Dobrodružné cestovanie naprieč Tureckom a Gruzínskom 5/7

Na druhej strane takisto 10 minútový zhon trúbiacich áut či uskakujúcich ľudí, všetci akoby sa pretekali, kto prvý opustí trajekt. V zhone si nestíham ani veci poriadne obliecť a už driapeme po súši. Cestou fasujem väčší hmyz do prilby takže núdzovo a urýchlene stojím, aby som sa dôkladne obliekol. Chalani mi medzitým zdrhli a tak idem za nimi ďalších asi aj 20 km sám. Čakajú ma na benzínke tesne pred mestom Siverek, kde padlo rozhodnutie, ktoré nás rozdeľuje na dve skupiny. Janči, Juraj a Samčo idú na sever k čiernemu moru a my s Rasťom ideme ešte východnejšie a hlbšie do divokého Kurdistanu pozrieť si jazero Van a bájny Ararat. Rýchla rozlúčka a v meste na prvej križovatke sa naše cesty rozchádzajú.

Vstupom do mesta, akoby sme vstúpili aj do iného sveta či do iného Turecka. Mesto hádam aj väčšie ako Zvolen a v centre pasúce sa kozy, ovce i kravy. Hlúčiky starých chlapov sediacich pri čaji popri ceste, azda preberajú blížiace sa voľby. Toto mesto je niečo ako okrajová hranica Kurdmi obývanej oblasti Turecka. Zvečerieva sa, ale hádam sa nám podarí dostať sa do 120 km vzdialeného mesta Diyarbakir v blízkosti, ktorého by sme chceli prespať.

Mesto postavené na brehu rieky Tigris nás víta čulým ruchom veľkomesta. S aglomeráciou čítajúcou viac než 800 000 obyvateľov sa radí medzi najväčšie mestá v juhovýchodnom regióne Turecku. Nie je čas obzerať historickú časť či iné zaujímavosti nakoľko sa rýchlo stmieva takže stojíme len na cigáro a malý nákup. Rasťo beží do obchodu a ja ostávam pri motorkách. Okoloidúci ľudia si ma obzerajú ako cirkusovú atrakciu. Niektorí sa mi prihovárajú, samozrejme po turecky. Netuším čo sa ma pýtajú a akoby sa im zdalo čudné, že im nerozumiem ani slovo. Odpovedám im dolniackou slovenčinou tak hľadia na mňa ešte z väčším údivom. Tu som sa stretol s okukávačom, ktorý si ma obzerá bez náznaku akejkoľvek komunikácie. Jednoducho tam stál a iba čumel. Bol to veľmi zvláštny pocit, ktorý ma držal v strehu, ale nebolo posledný krát. Rasťo nakúpil syr, chlieb, čierne olivy a vodu takže prášime ďalej, niekde za mestom sa pokúsime nájsť flek na prespatie. Takmer polhodinový presun mestom plným vytrubujúcich áut a chaoticky pobehujúcich chodcov „korunuje“ pohľad na prvú ozbrojenú hliadku, ktorá dozerá v pancierovom aute nad dianím v meste. Pocity po vzhliadnutí boli veru zvláštne a nepoznané, umocnené prejazdom popri opevnej vojenskej základni z múrov, ktorých na nás hľadia hlavne guľometov.

Tesne za mestom nachádzame odbočku, ktorou ideme ešte pár km, aby sme boli aspoň trochu ďalej od hlavného ťahu. Rozkladáme stan, dávame klobáskovo konzervovú večeru, ktorú pre istotu ihneď dezinfikujeme hruškovicou. Povinná sms a hoci sme dnes toho veľa nenajazdili ide sa spať.

9. deň - Prejazd a šúchačka divokým Kurdistanom

Kurdistan je iný. To sme pochopili hneď ako sme sa dostali do oblastí obývanými hlavne Kurdami. Ale že až tak iný, to sme nečakali. Myslím, že chalani, čo sa od nás deň predtým odpojili, prišli o polovicu zážitku. Pár (okrem čiastočne hlavnej triedy) ošarpaných miest európskeho rangu, turistické centrum oblasti pripomínajúce (až na niekoľkonásobný počet obyvateľov) skôr Tornaľu, a okrem toho zúfalé osady. Viete čo musí byť najpredávanejšia strešná krytina vo východnom Turecku? Modrý igelit. Žijú tam takí chudobní ľudia, že ešte aj tie sušené lajná, ktorými kúria, majú navlhnuté. A drzé deti sa odháňajú kameňmi. Tie potom na oplátku hádžu po motorkároch. Exotika pre otrlých.

