Dobrodružné cestovanie naprieč Tureckom a Gruzínskom 6/7

Po včerajšom páde si sadám na motorku so zmiešanými pocitmi, ale po naštartovaní to všetko zo mňa opadáva. Koleno pobolieva, rameno tiež sem tam zabolí, ale podobne sa cítim aj na druhý deň po odohratí ťažkého futbalového zápasu takže pohodička. Mesto je takto skoro ráno akoby vymreté, jedine kamionisti brázdia cesty aj o takomto čase. Cesta nás z mesta vyvádza v obklopení hrebeňov s neuveriteľne zelenými pasienkami, ktoré už opäť brázdia békajúce ovce a kozy.

Cez poliami obklopený Igdir prechádzame rýchlo a bez zastávky. Slnko sa do nás začína opierať od chrbta čo ihneď cítime, ale stále je neuveriteľne chladno. Stúpame, klesáme dlhými rovinkami s tiahlymi zákrutami, ktoré pred sebou sledujete, ako veľkého hada plaziaceho sa údolím. V tejto časti stojíme niekoľko krát pred vojenskou kontrolou, ktorá nás v pohode a bez prehliadky púšťa ďalej do pohraničného územia, kde nás už „sledujú“ iba všade prítomné vojenské výhľadne. Poblíž cesty je ich postavených celkom slušné množstvo. Všetky sú strategicky rozmiestnené na vyvýšeninách, ktoré poskytujú dostatočný výhľad na rozsiahle kontrolované územie. Turci a Arménci si užili svoje pri vojnových sporoch o toto územie, ktoré striedavo patrilo jednej či druhej strane. Z 1000m nadmorskej výšky sa sériou fajnových serpentín dostávame na akúsi náhornú plošinu, kde je azda ešte chladnejšie ako doteraz. Rovná cesta sa neustále na horizonte vzďaľuje, zdá sa akoby bola bez konca. Je tu ľudoprázdno a počas hodiny jazdy sme sa s autom asi ani nestretli. Stretávame sa však so psami, ktoré po nás bežia ihneď ako sa priblížime k ľudským obydliam. Ešteže domy sú ďaleko od cesty, kde by si do nás iste radi „kousli“. Kým však dobehnú, aby sa za nami trochu ponaháňali sme už preč.

V podstate až do výstupu na náhornú plošinu sme kopírovali hranicu s Arménskom, od ktorej sa teraz odkláňame na mesto Kars. Nehostinné a kamenisté údolia sa tu na plošine úplne vytrácajú. Nahrádzajú ich rozsiahle zelené lúky a pasienky.

Od rána sme už prešli takmer 200 km a v podstate okrem povinných zastávok pri hliadkach či fotení sme ani nemali čas raňajkovať. Stojíme teda hneď na prvej benzínke, ktorých tu ani zďaleka nie toľko, ako inde v Turecku. Netankujeme, ale aj napriek tomu nás mladučký pumpár pozýva na čaj. Teplý čaj veru bodne takže pozvanie bez váhania prijímame. Chlieb tam samozrejme nemajú takže kupujeme čokoládové keksy, ktoré zapíjame teplým čajom. Mladý pumpár sa nás vypytuje odkiaľ sme, samozrejme nevie kde je Slovensko, ale tu na konci sveta to ani nepotrebuje vedieť. Po keksíkových raňajkách ešte kontrolujeme hladinu oleja. Rasťovi sa akosi stráca olej, ktorý sa raz dá namerať inokedy nie. Preventívne dolieva asi pol litra čo nesiem v zásobe ešte zo Slovenska. Moja doudieraná mašina si drží tú správnu hladinu takže po kontrole balím všetko naspäť na motorku. Rasťovi sa ešte darí zvaliť motorku čím si odlomil ľavé zrkadlo. Obaja sa teraz budeme furt obracať vždy keď budeme obiehať. Je to nepríjemné hlavne ak pomyslíme nato ako Turci jazdia a veľkú premávku, ktorá nás iste neminie vo väčších mestách kde sú spätné zrkadlá vaše zadné oči. Pred nami je ešte kus cesty na Gruzínsko-tturecké hranice. Pomaly sa chystáme na odchod, ale skôr než sa pohneme dôkladne skúmame mapu a vypisujeme podrobný itinerár. Zastavujú sa pri nás starší chlapi. Sú to Turci korene majú však arménske čo sa dozvedáme s konverzácie pri cigaretke. Hovoríme im, že tu majú zimu, veď špaky už hasíme v ruke len tak medzi prstami.

