste. Stoja pred sebou sotva 5 m. Peťo túruje motor, ale býk kašle na jeho seriový výfuk. Čakáme čo bude. Trúba, plyn, trúba. Búvol stráca koncetráciu čo Peťo využíva a zdrhá ku nám. Postupujeme v smere na Žabljak, tentoraz už relatívne pokope, keďže furt blištia foťáke. Kajo a Mata našli snehové pole a tak sa fotia v júli na snehu. V momente keď sa k ním blížim fasujem guľu do kolena. Peťo ma tuším netrafil. Čo vám budem písať jednoducho nádhera, mám pocit, že jazdíme po naúčných chodníkoch s neskutočnými výhľadmi. Za Žabľjakom nasledovala klasika v podobe mostu Djurdjevič nesúci sa ponad rieku Tara. Pri chôdzi po moste a obzeraní miest pod ním (172m) sa mi normálne moce hlava. Je to fakt dosť haluzná výška. Je brutálne teplo a tak to obraciame späť na „chatkovište“ Žabljak, kde odbáčame na Šavnik. Potrebujeme sa dnes dostať čo možno najjužnejšie, ak sa bude dať, tak až k moru do Boky Kotorskej. V podstate od Šavniku neúspešne hľadáme nejakú reštiku. Našli sme dosť zversky vyzerajúcu, ale hlad je hlad a smäd je smäd. Báťa čašník doporučil mäsový mix. Ej veru mydlilo sa nám za ušami, ako škrečkom. Pivko, šlofík na tráve a potom dohadovanie sa nad mapou. Jeden z domácich nás veľmi vášnivo uviedol do problematiky o novej ceste. Kadencia slova „sluchaj“ dosahovala kritické hodnoty, ale tá cesta nám ušetrila hodinu jazdy.

Slnko sa už chystalo spať, keď vbiehame do najväčšieho zálivu Jadranu. Máme toho dnes už plné zuby a dúfame, že tu rýchlo nájdeme nejaký kemp. Hľadáme v spleti tabuliek o voľných soboch, ale soba nechceme, chceme kemp. Stojíme na parkovisku a Peťo sa pýta taxikára či o niečom nevie. Cez tunel v smere na Budvu je kemp Jaz asi 20 km. Kemp (8€) už čo to prežil, ale máme teplú vodu, elektrinu, more, pláž a bufety s čapovaným. Stavba stanov prebehla bleskurýchlo. Kým posielame domov všetci sms, vo variči už buble voda na nejakú čorbu a s chuťou sa púšťame do našich konzervových zásob. Apertívik Peťova whisky, na záver po jednom z raketového paliva, ktoré vo mne vždy evokuje pocit ozajstnej ohnivej vody. Na normalizáciu stavu dávame pred polnocou ešte nejaké to čapované a mučení tou ich melodickou hudbou zaspávame.

Oddych a kúpačka v mori, zajtra navštívime Albánske hory

6 deň 141 km, Budva - Boka Kotorska - Cetinje - Virpazar - Donji Muriči

Ráno letím zo stanu, ako vystrelená silvestrovská svetlica. Čosi mi zabublalo v bruchu a už bežím k murovanej budove s vetráma o preteky. Stíham to tesne pred explóziou. Mata farmaceutička a doktorka výpravy mi ihneď naordinovala niečo proti nestabilite onoho problému. Pomohlo.

Dnes doobeda je v pláne trochu histórie a architektúry v Budve. Peťo a ja ideme skôr. Len tak na ľahko bez batožiny, ktorá ostáva v stanoch na pospas. Pjekné historické mestečko je tá Budva. Vodí nás svojimi úzkymi uličkami plných kaviarní a obchodov, ktoré už od rána brázdi kopec turistov. Je teplo, ako v pekle. Chladíme sa v tieni citronovníkov, ktoré vytvárajú prírodný prístrešok jednej z mnoha kaviarničiek. Pred bránou starého mesta stretávame Kája a Matu takže sa spoločne presúvame späť do kempu.

Doobeda sme si naordinovali pláž a kupkanie v teplučkej vode. Potom len tak vylihujeme a debatujeme čo dnes ešte stihneme, alebo nestihneme. Kájo na obed rozobral pol motorky a hľadá nejakú chybyčku, lebo už od prvého dňa sa mu niečo nepozdáva. Nedalo mi, kukám olej mojej 20 ročnej tenerky, ktorá občas po naštartovaní zadymí, ako starý kombajn, ale zdá sa, že je všetko v norme.

