Ako na caféracer - časť 4 - Moja Kawka ZR 7 Café racer

Bojím sa, že počas prvej skúšobnej jazdy niečo zlyhá, ja spadnem a poškodím motorku tak, že nebude schopná promenády v plavkách ( ...fotenia). A tak prosím syna, aby mi ju pred tou prvou jazdou nafotil. Normálne aké jednoduché, ale teraz? Motorka je zaprášená, nejde zaklapnúť sedadlo, nemôžem nájsť nenamontované spätné zrkadlo atď. Podlieham stresu. To toto moje dielo naozaj nikdy nebude jazdiť? Trasú sa mi ruky, syn mi s nadhľadom pomáha.

V podvečer ideme fotiť. Na náš obľúbený (a váš asi neobľúbený) most. Asi po 3 km, tesne pred mostom Kawka definitívne po predchádzajúcich signáloch, že ďalej už to nepôjde, vydýchla. Na fotenie som ju dotlačil, veď na statických fotkách nie je vidieť, či motorka jazdí alebo nie.

Popri Cacaovom fotení som sa snažil zúfalo pootáčať palivovým ventilom sem a tam a motorku štartovať. Nakoniec sa mi podarilo do karburátorov napustiť toľko paliva, že som miernou okľukou prišiel až domov. Zažil som znova ten neuveriteľný pocit: aj toto moje dielo jazdí. Nie bez závad, ale jazdí.

Čo tomu predchádzalo:

Začiatkom júna 2012 som to mal ako tak poskladané a veril som, že začiatkom júla sa budem voziť. Aký omyl...

V júni som mal premyslené, ako bude vyzerať výfuk. Ale „výfukový“ majster mal toľko práce, že... až v júli som montoval novú výfukovú kombináciu.

KOSO digitál som mal doma hádam od februára. Ale až bola keď motorka ako-tak skompletizovaná, odvážil som sa ísť za naozaj dobrým kamarátom elektrikárom – poľovníkom. Aby skombinoval klasiku z r. 2000 s digitálom z r. 2012. Zo začiatku mu to išlo dobre. Po dvoch týždňoch som si bol pre kawku, aby som doma zistil, že nefunguje otáčkomer.

Keď som mu to priviezol ako „reklamáciu“, najskôr vystrieľal (ja si myslím že skôr vyplašil) všetky zajace, bažanty a škodnú v revíre a po ďalších dvoch týždňoch mi zavolal, že otáčkomer funguje...

Medzitým mi majster čalúnnik dokázal ušiť takúto skvostnú sedanku podľa mojej náročnej požiadavky.

Ako základnú farbu som zvolil anglickú pretekársku zelenú - akú v minulosti používal Lotus. Priznám sa, že časť inšpirácie som našiel aj na fľaši od wisky Tulamore Dew. Lakoval to majster, čo lakoval aj moje predchádzajúce dve prestavby. Zlaté linky som si navrhol sám (aspoň som si to dlho myslel...), ale vyrezali a nalepili ich, ako inak, iné šikovné ruky.

Prikladám aj fotku stroja, ktorý... ako by som to vysvetlil. Možno ma aj inšpiroval, ale neviem, či som túto inšpiráciu našiel pred alebo po. V archíve mám desiatky fotiek. Neviem, či som plagiátor alebo nie .

Keď so nalial po takmer deviatich mesiacoch do nádrže ten istý modrý taliansky benzín, ktorý som v novembri 2011 vypustil, tak váha ukázala, že Racer schudol vpredu o 2 kilogramy (na 103,8kg) a vzadu o 13,2 kg (na 99,4kg). Spolu o asi 15 kg. Priznám sa, čakal som viacej. Ale... 15 kg za necelý rok... no, ale rezervy na schudnutie už nie sú.

Po zásahu do sania (malé košíky) a výfuku (na akom-takom trombóniku mi veľmi záležalo), sa dalo očakávať, že motor nepôjde optimálne. Na doladení stále pracujem, ale nie je to jednoduché. Musím laicky uznať, že to čo opustí fabriku v Japonsku (ale aj v Európe) je neprekonateľné.

A aby sklz pokračoval, kamarát sťahoval brzdu do nových priestorov. Potom rodinná dovolenka, veľa starostí v práci, krátky výlet s eSVéčkom do Álp a sezóna je fuč.

Nakoniec sme Cefé Racera začiatkom septembra 2012 na brzde odmerali, v rámci možností doladili (trysky, ihly, bohatosť zmesi) a sprevádzkovali pre prvé testovacie jazdy. Grafy vyzerajú veľmi dobre. Podobajú sa tým sériovým, čo ma veľmi teší.

A jazda? Kto raz niečo menil na motorke ten ten pocit pozná. Počúvate všetky zvuky, reagujete na všetky vibrácie, prikúkate na všetko. To, čo na sériovej motorke pokladám za normálne mi zrazu na mojej prestavbe pripadá akési divné. Klepe, šuští, počujem sanie, výfuk, vlní, húpe, šmýka sa...

Šmýka sa v zákrutách - ako by sa nešmýkalo? Spray na gumy pred fotením (aby to dobre vyzeralo), spray na zadnú gumu na brzde (aby malo koleso grip) a septembrové zubaté slniečko, ktoré zohreje v kombinéze, ale nezohreje asfalt. Po pár sto km jazdy a po použití účinných odmastňovacích sprejov to ako tak drží.

Zvuky zo sania – asi najväčší vnem. Ak odložíte originál sanie do kartónovej krabice a nahradíte ho košíkmi a´la KN, je to na hranici použitia štuplíkov do uší. Nie možno ako na Moto GP, ale... Ja som polohluchý, ale sanie počujem stále.

Jazdné vlastnosti: som rozmaznaný eSV-éčkom, ale aj kombinácia KAW-STER nie je na zahodenie. Potrebujem nájsť hranice tej ozajstnej dôvery (nie tej mojej ustráchanej) a bude to dobré. Ide tu o kombináciu tvrdý podvozok (Ducati) a točivý motor (nesmejte sa...)

Po pár jazdách sa moja dôvera v prestavbu zvyšuje. Po 400 km nič neodpadlo, nepovolilo sa, nesklamalo. Zrazu sa prestávam venovať vnímaniu strachových prvkov a začínam si užívať jazdu. Pri 3-tisíc to trocha vibruje a motor je bez života. Od 5 hore je to už typický dvojventilový štvorvalec z roku 2000. Odvážim sa motor vytočiť, motorku nakloniť, zabrzdiť. Konečne si užívam jazdu a ten pocit neistoty a strachu zostáva niekde za mnou. Môj Café racer jazdí...

„Máš nejaký veľký úsmev na tvári. To sa ti naozaj nič nepokazilo?“ víta ma manželka po príjazde. Nepokazilo. Chcem si ešte trocha jesenne pojazdiť, ale v hlave sa mi už premieľajú myšlienky, čo by som chcel robiť počas dlhých zimných večerov ...