Ukrajinské sérum pravdy a rumunský punker 2/2

Pomedzi domy nachádzame hneď od začiatku stúpajúcu šotolinu pretkanú zbytkami starého rozbitého asfaltu, strmšie sa ťahá do vrchu, rajdy mi v rukách len tak tancujú. Dolu by sa šlo ťažko, na kameňoch by riadne hádzalo a šmýkalo. Výhľady sú naozaj krásne. Na predvrchole oddychujeme a kocháme sa scenériou. Pred nami sa črtá holý hrebeň, ktorý chceme dnes prejsť. Pod hrebeňom nás ale najskôr čaká ešte kúsok lesa. Traverzom hrebeňa v diaľke sledujeme nejaké terénne auto, ide dosť pomaly. Za hodnú chvíľu zastavuje tento UAZ pri nás, aj s rodinkou na výlete. Pýtame sa, aké je to ďalej. Chlapík nám ponúka prieskumnú jazdu, tak s Igorom nasadám do tereňáku. Najprv je strmší svah dolu, potom blatisté mláky, to všetko by sa dalo. Ale keď vidím strmé stúpanie lesom v rigole s koľajami plnými kamenia a mazľaviny, kde ešte aj UAZ šmýka, úzkosť mi zablokovala prehĺtacie ústrojenstvo. Po asi 100metrovom svahu je kúsok na čistinku so starou poľovníckou chatou. Ďalej je to už vraj dobré.

Chalanom popisujeme terén. Viktor s Jojom sa rozhodnú skúsiť to s motorkami. Po chvíli nám vysielačkou oznamujú, že Jojo radšej vybehol s Varanom mimo vyjazdený rigol, cez les pomedzi stromy. Šlo to dobre, uviazol až v ¾ svahu na strmšom mieste, ale keď sa vraj potlačí, pôjde to. Schádzame s Igorom za nimi, v mojej prilbe sa miesia 2-3 výbušné výrazy dookola, majúce posmeľujúci charakter. V mazľavom žľabe odpratávam kamenie. Najväčší problém vraj bude s mojou suzkou a jej cestnými gumami. Babkin guľomet – tých 200 kíl chalani vytlačili v koľajách tak, že kopli jednotku a vybehli popri suzke hore. To bolo to najľahšie. A potom už nasledovalo len trápenie. Zapadnutý Varan nie a nie výjsť vyššie. S rozbehom sa to nedá, stomy sú príliš blízko, vytlačiť tiež nejde, je to ťažké hovädo. Kufre idú dole. Nakoniec prichádzajú na rad gurtne a ťahanie motorky. Celá večnosť. Je už totálna tma, nadávame si, akí sme pacienti... Jojo mi hovorí, aby ma ani nenapadlo písať o tom v cestopise. Varan je už hore, taká istá drina ešte s Bigom a Transalpom. Čisté zúfalstvo. Chlapi drú, ja aspoň vynášam kufre hore. Po vyše dvoch hodinách máme konečne svah za sebou. No ešte aj ten kúsok po mazľavej rovinke na čistinku je odporný. Aj tam je nejaký ten pád.

Vyšťavení sa rozkladáme pod prístreškom vedľa chatrče. Posilnení heslom „Ďalej to už bude dobré“ baštíme zásoby, nálada sa vracia. Ako si tak ale Igor odbehol k blízkemu stromu, kričí nám, že je to tam rozryté od divých svíň. Už len to nám chýbalo! Skúšame sa dostať do starej chatrče, cez dvere to nejde, cez strechu áno – ale je tam strašný humus. Špekulujeme, ako urobiť spacie plochy pod strechou prístrešku vo výške v bezpečí, ani z toho nič. Rezignujeme. Pred zaľahnutím Igor preštartuje Biga na vyplašenie všetkého živého a s pocitom bezpečia zaspávame... Za dnešok pribudlo brutálnych 23 km.

6. deň – Chceme dolu z kopcov

Zobúdza nás slnko. Po raňajkách sa vrhá Viktor do opráv a úprav po včerajčom páde. Plexi zlomené, aj pravý späťák, smerovka, predná maska dokrivená, uletená väčšia polovica skrutiek uchytenia nosiča kufrov. Provizórne to s Igorom dávajú dokopy, ja idem s Jojom zatiaľ pešo na prieskum. Za lúkou sa zase vchádza do lesa, ktoré tu do pekla pekelného sú asi stále mokré! Zase nejaké blatisté úseky, ale len v miernom stúpaní. Les by mal každú chvíľu končiť. Zvažujeme, či sa vrátiť, alebo ísť ďalej. Ale cesta späť ťažká. Na čistinku prichádzajú na UAZe nejakí vypasenci – bývalý prokurátor Kieva a nejaká vyslúžilá policajná krysa s bratom. Pokecáme s nimi, spomíname diviačie stopy, pýtame sa na medveďov – ale vraj tu žiadna zver už nie je, všetko je vystrieľané, zákony tu žiadne neplatia. Tak povedali bývalé vysoké zvieratá – oni vedia.