No nič, je čas ísť. Dôkladne sa obliekame a púšťame sa nateraz zelenou krajinou ďalej do mesta Kars. Mesto už nie je ďaleko, ale dostávame sa na cestu kde končí asfalt a v podstate takmer 30 km ideme čistou šotolinou. Aj napriek tomu je to však príjemné osvieženie, veď máme obuté drapáky, ktoré si vedia hravo poradiť s nespevneným povrchom ciest, okrem toho ďalej to bolo už iba o asfalte. Času málo preto mesto Kars a jeho centrum obchádzame okrajom odkiaľ ťaháme na sever k hraniciam. Trochu škoda lebo v Kars sa dá kúpiť povolenie na prehliadku mesta duchov ANI. Kedysi mesto Armenských kráľov sa nachádza blízko pri Turecko–Armenskych hraniciach a za doprovodu vojakov tureckej pohraničnej stráže vám ponúka obhliadku kedysi veľkého mesta, v ktorom dnes stojí už iba niekoľko zrúcanín kresťanských kostolov a chrámov. Možno nabudúce.

Neustále sa pohybujeme v nadmorskej výške od 1500 do 2500m obklopený horami so snehovou pokrývkou, ktorá ešte stále odoláva slnečným lúčom. Veď akoby aj nie je tu zima, začína sa zaoblačovať a dažďové prehánky míňame len o vlások. Po nekonečne dlhých rovinkách po náhornej plošine a v zime, ako v chladničke začíname zase stúpať do kopcov plných zákrut. Ešte predtým však stojíme v malom mestečku na benzínovej pumpe kde tankujeme.

Celé Turecko žije voľbami. Vidíme množstvo áut s hlasitou hudbou a sľubmi politických lídrov, ktoré okolitým ľudom sprostredkúva veľká sada reprobední umiestnená na streche auta. Ihneď po príchode na benzínku sa stávame stredobodom pozornosti. Chcú sa odfotiť s nami, ale aj pri motorkách, ktoré tu vidia veľmi zriedka. Ja bežím kúpiť cigarety, lebo nám došli a samozrejme balenú vodu. Obchodík naprataný všetkým možným aj nemožným je plný čaj pijúcich domorodcov, ktorí si ma ihneď všetci dôkladne obzerajú.

Rasťo robí nejaké fotografie, na ktoré mu ochotne pózuje skupina mužov a detí, ktorí sa zúčastnili na dnešnom mítingu. Ak by ste medzi nimi hľadali ženy tak je to márne, akoby ženy ani nemali prístup na takéto niečo, nebola tam ani jedna. Určite to neznamená, že by o to nemali záujem, ale ženy sú takmer v celej oblasti Kurdmi obývaného Turecka úplne nenápadné.

Sme kúsok od mesta Ardahan, ktoré však obchádzame, aby sme posledný raz vyšli do kopcov plných serpentín, snehu a chladu. Na hranice to máme asi 80 km takže sa pohýňame, aby sme poobede už brázdili cesty v Gruzínsku.

Mierne oteplenie teda zase strieda výrazne ochladenie, ktoré v kopcoch sprevádza silný vietor. Ešteže sú cesty vyfúkané a suché, lebo dážď by nás teda riadne spomalil. Iskrička nádeje v nás zahorela po vzhliadnutí slnkom zaliatych častí horského masívu, do ktorých sa opiera kostrbaté slnko. Cesta opäť takmer bez premávky nás vedie sériou nekončiacich serpentín, ktoré občas zahalí hmla. Stojíme a fotíme, krásu zasnežených kopcov, v predstavách sa pohrávam s myšlienkou, aké to tu môže byť v zimnom období. Záveje tu museli byť na niektorých miestach aj niekoľko metrov vysoké.

Ako stojíme, zastáva pri nás anglicky hovoriaci Turek na novom SUV. Opýtal sa odkiaľ sme, ako dlho sme tu a či sa nám v Turecku páči. Prehodíme pár viet a s prianím šťastného návratu domov pokračuje ďalej.

