DRUM BUN po rumunských kopcoch pre jedenástkovú zmesku

11 hláv, 20 kolies, každý z iného mesta, motoarzenál každého druhu: autor trasy - Maťo lacamisanegra Honda 650 TA-Brezno, Janči fauxpas Honda 600 TA-Kežmarok, Slavo – MZ 150 – Poprad, Vlado gkar BMW GS 1150 – Košice, Paľo palomaly Honda 600 TA – Vranov n. Topľou, Kajo Killbydeath Africa Twin 650, Jozef BIKERZC750 Suzuki GSX750 - Žarnovica, Silvika – ľadvinka – Žilina, Dušan dstrom Vstrom 650 – Stupava, Martin martanx Yamaha Drag Star 650 Nové Zámky, a ja Miťa Mitja Suzuki GS 500 – SNV. .. taká celoslovenská zmeska …

Skôr, ako explodujú písmená príbehu 11-tich pútnikov, na úvod fotovideo...

1. deň – 443 km naháňačkových, kde, kto, odkiaľ, kam.

Kvôli technickým problémom (ktoré som v strese spôsobila sama, hanba mi) štartujem so 4-hodinovým meškaním. No len vďaka Mirovi hayabusa666 vôbec štartujem - obrovské doživotné ĎAKUJEM!!!! Skupinu „východ – stred“ nestíham v Maďarsku na dohovorenom mieste, nemôžem sa nikomu dovolať, čvachcem v daždi na RO hranice, odkiaľ mi Dušan volá, že „západ“ (on a Martin) je už tam. Na konci Debrecenu predsa len dobieham skupinu „východ – stred“ - riešia menší technický problém na MZ-te. Po 17-tej sa moje sólo mení na skupinovú jazdu. Po 19-tej prekračujeme HU – RO hranicu, meníme v blbom kurze pár Lei. Prichádzajú oproti Dušan s Martinom – konečne je celá 11 pokope!

Kvôli lejaku spíme v Alesde v moteli Manhattan, zrazíme cenu z 13 na 10 Euro/os. Motorky sú schované v kotolni (ešte sa tam v kúte dymilo z nejakého popola). Večer družná spoznávacia debata a cucanie rumunského piva Ciuc...

2. deň – 252 km poznávacích

Na pár dní opúšťame postele a sprchy. Smer Sinteu – Nova Huta - stará slovenská osada. Míňame podivnú scénu – žena tlačí auto do mierneho kopca, zatiaľ čo muž sedí v aute a udržiava smer :))... Cesta lesom je šperkovaná blatistými výmoľmi. Tu zrazu v hmle vynára sa čistinka a na nej 2 domce. Rachot motorov vytiahne pred chalúpku uja Štefančíka, nasleduje srdečné zoznámenie a zvítanie, dozvedáme sa históriu jeho rodu, osady, dokonca nám aj zanôti. Prichádza aj jeho zať. Krásny zážitok, veľmi milé stretnutie... Po rozlúčke sa ešte trochu pomotáme po okolí, a na spiatočnej ceste zaznamenávame prvý rumunský pád – mám právo na prvenstvo. Trafiť pásik asfaltu medzi dvoma výmoľmi bola chyba - doškriabané plexi, pokrivený svetlomet, narazené koleno... Ale všetko funguje – okrem pravej prednej smerovky. Mierime do hôr po „necestách“. Zastavujeme na nejakej náhornej plošine s pár domami a voľne sa pasúcim stádom koní - tie sme po cestách stretávali všade, aj psov, ovce, svine. TA-čka, Africa a BMW sa idú vyšantiť do terénu, jedno Ta a BMW sa trošku vyváľajú. Jemné začiatky položení a pádov, každý si chcel skúsiť (myslím, že počas celého tripu sa ani raz nevyvalil len Kajo, Janči a Jozef).