Navyše, José sa kdesi za mnou vytrel. Keď mi konečne zavolal a predstavil som si kamaráta napríklad s krvácaním do mozgu a rozbitú motorku 4000 km od domova a práve tam, skoro som pustil do gatí. Hneď na druhú otázku (prvá sa týkala jeho zdravotného stavu) však počujem, ako v telefóne José, ešte stále rozčúlene, hovorí: „Je rozbitá na cárach, rozj...baný celý bok, ohnuté riadítka, polámané nosiče... ale idéééé, idéééé“. A išlo sa ďalej. Nakoniec, mám podozrenie, že ona bola kúsok krívá už predtým. Inšalláh.

Ráno vstávame opäť skoro, žiadny budík proste 6:00 ako do roboty. Je celkom kosno, určite nie viac ako 10°C, ale rýchla zborka stanu nás trochu zohrieva. Oblačnosť neveští nič dobrého, ale slnko vykúkajúce nad východným obzorom nám predsa len vlieva trochu nádeje, že nezmokneme, uvidíme dokedy. Štartujeme bez raňajok, ktoré plánujeme dať niekde cestou. Dnes nás čaká presun k jazeru Van a mestu Tatvan, odkiaľ by sme sa chceli dostať čo možno najbližšie k hore Ararat.

Opúšťame teda úrodné polia v povodí Tigrisu a ideme východne do hôr cez ktoré vedie cesta k jazeru. Postupom na východ sa krajina opäť výrazne mení a krásny výhľad do diaľky strieda ešte krajší. Je chladno a fúka pomerne silný vietor s ktorým sa občas treba riadne popasovať. Stojíme na benzínke kde dávame raňajky a teplý čaj na ktorý nás samozrejme pozvali. Máme ryby v konzerve, čierne olivy a chlieb s ktorým už treba aj trochu „bojovať“, ale hlad je hlad.

Posilnený pokračujeme ďalej cez Silvan na Bitlis. Občas stojíme pri kontrolných stanovištiach tureckej armády, ktoré nás ale vôbec nezdržujú. Vojaci iba kývnu rukou na znak toho, že môžeme pokračovať ďalej. Cesta sa začína zarývať hlboko do hôr a kopcov pomedzi ktoré nás údolím sprevádza rieka. Kvalitný asfalt striedajú úseky, ktoré ťahajú cestári na novo a preto sa veľmi často stretávame s dopravnými obmedzeniami, ktoré rešpektujeme asi iba my dvaja. Tento úsek cesty je ako stvorený pre motorkárov. Neustále stúpame potom zase klesáme sériami nekonečných serpentín, ktoré sa občas stratia v tuneloch dlhých aj niekoľko km. Obydlia roztrúsené po strmých svahoch sú veľmi skromné, niekedy mám pocit, že ešte aj naši osadníci v slovenskom raji sa majú lepšie. Rozdiel je azda iba v tom, že naši nemusia robiť. Pastieri dozerajú na svoj pasúci sa majetok, ktorý vám sem tam prekríži cestu. Častými a nebezpečnými sú stretnutia so svorkami psov, ktoré tam prežívajú na okrajoch miest či dedín. Podobný problém je aj v Rumunsku a hoci útočia iba sporadicky, stále predstavujú veľké riziko zrážky na ceste. Dostávame sa z kopcov plných bujnejúcej zelene, ktorá sa prebúdza zo zimného spánku a vchádzame do mesta Tatvan na pobreží jazera Van.

Slané jazero s nadmorskou výškou presahujúcou 1700m a s veľkosťou cca 120kmx80km patrí medzi najväčšie spomedzi jazier bez prirodzeného odtoku vody, kde objem vody klesá iba vďaka vyparovaniu.