Po krátkej pauze zostupujeme pomaly dolu do doliny. V diaľke je vidieť zelené údolia, ktoré sa zobúdzajú zo zimného spánku. Rozkvitnuté kvety ovocných stromov hýria jarnými farbami, všade navôkol dominuje krásna zelená, ktorá klesajúcou nadmorskou výškou získava na intenzite. Kľukaté cesty nás vedú hlbšie a hlbšie do doliny, ktorú sme pred nedávnom sledovali z hora. Výrazne sa otepľuje, dokonca nám začína byť aj teplo a okolie plné stromov nám jasne dáva najavo, že sa približujeme do inej krajiny. Asi 15 km pred hranicami z Gruzínskom stojíme ešte v malej dedinke, kde dávame krátku pauzu na čaj, cigaretku a dotankovanie za zvyšné Turecké lýri. Hádam ich už nebudeme potrebovať tak načo ich brať domov. Na benzínke sa ešte pýtame na správny smer a potom nám už nič nestojí v ceste do Gruzínska. Aby sa nám však nemálilo, tesne pred hranicami nás ešte ponaháňa psisko, ktorého dávame skoro dole, našťastie sme sa vzájomne vyhli.

Vstupujeme na hraničný priechod. Vrieskajúce Iránske kamióny a mierne mrholenie nás vítajú pri prvom okienku, kde kontrola prebieha pomerne rýchlo. Je však čas obeda takže kontrola kontrolnej kontroly sa trochu natiahne. Snáď sa aspoň počasie umúdri, slnko sa stále viac prediera hustou oblačnosťou. Priechod nie je veľmi frekventovaný a tak sa nám po hodine darí pozbierať všetky pečiatky a podpisy.

Nuž vstupujeme teda do Gruzínska. Tu prebieha kontrola kontrolnej kontroly trochu rýchlejšie, pomedzi to debatujeme s po zuby ozbrojenou hraničnou strážou. Netrvá to dlho a ukrajujeme prvé Gruzínske kilometre. Neviem prečo, ale akoby mi spadol kameň zo srdca, keď po dlhom čase vidím krásne zelené záhrady, množstvo zelených stromov a namiesto mešít kríže. Chvíľami som mal pocit, že som doma na Slovensku. Vchádzame do prvej dedinky. Príbytky s výrazne inými architektonickými prvkami ako v Turecku sú „osadené“ v krásnej zelenej prírode, ktorá na vás dýchala zo všetkých strán. Cesty tu brázdia prevažne staré veterány, ktoré sa u nás preháňali ešte pred pádom červeného režimu. Je tu však kľud a život okolo akoby spomalil. Dnes sme ešte nejedli, preto stojíme pri ceste a znižujeme stav našich klobáskových či konzervových zásob.

Je nedeľa, všade kľud a tak sa nerušene oddávame stravovacím pôžitkom. Slnko sa konečne rozhodlo preraziť si cestu hustou oblačnosťou na čo promtne reagujeme zhodením zimných doplnkov. Oddychujeme, vychutnávame si teplé slnečné lúče a obzerajúc mapu plánujeme ako ďalej. Do Poti, odkiaľ ide trajekt to máme asi 400 km a o niečo menej do Tbilisi, kde nás čakajú. Rasťova kamarátka pracujúca v utečeneckom tábore nám tam zabezpečila ubytovanie. Trajekt má však ísť až v utorok, ale bolo by dobré byť tam aspoň deň dopredu, aby sme stihli vybaviť potrebné oficiality, ktoré by nám umožnili nalodiť sa. Ak by sme to ťahali do Tbilisi, tak na druhý deň by sme sa museli hnať do Poti cez celé Gruzínsko, aby sme stihli papierovačky. Preto sme sa rozhodli ťahať v smere na mesto Poti.

Podľa mapy by sa dalo prejsť na hlavný ťah do Poti cez horskú cestu vedúcu naprieč bielymi kopcami, ktoré sme pred pár hodinami obdivovali z Tureckej strany. Pomaly sa končí naša relaxačno-oddychová hodinka a tak sa začíname baliť na odchod. Odrazu ani nevieme odkiaľ sa pred nami zjavil chalanisko s mobilom v ruke a otázkou či sa môže odfotiť na našich motorkách. V pohode, hovorím mu. Po chvíľke odchádza so šťastným výrazom v tvári a dvomi fotkami v mobile.