Lesom po šotolinke klesáme k asfaltu na rázcestie Bratca – Beius. Obed z domácich zásob, zjazd akýmsi krásnym kaňonom. Je nedeľa, v dedinách ľudia sedia na lavičkách pred domami a mávajú nám. Úžasný zážitok pre nás, asi aj pre nich. Pokračujeme na Brad (E79), odtiaľ bočíme na 741, tam ju niekde opúšťame na základe demokratického hlasovania: po ceste, či off-road cez hory. Takže sa trochu blatíme. Moje prvé skúsenosti s takýmto podkladom vôbec. Vstrom položil do blata, ja sa kĺžem, moja prilba nestíha absorbovať príval vrelých slov, ktorými sa povzbudzujem. A keď sa mám spustiť po strmšom mokrom chodníčku, slová došli, zato oči sa tlačia z jamiek. Kam do pekla som sa vybrala! Ale zisťujem, že s mojimi cestnými gumami je najvhodnejšie ísť po akom-takom riečisku, kameňoch, vode, ako sa nekontrolovane kĺzať po blate. Nakoniec to bol fajn úvod na to, čo nás čakalo najbližšie dni. Začína sa nám to páčiť :) Schádzame z lesov do nejakej osady, krátka zastávka pri hlúčiku domorodcov a ideme hľadať nocľah. Čistinka pri potoku v nádhernom prostredí, staviame stany, podaktorí len celtu, Vlado svojim chrápaním odplašil všetky medvede. Sme v bezpečí.

3. deň – 84 km brutálnych

Vstať, raňajkovať, zbaliť. Janči má problém s reťazou, ktorá vyzerá byť dosť vyťahaná. Dúfajme, že vydrží... Vyrážame na Orastie. V mestečku z kruháča netrafíme na prvý šup na našu cestu, tak sa otáčame v nesprávnej odbočke zase ku kruháču, len je nám divné, že autá idú v protismere v našom pruhu.. Omyl, 10 motoriek je v jednosmerke v nesprávnom smere. Zachovávame paniku, podaktorí s motorkou vyliezajú na chodník... no ako muchy okolo... Ešte jedno kolečko a konečne náš smer – 705A. Ideme dobyť dácke opevnenie. Netušíme, že to bude riadne šialenstvo... Asfalt končí, pokračuje zem – kaluže - blato, v stúpaní prichádza na rad šotolina. A potom aj kamene. Prudší výšvih, sústredená len silou tvrdohlavosti... až kým nevidím pred sebou vyvalené Paľove TAčko. Doparoma, čo ja tu s mojím naháčom hľadám! Musím zastaviť, je tu „mostík“, ktorého nábeh sa mi vidí pre moju suzu neschodný. Chalani podkladajú drevo, vytlačia moju suzku, a do akcie trieli Martin a jeho chopper-enduro: prechádza kritické miesto s 2-3 cm vôľou podvozok – zem! Ide ako tank! Po tomto výstupe v polke kopca oddychujeme, dáva zabrať. Mám obavy, aké je to ďalej. Prostredie je však úchvatné. Straší ma ale fakt, že po tejto trase sa musíme aj vrátiť... Ale ako raz niekto povedal „Bojím sa, ale ak to prežijem bez ujmy, budem šťastná za takýto zážitok“

Tých ďalších pár km do vrchu nemyslím na nič, len sa nevyvaliť. Konečne sme hore – 1200 m.n.m. Ťažko dobité dácke opevnenie - pred nami je kúsok obranného kamenného múru, tie najlepšie zaujímavosti sú hlbšie v lesoch. My však oddychujeme pri tej kope kamenia a aby každý vedel, že sme tu boli, Jožko to tam pekne nožíkom vystružliká. Po nasatí ducha dávnej doby sa po starobylej ceste vraciame dolu. Pod kritickým mostíkom dostávam kamennú pecku do podvozku, zastavujem či je suzi celá – olej nevytiekol, pokračujem (až doma po oškrabaní blata zisťujem, že som trafila zvody výfuku). Potom sa mi vyvalil celý môj nabalený domov, keď sa uvoľnilo pár skrutiek z nosiča. Pogurtňovať, a ďalej.

Dnes končíme krátko po 14tej hodine v Sat turistic Costesti – osada, kde majú krčmu s telkou, na ktorej budú chalani sledovať futbalový zápas Sk – už neviem kto. Rozkladáme sa na terase, pred terasou... zafúľané motorky, batožina, rumunské pivo, spišská hruška, jedlo domova a my. A úplne skvelá zábava, ktorá trvá a trvá. A konečne po troch dňoch sme sa naučili rumunské „multumesc“ (ďakujem). Krčmár nám dokonca vybavil miestnu kultúrnu drevenicu ako nocľah – 1euro/os. Vo veselom stave sa v noci odporúčame na motorkách ten kúsok k drevenici. Na zemi deky, spacáky a my... K ránu sa priestor dreveničky pomaly vyprázdňuje – Vlado zodpovedne plaší medvede.

