Ducati Hypermotard a Sportclassic

Najprv si na neho sadá Spajdr, môj druhý bratanec. A že „fajnovučký poset. Jak na jeho KTM. Reku daj sem nech vyskúšam aj já. Lamentujeme okouo ňeho, jaký je fajnový. Hidi mu ríká, „Spajdre, toto bys mjeu kúpit!“ Bohupríčky, keby to nebiuo tak drahé... 450 000,- To je dost. Kurňik, veru tak!

Sadám naneho a hneď ten posed mi dáva najavo, že to je trochu iné ako moja. Rajdy široké, blízko pred sebou, sedlo vysoko nad zemou. „Toto nebude asi taká paráda jak na mojí. Teho sa trochu bojím, ríkam Hidimu. Ňejak sa mi to nelúbi.“ Ale zvjedaví sem jak maué dzecko a uš ho aj štartujem. Pomaličky sa približujem na štartovacie svetlá. Sme tu len dvaja. Komisár nás púšťa na trať. Trochu ho popreklápam, zehrejem gumy, motor a skúšam čo to mám vlastňe pod sebou. Rozmýšľam nad tým, čo mi hovoril Campa, ako sa mu v zátačkách vlnil. Uvidíme. A tak zrýchľujem a viac a viac prenikám do toho na čom som doteraz sedel. A až teraz zisťujem, že vlastne neviem či to je On alebo Ona a čím viac ju do seba vstrebávam, tým viac ma ona pohlcuje. Svet okolo spomaluje až sa skoro zastaví.

To uš idem po cílofke dvjesťe, hledám další rychlosci, keré tam samozrejme nejsú. Motor ide uš ot spodu a aňi nezbadáš, žes vyraďiu šecko co tam je. F prvej pravej iba trošičku pribrzdzím jedním prstem, prásknem tam o dvje dole, posunem pravú nohu najvjec k motorke, vystrčím trošku kolénko a napálim to tam. Hypoš drží jak hovado. Další pravá, tá je pomalší a tam robím to co sa mi zdáuo tak slušné. Škŕkam zadňí brzdu o trať. Paráda. Predbíham pár turistú na ST-čkach, ňejakého japonca, prebíham aj Seňora Gréča na jeho veteránovi. Uš aňi nevňímam koho sem šecko predbjeheu. A vlastňe, aňi mňa to nezajíma. Úplňe si to užívam. Brzdy sú porát že fajnové. Stačí len trošičku, jedním prstem. Náklony sú aš také, že mosím koleno méň a méň vystrčat. Lebo bych zedrau gacu aš po spotky. Ket temu zavalíš porádňe ze zátačky, zadek sa otrhne, a driftuješ jak dzivá sviňa. Ale teda na rovinke sa nemáš vúbec za co skovat. Ležíš tam jak úchil. Prileplesknutí stejňe tak, jak myš na suopci. Ale je to paráda. Tá uchylná motorka sce vjec a vjec. Porát méň brzdzit, vjec nakláňat a plnú denáš.

Zátačka levá

Ani nezaregistrujem a už je koniec. Nekompromisne ma odmávajú. Hajzlíci. Takto ma zraziť na zem! Tak si ešte aspoň na príjazdovej do depa dám zaďáčka. Nechce sa mi z nej vôbec zosadnúť. Som úplne ale úplne unesení! To bola paráda! Už viem, či je to On alebo Ona. Je to nadržaná, nenásytná potvora! A keď zosadám, pozerám na zadnú brzdu či tam z nej niečo zostalo. Zostalo, ale už som začal škŕkať aj stupačku. Ešte že ma odmávali, lebo keby som tam bol do večera, zodral by som celú motorku. :-) A to by bola veľká škoda, lebo toto je motorka tak výnimočná. Motorka ktorá je pre mňa veľkým prekvapením. Je to HYPERMOTARD!