Tak ako v Turecku aj tu sme sa stali stredobodom pozornosti, rozdiel bol iba v tom, že tu sme sa konečne vedeli aj dohovoriť. Ja som sa akosi nevedel chytiť predsa je to už len dávno čo sme sa Rusky učili a aj to iba pár rokov, ale Rasťo jednoznačne preukázal, že mal ruštinu o pár rokov viac. V gruzínsku sa hovorí rusky prevažne v jej severnej časti, ktorá sa iba nedávno stala dejiskom tvrdých bojov s Ruskou armádou. Inde prevláda Gruzinština, ale staršie generácie ovládajú stále dobre aj ruštinu. Mladší sa už učia anglicky čo nám vyhovovalo tiež. Dosť bolo vylihovania, ide sa ďalej do zelenej krajiny.

Gruzínsko mi svojím členitým terénom pripomína rodnú hrudu. Dvojjazyčné dopravné značky a smerové tabule nás však upozorňujú, že sme v Gruzínsku. Smerujeme na západ do kopcov, kadiaľ by sme sa mali dostať na hlavný ťah do Poti. Po dnešnej kose v Tureckých kopcoch je teraz príjemne teplo, ale pomaly zaťahujúce sa nebo neveští nič dobré. Presúvame sa vidiekom plným ľudí, pasúcich sa kráv a psov, samozrejme túlavých, rôznej veľkosti, tie menšie si ani nevšímame . Cestou míňame tureckého motorkára na BMW 650, ktorý sa nás drží asi 20 km až kým ho nestrácame z dohľadu. Cesty nie sú síce najkvalitnejšie, ale o nič horšie ako tie u nás. Sem tam nám prekríži cestu teľa či krava, kúsok ďalej nás obháňajú psy a o kus ďalej musíme dávať pozor na šalejúcu hydinu bežiacu o zlomkrky pred rachotom našich strojov. Čas od času si s domácimi overujeme či ideme správne. Ale mal som pocit akoby tí ľudia sami nevedeli čo je o 30 km ďalej. Asfalt sa odrazu vytráca a nastupuje šotolina. Po chvíli musím stáť pred rampou, ktorá zakazuje prejazd ďalej. Kúsok pri rampe stojí niečo ako horáreň odkiaľ sa nám prihovára správca a jeho dva veľké psy. Hovorí, že cesta je neprejazdná nakoľko je na viacerých úsekoch ešte veľa snehu. Severné svahy kadiaľ vedie cesta sú ešte ponorené do snehu preto nám neostáva nič iné ako sa otočiť. Cestou späť nás pre istotu ešte chytá dážď, ktorý nás neskôr donútil zastať. Stojíme pri obchodíku s potravinami, v ktorom čakáme kým neprestane pršať. So srdečnosťou im vlastnou nás pozývajú dnu. Majiteľka tesne po 40tke, ktorej robil spoločnosť v rohu sediaci dôchodca nám spoločne radili ako ďalej. V obchode trávime asi 20 minút počas ktorých dosť silno prší. Sme smädný ako voly, ale nemáme si ani za čo kúpiť piť. Doposiaľ sme nemali možnosť zameniť si peniaze a všade kde sme sa pýtali berú iba svoju menu. Domáca však ukazuje na hadicu z ktorej vyteká voda voľne na ulicu. Spoločnosť nám robia ešte dvaja mladý chalani, ktorí sa na dôkaz o nezávadnosti vody napijú ako prví. Čistá, pramenitá a osviežujúca, ako z reklamy. Rasťo sa vykecáva, akoby bol v „Rusku“ každý rok, ja si za pána otca neviem na nič spomenúť, neostáva mi nič iné len počúvať a obzerať naše útočisko pre dažďom. Obchodík je veľmi skromný a jeho podlaha či police si isto ešte pamätajú časy ZSSR. Žiadny mrazák, či reklamná chladnička, myslím, že aj náš obchod v dedine bol pred 25 rokmi lepšie vybavený.

Dážď ustáva a tak vyrážame „vpred“. Dali sme takmer 80 km k závore a späť ku križovatke, kde odbáčame smer Kutaisi. Nič to, aspoň sme trochu zrelaxovali v sedlách motoriek, videli jednoduchý život na vidieku, kde akoby sa zastavil čas. To sme ešte nevedeli čo nás čaká na hlavných ťahoch.