O to, že je jazero bez odtoku vody sa postarala vulkanická činnosť sopiek, ktoré sú v tesnej blízkosti jazera. Pozostatky jedného zo staro-vulkánov s názvom Nemrut Dag si obzeráme pri čaji na benzínke, kde potrebujeme dotankovať. Jeho výška takmer 3000m je proste neprehliadnuteľná. Počasie sa však stále mení a práve sa zaoblačuje, preto štartujeme ďalej na východ k iránsko-arménskym hraniciam. Občasný dážď sa strieda so slnkom, ktorému sa dnes akosi nechce ukázať naplno. Ideme vyhliadkovou cestou vedúcou okolo jazera, ktoré mení výraz krajiny, človek má pocit, že cestuje prímorskou oblasťou, ktorou sme prechádzali pred pár dňami.

Pomaly postupujeme okolo jazera, ktoré ponúka krásne scenérie s modrým odtieňom hladiny. Rasťo ide vpredu ja s odstupom za ním. Nič neobvyklé vidieť psy na ceste, každopádne vždy zvyšujeme svoju pozornosť. V porovnaní s Rumunskými „čoklami“ vzrastu prerasteného králika sú tu v Turecku veľké pastierske psy a ich potomkovia.

Tak aj teraz tri psy stojace na ceste, ktoré Rasťo rozháňa svojím prejazdom. Spomaľujem v očakávaní, že sa budú vracať späť na cestu, preto spomaľujem. Podraďujem z 5, 4, 3 a spomaľujem rýchlosť niekde medzi 40-50 km/h, aby som predišiel čelnej zrážke a urobil si dostatočný manévrovací priestor na vyhnutie sa živej prekážky. Keď v tom z boku útočí na mňa štvrtý pes, ktorého si však všímam v poslednej chvíli bez možnosti nejak zareagovať. Pes veľkosti teľaťa dostáva šlehu kufrom, ktorá ma posiela s motorkou k zemi. Všetko sa udialo tak rýchlo, že si pamätám iba šklbnutie po ktorom nasleduje šúchanie sa po zemi a že sa dvíham na nohy asi 4 metre za motorkou. Fúúúúúúúúúúúúúha tak toto sa mi iba sníva!?!? Neviem či som sa aj nepokúšal zobudiť sa štípancom. Takmer 4000 km od domu?!

V rýchlosti zisťujem môj zdravotný stav. Trochu ma bolí ľavé koleno, ktoré našťastie ochránil asi naozaj certifikovaný kolenný chránič. A trochu cítim pravé rameno, ale uvidíme neskôr keď sa mi z krvi vyplaví adrenalínové opojenie. Pri pohľade na rozhádzané veci a svietiace svetlá ležiacej motorky mi hlavou prebehla iba jedna myšlienka, či sa nej ešte dostanem domov. Rasťo ten si ani nevšimol, že som sa porúčal na zem a ako mi potom vravel tak sa aj čudoval, že ani po polhodine čakania sa ma nevie dočkať. Za to si ma, ale všimlo asi 20 detí, ktoré tam ihneď pribehli. Dvíham mašinu na stojan a začínam zisťovať škody.

Smerovka, zrkadlo a plexo sa porúčali. Aj predný blatník je dosť nalomený, ale čoho som sa najviac obával ak by bolo poškodené riadenie alebo motor. Ľavý kufor absorboval veľkú časť energie pádu čo nevydržal bočný nosič, ktorý sa zlomil na dvoch miestach. Popri tom všetkom takmer neustále zastanú ľudia pýtajúc sa ma či som ok a či mi netreba s niečím pomôcť. Odožente tie deti, nemám čas sledovať čoho všetkého sa chytajú a neustále sa ma niečo vypytujú. Úlohy „vyháňača“ detí sa ujíma asi 30 ročný chlapík, ktorého platím za jeho služby cigaretkou. V tom všetkom ešte volám Rasťovi, že som sa vyšuštil a nech sa vráti lebo potrebujem uskladniť nejaké veci. Dávam dole zohnutý kufor a držiak, ktoré hádžem na kopu. Všetky veci čo som našiel roztrúsené pri motorke prikrývam plachtou, lebo začína poprchávať, po chvíľke padajú aj krúpy, horšie to už ani nemôže byť.