4. deň – 229 km blatistokamenistých 67C-čkových

Ráno sme pobalení nezvyčajne skoro, Kajo mi ešte upevňuje rozheganý nosič batožiny. Doteraz neviem tie šrúby povoliť. Dnešným cieľom je Transalpina, všetci sa na ňu tešíme a sme plní očakávania. Prechádzame Sebes, sme na začiatku legendárnej 67C. Máme šťastie, práve sa koná ťažké endurorally Romaniacs 2010. Jazdci sa prebíjajú po skaliskách v strmom svahu, hneď vedľa nás ktosi opravuje svoje enduro. Idem si oči vyočiť - Chris Birg, svetová špička! Rýchlo robíme pár záberov, to bude pamiatka... Na poslednej pumpe dopĺňame palivo a do toho! Spočiatku kvalitný asfalt sa mení na menejkvalitný, pribúdajú výmole, šotolinka, ale aj krásne výhľady, nádherné scenérie na obrovské lesy, hory, priehrady... Cesta sa tu priebežne buduje, prechádzame miestami, kde je už základný štrkový ubitý podklad, ale ďalej je to široká lesná cesta, ktorú rozrývajú ťažké mechanizmy. No a keďže posledné dni popršalo, je tu aj súvislá vrstva blata. Naháčom sa bahní tak, že si vyberieš jednu koľaj a v nej sa nekontrolovateľne šmýkaš, nadávaš a držíš sa koľaje zubami nechtami. Potom počuješ, ako ktosi za tebou zahreší a pľasne do blata. Zo spolupatričnosti pľasneš tiež. Zahrešíš až potom. Sú aj prípady (vlastná skúsenosť), keď sa predné koleso ocitne v inej blatovej koľaji, ako zadné. Niekde sa stala chyba... Závistlivo sledujem chlapcov s drapákmi, pre nich je to brnkačka, a ja mám už dosť. Ale zážitok to je riadny :) Všetky ťažkosti majú kdesi koniec, ten náš sa volal sedlo Obarsia Lotrului. Zaslúžený oddych, obed z domácich zásob, osvieženie v potoku. Máme prvú časť 67C za sebou. Teraz nasleduje tá zaujímavejšia, vysokohorská.

Dopredu vyráža Jozef na Inazume s tým, že to ide omrknúť, a keby to bolo nezjazdné, otočí a radšej prejsť naokolo cez Petrosani. My sme sa zatiaľ zdržali pri pokusnom Maťovom brodení... Ideme hore. Stúpanie po úzkej lesnej zvažnici strieda kúsok nového asfaltu, potom už len šotolina, neskutočné výhľady, ktorých nádhera je v priamej úmere s narastajúcou výškou. Sme nad pásmom lesov, a čo ma prekvapuje, chýba tu pásmo kosodreviny, ako je to napr. v našich Nízkych Tatrách. Sú tu len holé hole, kamenisté vrcholy... Šotolina sa strieda s občasným blatom. Pohybujeme sa vo výške nad 2000 m.n.m. Úchvatné! Nebyť integrály, mám sánku od úžasu spustenú až po doklady v náprsnom vrecku. Pod nami nejaké horské plieska, kdesi v údolí salaš, a všade hory... Toto treba zažiť na vlastných kolesách!

Moja suzka sa ale začína zdráhať, motor sa prehrieva, v blate už skapíňa. V jednej šotolinovej zákrute je položený bavorák, tak pokladám aj ja. Spojková páčka zmenila svoj tvar... Som unesená prostredím, ale už aj vysilená. Šotolina chvíľu klesá, potom stúpa, prekračujeme najvyšší bod 2145 m.n.m. V diaľke pred nami už vidno novobudované horské stredisko dosť nesúrodej architektúry... Ozýva sa nám Jozef mobilom, že nás už čaká pod Transalpinou v Novaci. V obavách, že sme sa rozhodli 67C obísť dookola, preletel ju celú sólo. Na konci „hrebeňovky“ začína klesanie po asfaltových serpentínach do Novaci, v miestej krčme nás čaká Jozef v spoločnosti domorodcov, má v sebe už nejedno rumunské „bere“, aj mu ponúkli ženu... Jožko však vo všetkej slušnosti odmieta. Ideme hľadať nocľah niekam mimo dedín, prechádzame akousi skalnatou bránou, divokou cigánskou osadou, nachádzame kúsok lúky, staviame stany, celty, hlceme večeru, čo batoh dal, Pali vyťahuje na počesť prejdenia Transalpiny a svojich menín voľáku pálenku. Ozaj pekný meninový darček v podobe 67C. Chvíľu posedávame pri ohníku, prehodnocujeme dnešok. Bol to neopísateľný zážitok... Vlado sa vykašľal na plašenie medveďov. Alebo som ho nepočula?