Fúúúúúúúúú no poviem Vám, že Turci jazdia rýchlo a zbesilo, ale to čo nás čakalo na hlavných ťahoch tu v Gruzínsku som ešte nezažil. Beriem to ako intenzívny rýchlokurz riskantnej jazdy pre pokročilých. Úzke gruzínske cesty s nekvalitným asfaltom nás vedú veľmi členitým terénom s neustále obmedzeným výhľadom plných zákrut a takmer všade prítomných túlavých psov, ktoré nám veľmi radi prekrižujú cestu. Toto všetko je však iba akýsi šum, ktorý jednoznačne prehlušujú Gruzínsky šoféri. Plná čiara vlastne nič neznamená obieha sa všade a za každých okolností. Z toho, že sme na ceste v protismere akoby si nikto nič nerobil, motorka je malá musí sa predsa uhnúť, však nič iné v mnohých prípadoch ani neostávalo. Akoby sa každý šofér po zasadnutí do svojho auta premenil na pilota formuly 1. Rozdiel je však v tom, že si väčšina sadá do starých, vreštiacich a rozheganých áut. Toto všetko ostro kontrastuje s tým, že sa nám takmer všetci šoféri s nadšením zdravia.

V pláne je dnes sa dostať do mesta Kutaisi. Smerujeme teda do mesta Borjomi, kde sa snažíme nájsť banku či zmenáreň, ale nič sa nedarí nájsť. Vraj máme skúsiť v Khashuri. Benzínu máme ešte dosť čo je dobre lebo zatiaľ sa nám nepodarilo nájsť pumpu, kde by sa dalo platiť kartou. Takže nám neostáva nič ako ísť ďalej, kde sa nám už hádam aj podarí zameniť si našu západnú menu. Prechádzame krásne zeleným krajom plným stromov, takmer bez prestávky. Občas zastaneme pri reštike, kde sa však ináč ako ich menou nedá platiť preto pokračujeme stále ďalej. Začína sa zvečerievať je tu dvojhodinový posun, ktorý musíme brať do úvahy. Miestami vletíme do dažďa či mierneho mrholenia nie je to však nič čo by nás prinútilo zastať. Vchádzame do mesta Khashuri. Pred mestom, ale i ďalej za mestom je cesta lemovaná množstvom stánkov s rýchlym občerstvením. Takmer všade horí v grile a celé okolie neuveriteľne rozvoniava pečeným mäsom. Môžeme akurát tak slintať. V meste sa nám opäť nedarí nájsť miesto kde by sa nám pošťastilo zameniť peniaze. Stojíme v potravinách, kde nám ochotne aspoň napustili vodu na pitie. Prihovára sa nám tam staršia pani, ktorá nás uisťuje, že v Kutaisi by so zmenou peňazí nemal byť problém. Debatujeme o živote v Gruzínsku a na Slovensku. O tom čo sa zmenilo, ako sa náš veľký červený brat prestal starať do chodu a smerovania našich malých krajín. Lúčime sa a opäť pálime ďalej. Benzínu neostáva veľa, ale do 80 km vzdialeného Kutaisi to bude v pohode stačiť.

Občasné policajné hliadky nám nedovoľujú ísť rýchlo, ale v tak divokej premávke to ani nepreháňame a tak sa asi po hodine a pol dostávame konečne do mesta. Stojíme na veľkej benzínke kde sa dá konečne platiť kartou a čo je ešte lepšie, že tam funguje zmenáreň. Tankujeme 85 oktánový benzín, ktorý stojí v prepočte asi 90 centov/liter čo je v porovnaní s Tureckým 1,94€ benzínom o viac ako polovicu lacnejšie. Meníme peniaze a kupujeme neskutočne lacné cigarety, ktoré sa tam dajú kúpiť za ani nie 30 centov. Konečne máme peniaze a môžeme sa teda poriadne najesť. Rasťo hovorí, že by si dal ich národnú špecialitu „Chinkali“. Hmmm... je mi jedno čo to bude len nech už niekde stojíme. Cestu opäť lemuje stánok za stánkom. V jednom visia ryby, inde zase akési koláče či praclíky. Na 100 metrovom úseku je stánkov aj viac ako 20. Konečne zastavujeme. Vybehne von staršia pani, ktorej sa Rasťo pýta či sa tu dá najesť a či robia aj chinkali. Samozrejme nech sa páči poďte ďalej, hneď to bude.