Hypoš

Dvadsať minutová pauzička a poďme na Sportclassic. Toto je ale fest že rozďíl. Hypoš a Sport. Ten posed je úplne tak rozdielny. Sport má ten istý motor ako moja. Tak môžem porovnať rozdieli v podvozku a posede. Predomnou na ňom jazdil Rišo (mechanik) a že „snažil som sa Ťa dobehnúť na Hypošovi, ale každú zákrutu si sa mi vzďaľoval viac a viac. Nepomohlo ani keď som škŕkal výfukom po zemi.

Sportclassic

Štartujem na trať, prelaďujem sa na inú vlnovú dĺžku. To čo som čítal o tomto radikálnom posede je úplná pravda. Retro design caférejsra si vyberá svoju daň. Ale za to ma veľmi milo prekvapuje svojimi jazdnými vlastnosťami. Určite veľkú zásluhu má na tom obutie. Corsa III. Veľmi dobré gumky, ktoré boli mimochodom aj na Hypošovi. Začínam si naberať malé porcie zážitkov, ktoré mi ponúka Sport. Lenže zisťujem, že kávová lyžička nestačí a tak beriem polievkovú a naberám väčšie porcie. Dobieham dvoch japoncov. Rjednotka predomnou a to si radšej beriem polievkovú naberačku a idem sa „prežrať“! Žmýkam zo Sporta všetko čo v ňom je, len aby som dostal Rjednotku za seba.

Na Sportovi

Ale ten sa nesce aňi za ňic dat. Drží si defenzívňí stopu a na rovinkách mňa pro múj koňový deficit odbíha. To ve mňe ale vzbudzuje vječí bojovnost. Teho mosím dat! Za cílofkú brzdzím neskúr jak on a ziscujem jak sú tady oproci Hypošovi suapší brzdy. Nedá sa ňic robit! Plesknút o zem to nemožem, do kačírku sa mi nesce – do by to otát teperiu, tak to mosím pouožit co to dá! A ono sa to moc nesce dat. Je tam výfuk, kerý škŕkam jak sirku o škatulku. Furt sa naňho dotahujem pret každú zátačkú. Ale aňi keby co biuo ho nemožem sumdat. Ale teho mosím dat! Další kouo končí, on sa mi na cílofke zas vzdáli a já to mosím doháňat na brzdách, keré mi moc istoty nedávajú a tak sa na ňe aňi nespoléham a nechávam to vjec na gumách, keré majú asi nabité klince. A veru Corse mja nesklamali. Uš vím jak chuapčisko najížďá do zátačék, tak to skúšam. A tak f púlke traťe mi odekríu trošku ňútro zátačky... nepodariuo sa. Furt sem za ňím. Ale teho mosím dat! To uš mja moseu aj čut jak menujem do prilby, že „Ty pudeš, Ty pudeš!“ A zrázu sem ho pratau venkajším obúkem a začau sem sa mnu vzdalovat. Sem mysleu, že si cvrknem ot radosci. Nevím či sem si aj necvrkeu, lebo do depa sem došeu najvjec mokrý ze šeckých jást. Jak oheň s kyslíku, sem sa ťešiu. Porát sem horau jak vatra na Kráľovej Holi!

Že jaká rychlost

Sporclassic je caférecer, kde sa nepozeralo na to ako sa na tom bude sedieť, ale ako bude vyzerať. A možno sa pozeralo aj na to, aký tam bude posed. A chceli priblížiť aj to dobám keď si majitelia upravovali svoje motorky v obraz aký videli na pretekoch. Zbytočné veci preč, rajdy čo najnižšie a výfuk čím väčší – tým lepší. Je to motorka, ktorá určite zaujme oko každého. Či sa mu bude páčiť alebo nie.

Tento deň strávený v Maďarsku bol pre mňa jedným z najkrajších motorkových dní. Počasie super, jazdenie paráda, atmosféra úžasná a ľudia jedna veľká rodina. Som veľmi rád, že som tam bol a že som to prežil a prežili to aj tie čo ma tam vozili. Aj keď väščinou času sme sa vozili navzájom, lebo sme boli jedno telo, jedna dušu.

Ďakujem...!