Keď si pozriete v gúgli Boku Kotorsku a cestu na mestečko Cetinje, zaujme vás klbko zákrut vynúcich sa do kopcov nad zálivom. Poviem Vám bratia a sestri motorkári, že tadeto sa oplatí vybehnúť! Viac ako 20 serpentín Vás vyvedie do neuveriteľných výšok odkiaľ sa naskytá výhľad na ktorý sa veru nezabúda. Hore vyššie doporučujem opatrné tempo, lebo domáci radi chodia anglickým štýlom čiže v protismere. Peťo sa takmer pobozkal s jedným autobusárom a ja som tiež pár krát brzdil aj ušami v prilbe. Schádzame z kopcov a staviame sa v jednej z reštík. Bol som lačný, ale tak dobrý hovädzí vývar som ešte nejedol. Balkánske polievky mali niečo do seba. Ako hlavné jedlo sme opäť nominovali mäsový mix. Jedna porcia (650g) viacero druhov mäska, klobások a pečeného rebierka bola pre nás šitá na mieru. Dve porcie sme nedali. Počas neskorého obeda dohadujeme cestu k jazeru Shkoder. Teda pôjdeme kým sa bude dať.

Ideme na Cetinje. Garmin nás opäť trochu popreháňal po miestnych grúňoch až nám poradili domáci kadiaľ k jazeru. Z širokej hlavnej cesty odbáčame do kopcov s úzkou, kľukatou a sem tam kvalitne rozbitou asfaltkou. Prechádzame niekoľkými dedinkami, kde akoby čas zastal. Oslíke, korytnačky, hady a sem tam stádo kôz či oviec na ceste nám robia spoločnosť. Neskôr prechádzame cestou, ktorú lemujú stovky košatých stromov jedlého gaštanu, ktorých tieň nás skrýva pred rozžhaveným slnkom. Po dvoch hodinách začínam mať pocit, že my a garmin blúdime. Peťovi v ňom mapy išli aj nešli. Nakoniec sme sa konečne napojili opäť na hlavný ťah a odrazu je vidieť jazero. Je už dosť neskoro. Rabujeme v obchode niečo na zjedenie či vypitie, lebo po šiestej je už takmer všetko a všade zavreté. S Peťom sa dal do reči nejaký chlapík a tak sa ho aj opýtal či tu nie je niekde v blízkosti jazera kemp. Máme ísť popri jazere a v dedinke Donji Muriči sa máme pýtať na „sváka“ Dragana.

Cesta popri jazere je peckovo úzka, plná zákrut, samozrejme bez zvodidiel, ale ponúka pohľad na jazero a ľudí žijúcich v jeho blízkosti. Na jednej z mála roviniek stretávame dvoch pohodových Čechov na GSkách. Sú na cestách už dva týždne a práve sa vracajú z Albánska. V krátkosti overujem nejaké detaily, dávame foto a s prianím šťastného návratu domov sa strácajú v kopcoch. Po nespočetnom množstve zákrut si garmin opäť získal svoju dôstojnosť a upozornil, že tých pár domov dole pri pobreží je to čo hľadáme. Dole pri pobreží sa pýtame na uja Dragana. Posielajú nás po pláži, až sa dostávame k veľmi zaujímavej usadlosti. Peťo ide na pokec. My sa potíme vo vlastnej šťave. Tu dole na pláži je neskutočná vlhkosť. Sme správne, platíme za stany a všetky veci z nás letia dole a bežíme sa osviežiť v jazere. Voda na počudovanie celkom čistá s rybkami, ktoré vám ohlodávajú nohe a tá teplota. Proste teplá vodička.

Osvieženie bolo super. Sms tak ako vždy keď zastaneme a už staviame stany. Na strome obdivujeme prázdne schránky toho cvrlikajúceho zvera a v pozadí už zase hrá tá melodická hudba. Hádajte kto okrem nás je v kempe? Česká rodinka tam večeria, spať budú v aute na pláži. Rýchla sprcha, varič už opäť buble svoju pesničku a nad mapou sa pokúšame prejsť si zajtrajší itinerár. Došlo pivo, ale teta domáca má ukrutné zásoby a tak pri debate dopĺňame vitamín B až do polnoci.