Jojo vyťahuje keksíky, s chuťou sa do nich púšťame – ale sú s príchuťou benzínu z benz. variča. Z osladenia života nič... Dnešným cieľom je prejsť ten sprostý kopec a dostať sa niekam dolu, nájsť dedinu, osadu, asfalt... snáď aj Rachiv (ako sme si mylne mysleli, že sme neďaleko)

Vyrážame z lúky až okolo obeda, vchádzame do lesa, problémy pokračujú. Vytešujeme sa ale, že les zachvíľu končí. Áno, les skončil a cesta stúpa po suchom podklade, ale je to v koľajách s kamením. Po ľavej strane svah hore, občas sa zavadí kufrom, po pravej strane svah dolu. Držíme sa v ľavej koľaji. Skáče to jedna radosť, problém udržať rajdy. Je strašne horúco, odpočívame, voda dochádza... Hádže ma to do pravej koľaje a na väčších skalách padám, lámem spojkovú páčku, mám už toho dosť. A asi nielen ja. Popravde ani nevieme, kde sme, ako je kam ďaleko. Nad kopcami začína hrmieť. Igor je najvyššie, ide s Bigom na prieskum. Po chvíli vysielačkou oznamuje, že je v sedielku a dole pod ním sú ľudia s autami. Konečne dobrá správa! Viktor mi mení náhradnú spojkovú páčku. Hore do sedielka je už malý kúsok, ale ja som v keli ako kapitán Dabač, nechávam suzku chalanom a idem pešo. Ešte jeden nepodarený pád a mohla by som ostať bez spojkovej páčky. Nasadám až pod sedielkom.

Schádzame k ľuďom, sú to výletníci, ihneď nám podávajú vodu, sú veľmi milí. Na mape ukazujú, kde sme, naše dohady boli dosť mylné. Mapu dostávame do daru, aj fľaše vody... Jojo má zvláštny dar dorozumieť sa v akomkoľvek jazyku – už aj sedí s báčikmi pod prístreškom, debatí a debatí :) Čaká nás už len 14km pohodového šotolinového klesanie lesom. Na jeho konci je rampa so strážnikmi národného parku, platíme spätnú vstupenku po 10 hrivien. Schádzame do dediny Vodica, ktorou sme včera podvečer prechádzali smerom na Kalini. Na jej konci sa úspešne napájame na asfalt :) Och aká to úľava...

Sme ufúľaní, ženieme si to zase do Solotvina a ubytovávame sa v chatke so sprchou. Aký luxus! :) Čistučkí ideme oslavovať návrat z kopcov do večerného letoviska. V každom podniku stíhame akurát tak posledné pivo a je záverečná. Obišli sme ich pár, v jednom Jojo s Igorom dali taneček so sympatickými ukrajinkami a potom už preskakujeme plot k našej chatke. Ľaháme o 01 hodine. A spíme ako zarezaní, naložení v oleji...

7. deň – Noc pri ovečkách

Ráno sa flákame a dávame trochu naše motorky doporiadku. Dnes nás opúšťa Jojo, tiahne domov cez RO. Aj my pôjdeme tým smerom, ale chceme ešte ísť na boršč do Kalini, kde sme jedli pred dvoma dňami. Už nejdeme tým blatistým offroadom, ale naokolo po ceste, taká oddychovka. Ťah je ale plný a dedina za dedinou. V Kalini sa zvítame s tetuškou z malej krčmičky, boršč dnes však nie je. Ale aj iná ponuka je skvelá – najchutnejšia kuchyňa v celej Ukrajine. Pri návrate do Solotvina na ceste , kde nás pred troma dňami zastavili policajti, zastavujú nás opäť. A zase tí istí. Pýtajú sa, kde sú ostatní a že čo tu ešte robíme, keď sme už vtedy vraveli, že ideme domov. Mierumilovnosť spred troch dní ich ešte drží a tak nás opäť v pohode púšťajú ďalej. Ešte tesne pred RO hranicou zastavujú ďalší policajti Viktora, ale nepochodia. Na hranici kecáme s partiou Poliakov na endurách, ukazujú nám krátke videá, ako brodili potoky. Pri našich fotkách sa chytajú za hlavy a smiechu sa veru nezdržia... Na prechode do RO sa to vlečie a ak veziete cigarety, tak maximálne 2 krabičky na osobu. Igor + 6 krabičiek = problém.

Prechádzame rumunskými dedinami, je piatok podvečer, ľudia sú tu ale trochu iní, ako na Ukrajine. Sú uvoľnenejší, posedávajú pred domami na lavičkách. Ukrajinci sú veľmi dobrosrdeční, no aj trochu ustráchanejší, ako keby ich poznačil tvrdý režim... Zastavujeme v Sapante pri veselom cintoríne, pobeháme po komplexe drevených kostolíkov. Tiahneme smerom na Satu Mare po minuloročnej trase, zajtra by sme chceli byť doma. Máme už málo vody a obzeráme sa aj po nejakom nocľažisku.