Na zahriatie si dávame kvalitný gruzínsky čaj a túžobne očakávame tie chinkali . Sú to akési cestovinové taštičky plnené mletým mäsom, cibuľkou, cesnakom, poliate fajnou šťavou. Bolo to veľmi chutné, veľké asi ako tenisová loptička a neuveriteľné sýte. Objednali sme si spolu 6 kúskov pani domáca nám dala ešte 2 grátis. Popri tom, ako jeme si pani domáca začala obzerať, neskôr aj skúšať Rasťovu prilbu a môj chránič hrude, chrbta a ramien. Neuveriteľne sa na tom bavila spolu so svojou kamarátkou, ktorá sa na nás prišla pozrieť. Bola to fajn zábava a tak sme neodolali a dofotili si ju. Hodiny a dvoj hodiny časový posun hovoria, že toho dnes už veľa nestíhame preto sa pani domácej pýtame či by sme nemohli prespať na podstene jej domčeka. Trochu sa prekvapila a kukla či to myslíme vážne, ale nemala stým problém takže si ihneď dávame ešte pivko keďže už dnes šoférovať nebudeme.

Vonku začína pršať preto bežím von pozakrývať nejaké veci. Kúsok od nás vidím partiu mladých chalanov okolo 20tky. Prihovárajú sa mi po anglicky, odkiaľ sme a kam cestujeme. Hovorím, že sme už 10ty deň na ceste zo Slovenska po Turecku a že v Poti by sme sa zajtra či napozajtra mali nalodiť. Obdivujú naše odhodlanie dať sa na takú cestu a obzerajú motorky. Na nádrži mojej motorky sú viditeľné jasné znaky poškodenia preto im ozrejmujem moje stretnutie s hafanom. Rasťovi sa nezdalo s kým to tam debatujem a tak sa s cigaretkou prišiel na nás kuknúť. Ubehlo sotva 10 minút a už nás chalani pozývajú na pivko. My ich na oplátku núkame ich lacnými cigaretami. Hovoríme spolu o všetkom. O práci, ekonomike či o vojne, ktorá zachvátila sever Gruzínska. Ani neviem ako došla reč na víno. Veď oblasť južného Kaukazu a teda aj hornaté Gruzínsko sa považuje za kolísku pestovanie vínnej révi či výroby vína a veru o chvíľočku už medzi nami koloval liter červeného.

Hádam aj dve hodinky sme strávili spoločnou debatou. Bola už tma a chalani sa pýtajú kde budeme spať. Ukazujeme na betónovú podstenu „reštiky“, kde sme po celý čas kecali. Trochu sa čudujú a hovoria, že tu bývajú noci ešte chladné. Ale hotel sa nám nechcelo hľadať a teraz už ho ani hľadať nemôžeme lebo sme vypili.

Chalanom to nedalo, akoby to bolo aby ich hostia spali vonku. Pár telefonátov a odrazu máme strechu nad hlavou a pre motorky garáž. Asi o 150 m vyššie nás Tomi pozýva ku sebe domov. Idú sním jeho dva bratranci a tak sme ani nie za 10 min u neho doma. Fasujeme stroho zariadenú, ale čistú izbu s dvomi posteľami v ktorej rozvoniava sušiaci sa čaj. No veru keby mi niekto ešte pred hodinou povedal, že budem dnes spať v posteli a v suchu tak by som mu veľmi neveril. Zasadáme ešte za stôl v kuchyni a pri veľmi dobrom červenom vínku debatujeme s Tomiho otcom a jeho bratrancami Giorgim a Vanom. Preberáme takmer všetko o našich krajinách a porovnávame ako je to u nás a u nich. Mal som pocit akoby sme sa nepoznali pár hodín, ale akoby sme sa sem vracali už niekoľko rokov po sebe. Pozeráme fotky na mojom mobile s dotykovým displejom, ktorí chalani obdivovali. Samozrejme, že aj u nich sú mobily, ale s farebným displejom či kvalitnejším foťákom len málo kto. Internet, Facebook poznajú tiež, ale starých i mladých trápia momentálne iné problémy. Medzi tie najväčšie určite patria utečenci a nezamestnanosť, ktorá dosahuje v niektorých mestách až 50 % . Je vidieť, že my na Slovensku sa máme predsa len trochu lepšie, hlavne čo sa týka materiálnej stránky, avšak tak bezprostredný a srdečný prejav voči úplne neznámym ľuďom sa u nás už nenosí, aspoň nie v takej miere, ako kedysi. Dnes akoby sme už nemali na seba toľko času, spoločne si sadnúť a len tak sa porozprávať. Je tesne pred polnocou a tak sa poberáme spať.