Žije ešte duch Dakaru?

Začiatočné obavy a rozčarovania sa časom rozplynuli, vzniknutá situácia posunula organizovanie novými smermi a opäť sa pracovalo na ďalšom ročníku. Dokonca sa naplánovala aj náhrada zrušeného ročníka v podobe Rally central Europe. Radosť bola o to väčšia, že miesto konania máme za „rohom“. Bohužiaľ po skončení žiadna radosť neostala.

Keď Thiery Sabine začal s organizovaním maratónu medzi Parížom a Dakarom išlo mu o športové výkony, o boj človeka s prírodou a so sebou samým, o vytrvalosť, o dokázanie nemožného, o fair play. Nebol to boj peňazí, nadnárodných koncernov ani preukazovanie moci. Iba šport, taký v ktorom vyhráva najlepší, najrýchlejší, najvytrvalejší, najschopnejší. Šport v ktorom niekedy bola aj prehra výhrou, keď si súperi často krát pomáhali navzájom.

Tie časy sú ale nenávratne stratené. Už neplatí že vyhráva najlepší. Rozprávať by o tom vedel nielen Jaro Katriňák, ale aj naši štvorkolkári, kamionisti a obávam sa že aj značná časť celého štartovného poľa. Vyhrávajú iba továrenský jazdci. A ak náhodou nevyhrávajú, tak platí predchádzajúca veta. Musia vyhrať za každú cenu, zadávaním protestov a trestov, vymýšľaním nezmyselných dôvodov, rušením špeciálok, hoci akým spôsobom, len aby dokázali že iba oni môžu. A tak mi v návale emócií vŕta v hlave myšlienka. Je to asi trochu prehnané, ale aj tak. Ubližujú Dakaru viac teroristi alebo zákerné ťahy mocných a neschopnosť organizátorov?

Hrozba terorizmu je rozhodne strašná, nepríjemná, v každom prípade odsúdeniahodná, malo by sa voči nej bojovať všetkými možnými spôsobmi a to nielen preto, lebo zničila množstvo práce, peňazí a snov. Na druhej strane je ale treba povedať, že posunula Dakar ďalej, našli sa nové možnosti, nové trate v južnej Amerike, v ľuďoch zavládlo opätovné nadšenie a chuť do práce. Bohužiaľ nenachádzam pozitíva v tom, keď sa ukáže zákernosť z vnútra, keď škodia a ubližujú tí, čo majú tvoriť, čo majú zlepšovať a skvalitňovať výsledky. Nájde v sebe radosť z pretekania a nové nadšenie jazdec a celý tím, keď je potrestaný nie z objektívnych dôvodov, ale za to, čo neurobil, za to, za čo nemohol? Keď sa mu vysmejú do očí a ukážu mu že nestačí byť najrýchlejší. A má vôbec zmysle také pretekanie, investované peniaze, čas, energia.. ?

Už ako malý chlapec som sníval o tom, že raz sa pôjdem pozrieť na „veľký Dakar“, zažijem atmosféru, vychutnám si športové výkony a uvidím radosť, uznanie a pokoru. Po tom čo sa stalo na Rally central Europe už nemám záujem. Stratil sa rovnako ako sa stratil športový duch Dakaru. Len dúfam, že tá malá iskierka nádeje, čo vo mne ešte ostala, časom prekoná doznievajúce sklamanie a rozčarovanie a ja budem čakať na nový ročník a budem sa opäť tešiť z ozajstných športových výkonov. To isté želám všetkým jazdcom a ľuďom okolo.

Viac o Rally Central Europe v seriáli: Rally Central Europe 2008