Konečne sa mi podarilo zhodiť všetky poškodené veci dole a napraviť uchytenie zadného kufra. Prichádza Rasťo, ktorý ma doktorským pohľadom ihneď vyšetruje a kontroluje moje reakcie. Jeho reakcie zase skúšajú deti, ktoré si ho ihneď obzerajú ako cirkusovú atrakciu. Prichádza okamih pravdy, idem sa to pokúsiť naštartovať. Motor vyzerá bez poškodenia čo nemôže povedať nádrž, ktorá vyfasovala peknú šupu od kameňa trčiaceho v krajnici na ktorej mašina po šúchačke skončila. Benzín však netečie, uvidíme. Štartujem mašinu, ktorá chytá ihneď po menšom zakašľaní prechľastaného karborátora. Zvuk je fajn čo potvrdzuje aj Rasťo. Ostáva ešte odskúšať riadenie, ktorého reakcie testujem na asi 300m úseku. Pohoda, nič neobvyklé, mašinka ide pekne rovno bez nejakých rušivých vplyvov.

„Vyháňač“ opäť odháňa deti, ale tentoraz už pritvrdzuje a hádže po nich aj kamene proste divoký Kurdistan. Ako odmenu dostáva opäť cigaretku a ako prémiu za dobré služby doudieraný hliníkový kufor a zlomený držiak.

Všetky veci sa nám konečne darí naložiť na motorku takže bez zbytočného otáľania štartujeme ďalej. Obchádzame jazero jeho severnou stranou a smerujeme do mesta Dogubayazit v blízkosti, ktorého sa nachádza biblický Ararat. Cestou ešte stojíme a kontrolujeme stav motorky bez všade prítomných detí. Ja sa cítim relatívne dobre. Koleno či rameno občas zabolia, ale vďaka bohu to nie je nič vážne.

Prechádzame mestečkom Ercis odkiaľ začíname opäť stúpať do horskej kamenistej oblasti, kde sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou riadne ochladzuje. Vrcholce hôr si ešte stále držia snehové čapice, ktoré sa miestami schovávajú do hmly. Cesty sú však i naďalej pomerne kvalitné a premávka takmer žiadna. Spoločnosť na ceste nám robia len Iránsky kamionisti, ktorých prítomnosť sa blížiacou hranicou s Iránom neustále zvyšuje.

Vchádzame do mestečka Caldiran, ktoré leží v nadmorskej výške tesne prevyšujúcej hranicu 2000 m. Je tu zima, ako v Rusku. Potrebujeme aspoň krátku prestávku na cigaretku. Zastavujú sa pri nás deti, ako vždy veľmi zvedavé. Hlavne tie tri zľava, ten napravo tam iba stál a čumel na nás. S Rasťom plánujeme kúpiť čaj tak sa posúvame kúsok mestom, kde nachádzame predajňu s čajom. Ostávam pri motorkách. Kým sa Rasťo pokúša kúpiť čaj prichádza ku mne iná tlupa detí od 7-10 rokov. Už z diaľky kričia „Money, Money“ k tomu pridávajú ešte niečo Turecky. Tvárim sa, že nerozumiem ich požiadavke a po slovensky im hovorím, že nič nedostanú. Nemyslím si, že je správne učiť ich takýmto móresom. Keď videli, že odo mňa nič nedostanú začali byť trochu drzejší. Čo nebolo pevne prichytené na motorke by sa iste pokúsili zobrať, ale všetko máme pevne priviazané či prichytené. Obeťou sa stáva krabička a v nej dva posledné obrúsky na zotieranie okuliarov na prilbe. Keď zbadal čo mi zobral s opovrhnutím to mne hodil späť. Toto všetko zbadal asi 20 ročný chalanisko idúci popri, ktorý bez mihnutia oka vypálil mladému nespratníkovi takú facku, že neviem či by som ju ja rozchodil okorenenú poriadnym kopancom do zadku. Chlapčisko sa rozplakalo a veru bolo mi ho aj trochu ľúto, ale už za dve minútky akoby sa nič nestalo opäť kričí „Money, Money“ naťahujúc ruku ku mne. Prichádza Rasťo z dvomi kilovými baleniami čaju, ktoré ukladá do kufra a štartujeme ďalej. Mladí nespratníci sa pri jeho odchode ešte snažia kopnúť do jeho motorky, ale však nech si kopnú. Ťaháme ďalej do kopcov tiahnucich sa sotva 2 km od Iránu. Je až neuveriteľné, že i tu vo výške 2000 m nad morom nachádzame množstvo políčok na ktorých sa plahočia mnoho krát celé rodiny.