5. deň: 201 km relaxačno - mikrospánkových

Slnko pečie na stany. Povaľujú sa tu aj nejaké kone. Mašiny máme ukážkovo zabrízgané. Mením novú spojkovú páčku, včera mi stará pri položení praskla. Po raňajkách Slavo vyťahuje akýsi pánsky parfém a každého nastrieka, aby sa prekryla „živočíšna vôňa“. Takto čerství vyrážame v ústrety ďalším dobrodružstvám. Schádzame do civilizácie, aby sme ju zase na chvíľu opustili. Štveráme sa do výšin po mazľavej šotolinke cez kameňolom do kláštora Arnota. Nielen výhľad je odtiaľ krásny, ale aj samotný areál s bazilikou uprostred komplexu. Žijú a pracujú tu mníšky.

Vraciame sa na hlavnú cestu, po ktorej presun je únavný. Tu začínajú naše mikrospánky. Riešením je spievať si do prilby. Môj repertoár pozostáva z troch - štyroch rezkých songov, ktoré ale nemajú dlhý účinok... Sledujem Silviku, ako si diriguje rukami... tiež si spieva :) Na prebratie obed v reštike penziónu, moje prvé varené jedlo, od kedy som odišla z domu (keď nerátam tie fajnové instantné ovsené kašičky na raňajky). Stúpame na Transfagarasan. Tam nás to prebralo úplne. Znovu kopce, skaly, vysoké skalné steny, pomedzi ktoré sa kľukatí asfalt. Cesta je prejazdná len počas teplých mesiacov... Keď nasneží, neudržiava sa, je zavalená snehom. Mali sme šťastie, že tento horský prechod otvorili len týždeň – dva pred naším príchodom, ešte tu nie je taká premávka. Zastavujeme pri priehrade Vidraru, Dušan pri jednom položení praská sklíčko smerovky. Smerovka je vytuningovaná plastovým štamperlíkom... Dnes by sme mali nocovať niekde pri horskom jazere. Bočíme k horskému stredisku Cumpana... aké milé prekvapenie! Vedie k nemu 7 km blata lesom :) Na jednom mieste je uprostred „cesty“ pichnutý malý stromček... trochu ho obchádzam a pozerám, že takto bola označená veľká diera v ceste. Aké dômyselné :)

Horské stredisko Cumpana - socialistický hotel, kemp a jazero. Kajo, Maťo a Silvika ostávajú v kempe, my ostatní sa súkame do hotela (cca 11 eur/os.) s neodtekajúcou vaňou. Ale teplá voda tečie. Večer sedíme na izbe a len tak kecáme. Nemáme predstavu, čo je za deň... už nepamätáme, kde sme spali ráno, čo sme zažili kedy, lebo tých zážitkov je také množstvo, že sa zlievajú do jednej bunče. Robím si každý deň len strohé zápisky – počet km a nejaká poznámočka k tomu... Zajtra sa tešíme na prechod sedlom Transfagarasanu...

6. deň: 142 km kopcovito - údolných

Balíme, blatíme sa 7 km naspäť k ceste, a pekne sa vlníme serpentínami k vrcholu. Zákruty, výhľady, vodopády, kopčiská riadne... o tom sa písať nedá, to treba vidieť. Pred tunelom vo výške 2100 m.n.m. zastavujeme, podaktorí sa guľujú, podaktorí fotia, obdivujeme trosky auta v strmom zráze... Na začiatku tunela je značka zákazu trúbenia. Čo asi tak chlapov mohlo napadnúť? Svetlo na konci tunela sa blíži, vnútri to buráca klaksónmi... Na druhej strane sa vinie klesajúca poskrúcaná stužka asfaltu. Celkový výhľad znemožnila hmla, ale aj tak paráda! Asfalt na tejto severnej strane je o čosi kvalitnejší, ale aj tak ideme voľným tempom, aby sme sa nakukali tých obrazov. Stojíme nižšie pri salaši. Skromný príbytok, veľká črieda oviec, nejaké prasce... a nad tým všetkým vysoké hory. O niečo nižšie pri suchom obede Martin predvádza na svojom chopperdure endurokúsky, až to naozaj pokladá. Proste zábava :)