Pri malej benzínke sedí hlúčik ľudí. Pýtame sa na vodu, aj na nejaké fajn miesto na nocľah. Chlapec (Saša) s ďalším sympaťákom (Mišu) nasadajú na štvorkolku a vedú nás do kopcov. Ukazujú na miesto pri potôčiku, ale vraj kúsok vyššie je to ešte krajšie. A veru bolo... Lúka pod lesom, ovečky, salaš... A úžasne milí ľudia. Tmolí sa tu aj 10 rumunských salašníckych psov, jeden z nich je obzvášť sympatický – Punker :) Je ostrihaný do polky tela, tú druhú polku už odmietol dať pod nožnice. Hneď sme si sadli :) Staviame stany a ideme do neďalekej kúpeľne – prameň vody, drevená tyč a vedro. Mišu odchádza a v zápätí prichádza aj s dvoma basami piva, vatra už horí, pečie sa na rošte nejaké mäso, pre mňa zemiaky v šupke (aj keď nechápu, ako môže byť niekto vegetarián), syr, urda, pálinka... hotová hostina. Sme v úžase. Sedíme pri vatre, družne rozprávame o našich zážitkoch, oni o ich tunajšom živote. Bača Ivan vyťahuje plechovú trumpetu - trúbu, typickú pre tieto salaše a krásne zahrá. Je veselo.

Večer je nekonečný, zážitkov veľa. Aj medveď sa priblížil k salašu, upozornil nás na to brechot psov. Maco si chcel pobaštiť na ovečke, ale 10 odvážnych chlpáčov ho zahnalo, odkiaľ prišiel... „Norok“ - na zdravie! - znie do tmy každú chvíľu. Tento raj na zemi je ako rozprávková odmena za predchádzajúcu lopotu. Odchádzame do stanov za brieždenia.

8. deň – Deň v raji

Pred obedom sa súkame zo stanov. Ešte včera večer som sa odvážne ponúkla, že ráno pôjdem dojiť ovce, ale kým sme vstali, tie sú už ta het. Ivan s Nikolajom nás hostia syrom, úžasnou urdou, smotanou... a pálinkou. Norok! Dnes asi domov nejdeme :) Dnešok je odpočinkový, len tak pospávame. Prší, píšem krátke zápisky do denníka, alebo sa potulujeme okolo salaša. K večeru vybiehame naľahko na motorkách po okolí, okrem mojej suzky – striedavo ľadvinkujem raz Viktorovi, raz Igorovi. Večer ide ešte Igor povoziť deti do dediny pod nami, rachot jeho Bigu sa nesie doďaleka.

9. deň – Tam, odkiaľ sme prišli

Budík o 7-mej ignorujeme, vstávame až o 9-tej. Ivan nás nabalil celou hrudou čerstvého syra a urdou. Sme dojatí ich pohostinnosťou. Lúčenie je dlhé, sľubujeme, že sa k nim určite vrátime. Bolo nám s nimi úžasne, celá tá rozprávková lúka so salašom mala veľkú silu... Ešte posledná spoločná fotka a o 12-tej opúšťame tento raj. Dolu v dedine kupujeme basu piva a nechávame ju v obchodíku pre salaš. Malá vďaka za ich pohostinnosť.

Ďalej je to už len presun k maďarským hraniciam a strašná uspávanka cez maďarské roviny. Z motora počujem nepekné zvuky. Je mi jasné, že suzka dostala riadne zabrať, snáď mi to odpustí. Pred 19-tou prechádzame na SK. V Tornali baštíme pizzu a tu sa od chalanov odpájam. Viktor s Igorom idú na Zvolen, ja ťahám na sever. Všetko mi to bude chýbať...

Ukrajinská pravda mojimi očami.

Ukrajina – niekto ju zatracuje, pre iných je zemou inšpirácie, plnou prekvapení so silným nádychom „divočiny“. Každý má svoje ukrajinské sérum pravdy. Príroda krásna, hory nekonečné, ľudia prívetiví. Absolvovať to všetko so skvelou partou je na nezaplatenie. A že sme ani z tretiny nešli podľa plánu, to je čaro improvizácie :) Aspoň sa tam máme prečo vrátiť. Určite si mnohí z vás ťapkajú po čele, kam sme sa trepali s takými motorkami, a ja s mojim naháčom. Naozaj sme však nemali v pláne ťažké blatá, a už vôbec nie crossovú trať na porantanú Apecku. Nuž, aj to je súčasť objavovania. Aj my si doteraz ťapkáme po čele, ale aj s humorom spomíname, no druhýkrát by sme inakšie rozmýšľali...Ukrajina a Rumunsko sú pre mňa ako čokoláda, na ktorej som závislá. A ako raz napísal jeden dobrodruh: "Investícia do vlastných zážitkov je tá najlepšia". A táto sa naozaj oplatila, najkrajšia dovolenka, lebo... :)

Foto: Mitja, dr800big