Osídlenie je tu však veľmi riedke a dedinky, ktoré nachádzame vyzerajú veľmi zaostalo. Ono pri poľnohospodárstve a pastierstve si toho veľa dovoliť ani nemôžete. V Alpách či Tatrách by ste mohli ponúkať ubytko a služby spojené s turizmom, tu sa však ľudia snažia hlavne prežiť. Domčeky veľkosti mestskej garáže sú v mnohých prípadoch zakryté iba celtou, tých bohatších spoznáte podľa plechovej strešnej krytiny. Prechádzame v blízkosti sopky Tendurek vzdialenej sotva 10 km vzdušnou čiarou. S výškou 3500 m je však takmer celá ukrytá v hmle a oblakoch. Kamenisté sopečné kopce a údolia sú popretkávané krásnymi zelenými pasienkami, ktoré denne spása dobytok. Deti pasúce dobytok nám kývajú, iné po nás strieľajú imaginárnou zbraňou, či ako Rasťo za mnou videl hádžu kamene. Starší sa nás snažia zastaviť kvôli cigaretke, ale nie je čas na zástavky, okrem toho je zima.

Premávka je našťastie minimálna, okrem už spomínaných kamionistov či zásobovacích dodávok tam na ceste v postate nič iné nestretnete. No vlastne ešte sme pár krát vleteli do stáda s ovcami a kozami, ale v podstate nič vážne.

V hmle, za vetra a občasného dažďa sa dostávame na vrchol horského prechodu mierne presahujúceho výšku 2600 m odkiaľ pozvoľna klesáme. Ako náhle sa priblížime k obydliam psy sú nám hneď za chrbtom v tom lepšom prípade horšie je to keď k Vám v ústrety bežia tri, štyri veľké čierne hune.

Po asi hodine jazdy schádzame na akúsi otvorenú pláň pripomínajúcu náhornú plošinu, ktorá nás privítala neskutočným vetriskom. Lietame vo svojom jazdnom pruhu z kraju na kraj, ako z krčmy sa vracajúci štangasti na bicykloch. Neuveriteľné ako sa snami vietor hral, našťastie je v blízkosti benzínová pumpa, kde ihneď parkujeme. Po zaparkovaní sa dohnal ešte fajný lejačisko na ktorý sa však už prizeráme z vnútra benzínky s teplým čajíkom v ruke. Spoločnosť nám robí pumpár a starší dedo, ktorí neveriacky krútia hlavou odkiaľ sme to prišli. Popíjame teplý čaj a kukáme do mapy. Najbližšie mesto Dogubayazit je sotva 5 km od nás tak čakáme kedy ustane dážď. V televízií sa neustále omieľajú parlamentné voľby a rečníci politických strán burcujú svojich voličov horko krvnými preslovmi k účasti na voľbách. Popri tom sme ešte svedkami modlenia sa na akejsi doske. Chlapík priamo vo vnútri benzínky zobral nejakú veľkú dosku na, ktorú si kľakol a za občasného mrmľania sa klania Alahovi. Po asi hodinke ustáva dážď a vietor, preto sa pohýňame do mesta v pozadí, ktorého na nás spomedzi oblakov vykukáva Ararat so vždy bielou snehovou pokrývkou.

Mestečko Dogubayazit nie je veľké má okolo 40 tis. obyvateľov a aj napriek svojej polohe turistického centra je tu život poriadne ťažký. Snáď 2/3 obyvateľstva žije v provizórnych podmienkach a v malých murovaných domoch v mnohých prípadoch opäť iba s celtou na streche. A keď hovorím o turistickom centre tak to nie je ani zďaleka tak ako pri mori plnom hotelov, reštík a atrakcií, nakoľko väčšina turistov sa sem príde pozrieť ráno a ešte v ten istý deň mesto opúšťajú. Len tím šťastnejším sa podarí uzrieť biblickú horu v celej svojej kráse.

