Triumph Adventurer 900, Moderný klasik ako definitívne riešenie 1/2

Spúštacím mechanizmom bola Kawasaki ZRX 1200R. Neskôr ma ovládla túžba vyskúšať si kategóriu chopper/cruizer a na inzertnom portáli som našiel vyšperkovanú Suzki VL800 a dlho som váhal nad žltou Hondou Shadow 1100 ACE, vybavenou chromovými doplnkami. Vo finále mi zamotala hlavu neuveriteľne krásna Suzuki GSX1400 modrej farby, ďalej Yamaha BT1100 (Bulldog) a samozrejme Triumph Thunderbird, kde sa mi nepáčila červená farba a mierne úpravy zadnej časti. Mojej pozornosti neušiel ani kontroverzný VMAX, škoda že bez "V-boostera".

Je a bolo tažké porovnávať tieto vynikajúce motorky medzi sebou a jednalo sa o konkrétne ponuky na inzertných portáloch. Rozhodoval technický aj optický stav motorky v pomere k cene. Výber motorky do určitej miery ovplyvnil aj predávajúci, hlavne svojou ochotou, správaním sa a znalosťou o danej motorke. Jedným slovom dával som si pozor čo a od koho kupujem.

Už keď sa zdalo, že do dovolenky tento „problém“ nevyriešim, deň pred odjazdom sa predsa len našla motorka, ktorá ma doslova donútila postaviť sa, odísť od monitora a oznámiť rodine svoj dobrodružný zámer. O Triumphe, presnejšie o modeli Thunderbird som uvažoval už dlhšie a v deň „D“ mi cestu skrížil zlato-biely Adventurer. Dávam prednosť zaujímavým motorkám s retrospektívnym vzhľadom a v Adventurerovi som uvidel „jednorožca“ tejto kategórie motoriek. „Toto je tá pravá mašinka“, pomyslel som si a dal som na pocit, ktorý zažijete len málokedy. Tešil som sa, že sa jedná o jednosedlovú verziu.

Plný očakávania sme zavčas rána vyštartovali na bleskový výlet do Nemecka. Mal som obavu z výšky sedla, pretože som si vyskúšal veľmi pekného „T-Birda“, ktorý vlastní Rotu. Brazel, dík za kontakt. :) Mal som pocit, že sedlo Thunderbirda je na mňa vysoké. Pri Adventurerovi je sedlo nižšie, porovnateľné so Zefírom. Skúšobná jazda prebehla bez problému, nebolo nutné žiadne oťukávanie sa s motorkou, sadla mi do rúk ihneď.

Málokto vie, že názov motocykla „Adventurer“ pochádza z modelu vyrábaného medzi rokmi 1972–1974. Išlo o „off-road“ (verziu TR5T) vybavenú radovým dvojvalcovým motorom objemu 500ccm. Posledná verzia Adventurera (T309 RC) má z predchádzajúcim modelom spoločný iba názov modelovej rady, nič viac.

Adventurer, vyrábaný medzi rokmi 1995 – 2001 veselo otváral peňaženky hlavne amerických zákazníkov čo HD vlastnili alebo chceli vlastniť. Pravdepodobne ich očarila stabilita a pokoj motorky na ceste i pri mierne športovejšom jazdení. Určite ohúrení čistým neroztraseným pohľadom do spätných zrkadiel v ktorých mohli sledovať aj dianie za sebou, keby sa rozhodli pre komótnejšie tempo. :) V druhom roku predaja (1997) bol už Adventurer ponúkaný s nižšími riadidlami, modifikovaným sedlom a vybavený opierkou spolujazdca.

Môj Adventurer bol vyrobený v roku 1996, do prevádzky uvedený až v poslednom roku predaja tohto modelu. (Tým bol rok 2001.) Tažko povedať do akej kategórie ho zaradiť – Adventurer je v podstate „derivátom“ Thunderbirda podobajúci sa skôr na kruizer, pripomína motocykle z čias konca 60-tych a polovice 70-tych rokov. Vybavený veľkorysým chrómovaním, vysokými riadidlami, nižšie položeným sólo sedlom, mohutným zadným blatníkom a výfukmi v tvare megafónu umiestnenými po oboch stranách motocykla. Výfuky sú pomerne masívne a vyzerajú veľmi dobre pri pohľade zozadu, aj pri pohľade zvrchu.

Jazda

Vďaka vysokým riadidlám sa motorka veľmi dobre ovláda a zatáča takmer „sama“. Má však menší polomer otáčania, čo má za následok miernu neohrabanosť pri manévrovaní v mestských komunikáciách. A to, že to nie je žiadna baletka si uvedomíte pri manipulácií s motocyklom na mieste. Jazda v centre mesta a ani diaľnice nie sú pre Adventurer žiadnym dobrodružstvom. Zábava začína za mestom na kľukatých okresných cestách. Stúpačky aj výška sedla sú pre moju „nížku“ (173cm) ideálne.

Posed je celkom komfortný, nazval by som ho „ naháčoprovský“, vzpriamená pozícia, ruky sú položené vyššie a sú mierne pokrčené. Pri vyšších rýchlostiach a väčších vzdialenostiach sa tento posed zmení na mierne nepohodlný, hlavne kvôli náporu vetra ruka v ruke a so záťahom motora zistíte, že už na nej len visíte. Takže štít je už v pláne. Držiaky rukovätí pôsobia trocha lacno, vyzerajú ako z nejakého dirt bajku – sú užšie, čo bude pravdepodobne aj príčinou tŕpnutia prstov či zápästí pri dlhšej jazde, takže dôvod na štylizáciu motorky na môj obraz mám a rukoväte vymením za masívnejšie.

Motor

Na oceľovom rúrkovom ráme je zavesený 12-ventilový trojvalcový DOHC motor o objeme 885 ccm. Ponúka výkon 49,6 kW (68 koní) pri 8000 ot./min a vzhľadom k povahe motorky a mojím skúsenostiam ho považujem za viac ako dostačujúci. Zvuk motora je naozaj veľmi špecifický, na voľnobehu a do prvej polovice otáčok s výrazne piskľavou kulisou. Nad 4000 ot./min sa k „piskotu“ pridá výrazný sluchu lahodiaci chrapľavý zvuk. Veľmi solídny záťah 72 Nm pri otáčkach motora 4800 ot./min, na asfalt prenáša 5-stupňová prevodovka. Radenie prvého stupňa je podobné ako na Zefírovi. Cvaknutie prevodu je pomerne výrazné. Neutrál je treba trošku hľadať, jeho poloha totiž nie je až taká presná ako na Kawke.