Schádzame dolu, kde prekračujeme hlavný ťah E68 a doslova prášime po poľnej na sever, je to samý prach, šotolinka, výmole... Ďaleko sme nedošli, zlý smer. Otáčame nazad a neviem čo sa to stalo, ale všetkých pochytila hromadná eufória, prášime jak na púštnej rally. Cez kúdole prachu ani poriadne pred seba nevidím. Do stupačky som dostala riadnu pecku od nejakého kameňa, len len, že ma to nevymrštilo zo sedla. Na konci zastavujeme zaprášení, s Dušanom sa usmievame, aké fasa to bolo :)) Dušan, ktorý prišiel spoznávať svoj nový Vstrom do RO, a zaznamenal najviac pádov, je už so svojou mašinkou jedno telo... Slavčovi ale púštne rally zlomilo nosič batožiny. Odstavujeme pri benzínke, neďaleko je dielňa, tam idú chalani zvárať. My zatiaľ odpočívame na trávičke, Martin opravuje niečo v elektrike. Podarilo sa, svieti a bliká všetko, čo má... Aj nosič je pozváraný. Prišiel čas rozlúčky s troma našimi súputníkmi. Paľo, Vlado a Jozef nás opúšťajú, smerujú už domov. Posledné zatrúbenie, a my smerujeme ďalej na sever. Nachádzame správnu odbočku (105D), cestička sa mení na šotolinovú, prechádza dedinami, do ktorých ide vážne len šotolina Na konci jednej osady keď míňame počernejší párik, sa žena pri pohľade na motorkárskych diablov prežehná. V ďalšej sa prežehnáva aj malé dievčatko. Ale väčšinou vytešene mávajú... V mestečku Agnita bočíme doľava po 106-ke. Buduje sa tam zrejme nový asfalt, základ tvorí štrk nevídaných rozmerov. Prichádzame do akejsi dediny, celí zaprášení, kúsok asfaltu (141) a potom znovu odbočka na šotolinu (141B) V dedinke Richis nachádzame značku kempu, vedie rovno do brány krčmy. Za bránou je útulný holandský dvor, 4 eur/os. aj s motorkou. Sme jediní nocľažníci. Ešte ani poriadne motorky nie sú odparkované a už nás čaká pivo pod prístreškom... Pojedáme, popíjame, kecáme.Chalanom ktorí ťahali domov, posielame sms, nech závidia. Dostávame spätnú odozvu – spia neďaleko Alesdu u slovákov, pijú, jedia, je im dobre :)

7. deň: 253 km severných

Ráno prekvapenie – Kajovi chýba batôžtek s potravinami. Keďže hodnotné veci porozhadzované po stole nepomizli, bol to zrejme nejaký pažravý pes... Dnešná prvá zastávka je v Biertane – historickom mestečku s hradom. Ďalšia je v meste Sighisoara. Chceli sme pozrieť historické zaujímavosti, no nevieme sa dostať k hist. jadru. Darmo, ťažko je nám zvyknúť na civilizované križovatky plné áut :) Zastavujeme pri nejakom chráme a aspoň z diaľky fotíme čosi zaujímavé. Sedí tam žobráčka s dieťaťom. V osadách, ktoré boli ozaj biedne, žobráci neboli... Tieto smutné obrázky sú výsadou väčších miest... Dokupujeme potraviny a lúčime sa s Dušanom, chce sa dostať na jeden ťah domov. Je už po 14tej hodine, čaká ho vyše 800km, nakladá za seba fľašu s energiou - PepsiColou, naťahuje hadičku do pusy, a odchádza.