Vchádzame do mesta snáď sa nám podarí nájsť nejaký hotel či ubytovňu. To sa nám darí v podstate hneď na začiatku mesta, kde sme našli lacnú ubytovňu a 4*hotel Golden Hill. Hádajte, ktorý sme si vybrali ? Po dnešnej šúchačke, zime a vetre potrebujem pivo, poriadnu sprchu a pohodlie takže Rasťa lanárim do Golden Hillu. Za ubytovanie s raňajkami pýtajú 30€, ale nech to berie čert, podstatné je, že sme v suchu a pohodlí. Fasujeme izbu na 7mom poschodí kam nás sprevádza pikolík, ktorý pachtiac nesie Rasťov ťažký batoh. Izba je super zariadená, moderná, s europskym WC a výhľadom na Agri Dagi ako Turci volajú Ararat. Ostáva už len dúfať, že sa nám ho ráno podarí uzrieť celý vo svojej kráse.

Dávam si horúcu sprchu, vytváram hmlu, že ledva triafam von z kúpeľne. Z vlastných zásob dávame večeru, ktorú ešte dezinfikujeme poslednou hruškovicou. Popri večeri sledujeme správy o počasí a zvažujeme kadiaľ sa zajtra vyberieme. Podľa internetu by mal ísť v utorok 24. Mája trajekt z Poti v Gruzínsku do Varny v Bulharsku čo nám sms-kou potvrdzuje aj Rasťova priateľka. Uvidíme v pondelok kedy by sme mali teoreticky doraziť do Poti.

O pár poschodí pod nami sa podáva večera, ale tá nás už nezaujíma. My by sme chceli pivko. 4 pivká 10€ a ide sa spať. Pri iránskej hudbe a videoklipoch k pesničkám sa riadne zasmejeme a potom už spíme ako zarezaný. Potom neskôr ešte vypínam telku a driememe až do rána.

10. deň - Potulky zeleným a hornatým Gruzínskom

Zima. Zima. Zima. To sa mi vybaví ako prvé, keď si spomínam na tento úsek. Jazdili sme na náhornej plošine, ktorá vznikla podsunutím ázijskej dosky pod anatólsku. Výška okolo 2000m, na otvorených pláňach fúka ľadový vietor. Prvýkrát v živote hasím cigarety prstami. Normál stisnete, ide to. Dá sa. Ruskí režiséri neklamali.

Po prehupnutí Malého Kaukazu klesáme do Gruzínska. Tešíme sa. Máme radi kresťanov, bravčovinu, pivo, dokonca sa na chodníkoch objavujú ženy. A teplo. Aj keď dažďu sme sa ani tu nevyhli. O gruzíncoch sa popísalo kadečo, musím povedať, že sme si s nimi rozumeli. Stačilo sa prepnúť na myslenie ala „Slovensko za Mečiara“. Korupcia, ale ešte stále nemiznúca pohostinnosť. Veď sme aj skončili u domácich, aj keď sme sa infiltrovali cez miestny pouličný výrastkovský gang. Ale po Kurdistane to bola brnkačka. A piť vieme lepšie ako oni, tak čoho sa báť?

Aj napriek včerajšiemu ťažkému dňu sa opäť budíme pred 6:00. Raňajky podávajú len od 8:00 takže zvažujeme či počkať, alebo vyrazíme bez. V okne s obdivom sledujeme vychádzajúce slnko nad Araratom.

S vychádzajúcim slnkom prichádza rozhodnutie štartovať ihneď bez zdržania a bez raňajok. Chlapík na recepcii sa ešte ani nestihol poriadne prebrať a už musí pracovať. Slnko svieti, ale v meste s nadmorskou výškou 1600m je chladno preto sa opäť riadne naobliekame. Plánujeme sa dnes dostať až do Gruzínska. Smerujeme na sever do mesta Igdir, ďalej popri hraniciach s Arménskom do mesta Kars, popri Ardahan-e , ďalej Damal až k hraničnému prechodu Turkgozu.