My tiež opúšťame toto veľkomesto, ťaháme na sever cez Targu Mures, Reghin, Bistritu. Podvečer atakujeme v nejakom mestečku pizzeriu Moraviu. Čašníčka má zmysel pre humor, nosí nám z kuchyne ukázať suroviny, ktoré po rumunsky nepoznáme čo znamenajú. Spokojnosť preveliká... Zase raz dobre nadžganí máme už len myšlienku na nejaké miesto na nocľah. Obraciame sa na čašníčku, kreslíme jej na papier senník, niečo ako jelene, Slavčo aj s patričným zvukom :)) Srandy sme si užili, to áno. Už menej nám bolo do smiechu, keď sme sa unavení do noci ťahali horskou cestou 17C plnou zákrut, a nemohli sme nájsť v tej tme kúsok rovného fleku pre pár motoriek. V sedle Setref zastavujeme, je tam malý motorest, uprostred noci vychádza z neho pani, ktorá nám núka nocľah, aj uskladnenie motoriek v bare. Začína prácny pokus dostať Jančiho TAčko cez dvere. Dostal sa, ale len do polky. Túto možnosť zavrhujeme, je po polnoci, unavení tiahneme ďalej. Pod jednou zákrutou je konečne flek pre nás, kúsok lúky, senník... Dačo pojeme, popijeme, okolo 02 hod. prichádza sms od Dušana, dorazil šťastne domov. Ani stan sa mi nechce stavať, ľahám rovno pod motorku...

8.deň: 511 km domov tiahnúcich

Budí nás húkanie vlaku! Otvorím v šoku oči, prvé čo nad sebou vidím, sú rajdy Martinovho endurochoppera, a pár metrov od nás za veľmi hlbokou brázdou vedie železnica. To bol budíček! Raňajky, zbalenie, pokračovanie... automatika. Ale veselá nálada nechýba :) Sme kúsok od Ukrajinských hraníc, dediny sú už úplne iné, upravené, aj obyvatelia sú belší. Je tu veľa drevených kostolov. Najbližším cieľom je Sapanta s veselým cintorínom. Biznis tu prekvitá. Za 5 lei sa môžete túlať po cintoríne plnom farebných náhrobných dosiek s textom humorne popisujúcim život nebožtíka.

Videli sme, tiahneme domov cez Satu Mare. Blížime sa k hraniciam s Maďarskom, prechádzame akýmsi snobským mestečkom, cestu z oboch strán lemujú prepychové vily grcovnej architektúry... Maďarsko, pred Debrecenom sa lúčime s Martinom (ten 2 hodiny blúdil ešte Budapešťou, ale nakoniec sa aj on bezpečne dostal domov). Píšem Vladovi, že budeme podvečer v Košiciach, vyzdvihneme nejaké veci. To sme si mysleli, že to tak bude... Nebolo. MZ začala štrajkovať. Popisovať všetky sradny okolo toho nebudem, ale ako Slavčovi predo mnou zablokovalo zadné koleso a začal flekovať... no, tiež to patrí k zážitkom. Zastávka na polnočnú zmrzlinu v Tokaji... a po polnoci sme v Košiciach. Sedíme na obrubníkoch pri benzínke, sme zafúľaní, unavení, popíjame kávu... a príde nám to tu všetko akési cudzie – nočný hukot áut, svetlá, húkanie sirény...

Krátke ale srdečné stretko s Vladom, a potom už len spanilý presun s pravidelnými mikrospánkami cez Prešov. Káva, energeťáky... Svitá... V SNV sa lúčim s poslednými mohykánmi. Pokračujú do Popradu a Kežmarku... Motorku nechávam len tak pred panelákom. Dnes už nič neriešim. Je 04 hod. ráno, keď sa po 21 hodinách zvalím do postele...

Na záver: cca 2100km, financie do 200eur (benzín, potraviny v RO, 3x nocľah). 8 dobrodružných dní plných zážitkov so skvelou partiou pútnikov v nádhernej krajine – to sa v cestopise nedá len tak popísať. Bolo veselo, aj ťažko, aj mokro, aj sucho. Neveselé zážitky nestoja za reč. Ani fámy o nepríjemných policajtoch sa nepotvrdili. Stretli sme ich snáď len raz, aj to bolo veľmi milé – pri schádzaní z bočnej cesty na hlavnú zastavili premávku a pustili nás. Ľudia sú tam veľmi milí. Kto tvrdí, že Rumunsko je nebezpečná krajina, nech sa tam prejde. Každému sa dostane to, čo od nej očakáva. Ja som očakávala, no skutočnosť bola ešte oveľa krajšia... Pre toto všetko sa tam chcem vrátiť....